Dnešok je ten deň! 14. kapitola - Pokoj pred búrkou

Dnešok je ten deň! 14. kapitola - Pokoj pred búrkou

Anotace: Ospravedlnenie pre mojim skalným čitateľov. Po prvýkrát čítate úplne surový text, práve teraz dopísaný. Veľmi sa ospravedlnňujem, že som ho sem v nedeľu nepridala. Len časť z neho bola na svete. Chyby a preklepy, prosím, ospravedlňte. Pekné čítanie!

„To nemyslí vážne!“ povedal zhrozene Harry, keď sa dozvedel, čo sa chystá v noci urobiť Adam.

„Obávam sa, že áno,“ odpovedal Shane, ktorý bol celý rád, že sa mu podarilo vďaka nápadu s vozmi nenápadne dostať až k hotelu bez toho, aby si to niekto či už z pohoničov, ktorí ho sprvoti odmietli, alebo zo zamestnancov hotela všimol. Pomohlo tomu rozpoloženie, v ktorom sa strážcovia nachádzali, drvivá väčšina z nich bola nevyspaná, unavená, mrzutá. Chlapom sa jednoducho nechcelo plniť svoje povinnosti viac ako museli, takže sa do stredného vozu ani nepozreli, ledva nazreli do prvého. Vozy 

Na jednej strane bol Shane rád, že je rád. Po dobre vykonanej práci sa konečne ocitol v posteli, oči na chvíľku privrel, pretože cítil únavu, keďže celú noc nespal, no vedel, že jeho vybičovaný mozog z predchádzajúcich udalostí mu len tak zaspať nedovolí. Okrem toho začínal byť hladný ako vlk a v izbe nič na jedenie nemali. Nejaké potraviny boli vo voze, ale jednak sa mu von z pohodlia izby nechcelo a jednak mal premočené oblečenie na radiátore, stoličke a to biele v skrini. Celá izba bola z nich bola vlhká.

Harry sa chytil za hlavu. „To nedopadne dobre,“ zamrmlal.

Shane mal sto chutí mu na rovinu povedať, že ide s Adamom do toho, ale vedel, že by to bolo na uja príliš rýchlo. Rozhodol sa takticky vyčkávať a preniesť svoju nadnesenú náladu na neho.

„Ale prečo? Ak sme my unavení, tak sú aj oni. Nemusí to byť až také zlé. Možno si to ani nevšimnú,“ snažil sa zľahčiť situáciu mladík, hoci si uvedomoval viaceré potenciálne riziká, aj keď asi nie všetky. Potom však pokračoval: „Vieš, Harry, tak som rozmýšľal, nemal by som ho v tom nechať samého, nie pre tú ženskú, tá mi môže byť ukradnutá, ale keby si videl tie Adamove oči, ako žiarili, keď hovoril o tej ženskej. Ale ak chceš, choď! Ja tu zostanem a urobím mu podporu. Musím ešte tej jeho odovzdať odkaz. Urobím to cez obed. Zdá sa, že chodieva trochu neskôr. Radšej však pôjdem skôr, aby som ju neprešvihol. Inak, nebude mi prekážať, ak skončím ako Adam a dám si zopár porcií, kým sa tá Lucy nepríde najesť. Som bez raňajok, takže poriadny obed si zaslúžim.“ Pritom sa usmial. Myšlienka na viac ako plnohodnotný obed mu zdvihla už aj tak dobrú náladu. Však niečo úžasné sa mu podarilo, dostať Bena do bezpečia. Fakt, že Ben bol v žalostnom stave, mu robil starosti, ale aj tak pevne dúfal, že na farme Pawlovského sa o neho postarajú a bude rýchlo fit.

Harry pokrútil hlavou. Sám ani nevedel dobre prečo. Už len samotný nápad s ďalšou akciou sa mu nepozdával, no a ten jeho synovec sa vôbec rokmi nezmenil. „Ty a ten tvoj žalúdok. Ja som síce na raňajkách bol, ale nedokázal som jesť, taký som ho mal stiahnutý,“ povedal, ale pomyslel si, že ´kvôli tebe a nielen kvôli tebe.´ V noci spal pár hodín, bol na tom o čosi lepšie ako mladý, ale ruch v kuchyni a vône, ktoré k nemu prenikli počas raňajok ho prebrali. Odvtedy len čakal, kedy sa Shane ukáže, či sa mu to vôbec podarí, no a samozrejme bol zvedavý na stav Bena. Včera v noci videl, že Shane vlečie bezvládne telo. Ak by bol mŕtvy, tak by ho predsa na sánky neťahal. No v akom stave bol a či to prežije, si nemohol byť istý.

