Synovia súmraku - 10.

Anotace: Večera. Helena s Ascallom vedú súkromný rozhovor, ktorý Ascallovi pomôže aspoň niečo pochopiť :) Pekné čítanie :)

Sbírka: Synovia súmraku

Večera prebiehala v oveľa väčšom kruhu ako raňajky. Okrem toho, že sa vrátila Helena, mrzuto sa tváriaci Fearchar a stále bledá kráľovná, pri Ilianne sedel Tartem. Podľa výrazu dievčaťa bolo jasné, že jej zasadací poriadok nie je veľmi po vôli.
Keď bratia váhavo vošli do veľkej ligotavej siene, celkom odlišnej od tej, kde jedli ráno, kráľ vyskočil zo stoličky, aby ich privítal. „Výborne!“ zvolal natešene, „už sa čaká len na vás, „len poďte!“
Tváril sa tak srdečne, až sa muži v duchu pýtali samých seba, či sa dnešný incident v Červenom drakovi skutočne odohral. Ale prijali pozvanie a usadili sa za jednu stranu obdĺžnikového stola.
„Tak, ako ste dnes pokročili?“ nadhodil Volian, zatiaľ čo si krájal kus mäsa na menšie kúsky.
„Myslíte s pátraním po Anastáziinej smrti?“ spýtal sa Sionn, „tak veľmi nie. Žiaľ, neobjavili sme nič, čo by nám mohlo pomôcť ďalej.“
„Ale aj tak ste sa veľmi nenudili, že?“ ozvala sa Ilianna a pozrela sa na Tartema: „Počula som, že si dostal poriadne na frak!“
Tartem očervenel od hnevu, ale napokon sa rozhodol, že nebude odpovedať.
Miesto neho sa ozval Volian, v snahe znova odvrátiť pozornosť od svojej roztopašnej dcéry: „Ak by ste potrebovali, môžem vám poskytnúť akýkoľvek druh informácií. Všetko, čo len budete chcieť - ak sa tá odporná smrť vyrieši.“
„Viete, prečo chce môj otec zistiť, kto zabil Anastáziu?“ poznamenala Ilianna, „pretože to vrhá zlé svetlo na celú našu rodinu. Čo je to za kráľa, keď si nevie ustrážiť ani jedno zo svojich detí? Z rovnakých dôvodov má ťažké srdce aj na mňa!“
„Ilianna, varujem ťa,“ zavrčal Volian, „ešte jedno slovo a z hradu nevyjdeš do svojich narodenín.“
Ilianna zazrela na otca, ale skôr, ako stihla niečo povedať, ozval sa Lorment: „Lia, naozaj to už preháňaš.“
Dievčina pozrela na svojho staršieho brata, potom zavrela ústa a znova sa venovala večeri.
„Lorment, čo to boli za problémy v stajniach?“ zaujímal sa Ascall.
Princ sa zatváril znechutene a vystrašene zároveň: „Dobre, že to spomínaš. Nikdy som sa s ničím podobným nestretol. Vyzeralo to, akoby sa všetky kone zbláznili.“
„Albert spomínal nejakú hystériu,“ povedal Sionn.
„To nebola tá hystéria,“ prehovorila Helena. Všetky pohľady sa upreli na ňu.
„Ako si tým môžeš byť istá?“ spýtal sa Lorment.
Mladá žena uprela pohľad na brata: „Hystéria sa prejavuje kŕčmi a vydávaním čudných zvukov. Toto skôr vyzeralo, akoby...akoby sa tie kone niečoho veľmi zľakli!“
Pri stole zavládlo na niekoľko minút ticho.
„Čoho sa tu už len mohli báť?“ zasmial sa Tartem.
„Možno, že to s tým nesúvisí,“ odhodlal sa prehovoriť Ascall, „ale dnes som videl lietať nad mestom havrany.“
„Tu?“ hlesla Helena, „ale veď to je...nemožné! V našej púšti havrany nežijú!“
„Veď práve,“ zahundral Ascall a vymenil si temný pohľad so Sionnom.
„Obávam sa, že nerozumiem,“ ozval sa nervózne Volian.
„V okolitých púštnych mestečkách ľudia veria, že prílet havranov a bocianov na isté miesto značí veľké nešťastie,“ vysvetlil im Sionn.
„To je predsa hlúposť!“ vyprskol Tartem, „nič také ako znamenia nešťastia nejestvuje! Sú to len povedačky.“
„Ja by som si to nemyslela,“ podotkla Ilianna. Odrazu vyzerala celkom inak. Zamyslene si obhrýzala peru a hľadela na neurčité miesto na stole, „keď naposledy prileteli havrany do našej oblasti, priviedli so sebou barbarské kmene z východných hôr,“ preletela pohľadom tváre prítomných, „to bolo jediný krát, čo bolo Zelené mesto zničené.“
„Ale to ešte nič neznamená,“ trval na svojom Tartem, „to bola náhoda!“
„Tak či tak, niečo na tom bude,“ zastal sa sestry Lorment, „aj ja som počul o podobných prípadoch. Havrany vždy značia niečo zlé. A keď sem prišli práve teraz, musí za tým niečo byť!“
„A vy si myslíte, že tie kone znervóznil prílet havranov, áno?“ podotkol nevrlo Fearchar, „naozaj smiešne!“
„Lenže tie kone skutočne niečo vydesilo!“ ozvala sa aj Helena, „čo ak cítia čosi, čo sme si my ešte nevšimli?“
„Áno, cítia,“ pritakal Fearchar, „že väčšina ľudí v tejto miestnosti pomaly prichádza o rozum!“
„Fearchar, dávaj si pozor na jazyk!“ zasyčal Ronan, ktorý sedel k mužovi najbližšie, „inak ti ho vyrežem - či si sestrin snúbenec alebo nie!“
V miestnosti sa opäť rozhostilo ťaživé ticho. Ubiehajúcu polhodinu sa nikto nerozprával, až kým sa Volianovi nepodarilo nadškrtnúť celkom nevinnú tému a tak sa zvyšný čas zhovárali o nadchádzajúcej poľovačke a o návšteve kniežaťa z mesta z Pralesov.
Bolo asi deväť hodín, keď sa kráľovná a dvaja mladší princovia pobrali do svojich komnát. Kráľ bol už v oveľa lepšej nálade a zanietene sa zhováral s Fearcharom o nejakých obchodoch.
Potom sa postavila Helena. „Pôjdem si už ľahnúť,“ povedala otcovi, „som uťahaná.“
„Dobrú noc,“ rozlúčil sa s ňou Volian.
Fearchar sa postavil a pobozkal svoju nastávajúcu na líce. „Miláčik, zajtra by som bol rád, keby si ma sprevádzala na love pri Slanom jazere.“
„Samozrejme, veľmi rada,“ prikývla Helena, hoci výraz jej tváre naznačoval niečo celkom iné.
„Výborne,“ pobozkal ju na druhé líce, „dobre sa vyspi.“
„Dobrú noc,“ otočila sa k zvyšku osadenstva.
„Dobrú noc,“ zaželal jej Ascall a pozrel sa na ňu. Aké bolo jeho prekvapenie, keď zbadal, že aj jej oči sa zavŕtavajú doňho - iba doňho. Volala ho, tým si bol istý. Chcela sa s ním zhovárať osamote. Odchádzala, stále ho kútikom oka sledujúc. Teraz sa musel čo najnenápadnejšie vzdialiť.
To však nebolo také ťažké, ako predpokladal. Všetci boli príliš pohrúžení do rozhovoru, takže keď sa postavil, iba Sionn prekvapene zdvihol hlavu.
„Zostaň tu,“ prikázal mu Ascall šeptom, „hneď som späť.“
Sionn asi pochopil, čo sa deje, lebo nesúhlasne pokrčil nosom, nič však nepovedal.
Ascall sa s ospravedlnením, že sa ide nadýchať čerstvého vzduchu, vzdialil od stola a rozbehol sa cez klenutý vchod do kamennej chodby, kde zmizla Helena.

Našiel ju stáť pred jedným z okien. Hľadela na tmavé siluety mesta a rozľahlú púšť všade na okolo. Červenkasté svetlo mesiaca jej osvetľovalo tvár a vlasy. Vyzerala ako bytosť z iného sveta, príliš krásna, než aby mohla byť skutočná. Večerný vánok jej nadvihoval plášť, prevesený cez plecia, ale netriasla sa od zimy.
Keď začula kroky, otočila hlavu a zadívala sa na Ascalla. Zastal a opätoval jej zmätený pohľad. Chcel niečo povedať, ale nič vhodné ho nenapadalo. Napokon mu túto úlohu zľahčila Helena.
„Púšť je v noci prekrásna, nemyslíte?“ ukázala na výhľad z okna, „čarovná,“ znova sa zadívala von.
Ascall urobil niekoľko váhavých krokov bližšie k nej a tiež vyzrel von z okna. Vzduch voňal po jazmíne. Z diaľky k nim doliehal desivý smiech hyen a zavýjanie kojotov. Niekde dolu, v meste, zaerdžal kôň. „Púšť má svoje čaro,“ pripustil po chvíli.
