Synovia súmraku - 15.

Anotace: Sionn s Iliannou si znova skočia do vlasov. Lorment s Ascallom dostávajú od kráľa úlohu. Na scénu prichádza nová postava - vlastne niekoľko postáv...pekné čítanie :)

Sbírka: Synovia súmraku

Keď sa tesne pred svitaním znova zobudil, cítil sa výborne. Nohu mal trochu zdrevenenú od toho, ako ju stále držal v rovnakej polohe, ale inak bol v poriadku. A nemal veru chuť celú deň zabiť vylihovaním v posteli. No len čo sa pokúsil postaviť, dvere do jeho spálne sa otvorili.
„Akoby som ti čítala myšlienky,“ uškrnula sa Ilianna a potichu za sebou zavrela, „tušila som, že môj príkaz nesplníš. Rozhodla som sa, že ťa prídem ešte skontrolovať.“
„Je mi dobre,“ odpovedal Sionn mrzuto, „nečinným vylihovaním iba zbytočne zabijem čas.“
„Nie nezabiješ,“ kľakla si k jeho posteli a odokryla prikrývku, aby skontrolovala ranku, „tvoja noha potrebuje ešte trochu pokoja. Nemaj strach, dnes večer už budeš čerstvý ako rybička.“
Zamračene ju sledoval, ako skúsenými pohybmi vymieňa obväzy a znova natiera ranu po šípe masťou z aloy. „Dobre,“ zazátkovala fľašku, „až do obeda budeš mať odo mňa pokoj. Pred poludním sa na teba ešte prídem pozrieť.“
„Zostaň tu chvíľu,“ požiadal ju.
Ilianna sa postavila a vrhla naňho skrúšený pohľad cez závoj červených vlasov. „Rada by som,“ priznala sa, „ale nemôžem. Nie teraz. Musíš si oddýchnuť.“ Zľahka sa mu dotkla čela. Sionn pocítil príval tepla, ktoré sa mu šírilo do hlavy a uspávalo ho.
„Odkiaľ si sa to naučila?“ spýtal sa jej mrákotách.
„Od jednej starej liečiteľky. Trávila som u nej skoro celé svoje detstvo. Pred troma rokmi zomrela a odkázala mi všetky svoje bylinky. Schovávam ich v jednej podzemnej sieni a vždy, keď môžem, sa tam ukryjem,“ hlas jej trochu ochladol ako keď odrazu zamrzne riečny prameň, „v poslednom čase som tam skoro stále.“
„Tvoj otec na teba teraz tlačí,“ podotkol Sionn.
„Ako to myslíš?“
„S Tartemom. Počul som, že má o teba záujem. A Volianovi by sa zrejme páčilo, kebyže má za zaťa takého mocného muža.“
Ilianna stisla pery: „Nepodvolím sa. Nikdy sa za Tartema nevydám,“ zdvihla hlavu, „má v duši temnotu. A som si viac než istá, že má čosi za lubom.“
„Nie si sama,“ zahundral Sionn, „aj môj brat si to myslí. A Lorment takisto.“
„Naozaj? Tak v tom prípade by proti nemu mali niečo podniknúť! Ja to sama nezvládnem.“
„A čo by si chcela robiť?“
Ilianna si chvíľu nervózne žula peru, potom si sadla na posteľ. „Dobre teda. Asi mesiac dozadu si moja slúžka náhodou vypočula rozhovor Tartema s jedným z jeho mužov. Hovorili o Everskom zrkadle.“
Sionn zdúpnel.
„No tak, netvár sa, akoby si o ničom nevedel! Helena vám porozprávala jeho príbeh, pravda?“
„Odkiaľ to vieš?“
„Mám svoje cestičky. Ale to ťa nemusí trápiť. Ide o to, že Tartem sa nazdáva, že zrkadlo v skutočnosti nikdy neopustilo hrad. Celé ceremónie okolo toho, desať poslov, dedina v nejakom zapadnutom údolí, to všetko bol len výmysel, aby sa môj starý otec zbavil zvedov.“
„Ako im niečo také zišlo na um?“
„Neviem. Ale ak je to len z polovice pravda, potom je celé mesto v nebezpečenstve. Získal si na svoju stranu môjho otca, môže sa slobodne pohybovať kdekoľvek sa mu zachce. A určite sa mu podarí objaviť aj zrkadlo.“
Sionn si zamyslene hľadel na ruky. „Je to všetko istým spôsobom možné,“ prisvedčil, „ale zároveň aj nepravdepodobné. Ako si môžeš byť celkom istá, že tá slúžka ti povedala pravdu? A ja teda nemám chuť zapliesť sa s niekým ako je Tartem, hlavne ak nejde o podložené obvinenie. Už raz sme sa s ním ťahali za prsty a dopadlo to tak, že nás tvoj otec takmer vyhodil z mesta.“
„Áno. A vďaka komu vás tu napokon nechal? Vďaka Tartemovi! Stavím vlastný krk na to, že tým niečo sleduje.“
„To viem aj bez tvojej pomoci,“ odsekol Sionn ráznejšie, ako mal v úmysle, „Ascallovi už povedal, že bude za tú malú službu niečo chcieť.“
Ilianna sa zatvárila prekvapene: „To naozaj? Tak potom som mala pravdu.“
„V čom si mala pravdu?“
„V ničom. Podľa mňa Tartem už pozná spôsob, ako sa k zrkadlu dostať, ale potrebuje nejakého...obetného baránka alebo čo.“
„Skvelé vyhliadky, len čo je pravda. Mimochodom, zabúdaš na to, že sme nezostali kvôli vyšinutému chlapovi ale kvôli smrti tvojej sestry.“
„Aj to si myslím, že má na svedomí Tartem!“ vyhlásila Ilianna pevne.
Sionn sa zaškľabil: „A podľa mňa jednoducho nedokážeš prežuť, že ťa chce otec vydať a zbaviť tak tvojej slobody. Urobíš všetko preto, aby si o ňu nemusela prísť.“
Ilianna rozhorčene vyskočila na rovné nohy. „Takže ty si myslíš, že uvažujem tak plytko?!“ vybuchla, „to máš o mne naozaj vysokú mienku!“
„Pozri sa,“ vzdychol si Sionn, „máš pravdu v jednej veci - a síce, že Tartem je darebák. Ale prepáč mi, neverím, že sa pokúša získať nejaké zrkadlo, o ktorom sa aj tak hovorí, že v skutočnosti nejestvuje! No a tá časť, že zavraždil tvoju sestru, je už nadmieru pritiahnutá za vlasy.“
Ilianna naňho hľadela chvíľu, ktorá sa zdala ako celé hodiny. Potom sa zvrtla a zamierila k dverám. Prudko ich roztvorila a takmer sa zrazila s Izabelou, ktorá sa práve chystala vojsť dnu.
„Máš tu návštevu,“ zakričala mu ponad plece. Ustúpila nabok, aby mohla Izabela prejsť a vyšla zo spálne.

„Nie je to ďaleko,“ vysvetľoval Lorment Ascallovi, keď v kráľovských stajniach sedlali kone. Ten Ascallov bol jeden z tých, ktorí sa včera nezbláznili. Aj teraz pokojne stál a čakal, kým mu jeho pán založí ohlávku. Sem-tam si nervózne odohnal z chrbta dotieravé komáre, ale inak sa ani nepohol.
