Štvanica - 31.

Anotace: tu dokončíme našu bitku. Pekné čítanie...

Sbírka: Štvanica

Ema stála nad mŕtvym Romanom a dívala sa do diaľky, na blikajúce svetlá fakieľ, ktoré niesli obyvatelia osady. V jednej ruke držala piaty obraz, bránu von a v druhej Sylviinu striebornú dýku.
Vtom ju ktosi chytil za rameno. Otočila hlavu. Bola to Sofia. Vo svetle farebných bleskov vyzerala ako desivý prízrak.
"Si v poriadku?" spýtala sa Emy ustarostene.
Prikývla: "Ale ešte nie je koniec. Musíme to zastaviť skôr, ako sa zopakuje história."
"TReba zničiť obraz," doložila Sofia chápavo.
"Ale...ako?" položila Ema celkom zbytočnú otázku.
Skôr, ako jej na ňu Sofia stihla odpovedať, zozadu sa na nich vrhol ďalší mohutný tieň. Pes. Ema sa pokúsila uskočiť nabok, ale jedna obrovská laba ju zasiahla priamo do hlavy a spadla na zem, pričom jej z rúk vypadol obraz aj dýka.
"Rýchlo!" začula kričať Sofiu, "zdvihni sa a zabodni dýku do obrazu!"
EMa zdvihla hlavu a zbadala pár červených očí, ktoré si ju posmešne premeriavali. POtom sa obrovský pes otočil a rozbehol sa cez močiare za svojou svorkou.
"Urobil ti niečo?" spýtala sa Sofia vyľakane a pomohla jej vstať.
"Je mi dobre," odvetila Ema, "dostala som len silnejšiu facku." Zotrela si z rúk vyrstvu blata a zaškúlila do hustého dažďa. "Kde je ten obraz?"
"Spadol niekde pred teba," odpovedala Sofia.
Ema začala rukami hmatať okolo seba. Ale jediné, čo objavila, bola dýka a stopy v blate, ktoré však rýchlo mizli pod nánosmi novej hliny.
"Nie je tu!" V Eminom hlase zaznela panika. "Ten pes ho musel odniesť!"
"To bude asi dôvod, prečo na nás zaútočil," pochopila Sofia.
Ema sa zadívala na druhú stranu močiarov, kde pred chvíľou zamieril ozrutný pes a kde zmizli aj ľudia z osady a zvyšok Štvanice. Čo je za tými stromami? POkračujú tam močiare? Alebo je tam ďalší cintorín...?
"Pôjdeme za nimi," rozhodla po chvíli.
"AKo prosím?" Sofia dúfala, že zle počuje.
"Pôjdeme za nimi! Nemáme inú šancu! Ak sa nám ten obraz stratí, táto dedina skončí ako Melans!"
"Ale..."
"Čo?!"
Sofia zbadala odhodlaný výraz v Eminej tvári a vzdala sa akýchkoľvek protestov. Napokon, mala pravdu.
"DObre teda. Poďme!"
Znova sa zaborili až po pás do páchnuceho močiara a začali sa brodiť vpred.
Búrka sa pomaly stupňovala. Blesky udierali do ostrovčekov v močiaroch každú chvíľu a stromy, obkolesujúce celé miesto, onedlho horeli ako obrovské pochodne. Jediné, čo sa zmiernilo, bol dážď. Bol čoraz slabší, až celkom ustal. To sa už Sofia s EMou dostali na druhú stranu močiarov.
Vyliezli na suchú zem. Zrazu stáli uprostred lesa, okolo nich nebola nijaká tráva, iba popadané ihličie a nízke kríky. Znova sa dostali do normálneho sveta...
Z diaľky sa ozvali výkriky a zavýjanie.
"To budú oni," šepla Ema a rozbehla sa. Sofia ju nasledovala, ale sotva jej stačila.
Kľučkovali pomedzi husto rastúce stromy, minuli malé jazierko a narazili na úzku cestu. Ema sa po nej vydala, nasledujúc zmes rôznych zvukov, ktoré boli také silné, že prehlušili hrmenie. Za sebou počula Sofiine ťažké dychčanie.
Dostali sa na malú čistinu, plnú skál, týčiacich sa oproti rozzúrenému nebu. Eme trvalo zopár minút, kým jej došlo, že sú to náhrobné kamene. Dostali sa k Diablovmu cintorínu. Takže potom musia byť blízko osady...
