Štvanica - 25.

Anotace: Druhá "návšteva" Opálového domu a s ňou aj ďalšie otázky. Odpovede sa však už pomaličky blížia. Pekné čítanie...

Sbírka: Štvanica

"Uvedomuješ si, že to, čo sa práve chystáme urobiť, sa na celom svete považuje za vlámanie?" poznamenal Roman, keď spolu s Emou opustili poloprázdnu dedinu a vybrali sa chodníkom smerom k lesu.
Bolo dosť teplo, ale vzduch bol vlhký a ťažký, čo znamenalo, že čochvíľa sa rozprší. Obloha bola zatiahnutá tmavosivými oblakmi, cez ktoré iba sem-tam prenikali mdlé slnečné lúče.
"V našom prípade by som to skôr nazvala menším zlom," odvetil Ema pokojne. "Veď uváž - kebyže nič nepodnikneme, Sylvia so Štvanicou zničia celú dedinu!"
"A čo myslíš, že u nej nájdeš?"
"Netuším. Hádam niečo o tom, ako zničiť Štvanicu, prečo chcela zabiť mňa a moju tetu, čo znamená nápis na Albrechtovej hrobke a zvyšok vecí, ktoré si neviem vysvetliť."
"Máš privysoké nároky," podotkol Roman, "a čo ak nenájdeme nič a ešte na dôvažok nás Sylvia prichytí?"
"Si predsa jej kamarát a oficiálne u nej ešte stále bývaš, nemalo by ju to prekvapiť," odpovedala Ema okamžite.
Na chvíľu sa odmlčala a potom trochu váhavo povedala: "Zdá sa mi, že Sofia je nejako spolčená so Sylviou."
Roman sa zatváril odmietavo: "A na to si ako prišla?"
"Jednoducho. Spomínaš si, ako sme sa rozprávali o Sylvii? Vtedy som povedala, že sa ma pokúsila v podzemí zabiť. A Sofia sa ani nespýtala, kde v podzemí a čo sme tam robili. A som si istá, že sme jej nerozprávali o našom malom dobrodružstve pod hrobkou."
"Áno, to som si všimol aj ja," pritakal Roman, "a prišlo mi to čudné. Ale možno nás len nepočúvala."
"A to ako sa pokúšala zastávať Sylvie? To sa ti čudné nezdalo?"
"Samozrejme, že zdalo, ale tvoje závery sú prirýchle. Môže byť za tým hocičo."
"Prečo je pre teba také ťažké prijať nejaký môj názor?" vzdychla si Ema rozčúlene.
"Pretože robíš uzávery predčasne," odvetil ROman. "Však Sofia videla, ako Štvanica zničila túto dedinu niekoľko krát, pochybujem, že by sa s ňou spolčila."
"Niekedy nás ľudia prekvapia, to si ešte nezistil?" poznamenala Ema.
Roman neodpovedal, miesto toho ukázal pred seba. Ema nasledovala jeho gesto pohľadom. Blížili sa k Sylviinmu kamennému sídlu, ktorý jeho vlastná majiteľka - či vlastne jej otec - nazvala Opálový dom.
Dvere do domu boli zavreté, na oknách zatiahnuté rolety. Celý dom pôsobil oveľa ponurejším dojmom, ako keď tu bola Ema naposledy.
"Tak, a máš vôbec nejakú predstavu, ako sa dostaneme dnu?" spýtal sa Roman s úškrnom.
"Však práve preto som vzala so sebou aj teba," odvetila Ema vážne.
"Aha! Takže ty rátaš s tým, že ti nájdem nejaký vchod do domu?"
"No, aspoň na niečo si vhodný," povedala Ema s úsmevom.
"Veľmi vtipné," zamrmlal Roman. "Ale že si to ty a že ide aj o moju kožu, tak ti pomôžem."
"Aký si ty nesebecký a ako myslíš na dobro druhých," ironizovala Ema, zatiaľ čo ju ROman viedol popri kamenných stenách domu dozadu.
Tu bola Ema svedkom ďalšej výstrednosti majiteľov tohto sídla. Za domom bola umelo vytvorená akási čistina, ktorá sa nejakým záhadným spôsobom premenila na záhradku. A nie hocijakú. Bola obkolesená nízkym latkovým plotom, popri ktorom boli vysadené brezy. Uprostred záhrady bolo dokonca jazierko, jedna smutná vŕba a pod ňou drevená lavička.
"Tak toto je vrchol všetkej šialenosti," ohodnotila dielo Ema.
"A to si ešte nevidela dom mojej tety vo Viedni," podotkol Roman s úškrnom. "Nikto neveril, že tam naozaj žije."
"Keď sa toto všetko skončí, urobíme si výlet po Európe s cieľom nájsť najvýstrednejšie domy," sľúbila Ema. "A tento je horúci kandidát na prvé miesto."
Kým sa Ema rozhliadala po záhrade, Roman prešiel k dverám v stene a otvoril ich. Odhalil tak tmavú dieru a strmé kamenné schodisko, ktoré viedla niekam do neznáma.
"Ema! Tu je to!" zavolal na dievčinu. Ema ho nasledovala.
Keď zbadala čierne dno pivnice, zatvárila sa pochybovačne.
"Si si istý, že je to bezpečné?" uisťovala sa.
"Stopercentne," prikývol Roman, "s MArekom sme tadiaľto niekoľko krát išli, keď nás Sylvia vymkla. Tú pivnicu poznám lepšie ako zvyšok domu."
"Vzhľadom na to, že my sa práve snažíme dostať do toho zvyšku domu, sa mi to nezdá ako ktovieaká výhra," skonštatovala Ema.
"Len sa neboj. Postupuj opatrne a poriadne sa dívaj pod nohy. Popri stene je postavené náradie, tak nezakopni."
"Ak sa zabijem, máš ma na svedomí," upozornila ho Ema.
"Neboj sa, pochovám ťa k tvojej tete na ten cintorín v lese," sľúbil jej Roman.
"Tak to bolo od teba odporné!"
"Tak ako tvoja poznámka o tom, ako ma využívaš iba na to, aby som našiel vchod do domu."
"Dobre, skončime túto debatu a už lez. Čím skôr budeme dnu, tým skôr vyjdeme von."
"Dobrá úvaha," ohodnotil Roman a pustil sa zostupovať dole po schodoch.
Ema počkala, kým sa jej stratil z dohľadu a potom ho nasledovala.
Vo vnútri sa vznášal pach vlhkosti, plesne a hliny. Vládla tu zima a sivasté šero, čo pôsobilo desivejšie, ako keby bola úúplná tma.
Ema opatrne zostupovala dole schodmi, škúliac do tmy, z čoho ju o chvíľu začali strašne bolieť oči. Ako zostupovala o jeden schod nižšie, zrazu jej cez nohu s pišťaním prebehlo niečo sotva väčšie od mačky.
Ema zvýskla a zoskočila na nižší schod. Pri zoskoku však stratila rovnováhu. Pokúsila sa zachytiť steny, ale narazila na nejakú drevenú rukoväť a potom sa sprevádzaná strašným hrmotom zrútila dole.
"Ema! SI v poriadku?"
Ležala na chrbte, srdce jej bilo niekde v krku a čosi ju neznesiteľne tlačilo do lopatky. Nad ňou stál Roman a silno ňou triasol.
"Prestaň," zamrmlala, "som celá." POmaly sa pozbierala na nohy.
"HOvoril som ti, aby si sa nechytala steny, že je pri nej postavené náradie!" poučoval ju Roman. EMa sledovala jeho siluetu, ako sa zohla a zdvihla zo zeme predmet, ktorú Emu tlačil do chrbta. Vyzeralo to ako lopata.
"Ešte šťastie, že si bola len kúsok nad zemou, inak by bolo po tebe. Čo to do teba vošlo?"
"Skôr čo mi prešlo cez nohy," zamrmlala Ema.
"Zabudol som ti povedať, že sú tu aj potkany," spomenul si Roman.
"Vďaka za informáciu, mohol si mi ju podať skôr."
"Nevrč toľko, ty si sem predsa chcela ísť. Tak poď rýchlo, pred nami je ďalšie schodisko, ním sa dostaneme do domu."