„Slzavé vodopády,“ zamrmlal Ascall zamyslene, „kedysi dávno sme prechádzali popri nich. Ale celkom blízko sme nikdy neboli.“
„Je to zážitok,“ dodal princ, „jediné vodopády svojho druhu na našom území! A, okrem toho, so svojimi presvedčovacími schopnosťami mi budeš veľmi nápomocný.“
Ascall sa uškrnul: „Naozaj netuším, načo tvoj otec chce na dvore kúzelníka.“
„Darnell nie je len kúzelník,“ odvetil Lorment, keď sa vynoril spoza chrbta svojho sivka, „hoci si to neprizná, má skvelé liečiteľské nadanie. A, okrem toho, kedysi to bol otcov špión. Keď však zabili jeho manželku, ušiel zo Zeleného mesta.“
„Špión? Načo tvoj otec potrebuje špióna?“
„Momentálne sa pripravuje na stretnutie s Waermom, kniežaťom z Pralesov.“
„Ach áno, spomínam si, keď o ňom hovoril,“ rozpamätal sa Ascall, „ale prečo chce špióna?“
„Môj otec a Waerm sa nenávidia na život a na smrť. Kedysi, keď naša púšť viedla vojnu proti Pralesom, dostali sa do veľkej roztržky kvôli pokladu, ktorý náhodou naraz objavili. Viem, znie to ako malichernosť,“ uškrnul sa Lorment, keď zbadal, ako sa Ascall tvári, „ale pre môjho otca to malo veľký význam. Waerm ho vtedy o ten poklad obral a odvtedy je presvedčený, že sa pokúša získať aj Zelené mesto. Keď sa pred pár dňami ozval a povedal, že chce rozbehnúť rokovanie ohľadom nejakej dôležitej veci, Volian okamžite vyhlásil, že to je len trik, aby sa dostal do vnútra mesta.“
„A potrebuje toho...kúzelníka, aby ho špehoval, či je to naozaj tak?“ pochopil Ascall. Neubránil sa pobavenému úsmevu.
„Presne!“ Lorment potľapkal žrebca po šiji a chytil ho za uzdu, aby ho vyviedol z boxu, „ver mi, v nasledujúcich dňoch sa máš na čo tešiť!“
Vyšli zo stajní do krásneho slnečného dňa. Nebo malo azúrovú farbu a bolo takmer bezoblačné, iba nad najvyššou vežou Zeleného mesta visel zatúlaný biely chumáč. Vzduch bol hustý, takmer nedýchateľný a chvel sa, akoby to bola voda. Nikto sa ani neodvážil vykonávať svoje zvyčajné povinnosti. Paholci posedávali pod vysokou sykomorou a fajčili, alebo hrali karty. Kúsok ďalej objavili malého tučného chlapca spať pod olivovníkom s rukami za hlavou. Psi aj sliepky zaliezali do skrýš pod poprepletanými kríkmi, vyhrabávali si jamy v zemi, aby sa ochladili. Jedine mačkám teplo nevadilo. Vyvaľovali sa na strechách domov a slastne prižmurovali oči. A potom tu boli ešte jašterice a hady, ale tie sa zo strach pred hromadou ľudí radšej stiahli za hradby, kde si vychutnávali horúce slnečné lúče na rozpálených kameňoch.
„Vyzerá to tu, akoby celé mesto umieralo,“ skonštatoval Ascall, „také ticho...“
„Áno, nik sa ani nenamáha niečo robiť,“ prisvedčil Lorment trpko, „iba my sa trepeme k Slzavým vodopádom. Prečo to otca napadlo práve dnes? Však Waerm príde až o dva dni!“
„Aspoň trochu zabijeme čas,“ odvetil Ascall povzbudzujúco, „neviem ako ty, ale mňa nebaví celý deň iba vysedávať na jednom mieste.“
„To vám predsa nikto nekáže. Mali by ste pátrať po Anastáziinom vrahovi.“
Ascallova tvár sa pokrčila do skrúšenej grimasy: „Ja viem. Ale pripadá mi to ťažšie, než som si na začiatku myslel. Mám pocit, že nedokážeme nájsť nijaké stopy.“
„Napokon sa osvedčí moja teória,“ poznamenal Lorment spokojne, „a síce, že tú vraždu spáchal len nejaký púštny kmeň. Možno naozaj tá Divoká horda.“