Skutočne, o chvíľu zazrela medzi stromami prvé domy. Vôkol nich sa hmýrila stovka ľudí, kričali, niektorí sa oháňali dýkami, iní mali v rukách pušky a revolvery a zvyšní sa pokúšali zachrániť si život útekom. Vzduch sa naplnil hrozbou smrti, pachom krvi, dymu a síry. Eme prišlo zle, ale ovládla sa.
Ema až po chvíli zbadala, že tí, čo útočia na Štvanicu puškami, nie sú ľudia z osady, ale dedinčania. Zacítila čudnú zmes uspokojenia a strachu. Nevedeli, do čoho sa púšťajú, ale očividne im to bolo jedno. Ema videla na ich tvári šialenú rozhodnosť. To ju donútilo pokračovať v hľadaní obrazu.
"Ako ten pes vyzeral?" zakričala Sofia na Emu cez ďalšie zahrmenie.
"AKo všetci ostatní. Ale nevšimla som si ho dobre. Bola príliš veľká tma!"
"Aha, to je on!" Sofia vystrčila prst a namierila ho na ozrutnú šelmu so srsťou hustou ako levia hriva, ktorý stál pred malou drevenou chatrčou. V papuli držal neveľký obrázok, cez ktorý na dvojicu ceril zuby v posmešnom úškrne.
ROzbehli sa za ním. Preskočili padajúcu ženu, ktorej z rozhryznutého hrdla striekala krv, vyhli sa dvojici jazdcov zo Štvanice, nešetrne odstrčili chlapa s vypichnutými očami, až sa im podarilo dostať na miesto, kde videli psa. Ale teraz tu nebol.
"Kam zmizol?" zneistela Ema.
Sofia sa mlčky obzerala okolo seba. Všade bolo množstvo bojujúcich ľudí a zvierat, ale nikde ten, koho hľadali. S povzdychom sa chcela otočiť späť k Eme, keď...
"Tam je!" vykríkla Sofia, "vo dvore domu!"
PEs sa naozaj nejakým záhadným spôsobom premiestnil priamo do dvora ošarpanej chatrče. Oči mu horeli ohnivou červeňou, ale zuby už neceril a dokonca vrtel chvostom. Aj napriek faktu, že je to pes z pekla, Ema pripomenul šteňa, ktoré sa chce hrať.
"Ideme za ním," rozhodla a už-už by ho nasledovala, kebyže ju neschytí Sofiina ruka.
"Nie, čakaj, dievča!"
"Čo? Prečo? Znova nám ujde!"
"Nepáči sa mi, ako rýchlo sa premiestnil k tomu domu," šepla starena podozrievavo, "možno nás chce zavliecť do nejakej pasce."
Ema už chcela odporovať, ale potom si to rozmyslela. Bol to pes zo Štvanice, ktorá zničila stovky dedín a miest na celom svete! Nebolo by vylúčené, keby ich chcel tento tu zabiť nejakou ľsťou. Ale na druhej strane...
"Nemáme na výber," povedala Ema, "Ten obraz potrebujeme, je to jediná šanca, ako Štvanicu vrátiť tam, odkiaľ sem prišla!"
"Ale..."
"Sofia," oslovila ju Ema, "máme dýku a je tu minimálne stovka ďalších ľudí, ktorí by nám pomohli, keby sa niečo stalo. Sme v značnej presile. Ten pes nám nemôže ublížiť."
"Áno,...máš pravdu," prikývla Sofia sklesnuto. EMa sa na ňu ešte chvíľu uprene dívala. Ani jedna z nich neverila slovám, ktoré práve odzneli.
Keď dobehli do dvora, pes sa znova niekam stratil.
"VIdela si kam bežal?" spýtala sa Ema Sofie. Starena miesto odpovede zaostrila zrak.
"Nikde ho nevidím," oznámila dievčine, "asi sa niekam..."
Vtedy k nim doľahlo dlhé ťahavé zavytie. Obidve naraz nadskočili.
"Vychádza to z domu!" zvolala Sofia.
Ema na chvíľu zaváhala. Ten pes chce, aby ho sledovali. Žeby mu naozaj šlo o to, aby ich vlákal do nejakej pasce?
Znova sa ozvalo zavytie.
Ema spýtavo pozrela na Sofiu. Starena sa ešte vždy tvárila nerozhodne. Ale už neexistovala cesta späť.
Ema sa rozbehla k dverám a Sofia jej bola v pätách.
