Dnešok je ten deň! 46. kapitola - Kto z koho

Anotace: Pozrite si komentár pod.

Ráno našli plť uviazanú na druhej strane Studenej rieky. Kto to urobil, veľmi rýchlo pochopili, keď začali hľadať nového v osade. Naveľa dobrák, ktorý sa s prišelcom večer predtým dlho rozprával a podrobne opísal detaily rozhovoru. Nielen Adam zostal bledý po tej informácii, ani Harrymu nebolo všetko jedno.

Na zjav toho neznámeho tuláka sa popýtali každého, kto s ním prišiel do styku. Chceli zistiť, či ho poznajú. Okrem toho ich zaujímalo jeho správanie. Spätne sa zdalo byť podozrivé každému. Príliš sa vyzvedal a zaujímali ho také veci, čo zvyčajne prišelcov až tak netrápia. Napríklad koľko má obyvateľov dedina, koľko je z toho mužov, kedy v zime rieka zamŕza.

„Vraví ti to niečo?“ opýtal sa Harry nástojčivo Adama. „Určite to bol niekto, koho poznáš!“

„A možno aj my.“ To už povedal Shanovi. Sedeli u neho doma poobede toho istého dňa, kým bola s deťmi Nia u Ley, a teda bez rozpakov mohli rozoberať situáciu. Bolo im jasné, že je zle. Pravdepodobne to bol niekto zo Sladkého sna.

„Mohol to byť nejaký Roccov poskok,“ nahlas zauvažoval Shane. „Počul som, že po Lucy neprestal pátrať.“

Adam súhlasil: „Dávalo by to zmysel, keď tak rýchlo zmizol. No podľa opisu ťažko povedať kto presne. Pokojne to mohol Roccov zástupca, či koniar. Hlavne, ak teraz vyzeral ako bezdomovec. Škoda, že som sa na neho nešiel pozrieť. Bol som... s našimi. Každopádne na tom nezáleží. Sme prezradení.“

Dúfal, že ho kamaráti podporia, nikto mu neprotirečil, povedia niečo v tom zmysle, že si to iba namýšľa, že to bol možno niekto, kto ich oboch niekde u strýka zahliadol, nejaký náhodný známy. No neurobili to. Aj aj sa to zdalo vysoko pravdepodobné.

„Otázka je, čo ďalej,“ zamyslel sa Harry, ktorý sa tváril stoicky. Takmer ako pri pokri. Nebol rozrušený ako Shane a ani vyľakaný ako Adam. V jeho hlave sa pretekali tisícky myšlienok, súťažili, ktorá sa dostane skôr na povrch. Pery mal pevne stisnuté, ruky uložené na stole a pohľad zapichnutý do prázdna.

„Ak chceš, môžeme odísť,“ navrhol Adam nešťastne. Držal si hlavu dvomi rukami, lebo sa mu zdala neskutočne ťažká.

To bola prvá myšlienka, ktorá mu po prezradení napadla. No mal vážny dôvod zaváhať. Len deň predtým dorazil jeho bratranec Ray s Máriou a malým Gabrielom po tom, ako sa najskôr pobral na druhý svet ujo Kevin a neskôr v lete aj jeho žena. Už ich tam nič nedržalo. Predali majetok, pobalili voz a vybrali sa na Veľkú lúku, kde im Adam sľúbil pokojnejšie miesto na život. Konečne mohla byť rodina pokope a Lucy dokonale šťastná už len tým, že si môže vídať syna každý deň. A zrazu toto. Reálne im hrozilo rozdelenie. Mal pocit, že to snáď ani nemôže byť ani pravda. Akoby boli prekliati. Akoby ich Boh chcel za trestať za niečo, o čom ani nevedeli. Už fakt nevedel, ako má utiecť zlému osudu.