Dúfal, že Shane si chcel uľahčiť situáciu tak, že mu jednu uvalil, aby sa nebránil a nekazil akciu. Bol by toho schopný, ale nezdalo sa mu to pravdepodobné. Pravdu sa však dozvedel až dnes a nebol z nej nadšený. Zlé správy o Benovi ho zamrzeli. Hovoril si, že Shane mal predsa pravdu, nemali tak dlho čakať. Ešte večer predtým s nimi hovoril. Čo urobí s trpiacim človekom dvadsaťštyri hodín...

Shane zaspal. Harry uvažoval, čo ďalej. Nejaký čas ležal na posteli, ale nervozita stúpala s prebúdzajúcim sa životom nevestinca. Po chodbe stále niekto chodil, smial sa, dokonca po sebe aj nejakí ľudia vykrikovali. Tak vstal a bosý, aby synovca nezobudil sa začal prechádzať po malej izbe. Štyri kroky ku dverám, štyri späť oknu a tri popri okne. Celý čas uvažoval, čo ďalej. Má alebo nemá odísť po obede? To, že by sa mal niekto znovu nenápadne dostať do hotela, sa už vôbec nemusí opakovať. Možno by bolo múdrejšie odísť. Nechať to na Shana. Alebo by mu to mohol vyhovoriť. To by bolo najmúdrejšie. Ak by zostal a pomáhal, tak by mohli prísť o voz a kone a na lúku by sa už počas zimy nedostali. Na nové by už prostriedky nemali. Tým by ani nemohli doniesť zásoby a samotné ženy by to asi neprežili. Nie s tým, čo im tam nechali.

Ale nechávať Shana sa mu takisto nechcelo. Bol síce už nejaký ten čas dospelý, mal právo na svoje rozhodnutia, no bol mu ako syn, a keď sa syn hrnie do nešťastia, tak sa na to naozaj zle len tak pozerá. Poznal ho, stále mal dosť prchkú hlavu. Ale tu už nešlo iba o Harryho. Musel viac myslieť na Niu a svoje vlastné, ešte nenarodené dieťa, ako na seba. Tí ho potrebovali viac ako Shane. Podstatne viac. Boli síce ďaleko, ale Harry o to viac cítil, že nemôže príliš riskovať. Preto sa ešte pred obedom definitívne rozhodol, že odíde, Shana tam nechá a zachráni aspoň to, čo sa dá. O tom, či tým dvom šialencom príde v noci pomôcť pochyboval. Po včerajšku, keď okolo neho blúdili guľky nadrogovaných strážcov, mu nebolo všetko jedno. Precítil intenzívnejšie svoju smrteľnosť a, hlavne, obrovskú otcovskú zodpovednosť. Chcel sa vrátiť domov. Musel sa vrátiť. Sľúbil to a plánoval dodržať. Tak začal s balením.

V čase obeda zobudil Shana, vysvetlil mu dôvody svojho odchodu, ten to pochopil, nič mu nevyčítal. Len ho objal, pomohol vyniesť z hotela do voza, cestou však skontroloval, či náhodou záhadná Lucy už neprišla na obed. Keď bol voz pripravený, tak sa ešte išli spolu najesť. Náročky si vybrali stôl neďaleko toho, kde deň predtým jedla milenka majiteľa hotela.

Dlho na ňu čakať nemuseli. Prišla v iných šatách tmavomodrej farby. Shanovi sa zdalo, že pod nariasenou sukňou už začína byť vidieť vypuklé tehotenské brucho. Čudoval sa, že si to predtým nevšimol. Na prvý pohľad mala zvedavejší pohľad. Prešla ním po celej miestnosti, akoby niekoho hľadala. Keď ho nenašla, pokračovala v jedení predjedla, pričom útržkovito odpovedala na otázky Kenza, ktorý ju prišiel „potešiť“ svojou prítomnosťou a najesť sa s ňou. Mala sto chutí ho odohnať, niečo škaredé mu povedať, ale nechcela a nemohla pútať viac pozornosti, ako musela, hoci bola vnútorne úplne rozsypaná.

Zdalo sa jej, že Adamova návšteva bola len dávny sen. Už si nebola istá, či si ju nevymyslela. Celú noc horúčkovito rozmýšľala o úteku. Už si ním nebola taká istá. Uvažovala, čo všetko by malej mala zabaliť a do čoho, aby toho veľa nebolo, aby to odniesla, aby prežili. Aj si poplakala, aj sa upokojila, aj si hovorila, že to nemôže spraviť, že to nemusia prežiť, že by bolo lepšie zostať. Potom sa však vyľakala pri myšlienke, že Adam si to rozmyslel a nepríde. Bolo to fakt hrozné, ten pocit, že tam zostane navždy. Bola z toho tak nervózna, že celú večeru vyvrátila. Ani ráno, keď jej priniesli raňajky ako zvyčajne až do izby, nedokázala jesť. Keď sa o tom dozvedela babica, tak jej osobne prišla vynadať.