V dome bol hluk z vonku tlmenejší, zdalo sa, ako keby vychádzal spod vody. Bola tu tma a zima. Okná boli otvorené dokorán a nábytok porozhadzovaný. Vládla tu atmosféra neviditeľného strachu.
"Kde zmizol?" šepla Sofia, rozhliadajúc sa okolo seba. Dýku tuho zvierala v ruke. Jej strieborné ostrie odrážali svetelné lúče na drevené steny.
Zahrmelo.
Eme sa zazdalo, ako keby sa zem po jej nohami silno otriasla. Trochu sa jej zatočila hlava.
Vtedy zbadala za prevrhnutým stolíkom akýsi kradmý pohyb. Spozornela. Prsty jej pravej ruky silno stisli rukoväť dýky. Tieň urobil dva váhavé kroky vpred a potom zavrčal.
Vtedy sa zablyslo a Ema pred sebou uvidela ozrutného čierneho psa so zježenou srsťou. Neuniklo jej, že obraz je bezpečne ukrytý pod jeho pravou labou.
Musím sa k nemu nejako dostať.
Otočila sa k Sofii. Chcela ju požiadať, aby psa odlákala, ale nevedela, ako jej to povedať tak, aby to to zviera nepočulo.
Oni predsa všetkému rozumejú!
Ale stačilo, aby na Sofiu uprela prosebný pohľad a žena pochopila. Prikývla a mierne sa pousmiala.
"Poď sem, havo," zavolala na psa veselým hlasom. Pes nastražil uši a výstražne zavrčal.
"No tak, poď ku mne! Niečo ti dám!"
Pes naklonil hlavu nabok, akoby nad tým uvažoval, ale oči mu stále svietili tou šialenou zlobou. Bolo jasné, že to nebude také ľahké, ako s obyčajnými zvieratami. Ale Sofia sa odmietala vzdať.
"NO tak poď ku mne, ty veľká chlpatá potvora! Nemáš chuť zahryznúť sa do jednej z Dobrotivých? Viem, že vy, pekelné beštie, po ničom inom netúžite. A kde máte svojho šéfa Dailyho? Zabila som ho, vieš?"
Ema sa pousmiala. Snažila sa ho vyprovokovať, čo bol najlepší ťah. ALe mohlo sa to skončiť veľmi zle.
Vonku sa ozval výkrik nejakej ženy.
"Tak poď! Alebo sa ma bojíš?" Pes nervózne vyceril zuby, ale z miesta sa nepohol.
Ema si s uspokojením uvedomila, že pes na ňu celkom zabudol a sústredí sa iba na Sofiu. Ale ešte stále bolo nebezpečné skočiť po obraz. Potrebovala, aby Sofia psa celkom odviedla na iné miesto.
"No poď sem!" volala naňho Sofia znova, "môžeš si do mňa zahryznúť! A pozri, čo pre teba mám!" Zamávala dýkou. Ema by si nikdy nemyslela, že by tento ťah mohol fungovať, ale psa kvôli niečomu tá zbraň strašne rozčúlila.
Zreval. Nebol to štekot, ani vrčanie. Znelo to ako rev leva. Eme od neho na okamih zaľahlo v ušiach.
POtom skočil priamo na starenu. Ema sa presne v tej istej chvíli hodila na zem a chmatla po obraze.
Dom sa otriasol srdcervúcim výkrikom. Ema sa otočila a zbadala, ako sa pes zahryzol Sofii do hrdla. Na všetky strany vystrekla krv a zmáčala špinavý koberec.
Ema nebola schopná kričať ani utekať. Ohromene sledovala, ako sa pes pustil do jej spoločníčky.
To predsa nemôže byť pravda. Ona bola svedok, ktorý mal prežiť!
Ale Ema pri tom zabudla na jednu vec - a síce, že Sofia bola pred niekoľkými dňami nahradená inou svedkyňou.
Pes sa konečne otočil a svojimi krvavými očami sa zadíval na Emu. Vyceril zuby v odpornom krvavom úškrne a rozbehol sa.
Ema sa prilepila k zemi, neschopná utekať, a dúfala, že pes ju nejakým spôsobom predsa len obíde.
Ale ten bežal priamo na ňu a pripravoval sa zaútočiť.
Lenže skôr, ako vôbec stihol na bezmocne ležiacu dievčinu skočiť, z vonku sa ozval strašný rev nejakých ľudí. Pes ohromene zastal a aj Ema zdvihla hlavu.
"Iba oheň to môže zastaviť! TReba to tu podpáliť! Zničiť od základov!"
Ema zacítila,ako sa jej žalúdok prekrútil. Chcú podpáliť osadu. Chcú zopakovať hroznú históriu. A pritom zabiť aj seba. To nesmú!
K hlasu sa pridali aj iné. Ema to odhadovala na tri štvrtiny celkového počtu bojujúcich. Všetci skandovali jedno slovo stále dokola: "Podpáliť! Podpáliť! Podpáliť!"
Začula silný rachot a nato krik ďalších ľudí. Ktosi sa rozplakal a ktosi začal vracať. Do toho sa pridalo aj hrmenie a oblohu preťali ďalšie blesky. Nejaká žena sa začala hystericky smiať a ďalšia povzbudzovala ľudí, ktorí sa pravdepodobne chystali priložiť horiace fakle k dreveným domčekom.
"Podpáliť! Podpáliť!
Podpáliť!"
"POdpáliť"
"Podpáliť!"
"PODPÁLIŤ!"
Ozval sa ďalší rachot. A dosť blízko. Pozrela sa na dvere. zdola začínali černieť a do nosa jej udrel štipľavý pach dymu. POdpálili tento dom.
Zdesene sa jej podarilo postaviť a pozrela na psa, ktorý teraz sedel len meter od nej. Všimla si, že v papuli zase drží piaty obraz. A cezeň sa na ňu nepríjemne uškŕňal.
Vtedy Ema pochopila, akú pascu jej a Sofii prichystal.
Vedel to. Tak ako to vedel každý pes a človek v Štvanici. A tak ako to tušila aj Ema.
"Svet sa mení," prehovoril odrazu pes pomedzi stisnuté zuby, "ale ľudia a ich hlúpe skutky nikdy." Nato sa otočil a rozbehol sa do tmy, kde sa rozplynul ako dym.
Ema sa bez rozmyslu rozbehla k oknu. Ledva sa ho však stihla chytiť, hneď ho oblizli žiadostivé plamene. Spoza okna sa ozval výkrik nejakého nadšenca, ktorý si zmyslel ho podpáliť.
Rozbehla sa k ďalšiemu, ale to medzitým začalo horieť.
Tak ako zvyšok domu. Steny obývačky - alebo čo to vlastne bolo - sa rozhoreli jasným plameňom. Ema sledovala, ako trámy praskajú od horúčavy a ako sa nábytok mení na zuhoľnatené zvyšky. Znova sa ozval rachot a zo stropu spadol kus trámu. Ema sa pred ním len tak-tak uhla.
V hrudi jej narastala panika. Musí ujsť. Inak zomrie. Tak ako Roman a...tak ako Sofia!
Odrazu, ako stála uprostred miestnosti, začula nejaký tichý hlas. V prvej chvíli ho nespoznala, ale potom...
"Ema!"
jej teta. Znelo to, akoby bola iba kúsok od nej. Rozhliadla sa okolo seba.
"Ema, poď za mnou!"
Nebol dôvod, aby nešla. aj tak nemala na výber. Možno jej pomôže sa nejako dostať von.
"Ema!" HLas sa vzďaľoval, zdalo sa, že mieri na presne určené miesto. Ako keby Emu viedol.
Išla do kuchyne. Tu sa oheň zatiaľ zahryzol iba do stola a stoličiek. Okno bolo otvorené a rámy sa už pomaly rozhorievali. Ema videla, že je to jej jediná nádej. Možno sa trochu popáli, možno príde o pár prstov a možno jej zhoria vlasy...
Tie desivé myšlienky rýchlo zahnala. Zvládla predsa ťažšie veci.
A bude žiť!
Nečakala dlhšie, ako bolo potrebné. Rozbehla sa, odrazila sa od stolčeka na zemi a preskočila otvor v stene.
Zacítila silnú horúčavu, ale tá takmer okamžite pominula. Vystriedala ju tupá bolesť v ľavej nohe a v chrbte.
Dopadla na trávu za domom. Nasilu prijala do pľúc horúci vzduch a rozkašľala sa. Nad sebou zbadala horiace steny domu.
"Dokázala som to," pomyslela si omámene, "vďaka tete."
Nato pocítila, ako jej oťažieva telo a zahmlilo sa jej pred očami. Následne upadla do bezvedomia.