Zúfal si. Zdalo sa mu, že je to zlý sen, z ktorého preberie, keď sa prefacká. Nechcel Lucy povedať, čo musia odísť. Ani obrať ju o stratené dieťa. Predstavoval si, ako by zareagovala, keby jej to oznámil. Ani by asi nešla. Určite nie dobrovoľne. Bez malého. A to by zase zničilo Máriu. Nemienil ani ohroziť svojou prítomnosťou domovy ostatných. Už fakt nevedel, ako má utiecť zlému osudu. Začínal mať pocit, že útek nie je riešenie.

„Na to zabudni. Tu ste doma!“ zahriakol ho pobúrený Shane.

„Zle sa mi to hovorí, ale pre všetkých by bolo jednoduchšie, keby ste naozaj odišli,“ povedal Harry otvorene, pričom nebadane pokrčil plecami. Z globálneho hľadiska by to znamenalo obetovať pár ľudí za všetkých. Bežná taktika. No sám cítil, že by mu to bolo príšerne proti srsti. Adam bol jeho priateľ a ničím sa neprevinil.

„To nemyslíš vážne!!!“ skríkol Shane a vyskočil od stola. Zúrivo sa začal prechádzať po izbe. Už po pár krokoch zastal a odhodlane povedal: „Dobre. Ak pôjdu oni, idem aj ja s Darjou! Pôjdeme spolu. Keď sa dozvedia, že je tu, tiež sme hrozbou pre ostatných. Tak ako Pawlovského syn, čo nedávno dorazil, tak ako kopec obyvateľov našej dediny, čo pred vyčíňaním niekoho unikali. Možno to už aj vedia... Ale povedz mi, Harry, kde je pre nás všetkých bezpečnejšie? My pôjdeme. Ale jedno mi, Harry, povedz! Kam máme ísť? Kam pôjdeme?“

Chcel zachrániť Darju, svoju rodinu. Bolo mu jedno, čo všetko na lúke vybudoval. Ak by išlo o ich životy, neváhal by ani sekundu, aby to opustil. Vybudoval to raz, vybuduje znova, ak bude treba. Mohli by ísť do hôr, tak ako kedysi mnohí utiekli. Presne to by mohli.

Adam sedel úplne nešťastný. Pomaly dospel k riešeniu. Hľadel na divadlo pred sebou a trápil sa. Chápal, že ich identita je prezradená a skôr či neskôr sa na druhom brehu objaví Rocco. Bolo mu zle len pri tom pomyslení. Ale útek by znova znamenal len odloženie nevyhnutného. Utekať sa mu už vôbec nechcelo. Ani to už nedávalo zmysel.

„On sem už príde tak či tak. Nebude tušiť, že sme odišli,“ poznamenal pragmaticky.

„No vidíš!“ skríkol Shane, ktorý pribehol k strýkovi, „keď tu zostaneme, aspoň tu bude viac mužov na obranu!“

Harry skákal pohľadom od jedného k druhému a jeho nič nehovoriaci výraz sa postupne menil. Stával sa smutnejší a odhodlanejší zároveň. Klbko nápadov sa rozplietlo a pred ním veľa možností nebolo. Obaja mali pravdu. Oboch mal rád. Ani jedného sa nechcel vzdať a už vôbec nie ich rodín, ktoré si zaslúžili svoje domovy. Predstavil si ich deti trpiace zimou a hladom túlajúc sa a žobrajúc. Nemohol to dopustiť. Nebol by to on, keby s tým súhlasil. Pozrel sa ešte na odhodlaného Shana, ktorý zjavne zvažoval, čo si zoberú a kam pôjdu. Nevedel by žiť s vedomím, že je niekde a potrebuje jeho pomoc. Tých pár mesiacov, čo bol kedysi bez neho, už viac nechcel zažiť. Veď mu bol ako syn. Vlastne viac, priateľ a syn v jednej osobe. Spriaznená duša, ktorá by mu chýbala. Niekto, pre koho to všetko vlastne robil.