Aj preto si Kenzo ku nej prisadol, aby ju kontroloval, čo a koľko je a aj aby plnil sľub, čo dal svojmu šéfovi a robil jej spoločnosť. Preto jeho prítomnosť trpela, pochopila to aj bez slov. Vedela, že musí zjesť aspoň niečo, aby jej dali pokoj. Pretvarovala sa, že jej to chutí, ale jedlo ani nevnímala. Uvažovala nad tým, čo bude ďalej a či už pri alternatíve, že sa pokus o útek podarí, nepodarí alebo neuskutoční.

Pomedzi rozhovor sa svojho neželaného spoločníka opýtala: „Dnes tu neboli nijaké problémy? Včera to s tým chlapom bolo dosť nepríjemné.“

Kenzo s plnými ústami odpovedal: „Nie. Dnes sú tu samí vychovaní hostia. Nemal som tomu privandrovalcovi dovoliť jesť, ale som dobrák, bolo mi ho ľúto.“ Hovoril to tak oduševnene, že by mu to cudzí človek asi aj uveril. Nie, jemu nešlo o peniaze, kdeže, on je tu ten dobrý a má veľké srdce, ktoré iní zneužívajú. Kenzo v tom bol dobrý, v pretvarovaní sa. Rád vyzeral v očiach iných lepšie. Z jeho hraného správania pobavená Lucy mu prikývla hlavou, akože mu uverila.

„Hej, aj mne ho bolo ľúto, chápem vás. Nevadí, hlavne, že dnes ide všetko hladko,“ povedala a zároveň sa potešila, že včerajšok nebol len sen. Okrem toho si všimla, že akýsi dobre vyzerajúci mladík, sediaci pri vedľajšom stole, sa na ňu podozrivo často pozerá. Bolo jej to dosť nepríjemné. Možno sa mu páči a možno ju len odsudzuje. Asi o nej myslí, že je tiež ľahká žena, ako skoro všetky tie ostatné. No mohla si to len namýšľať. Radšej jeho pohľadu uhýbala.

„Zatiaľ je celkom dobré počasie, ak by ste chceli ísť s malou von, tak vám dám dvoch mužov. V diaľke na východe sa črtajú veľké mračná, nefúka, takže si myslím, že snehová búrka z nich sem nepríde skôr ako pred večerom.“

Lucy sa potešila, dostala by sa von po vyše týždni hoci aj s ochrankou za pätami. Všetko jej to bolo jedno, musela ísť s toho väzenia aspoň na chvíľku von, aby sa nezbláznila.

„Stelka bude rada. Pôjdeme, keď sa vyspí, ak sa bude dať. Obom nám to padne dobre.“

„Určite vám aj vyhladne,“ podotkol Kenzo.

´Aha, tak o tom to je,´pomyslela si Lucy. ´O jedle.´ Pousmiala sa. Keby to bola bývala vedela, tak už dávno má hladovku. Neodpovedala mu. Ani nebolo treba. Prišla servírka a priniesla hlavné jedlo. Kenzo ho zjedol ako prvý a hneď na to Lucy opustil, lebo ho kamsi zavolali. Neuveriteľne jej odľahlo. Kým dovtedy sa v jedle skôr iba prehrabávala, tak teraz zopár súst aj zjedla, lebo si povedala, že musí mať aspoň trochu sily pre dieťatko, ktoré pod srdcom nosí. Nechcela, aby trpelo.

Mladíkovi pri vedľajšom stole spadol nôž na zem pod jej stôl. Zohol sa k nemu. Ako čupel u jej nôh a snažil sa ho vytiahnuť, jej potichu povedal: „Adam pozdravuje. Dnes v noci príde. Buďte pripravená.“

Nahlas povedal len: „Prepáčte.“ Potom si sadol k stolu, vypýtal si od servírky iný nôž a už sa viac smerom na Lucy ani len nepozrel, hoci ona po jeho pohľade bažila. Chcela vedieť viac. Ale možno ani viac nevedel. Obed zjedla, celý. Počkala, kým mladík so svojím spoločníkom vstali, vtedy sa na ňu ten mladší usmial a pokývol hlavou na pozdrav, starší si ju premeral s vážnou tvárou. Potom chytil mladíka za plece, ako vychádzali z jedálne. ´Možno je to jeho otec,´ pomyslela si utrápená žena. Vyzerali takí zohratí.

Zvyšky obedu už nechala, lebo nevládala. Zašla do kuchyne, zobrala odtiaľ porciu pre Stelku a vrátila sa do izby. V duši však našla radosť. Adam sa na ňu nevykašlal! Adam príde! Trochu ju mrzelo, že mu nepovedala o svojom stave. Mala byť k nemu úprimná, ale to by znížilo jej šance na to, aby ich odtiaľ dostal, preto to nespravila. Pre svoje deti, nie pre seba. Pre tie nevinné deti.

Autor Veronika Valent, 19.07.2021
Přečteno 24x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter