Sex, Molynium, Rocknroll časť 10. časť

Po týždni horúčav prišla vítaná vlna zrážok a s ňou mierne ochladenie.
Džony zo sedadla žltozeleného trolejbusu pozoroval, ako jemné kvapky dažďa stekajú po okne, pričom prstami bubnoval po športovom vaku, ktorý mal položený na kolenách. Pesnička Playing your song od Hole mu stále rezonovala v hlave. Nie však originálne znenie, ale verzia od Efernity z nedávneho koncertu v klube U divokého psa. S číslom načmáraným na ruke sa už viac neskontaktoval, čím ho úplne vytesnil z myšlienok a mohol tak pokračovať v pokojnom živote vzorného občana.
„Ďalšia zastávka, Tulipánová.“ ohlásil z reproduktora mechanický hlas, čo pre Džonyho znamenalo, že bude vystupovať.
Od zastávky prešiel chodníkom vedúcim pomedzi dve bytovky a ocitol sa pred malou telocvičňou, kde ho zaviala vlna nostalgie. V období, keď robil sparigpartnera svojmu najlepšiemu kamarátovi Josephovi, pred skúškami do armády, navštevoval toto miesto pravidelne.
Odvtedy však prešli roky, preto Džonyho prekvapila správa, že by bolo načase oprášiť boxerské rukavice.
Prezlečený, so staručkými Lonsdalami pod pazuchou, vyšiel zo šatne, zastavil na prahu telocvične a upriamil zrak na osobu, ktorá tvrdými direktami zasypávala boxerské vrece.
„Hráš hrdinu, keď ti nemá ako vrátiť úder, čo?“
Rinčanie reťaze, na ktorej veselo vrece ustálo a na Džonym pristál ironický pohľad.
„Niečo, ako tréning s tebou.“ po chvíli ticha vyšlo Josepha.
O pol hlavy nižší a vždy s pripravenou hláškou na jazyku. Nerástol, nemenil sa a až na pár vrások to bol stále ten istý Joseph zo strednej školy.
Silným stiskom ruky sa pozdravili, presne tak, ako mali vždy vo zvyku, pričom si Džony všimol Josephove kropaje potu na čele.
„Mám, si vôbec dávať rukavice? Predsa len vidím, ako ťa uštvalo vrece.“
„Teba prefackám aj s oboma rukami za chrbtom.“ Neodpustil si Joseph poznámku a hlavou naznačil, že je pripravený.
Už intenzita prvého úderu naznačila, že nepôjde o prechádzku ružovou záhradou a ďalšie to len potvrdili. Pravá ľavá sa striedala v rýchlych kombináciach, pričom väčšinou končili na Džonyho kryte. Bolo cítiť, že Joseph bral tento tréning ako psychohygienu, niečo ho vo vnútri dusilo a cez zovreté päste dával zo seba von emócie. Džony si pripadal, až na pár okamihov, kedy aj on rozdal zopár úderov, ako štatista a vedel, že každé zaváhanie bude bolieť. Už to nebol len Joseph, komu stekali po čele kropaje potu.
O hodinu neskôr vymenili steny telocvične za priestory poloprázdneho podniku a orosené čelá za orosené pollitráky.
„Na zajtrajšiu svalovicu.“ predniesol Džony, keď nadvihli dve čapované jedenástky a výdatne sa napili. Svoj pohár si potom priložil nad pravé líce, aby schladil čerstvý škrabanec, obdržaný počas tréningu.
„Nech sa už konečne naučíš poriadne kryť.“ Joseph nadvihol opakovane pohár a sarkasticky poznamenal.
Joseph sa snažil smiať, zotierať Džonyho hláškami, jednoducho tváriť sa že je všetko v poriadku, niečo však stále prezrádzalo, že tomu tak nie je. Že ho niečo žerie. Že relatívne dobrá nálada, je len maska.
„Deje sa niečo?“ Džony nevydržal hrať slepého.
„Malo by sa niečo diať?“
„To mi povedz ty.“ Džony nahodil vážny výraz vyšetrovateľa.
Joseph zamyslene pozeral do pohára, akoby sa odhodlával. „Okej.“ zhlboka vydýchol. „Potrebujem peniaze.“
„A v tom je nejaký problém? Kúp si klobúk a zájdi s ním na námestie.“
„To vyrieší môj problém?“ Joseph nadvihol obočie.
„No keď ten klobúk položíš na zem a kľakneš si ku nemu, poprípade zatancuješ, tak niečo vyzbieraš.“ Zasmial sa Džony a potom priložil pohár k ústam.
Joseph sa však nesmial. „Možno by to stálo za pokus, keby som nemusel dať dokopy sedemdesiattisíc eur.“
„Čože?“ Džonymu takmer zabehlo. „To mi vysvetli.“
Josephov zrak zmapoval okolie, či má ich stôl dostatočnú diskrétnu zónu a potom sa oprel lakťami o stôl.
„Hm, kde začať?“ Prehovoril tak, aby jeho slová počul len Džony. „Neter bojuje s istou diagnózou. Lekári ju mali dlhý čas pod kontrolou, no začiatkom roka sa jej stav zhoršil a musela ísť na zákrok do Rakúska, ktorý poisťovňa samozrejme neprepláca. Hovorí sa, že za peniaze si zdravie nekúpiš, ale život je plný paradoxov. Keď sa mladá vrátila domov, zistil som, že to celé zatiahla mama. Brala ako povinnosť podať pomocnú ruku, keďže sestra bola permanentne vycucaná z peňazí. Lenže potom nastala otázka, odkiaľ mama vytiahla sumu šesťdesiatťtisíc eur. Bohužiaľ neovplývame žiadnym tajným rodinným pokladom, ani sme neskrývali drahé šperky v trezore, takže mi bolo divné, kde na to vzala. Poznáš naivitu starších ľudí? Tú ich dôverčivosť? Tak na ňu presne doplatila. Niekto jej poradil expresne rýchle peniaze od jedného Balkánskeho podnikateľa. Petar, alebo tak nejak sa volal. Vraj pôsobil veľmi milo, čo sa však zmenilo keď začal pýtať späť požičané. Pod nátlakom súhlasila, že jej dá viac času na získanie peňazí, ale musí vyplatiť sedemdesiattisíc namiesto šesťdesiat. Chápeš to? Kde sa dôchodkyňa môže dostať k takej sume?"
„Ako dopadla operácia?“ Džony na túto chvíľu odignoroval všetky slová o peniazoch.
„Výsledky má v norme, možno najlepšie za posledné roky.“ Joseph z poverčivosti zaklopal na stôl.
„To sú skvelé správy.“ Džonymu sa v kútiku objavil náznak úsmevu a potom zvážnel. „Zdravie je prvoradé, peniaze boli a budú..“
„Ale nie sú.“ Džonyho múdru myšlienku prerušil Joseph. „Samozrejme sa tešíme z netere a jej stavu, ale mám obavy o mamu, od stresu prestala spávať, čo je na nej dosť vidno. Žiaľ, momentálne keď vybielim účet, tak naškrabem možno dvatsaťpäťtisíc.“
Džony v hlave prerátal možnosti svojho účtu a po súčte s Josephovou čiastkou by ledva prekročili sumu päťdesiattisíc. Ako by len pomohol? Chápal, že Joseph chce pre psychickú pohodu svojej matky, dlh čo najskôr vyrovnať.
* * * * *
Prístav v Kodani, dom Hansa Christiana Andersena, sladké pečivo s kapučínou na raňajky v kaviarni sídliacej na hlavnej triede a selfie z námestia dánskej metropoly postupne prichádzali vo forme fotiek Džonymu do správ.
Dúfam, že doma moc nevystrájaš :)
Nezabudla Sofia pridať uštipačnú poznámku. Džonyho polovičku čakal po pracovnej stáži v Kodani trip po severnej Európe, ktorý už dlhšiu dobu plánovala so svojou sestrou, preto mala mierne obavy, či Džony počas jej prítomnosti neorganizuje jednu párty za druhou.
Ciferník na stene ukazoval desať hodín večer a on už ležal v posteli, čo zdokumentoval selfie záberom a poslal ho Sofii, ako odpoveď.
Hotový rebel zo mňa :D
Telefón položil na nočný stolík, zavrel oči a v myšlienkach sa vrátil k Josephovým slovám.
Operácia v Rakúsku... sedemdesiattisíc eur... Petar... naškrabem dvatsatpäťtisíc...
Do toho sa mu v hlave pridal hlas z čísla, ktoré si našiel po koncerte na ruke.
„Vidím, že ťa naša ponuka zaujala.“
Sám pre seba nesúhlasne kýval hlavou, aj keď tušil, že prijať ponuku, by mohlo vyriešiť kamarátov problém. Že prechádzka starou špinou, môže vrátiť pokojný spánok pani Josephovej. Keď mu takto pospájané dieliky zapadli dokopy, prudko otvoril oči.
„Kur..“ išiel si zakliať, keď ho prerušilo upozornenie na telefóne. Správa od Sofie.
Vidím, že rebel si dnes na boxe nedával pozor :D
Džony úplne zabudol na škrabanec, ktorý obdržal počas tréningu a vedel presne, čo to znamená. Najbližší týždeň o ňom bude od Sofie často počúvať.