O chvíľu už stála Ema aj ROman v malej úzkej chodbe, ústiacej k trom zavretým dverám.
"Sme v zadnej časti domu," oznámil jej zbytočne Roman. "Tu je Sylviina pracovňa, spálňa a kúpeľňa."
"Myslím, že tu pokojne môžeme začať hľadať," rozhodla Ema. "Ty choď do spálne, ja sa pozriem do jej pracovne."
"Ako chceš. Pracovňa sú tie dvere na konci chodby."
Ema zamierila tam, kam jej ukazoval Roman. V duchu predpokladala, že dvere budú zamknuté, ale mýlila sa. Keď stlačila kľučku, dvere sa s tichým vŕzganím roztvorili a odhalili veľkú, takmer poloprázdnu miestnosť.
Ema mimovoľne pootvorila ústa a vošla dnu. Ani nevnímala, keď sa dvere za ňou samé od seba zabuchli. Keby nevedela, že sa nachádza v pracovni, myslela by si, že práve objavila obrovskú súkromnú zbierku nejakého bláznivého zberateľa. Každé voľné miesto na stenách zaberali maľby všetkých veľkostí a štýlov a bohato tkané gobelíny. Na zemi bol prestretý nepochybne nekresťansky drahý perzský koberec, ktorý vyzeral, ako keby si ešte pamätal dobu, keď Šeherezáda rozprávala svojmu manželovi tisíc príbehov, aby sa tak vyhla poprave. MAľby priamo na strope pripomínali obrazy na Sixtínskej kaplnke a štyri antické sochy v rohoch miestnosti zase prinášali čosi zo starovekého Grécka. Celá miestnosť priam dýchala akousi mystikou, ktorá však bola viac ako desivá skôr mätúca. Nikde totiž nebolo ani známky po nejakom systéme, vyzeralo to, ako keby to sem Sylvia poodnášala v priebehu jedného dňa, len aby to nezavadzalo.
Ema zbadala, že pri obrovskom francúzskom okne oproti dverám stojí písací stôl. Kebyže má všetko v tejto izbe svoje miesto a účel, bil by do očí a vzbudzoval by nutkanie odpratať ho. Ale v takomto chaose sa zdalo, ako keby sem patril.
Ema k nemu zamierila. Zbadala, že je takmer prázdny, stojí na ňom iba stojan na fotografie, v ktorej však miesto portrétu Sylvie s mamou bol vložený obrázok nejakých močiarov s neuveriteľne zelenou vodou, ležiacich uprostred lesa. V ľavom dolnom rohu bol rukou napísaný veľký červený otáznik.
EMa od neho odtrhla pohľad a sadla si na otáčavú stoličku. Pozornosť preniesla na štyri zásuvky pod stolom. Iba jedna z nich mala zámok. Tú Ema vyskúšala ako prvú. Už keď sa aj táto zásuvka bez problémov otvorila, mohlo jej dôjsť, že tu niečo nie je v poriadku. Ale ona bola taká nadchnutá hrou na detektíva, že nedbala na opatrnosť.
V zásuvke bolo niekoľko spisov v hnedých obálkach, akýsi list a...kniha. Ema to všetko vytiahla von, položila to na stôl a začala sa v tom prehrabávať.
Spisy neobsahovali nič dôležité, boli to účty a kúpna zmluva na dom. Ema do hneď vrátila späť na miesto. Pri liste sa zastavila, ale iba na chvíľu. Bola to pohľadnica od Sylviinho brata z Fínska.
KOnečne sa dostala ku knihe. BOla hrubá a ťažká, mala tmavočervenú väzbu a bola bez názvu. Iba dole bolo drobným, takmer nečitateľným písmom napísané akési meno. Jacques Dodiér. Nič jej to nehovorilo. Možno Sylviin ďalší priateľ. Otvorila knihu a pozrela sa na úvodnú stranu, kam väčšina spisovateľov píše poďakovania a venovania. Tu však bola napísaná iba jediná veta:
"Dobro je pominuteľné, ale zlo - to je večné!"
Eme takmer vypadla kniha z rúk. Znova ju zavrela a pozrela na úvodné meno. Bolo určite francúzske. Francúz bol aj ten spisovateľ, ktorý písal zakázané knihy. A ten istý Francúz je autorom výroku na úvodnej strane.
Eme chvíľu trvalo, kým jej došlo, čo to znamená. Zakázaný autor. jeho výrok na hrobke Albrechta Krutého.
Ema bez ďalšieho váhania knihu otvorila.
Hneď na prvej strane zbadala veľký ozdobný nápis: Štvanica - príbehy z pekla a zo sveta
Začala čítať:
Štvanica straší ľudí už od starých čias, kedy si farmári v Anglicku vymýšľali rôzne príbehy o potulných duchoch, ktorý sa pokúšajú zabiť každého, kto sa im postaví do cesty. Ale Štvanica sa dosť líši od ostatných príbehoch o duchoch. Je totiž skutočná, tak ako sú skutočné aj svedectvá o nej. Je niečo ako spása ľudstva, nový pomstiteľ, ktorý vyhladzuje obyvateľstvo tam, kde si to zaslúži. Príkladom je taký osud dnes už nejestvujúcej dediny Melans...