„Keď som bola mladšia, predstavovala som si, že celý svet je len obrovská piesočná planina,“ vzdychla si, „nedokázala som si predstaviť obrovské zelené lesy, jazerá a divoké rieky...“ otočila sa k nemu, „vy ste toho museli vo svojom živote vidieť toľko, že vám moje reči musia pripadať smiešne.“
„Vôbec nie,“ namietol, „aj ja som si ako malý namýšľal, že celý svet tvorí iba naše údolie. Preto som sa strašne bál, keď som mal prvý raz prekročiť jeho hranicu,“ sám pre seba sa zasmial, „myslel som, že za okrajom je čierna priepasť a ja do nej spadnem.“
Helena sa takisto zasmiala: „Museli ste byť veľmi prekvapený, keď ste zbadali, že to tak nie je.“
„Stále sa učím,“ pokrčil plecami, „ešte vždy ma dokáže množstvo vecí prekvapiť, čo ako dlho už sme na tejto ceste.“
„Je obdivuhodné, že máte stále tú chuť do života,“ vzdychla si, „aj ja by som to chcela zažiť. Miesto toho mám pocit, že umieram. Všetko okolo mňa ma dusí,“ pokrútila hlavou.
Zdvihla pohľad a znova sa zadívala na Ascalla: „Lenže vás, samozrejme, nezaujímajú pocity úbohej kráľovskej dcéry. Chceli ste vedieť niečo o mojej sestre. A ja som vám včera sľúbila, že dnes vám niečo poviem. A svoj sľub chcem dodržať.“
„Nechcem na vás naliehať,“ poznamenal opatrne, „ak si to chcete nechať pre seba, pochopím to...“
„Nie, musíte to vedieť. Pretože môj otec to považuje za hlúposť, bratia tomu neveria a Ilianna to považuje za súkromnú vec našej rodiny. Nik z nich by vám neprezradil nič z toho, čo vám chcem povedať ja.“
Ascall si spomenul na to, čo hovorila Ilianna pri raňajkách a jeho zvedavosť ešte vzrástla.
„Poďte,“ chytila ho za ruku, „tu by nás mohol niekto vidieť.“
Ťahala ho dlhou úzkou chodbou až do úzkej chodbičky bez okien. Jediné svetlo vychádzalo z horiacej fakle, pripevnenej v stojane na stene. Mihotavá žiara osvetlila niekoľko obrazov na stene. Tu Helena zastala.
„Pozrite sem,“ zaviedla ho k obrovskej olejomaľbe, ktorá zapĺňala viac než polovicu steny. Ascall sa pri nej cítil nezvyčajne maličký. Maliar na nej zachytil veľkú jasnozelenú lúku. Páslo sa tu stádo kráv a nebom práve plachtil nejaký dravec. V tráve, bližšie k nim, ležal horeznačky chlapec a obžúvajúc steblo trávy sledoval letiace oblaky. Všetko to bolo až neuveriteľne skutočné, Ascall mal každú chvíľu pocit, že vták zatrepoce krídlami, kravy zabučia a chlapec im zakýva. Dokonca sa mu zazdalo, že cíti na tvári svieži vetrík a teplé slnečné lúče.
Lenže bolo tu ešte niečo, čo sa zdalo ešte skutočnejšie ako všetko ostatné. Na vyvýšenine v strede lúky stálo veľké obdĺžnikové zrkadlo s pozláteným rámom. Ascall si bol istý, že je to zrkadlo, aj keď sa v ňom neodrážalo nič z okolitej scenérie. Sklo bolo svetlomodré a matne sa lesklo. Čosi v tom obraze Ascalla znervóznilo a radšej uprel pohľad na Helenu.