„Nie, som si istý, že je za tým viac,“ zamračil sa Ascall, „hlavne po tom, ako mi Helena...“
„Povedala ti o Everskom zrkadle, však?“ prikývol princ chápavo. Keď naňho druhý muž hodil prekvapený pohľad, zasmial sa: „Na tomto hrade sa nijaké tajomstvo dlho neohreje, to si pamätaj! Vlastne, ak mám byť úprimný, dúfal som, že ti to Helena povie. Ona vie o Everskom zrkadle najviac.“
„Naozaj?“
„Uhm. Dokonca chcela odísť s Anastáziou, keď sa rozhodla, že ho pôjde hľadať.“
„To mi nepovedala.“
„Samozrejme, že nie. Pretože sa za tento výstrelok hanbí. Bolo to jediný raz, čo sa pokúsila presadiť si nejaké svoje stanovisko a doplatila na to naozaj kruto. Otec ju na tri mesiace zavrel do jej izby. Nesmela vychádzať ani na nádvorie.“
„Bohovia!“
„To hej. A Anastázia na ňu nepočkala. Ušla len čo mala príležitosť.“
„A Helena jej to zazlievala?“
„Istý čas áno, potom však na to zabudla. Anastázia jej posielala listy a informovala ju o každom jej kroku. A ona si zatiaľ našla zábavku v mučení svojich nápadníkov, z čoho otec skoro zošalel. Ale Helena si postavila hlavu a odmietla ustúpiť. Nepomohli nijaké hrozby, ani tresty. A tak od toho otec upustil a dúfal, že mu to bude na osoh.
A potom, keď sa pred pár dňami objavil Tartem, a odpovedal na všetky tri otázky presne tak, ako po ňom Helena chcela, otec bol celý bez seba od radosti. Lenže Helena nie.“
„Ani sa jej nečudujem,“ odvážil sa podotknúť Ascall, „Fearchar nepôsobí ako muž, ktorého by si sama zvolila.“
„Veď práve. Preto sa nazdávam, že otec predsa len trochu zaúradoval!“
„Myslíš, že...že Volian Fearcharovi prezradil odpovede?“ hlesol Ascall.
„Ak nie to, tak mu určite nejakým spôsobom pomohol,“ odvetil Lorment zachmúrene, „nechce sa mi veriť, že by taký zbabelec a obmedzenec ako Fearchar dokázal odpovedať na tri záludné otázky!“
Zišli dole kamenným mostíkom, ktorý sa napájal na hlavnú ulicu. Za zákrutou sa ligotala hlavná brána mesta. Odrazu sa priamo od nej ozval veľký ruch, krik, smiech a spev. Ascall začul škrípanie kolies, práskanie bičov a dupot kopýt na kamennej podlahe.
„Ach nie,“ zahundral Lorment, „tak už sú tu? Dúfal som, že tento rok nedorazia.“
„Kto?“ zaujímal sa Ascall.
„Kočovníci. Obchádzajú našu krajinu po celý rok, hrávajú divadlá, predvádzajú kadejaké triky, aby pobavili ľudí. Potom vybrakujú polovicu našej pokladnice a na rok sa stratia. Už som otcovi niekoľko krát hovoril, nech ich nevpúšťa, ale on odmieta. Vraj aj tunajší ľudia potrebujú občas zábavu,“ znechutene odfrkol, „lenže toto je zábava na veľmi nízkej úrovni!“
Ascall sa zasmial: „Také zlé to hádam nebude!“
„Veď uvidíš sám. Prvé vystúpenie je vždy určené len pre kráľovskú rodinu a ich priateľov. Stavím sa, že otec vás pozve. Potom si sám urobíš o nich svoj názor.“
Spoza zákruty sa vynoril rad pestro pomaľovaných vozov, ťahaných pármi mimoriadne čudných zvierat. Mali hustú okrovo sfarbenú srsť, nesúmernú hlavu, podobnú capovi, lemovanú levskou hrivou, dlhé vretenovité rohy priamo nad ušami a hrubé nohy, zakončené plochými kopytami. Netrpezlivo sa oháňali troma chvostmi s chumáčmi ryšavej srsti na konci, ktoré im vyrastali z toho istého miesta. Pripomínali rozpletené konce biča.