Preto ukázal Shanovi na stoličku, no ten mu odpovedal len odmietavým výrazom. Nahlas musel povedať: „Sadni si a prestaň robiť paniku. Dobre, tak sa na jeho príchod pripravíme, ty, Adam, vyrobíš toľko zbraní, koľko stihneš, ty, Shane, sa pustíš do výcviku chlapov. Vymyslíme nejaké obranné prvky pred dedinou. No nechcem sa zamerať iba na obranu Veľkej lúky. Bolo by fajn ísť do ofenzívy.“

„Chceš zabiť Rocca,“ zobral mu vetu spred úst Shane. „To bude ťažké. Dáva si pozor. Ten je ešte viac chránený ako voľakedy!“

Harry to neskrýval: „Áno. Presne to chcem. Bude pokoj navždy. No koho tam pošleme? Ideálne niekoho, kto má poriadny motív dotiahnuť vec dokonca.“

„A komu sa dá veriť,“ poznamenal Adam. „Napríklad mňa.“

Shane si predstavil akciu v Sladkom sne pred rokmi, spätne si uvedomoval, pri čom všetkom mali šťastie, čo mohlo dopadnúť v ich neprospech, teda momenty, kedy mohli zahynúť. Vedel, že pre každého by to bola najskôr samovražedná misia. On sám by tam nechcel poslať nikoho. Okrem seba. Ak chcel pred ním zachrániť Darju raz a navždy, Rocco musel zomrieť. Navyše, pomohli by tým tisícom.

„Pôjdem ja,“ povedal bez veľkého uvažovania. „Vyznám sa v hoteli, mám najväčšie šance na to, že to prežijem.“

Harry akoby iba na to čakal, pretože sa pousmial a jemne pokrútil nesúhlasne hlavou. „Chlapče môj, zabudni. Ty najlepšie urobíš, ak zostaneš tu a naplánuješ obranu. Pošleme niekoho... menej... dôležitého. Na teba tam čakajú. Okrem toho, útok si predstavujem mimo Sladkého sna, niekde cestou, keď sa bude presúvať. Jedine tak to bude mať šancu na úspech. Neraz sme boli prepadnutí, je načase si vyskúšať opak,“ povedal takmer nostalgicky.

„Nie som o nič dôležitejší ako ostatní,“ zaprotestoval Shane.

„Nemyslel som to tak, ale získal si si určitú autoritu, teba muži budú poslúchať. Si tu potrebnejší,“ vyhlásil Harry. „Pôjdem ja, to ja som vás sem všetkých dotiahol, je to moja zodpovednosť, predsa! Nemohol by som sa pozerať, ako to tu líha popolom a o nič som sa nepokúsil.“

Shane si konečne sadol. Vyzeral ako malý chlapec, keď dostane zaucho. Nevedel sa rozhodnúť. O boji muža proti mužovi vedel dosť, so zbraňou aj bez. No aj tak sa mu chcelo viac odísť a vlastným bojom predísť nešťastiu v podobe útoku na ich pokojnú dedinu, ako zostávať a pripravovať chlapov na bitku.

„Harry, nie, je to hlavne môj boj, ja by som mal ísť,“ nástojil Adam. Tiež bol odhodlaný položiť svoj život za pokoj jeho blízkych.

„Vyzerá to tak, že budeme musieť losovať,“ sucho konštatoval Shane. „Nech osud rozhodne, ktorý z nás pôjde.“

Všetci traja mali obrovské dôvody ísť do toho, ale aj zostať doma pri svojich rodinách. Zostať znamenalo v ich ponímaní pasívne čakať, čo bude, a také čosi v povahe nemali. Každý bol svojím vnútorným nastavením bojovník a ani jeden sa nechcel len tak vzdať možnosti zachrániť celú dedinu.

„Dobre, urobíme to tak. Ale aby nikto nepodvádzal, ja vás už, chlapi, nejaký ten rok poznám, poprosíme niekoho, aby nám pripravil losovanie. Aspoň budeme mať svedka. Ja navrhujem Petra, na neho sa dá spoľahnúť, že o tom nikomu nepovie.“

A tak sa aj stalo. Pri tajnom žrebovaní bez zbytočných svedkov, ktoré sa uskutočnilo ešte v ten večer v Petrovom dome, si najkratšiu zápalku vybral Harry. Shane pri tom výrazne zaprotestoval, Adam zase zostal stáť ako obarený. Tak veľmi bol pripravený ísť vyriešiť otázku Rocco navždy, že bol dokonca sklamaný.