Ona nespúšťala pohľad z obrazu. „Vidíte?“ ukázala na zrkadlo, „voláme ho Everské zrkadlo. Môj starý otec ho dostal v mestečku Ever od jednej strigy, ktorej zachránil život. Jeho moc spočíva v jeho útrobách. Je schopné ukázať myšlienky každého človeka na svete. A nielen to - môžete do nich ľubovoľne zasahovať, meniť ich a odkrývať. Dokonca sa skrz neho dostanete aj ľuďom do snov.“
„Veľmi nebezpečná vec,“ zhodnotil Ascall, „kde je teraz?“
„To je práve to,“ vzdychla si Helena, „pred mnohými rokmi, počas vojny, ktorá tu na púšti zúrila, ho ukryl. Mal strach, aby jeho moc niekto nezneužil. Povolal desiatich najrýchlejších jazdcov a každého poslal iným smerom. Každý z nich niesol zrkadlo, ale iba jedno z nich bolo to pravé. Ôsmich z týchto vojakov zabili cestou. Jeden umrel od vyčerpania. Ale ten desiaty - ten s pravým zrkadlom - sa dostal do cieľa. Do Zeleného mesta sa už však nikdy nevrátil. Cestou späť ho prepadli zbojníci,“ vzdychla si, „a tak nik okrem kráľa netušil, kde sa to zrkadlo skutočne skrýva. A keď zomrel a nahradil ho môj otec, z histórie sa stala legenda, naše súkromné tajomstvo, ktoré nikdy nemalo opustiť tieto steny. A Everské zrkadlo viac nik nevidel.“
Ascall zmraštil tvár: „Prečo mi to všetko hovoríte?“
Helena sa odvrátila od obrazu: „Pretože moja sestra, Anastázia, ho chcela nájsť. Mala trinásť, keď som jej po prvý raz rozpovedala tento príbeh. Od tej doby ju to neprestávalo prenasledovať. Až napokon, krátko po svojich osemnástych narodeninách, osedlala koňa, vzala zopár vojakov, ktorí jej boli verní a odišla. Z času na čas mi napísala list, v ktorom oznamovala, že k objaveniu zrkadla je veľmi blízko. Tešila sa ako malé dieťa. Všetko nám chcela rozpovedať, keď sa vráti, ale...“ zhlboka sa nadýchla, aby potlačila slzy, „to sa už nikdy nestalo.“
Ascall na ňu chvíľu strnulo hľadel. Dokonca aj v šere chodby bola očarujúco krásna. Stretol niekedy niekoho podobného? Nie, tým si bol istý. Bola jedinečná, ako táto púšť, ako toto mesto, ako každý kameň, ktorý na seba pokladali ruky otrokov celé roky. Ešte nikdy nepocítil takú silnú túžbu a strach zároveň. Bol zmätený. A načisto opantaný citmi tak silnými, že im nedokázal rozkazovať.
„Helena,“ oslovil ju zdráhavo, „myslíte si, že smrť vašej sestry môže súvisieť s hľadaním toho zrkadla?“
„Neviem,“ priznala sa, „ale bola to jej najväčšia túžba. Nepoznám nič iné, kvôli čomu by chcela obetovať svoj život.“
„Ale potom si uvedomujete...v akom veľkom nebezpečenstve je Zelené mesto?“
Helena sa zatvárila zdesene: „Prečo myslíte?“
„Ak sa niekto pokúša nájsť zrkadlo, stopy ho určite dovedú sem.“
„To mi nenapadlo,“ priznala sa žena a jej tvár pobledla, „myslíte, že by som mala upozorniť otca?“
„Zatiaľ nie. Nebudeme zbytočne vyvolávať rozruch - na to je tu vaša mladšia sestra. Majte sa však na pozore a oči vždy otvorené. Nech by sa stalo čokoľvek čudné, okamžite mi to oznámte.“
„Pokúsim sa,“ prikývla Helena, „a vy...? Čo budete robiť vy?“
„Skúsim niečo zistiť. Možno že narazím na viac stôp, ako sa odvažujem dúfať. A snáď sa nám podarí odhaliť a zadržať toho chamtivca, ktorý ide po zrkadle skôr, ako stihne spáchať ďalšiu škodu.“
Podišla k nemu trochu bližšie a chytila ho za ruku. „Dávajte si pozor,“ zašepkala, „ak by ste mali niekde problémy, ukážte toto,“ pustila mu ruku. Ascall otvoril dlaň. Našiel na nej strieborný medailón s tepaným kráľovským erbom. „Je to starý rodinný šperk. Nik neodvrhne jeho nositeľa.“
„Naozaj vás obdivujem,“ zamrmlal, keď si prevliekol retiazku s medailónom cez hlavu.
„Skutočne? A prečo?“
„Dokážete sa tváriť vyrovnane a triezvo a pritom,“ potlačil úsmev, „pritom ste rovnako neskrotná ako Ilianna.“
Helena sa usmiala: „Každý skrýva nejaké to tajomstvo. Niekto menšie, niekto väčšie.“
„V tom máte pravdu. Ešte raz ďakujem,“ sklonil sa, aby jej pobozkal ruku, ona však uhla.
„Choďte už,“ prikázala mu, „počujem kroky, pravdepodobne to bude Fearchar, vždy po večeri ma chodí kontrolovať. Tadiaľ!“
Aj Ascall zachytil zvuk podpätkov na kamennej dlážke. Ešte raz sa mierne uklonil a rozbehol sa bočnou chodbou, ktorú mu ukázala, späť do jedálenskej siene.