„Normealy?“ zahundral Ascall prekvapene, „myslel som, že na tých jazdí iba Divoká horda!“
„Údajne s nimi urobili obchod,“ odvetil Lorment, mračiac sa na dlhý rad vozov, „hoci netuším, prečo sa zbavili koní. Podľa mňa normealy nie sú bohvieaké ťažné a jazdecké zvieratá. Sú tvrdohlavé a ťažko sa podriaďujú...aspoň ak usudzujem podľa tých pár mesiacov, ktoré som strávil na ostrove Simnos...“
„Tieto však nevyzerajú, že by boli veľmi tvrdohlavé,“ skonštatoval Ascall, sledujúc pokorne klusajúce zvieratá.
„Ani ja by som sa neodvážil vystrkovať rožky, kebyže ma vedú takí ľudia,“ podotkol Lorment, „sú to dosť veľkí surovci. A radi vyvolávajú bitky. Vždy po nich musíme dávať dokopy polovicu mesta. Ďalší z dôvodov, prečo ich tu nechcem,“ namrzene zazrel na vysokého, ošumelo pôsobiaceho starca s dlhou striebornou bradou a špicatou čapicou. Starec naňho uprel svoje prekvapivo modré oči a kývol hlavou na znak pozdravu. Lorment ho s grimasou zopakoval. „Zberba!“ zahundral si popod nos.
Rad kočovníkov prechádzal hlavnou ulicou mesta. Ascall videl skupinku detí, sediacich na voze a hrajúc na rôzne hudobné nástroje. Spevom ich sprevádzala žena s nesmierne ohyzdnou tvárou, riedkymi vlasmi a hrubým krkom. Dirigovala ich takty pomocou niečoho tenkého a bieleho, čo sa Ascallovi nápadne podobalo na kosť. Zdvihol sa mu žalúdok. Neskôr sa ukázal rad klietok s najrôznejšími zvieratami zo všetkých končín sveta. Ascall videl trojhrbé ťavy, veľkého červeného hada s dvoma hlavami, jednorožca, dve mantichory, ktoré sa v klietke zúrivo bili, kŕdle farebných vtákov, nervózne poletujúcich po klietke, aj prekrásneho fénixa s krvavočerveným perím. Múdrymi očami sledoval rad tvárí, mihajúcich sa za mrežami jeho väzenia.
Keď prešla aj táto časť, zjavili sa štyri veľké maringotky a skupina akrobatov. Robili kotrmelce, lietali vo vzduchu a znova sa znášali k zemi, jeden muž s dlhými čiernymi vlasmi vyčaroval vo vzduchu trblietavé strieborné a zlaté kvety, ktoré sa odrazu premenili na tisícky strieborných bodov a jeden po druhom vybuchovali ako malé ohňostroje. Niekoľko detí, prizerajúcich sa z diaľky, obdivne zvýsklo. Ozval sa zdvorilý potlesk. Muž sa uklonil a pokročil ďalej. Za ním kráčal muž s dvoma hlavami, ktoré sa medzi sebou neustále hádali. Obdivné výkriky nahradili výbuchy smiechu. Potom sa zjavili štyri navlas rovnaké ženy s vlasmi až po zem. Za nimi dvaja škriatkovia. Potom znova klietky zo zvieratami. Rad nemal konca-kraja.
Skupinu napokon uzatvárala šestica tancujúcich žien. O kúsok ďalej za nimi pomaly kráčala ďalšia žena. V dlhých čiernych šatách pôsobila zo všetkých najmenej priateľsky. Ako jediná vyzerala, že sa jej tu nechce byť. Zazerala na prizerajúcich rovnako, ako Lorment zazeral na ňu. Mala dlhé čierne vlasy, bledú pleť, poznačenú čudným tetovaním na spánkoch a na odhalených ramenách. Bola krásna, o tom nebolo pochýb, ale bola to nebezpečná krása, taká, ktorá môže zabíjať. Len čo sa vynorila spoza zákruty, Ascall pocítil mrazenie na chrbte a bol si istý, že tá žena je stelesnené zlo.