Keď obaja odišli, tak sa Harry Petrovi za jeho službu poďakoval týmto spôsobom: „Máš to u mňa. Dobre si to zahral.“

„Posnaž sa prežiť, aby som to neoľutoval,“ odpovedal mu kamarát.

„Nič iné ani nemám v pláne. A čo myslíš, čo by som robil ja, keby nám toto všetko, čo sme tu dokázali, prišiel niekto zničiť? Nenávidel by som sa za to, že som tomu nezabránil, kým sa dalo. Sú to dobrí chlapi. Obaja. Ale nedá sa na nich spoľahnúť, nie tak ako na mňa. Shane je stále ešte horkokrvný, ani sám nevie, akoby zareagoval, a Adam, povedzme si, nikdy nebol zabijak. Vždy sa len bránil. Ani zďaleka nemá na svojom konte toľko čo ja. Naozaj si myslím, že on by mohol v tom najdôležitejšom okamihu zaváhať. Ja mám spomedzi nich najlepšie šance dostať sa k Roccovi najbližšie a nezorať to.“

„Ale čo Nia? Deti? Na ne si nepomyslel?“ snažil sa ho odhovoriť Peter, fajn chlap, ktorý pracoval hlavne ako drevorubač a staviteľ, a s Harrym sa už roky kamarátil, lebo prišiel na lúku hneď v prvé leto.

„Ty tomu fakt nerozumieš? Práve na nich myslím! Pozri, kým nie je voda v rieke zamrznutá, sem neprídu. Dovtedy máme čas sa pripraviť a ja spraviť, čo treba.“

„Ale čo ak pri tom zomrieš?“

Harry sa snažil pôsobiť presvedčivo, aj sa mu to darilo, no v kútiku duše sa aj on toho obával. „Verím tomu, že sa to nestane. No ak zachránim pri tom sto pätnásť životov, tak by som aspoň nezomrel nadarmo. A už ma prestaň odhovárať,“ povedal, lebo jeho istota sa začala strácať. Chytil Petra za rameno, nahol sa k nemu, akoby sa chcel ospravedlniť. „Mal som to urobiť už dávno. Je to moja... chyba. Poľavil som od mojich zásad a teraz ma to prenasleduje. Iba mŕtvy nepriateľ je dobrý nepriateľ. Ako sa vôbec mohlo stať, že som na toto moje motto zabudol? Fakt nechápem. Teraz už bež a opováž sa o tom niekomu povedať! Ostane to len medzi nami. Hlavne ženy by o tom nemali vedieť. Ani jedna. Poznáš ich. Povieš tvojej a do hodiny to vie moja. A to som ich možno ešte trochu podcenil. Nechcem si, aby Nia robila o mňa starosti.“

Po krátkej porade medzi chlapmi bol do trojčlenného tímu vybraný jeden dobrovoľník a Pawlovského syn, Lucas, ktorý presvedčil Harryho argumentom, že je bezdetný a cíti to ako svoju povinnosť. Nešlo mu o otcovu pomstu, ale skôr o to, aby sa už žiadnej inej rodine neprihodilo to, že tej jeho. Jasne si však uvedomoval, že jeho otec by s niečím takým nesúhlasil. On by to určite bol býval ponechal na Božiu spravodlivosť. Ale on tu nebol. A zjavne iba modliť sa v tomto prípade nestačilo.

Tesne pred odchodom hrali chlapi v hlavnom stane karty. Bola to vlastné taká rozlúčková párty, na ktorú ženy a deti a dokonca aj niektorí muži nemali prístup. Boli tam len zasvätení, teda tí, ktorí vedeli o hroziacom nebezpečenstve, no o pravom dôvode odchodu troch z nich, vôbec netušili. Napriek tomu, že občas riešili aj praktické veci, všetci sa celkom slušne pri tom aj zabavili.

