Synovia súmraku - 13.

Anotace: Zatiaľ čo sa Sionn "zotavuje", Ascall s Lormentom si idú zastrieľať. Princ Ascallovi prezradí svoje ďalšie tajomstvo, ktoré ho môže stáť veľmi veľa.

Sbírka: Synovia súmraku

„Neuveriteľné, akým spôsobom si vždy dokážeš narobiť problémy,“ doberal si brata Ascall. Sedel na stoličke, s nohami vyloženými na Sionnovej posteli a pobavene sledoval mladého muža, ktorý naňho zazeral, opierajúc sa o stenu za posteľou.
„Už som ti povedal, že to nebola moja vina,“ odvetil, „niekto po mne strieľal.“
„Áno, Tartem.“
„Nie, ešte niekto predtým.“
Ascall zmraštil čelo: „Ako predtým?“
„Prvý raz na mňa ten neznámy zaútočil ešte na ceste - keď sa odo mňa oddelila Ilianna. Utekal som cez čistinu, vyrušil gazely a tam si ma pravdepodobne všimol aj Tartem - aspoň tak to tvrdí.“
Ascall si zamyslene zahryzol do pery: „Myslíš, že na teba niekto strieľal úmyselne?“
„A o čom ti celý čas hovorím? Presne tak. Ten veľký neznámy sa ma pokúsil zabiť, ale potom ho asi vyplašil Tartem.“
„No, keď sa to tak vezme, Tartem ti po druhý raz zachránil kožu,“ utrúsil Ascall s úškrnom.
„Naozaj veľmi vtipné. Radšej rozmýšľaj, kto by mohol mať na mňa ťažké srdce.“
„Možno že má niekto ťažké srdce na nás oboch,“ dodal Ascall.
Sionn pochopil bratovu narážku. „Myslíš, že po nás ide Anastáziin vrah?“
„Dávalo by to predsa zmysel.“
„To áno, ale...odkiaľ by o nás vedel?“
„O nás už predsa čvirikajú aj vrabce na streche! Určite sa mu to dostalo do uší.“
„Dobre, dobre. Ak mu naozaj šlo o to, aby sme ho neodhalili, prečo zaútočil iba na mňa? A prečo práve v tej oáze?“
„Asi si sa mu dostal do rany v správny čas. A smrť na love by mohla vyzerať ako nehoda. Nepočúval si, čo hovoril Volian? Takéto veci nie sú zriedkavé.“
Sionn pokrútil hlavou a zadíval sa von oknom.
„Ešte niečo ti vŕta v hlave?“
„Veľa vecí. Ale hlavne jedna - ak bol Anastáziin vrah s nami na love, potom musí patriť medzi Volianových najbližších.“
„Aj mňa to napadlo,“ pritakal Ascall.
„Ale v tom prípade...“
„V tom prípade ho máme denno-denne na očiach.“
Na okamih sa odmlčali, zaoberajúc sa každý svojimi myšlienkami.
„Tartem!“ vyhlásil potom Sionn, „určite to bol on! Predstieral, že na mňa strieľal náhodou.“
„Istú logiku to má,“ prisvedčil Ascall, „ale aj tak - prečo by ťa chcel zabiť teraz, keď sa nás mohol zbaviť už po tej bitke v Červenom drakovi. A ak si spomínaš, vtedy sa nás pred kráľom zastal!“
„Nejaký trik.“
„Nie, Tartem nevyzerá ako človek, čo sa rád so všetkým babre. Kebyže nás chce odstrániť, už by to dávno urobil. Okrem toho, podľa vlastných slov nás ešte potrebuje!“
„Aj to mohol byť trik!“
„Nie, podľa mňa je to niekto iný.“
„Naozaj? A máš aj nejakého podozrivého?“
„A čo tak samotná Ilianna?“
Sionn sa uškrnul: „Ilianna je namyslená, povrchná a panovačná potvora, to áno, ale nezdá sa mi, že by bola schopná takej veci ako je vražda.“
Ascall sa potmehúdsky pousmial.
Sionn si to všimol. „Čo je?“
„Nič, nič, ja len že...ešte nikdy si sa o žiadnej žene takto nevyjadroval. Väčšinou sa k nim správaš veľmi galantne.“
„K tejto sa nedá správať galantne,“ odvetil Sionn, „je to ešte dieťa, ktoré vyrástlo v zlatej klietke. A tie jej spôsoby ma doženú do šialenstva.“
„Alebo s ňou priamo do postele!“
„Kam tým, prosím ťa, smeruješ?!“ znervóznel Sionn, „nikdy by som nechcel takú ako je ona. Dúfam, že si ju vezme Tartem. Ten ju aspoň trochu skrotí.“
Ascall sa znova pousmial, ale už na túto tému nepovedal nič.
„Ešte o niečom som sa s tebou chcel zhovárať,“ povedal a opäť si zahryzol do pery.
„Tak spusti.“
„Spomínaš si na včerajšiu večeru?“
„Akoby nie. Tu je každé jedlo priam dobrodružstvom.“
Ascall sa nervózne usmial. „A spomínaš si, ako som vtedy odišiel?“
„Vidíš, dobre, že si to spomenul - kde si v pekle bol?“
„Helena mi sľúbila, že mi rozpovie niečo z Anastáziinej minulosti.“
„Takže Helena?“
„Nevrhaj na mňa ten sprisahanecký pohľad! Nič iné za tým nebolo! Dobre vieš, že Volianove dcéry si mali k sebe veľmi blízko. A keďže s Iliannou sa veľmi zhovárať nedá, musel som ísť za ňou.“
„Však ja si od teba nežiadam nijaké vysvetlenie. Iba ťa chcem opätovne upozorniť, že dať sa dokopy s následníčkou trónu krátko pred jej svadbou nás môže stáť viac ako len našu povesť.“
„Nemám v úmysle dať sa s ňou dokopy,“ namietol Ascall, „o tom som nechcel hovoriť.“
„Tak o čom?“
Ascall chvíľu hľadal správne slová. „Rozprávala mi o jednej rodinnej legende - o Everskom zrkadle. Ide o veľmi mocnú vec, ktorej majiteľ môže ľuďom čítať, upravovať a meniť myšlienky.“
„Ale ide len o legendu,“ poznamenal Sionn, jeho tvár však naznačovala hlboké sústredenie, „alebo nie?“
„Ide práve o to,“ vzdychol si Ascall, „Anastázia neverila, že je to len legenda. Vybrala sa ho hľadať. Pred rokmi ho totiž Volianov otec niekam skryl.“
Sionn sa znova zadíval von oknom. „A ty si myslíš, že ten niekto ju zabil kvôli tomu zrkadlu.“
„Nejako tak.“
„No, musím uznať, je to teória na zamyslenie. Ale aj tak,“ pozrel na brata, „čarovné zrkadlo? Kde sme?“
„Viem, že to znie bláznivo,“ pripustil jeho starší brat, „lenže sa neviem ubrániť pocitu, že práve ono je strojcom všetkého, čo sa tu deje.“
„Ja sa zas neviem ubrániť pocitu, že ti tá horúčava zatemňuje myseľ, priateľ môj.“
Ascall si vzdychol, ale nehádal sa.
Vtom ich rozhovor narušilo klopanie na dvere.
„Ak je to ďalší z tých kráľových šarlatánov, pošli ich pekne kadeľahšie,“ prikázal Sionn Ascallovi, keď sa postavil, „mne je už celkom dobre!“
„Myslím, že to nebude potrebné,“ poznamenal Ascall, keď uvidel postavu stojacu za dverami.
„Kto je to?“ vyzvedal Sionn a trochu sa nahol, aby videl na chodbu.
Do spálne vošla sudcova plavovlasá dcéra. Placho sa usmiala na Ascalla a potom sa starostlivo zahľadela na ležiaceho Sionna. „Počula som o tvojom zranení. Chcela som zistiť, či si v poriadku.“
„Ach, samozrejme,“ prikývol Sionn a vyčaril na tvári úsmev, ktorému nedokázala odolať nijaká žena, „len poď ďalej.“
Dievčina podišla k posteli a sadla si na peľasť.
„Tak...ja pôjdem,“ povedal Ascall, „pozhovárame sa neskôr.“
„Iste. Zavri dvere, prosím,“ zdôraznil Sionn.
Ascall sa uškrnul, ale poslúchol brata.
Keď vyšiel na chodbu, okamžite si všimol, že za brnením na podstavci sa mihol nejaký tieň. Vzápätí z neho vykročila pôvabná postava v dlhom plášti. Ascall ju ihneď spoznal. Bola to Ilianna.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa jej prekvapene.
Mladá žena naňho pozrela sčasti vzdorovito, sčasti skrúšene, ale neodpovedala. Miesto toho sa obrátila a rozbehla sa chodbou preč.
Ascall ju zamyslene sledoval pohľadom, až kým sa nestratila za najbližším rohom. Potom pokrčil plecami a zamieril k mramorovému schodisku. Chvíľu zvažoval, ako by mohol stráviť zvyšok načatého dňa. Napokon sa rozhodol vyjsť do jednej zo záhrad a užiť si ešte trochu čerstvého vzduchu.

Na veľkej trávnatej ploche objavil Lormenta a Ronana, ako si cvičia streľbu do veľkých červeno-čiernych terčov. Spoločnosť im robili dva lovecké psy a zopár služobníkov, ktorí pravidelne dodávali princom šípy.
„Ako sa má tvoj brat?“ privítal ho Lorment.
„Už lepšie,“ odpovedal Ascall s úsmevom, „každopádne, lepšie ako pred hodinou.“
„Videl som, ako do jeho spálne mieri Izabela,“ podotkol Lorment s úškrnom, napínajúc tetivu. Jeho šíp presvišťal vzduchom a zapichol sa takmer do stredu.
„Zase o chlp lepšie, braček,“ prehodil Ronan nespokojne, keď jeden zo sluhov pri terčoch zdvihol ruku na znak Lormentovho víťazstva.
„Áno, je pravda, že ho šla navštíviť,“ prisvedčil Ascall bez okolkov.
„Je to pekné dievča,“ skonštatoval Lorment uznanlivo, „ale viem z vlastnej skúsenosti, že nie je veľmi vhodné zahrávať sa s ňou - najmä ak si chceš zachovať všetky končatiny na svojom mieste.“
„Počul som, že starý sudca je dosť čulý na svoj vek,“ pritakal Ascall, neubrániac sa pobavenému úškľabku.
„Veru tak. Ba viac než čulý. Pred dvoma rokmi ma objavil v izbe svojej dcéry. Týždeň som ležal so zlomenými rebrami.“
„Bohovia moji!“ zasmial sa Ascall, „tak to by som mal brata asi upozorniť!“
„Zdá sa mi, že jeho to nebezpečenstvo priam priťahuje,“ zaškeril sa princ.
„Tak v tom prípade sa mýliš,“ namietol Ascall, „totiž, to on priťahuje jeho. Ani nerátam, koľko ráz som ho musel ťahať zo šlamastiky.“
„Zdá sa, že ste zohratá dvojica,“ utrúsil princ a prevzal od sluhu ďalší šíp. Vložil ho do luku, napol tetivu a znova prerezal horúci vzduch. Šíp trafil presný stred.
„Toto nemá zmysel,“ zahundral Ronan, „vzdávam sa.“ Odhodil luk a zamieril k hradu. Lorment ho pobavene sledoval pohľadom.
„Nemáš chuť si zastrieľať?“ ukázal na pohodený luk, „no tak, ukáž, čo vieš!“
Ascall prijal výzvu. Prevzal od sluhu luk a dlhý šíp.
„Si na rade,“ povzbudil ho princ.
Ascall zacielil a vystrelil s ľahkosťou, ktorá bola obom Synom súmraku vlastná. Šíp akoby sa na okamih stal súčasťou okolitej prírody. Následne sa ľahučko zabodol do presného stredu terča, akoby tam bol odjakživa.
„Neuveriteľné umenie!“ žasol Lorment, „ako to, že si nikdy nevstúpil do nijakého vojska?“
„Nikdy sme sa v žiadnom meste nezohriali príliš dlho, aby som sa o čosi také pokúsil,“ vysvetlil mu Ascall, „a, ak mám byť úprimný, ani po niečom takom netúžim. Si na rade!“
Lorment s povzdychom znova napäl tetivu. Šíp neletel tak vyrovnane, ako Ascallov a zabodol sa do bieleho kruhu, dosť ďaleko od stredu. „Zaslúžené víťazstvo,“ skonštatoval uznanlivo, „ešte nikoho som nevidel takto strieľať.“
„Je to len otázka cviku,“ zasmial sa Ascall a pripravil sa k ďalšej streľbe.
„Rozmýšľal som,“ zamrmlal odrazu princ, „nad útočníkom, ktorý zranil tvojho brata.“
„A?“
„Myslím, že to bolo úmyselné. A že za tým nebol Tartem.“
„Nuž, na tom sme sa zhodli aj my. Nazdávame sa, že niekto nechce, aby sme ďalej pátrali po Anastáziinom vrahovi.“
Lorment sa zatváril trochu vystrašene: „Ale neprestanete, však? Teda - ak to vzdáte vy, čo máme potom robiť my, obyčajní smrteľníci?“
„Samozrejme, že to nevzdáme,“ vyhlásil Ascall a uvoľnil tetivu. Šíp sa opäť zabodol do stredu. „Nie sme nijakí zbabelci. Práve naopak - ten útok pri Soľnom jazere ešte viac podnietil moju predstavivosť.“
„Tak to rád počujem,“ priznal sa Lorment, cieliac na terč, „vieš, takéto problémy sa po mnohé roky neobjavili. Neviem, čo sa deje.“
„Nech je to čokoľvek, obávam sa, že Anastáziina smrť je len špičkou ľadovca.“
„Áno, tiež si to myslím. Ale otec ma vysmial. Vraj po vojne vidím prízraky na každom kroku.“ S povzdychom sledoval, ako sa šíp zapichol na vonkajší okraj terča. „Do čerta! To preto, že sa nesústredím!“
„Ty a tvoj otec...vy si teraz dosť skáčete do vlasov, však?“ spýtal sa Ascall opatrne.
Lorment sa zachmúril: „V tom máš pravdu. Sčasti ide o tú prehratú vojnu na severe, ale je v tom ešte čosi. Obávam sa, že sa ma pokúsi vydediť.“
„Čo?!“ Ascall vyvalil na princa oči, „ale...aký by k tomu mal dôvod?“
Ascall si zložil luk k nohám a pozrel na mladého muža: „Chceš vedieť pravdu? Ale prisahaj, že to nikomu nepovieš!“
„Máš nejako priveľa tých tajomstiev,“ podpichol ho Ascall.
Lenže Lorment sa neusmial. „Práveže to,“ prisvedčil zničene, „otcovi sa to nepozdáva. Najmä jedna vec.“
„A to?“
„No...jedna Helenina dvorná dáma čaká dieťa...moje.“