Ema odtrhla pohľad od knihy. Začula nejaké kroky. Roman pravdepodobne skončil s obhliadkou spálne a pustil sa ďalej. Znova sa vrátila ku knihe.
Preskočila nasledujúcich niekoľko strán, ktoré opisovali jej už dobre známu históriu Štvanice. V duchu nemohla nežasnúť. Tento muž mal o Štvanici také veľké vedomosti, že ich dokázal zhrnúť do knihy...
Jej prúd myšlienok sa zastavil v okamihu, ako došla na koniec prvej kapitoly. Zrazu pred ňou vyskočil ďalší veľký nápis: Štvanica a sekta Dobrotivých. Podnápisom bol nakreslený - a ešte dodatočne zakrúžkovaný niečou rukou - symbol, ktorý veľmi dobre poznala. Symbol, o ktorom jej Sofia tvrdila, že má ochraňovať celú osadu pred vpádom Štvanice. Symbol, ktorý visel na stromoch pred osadou, ako aj pred každým jedným domom v nej. Pod symbolom bolo drobným písmom napísané: znak Dobrotivých, údajných ochrancov sveta. Ale čo sa skrýva za ich útokmi na nevinných obyvateľov?
Ema zdesene vyskočila na rovné nohy. A práve v tej chvíli sa dvere do pracovne rozleteli a skôr, ako si dievčina stihla uvedomiť, čo sa deje, ležala na chrbte a lapala po dychu.