Shane sa protestne nezúčastnil, lebo s misiou bez svojej účasti nesúhlasil. No rozlúčku s odchádzajúcimi tromi jazdcami si nenechal ujsť. Výhovorka bola taká, že idú kúpiť menšie stádo hovädzieho dobytka, aby bolo dosť mäsa na zimu, a ženy jej uverili. Ešte sa tomu nápadu potešili.

So strýkom si podali ruky a potom sa bratsky objali.

V tej chvíli mu Shane pošepol, pretože Nia nebola ďaleko: „Dávaj si pozor.“

Harry uvoľnil objatie, ale stále ho držal za predlaktie, keď so šibalským úsmevom, potichu povedal: „Ja som bol vždy z nás dvoch ten opatrnejší.

Shane mu úsmev opätoval. „To máš možno pravdu. Ja som mal zase kus šťastia.“

„Hej, chlapče. Mal. Hádam ťa neopustilo.“ Potom mu to predsa len nedalo a ešte raz ho objal nevšímajúc si Nii prekvapený pohľad. Takto dlho sa so Shanom nikdy nelúčil. „Ak mi to náhodou nevyjde, tak to tu vyhrajte.“

Shane pošepol: „Tak nehovor.“

„Máš pravdu, vyjde to! Dozri mi na Niu prosím! A deti. Nech im nič nechýba.“

„Spoľahni sa,“ odpovedal Shane až potom, ako sa úplne rozdelili.

Nii to nedalo, keď Shane odišiel sa lúčiť s ostatnými,  opýtala sa ho: „O čom ste sa bavili?“

„Čo si zvedavá? Nič takého. Radšej poď sem, nech si ťa ešte objímem. “ Pobozkal ju na pery a potom ju objal. Krátko. Tak ako vždy. No pri tom sa snažil zapamätať si jej vôňu, teplo, jej blízkosť, ktorá mu bude chýbať. Nechcel, aby mala podozrenie, že sa púšťa do niečoho nebezpečnejšieho ako zvyčajne. Keby to vedela, určite by ho nepustila, no on by aj tak šiel. Preto bol vďačný každému, kto o účele jeho cesty vedel a udržal jazyk za zubami. Ak by plakala, bolo by ťažšie odchádzať. Keď sa vyslobodil z objatia, tak dodal klamstvo, ktoré si práve vymyslel: „Chcel, aby som mu priniesol nejaké knihy pre Darju. Do jej knižnice. Má to byť prekvapenie. Skús jej to nepovedať.“

Ona uznanlivo prikývla. Darja knihy milovala, keď mala príležitosť, tak rada o nich hovorila, často z nich čítala deťom, svojim aj iným.

„Ani na mňa nezabudni. Tie detské veci súrne potrebujeme. Hlavne nohavice pre malého a Dorotke bábiku, tá stará je už v žalostnom stave.“

Harry sa usmial a pobozkal ju na čelo. Vedela, že nezabudne. Vždy im niečo priniesol.

„Už musím ísť, láska! Držte sa tu,“ povedal Harry, ktorý už viac nechcel naťahovať rozlúčku. Pobozkal si deti a spolu s ostatnými vyrazil. Nia sa za ním pozerala celý čas, kým boli na kompe a ešte aj krátko po tom, ako zmizli v lese.

Až po niekoľkých dňoch, kedy sa už nedali zakryť vojenské prípravy, sa ženy a všetci ostatní obyvatelia Veľkej lúky dozvedeli pravdu. Shane im ju povedal. Dobrovoľníkova frajerka, Mária a Nia z nej vôbec neboli nadšené, ale už nič proti tomu nezmohli. Jediné, čo im všetkým ostávalo, bolo čakať, prekonať strach a pripravovať sa na niečo, čo si ani predstaviť nevedeli.