Synovia súmraku - 26.

Anotace: Jeden problém strieda druhý a vyústi do otvoreného konfliktu medzi dvoma skupinami ľudí. Zúfalá situácia Lormenta donúti urobiť zúfalé - a nebezpečné - rozhodnutie...

Sbírka: Synovia súmraku

„Lorment, pane!“ k trojici mužov sa prihnal vojak Limhras spolu s Albertom. Starcova zvyčajne biela pokožka mala ružový odtieň a klobúk mu na hlave nadskakoval.
„Čo ste zistili?“ spýtal sa princ zvedavo.
„Všetky...všetky psy...“ lapal po dychu Albert, „je po nich.“
Lorment vyvalil na mužov oči: „Všetky?!“
„Zostali len dve suky so šteňatami, ktoré sme držali v samostatných klietkach za psiarňami,“ odvetil Albert. Tváril sa mimoriadne zúfalo. „Je to moja vina! Mal som byť na stráži, ale zaspal som!“
„Nie je to nikoho vina,“ odpovedal Lorment zmierlivo, „vezmite všetky mŕtvoly a ponoste ich za mesto. Albert, vykop s ostatnými paholkami za mestom jamu.“
„A čo my?“ spýtal sa Sionn.
„Pomôžeme, samozrejme,“ princ kývol hlavou k zúfalému hlúčiku ľudí na ulici.
Lenže nestihli dôjsť ani do polovice schodišťa, keď sa odrazu zo zákruty vyrútil zástup čiernych žrebcov. Ľudia im začali zdesene uskakovať z cesty. Jeden malý chlapec sa len tak-tak vyhol smrtiacim kopytám žrebca na čele sprievodu.
Keď sa jazdci prirútili až celkom k princovi a Synom súmraku, zbadali, že je to Tartem a jeho skupina Stopárov. Sprevádzala ich aj Ilianna a tváril sa rovnako zdesene ako všetci naokolo. Dokonca aj Tartem vyzeral, že mu nie je všetko jedno.
„Rýchlo, na Azúrovom námestí je hotové peklo!“ vychrlil na zarazeného Lormenta.
„Ako to myslíš, peklo?“ nerozumel Lorment.
„Ľudia sa zbláznili,“ dodala na vysvetlenie bledá Ilianna, „pustili sa do kočovníkov. Ak ich okamžite nezastavíme, bude tiecť krv.“
„Idem s vami,“ rozhodol princ.
„Nie, my ideme,“ namietol Sionn, „ty dozri na situáciu tu. My to tam vyriešime.“
Lorment sa zatváril nesúhlasne, ale potom mu padol zrak na zúfalých ľudí a došlo mu, že muž má pravdu. Prikývol.
„Vezmite si kone,“ Tartem mávol na dvoch svojich mužov a tí okamžite zoskočili zo svojich zvierat. Synovia súmraku sa na ne vyšvihli.
„Nebolo by dobré upovedomiť kráľa, čo sa tu deje?“ opýtal sa Ascall trochu neisto.
„Už sa stalo,“ zahundrala Ilianna, „robí poriadky na druhom konci mesta. Tam už došlo k niekoľkým vraždám.“
„O dôvod viac, aby sme si pohli,“ zamrmlal Sionn a popchol statného žrebca do cvalu. Ostatní jazdci ho vzápätí nasledovali.

Ukázalo sa, že slovom peklo Tartem dostatočne vystihol situáciu na Azúrovom námestí. Celé bolo zapratané dvoma obrovskými skupinami ľudí, ktorých oddeľovala tenká neviditeľná hranica. Všetci boli ozbrojení - v slnku sa ligotali meče, vidly, lopaty, kuše a dýky. Prskali na seba tie najodpornejšie slová plné nenávisti.
Keď sa v uličke medzi nimi zjavilo niekoľko postáv na koňoch, na okamih zavládlo ticho.
„To sú Synovia súmraku!“ vyhŕkol niekto z davu naľavo, „tí uznajú, že máme pravdu!“
Hlasu odpovedal na jednej strane nadšený, na druhej nenávistný rev.
„Čo máme uznať?“ opýtal sa Ascall pokojným hlasom.
„Že to oni zabili naše psy!“ vyhŕkla žena v popredí. V tvári bola červená od hnevu a v ruke celou silou zvierala kosák, „nikdy predtým sa nič také neudialo! A je jasné, že so sebou prinášajú smolu!“
„Áno!“ odpovedali jej ostatní spolubojovníci.
„Nemáte nijaký dôkaz!“ oháňal sa krátkym mečom starec so striebornými vlasmi, ktorého Ascall videl kráčať na čele sprievodu kočovníkov. Teraz sa tváril mimoriadne rozzúrene. Z očí mu šľahali blesky s neuveriteľnou silou, „mohol to byť ktokoľvek!“
„Keď ste prišli do mesta, ešte aj kone zacítili, že sa niečo deje!“ zreval plavovlasý chlap so širokými plecami, „všetci toho boli svedkom!“
„Zvaľujete na nás vinu za to, že si nedokážete urobiť poriadok so svojimi zvieratami?!“ pľula zošúverená starena, chvejúc sa od snahy udržať sa na nohách.
„No tak, dosť!“ skričal Sionn. Jeho hlas sa zosilnený ozvenou vracal späť a na námestí nastalo ohlušujúce ticho. Všetky páry očí sa upierali na mladého muža, sediaceho na koni. Sionn cítil, ako ho spaľujú ich myšlienky, iné ho prosia, priam dokázal nahmatať ich zlosť a túžbu po pomste. A tomu všetkému bolo treba zabrániť.
„Niečo sa vás spýtam,“ ozval sa už oveľa pokojnejším hlasom a otočil sa na občanov Zeleného mesta, „videl niekto z vás, ako ktosi z kočovníkov zabíja vaše psy?“
„Nie,“ zamrmlal nejaký chlap celkom vzadu.
„Počul niekto z vás, žeby sa kočovníci vyjadrili o tom, že túžia zabiť vaše psy?“
„Nie,“ vzdychla takmer nečujne útla žena s bielou šatkou na hlave.
„Máte nejaký nápad, prečo by kočovníci chceli zabiť vaše psy?“
„Nie,“ zahučal dav. Znelo to skôr ako povzdych.
„Nenávidia nás!“ vyhlásil niekto odrazu, „pokúšajú sa zničiť. Chcú získať Zelené mesto! Už odjakživa!“
„Nemáš nijaký pádny dôvod!“ zasipel striebrovlasý starec, „nikdy by sme nestáli o vaše mesto! Je to iba hŕba kamenia. A ani kráľ za veľa nestojí....!“
V tom ovzduším preletela skala a trafila starca do ramena. Z rany mu vytryskla krv a stekala po tenkom predlaktí. Starec ohromene zažmurkal a zaškúlil oproti slnku, aby zistil, kto to hodil.
„Ne...neopovažuj sa urážať nášho kráľa!“ vzdychol tichý ženský hlas, plný nenávisti, „ty odporný, úbohý....“
Viac zo seba nedostala, pretože ju vzápätí zasiahol šíp priamo do hrude. Skrútla sa okolo svojej osi a zvalila sa na zem tak rýchlo, až si najprv všetci mysleli, že sa to ani nestalo.
„Zabil si mi manželku!“ zreval chlap ako hora a zovrel v rukách dve dlhé dýky s ohnutou čepeľou. Skôr, ako stihol niekto zasiahnuť, ich hodil do davu. Obidve zasiahli svoj cieľ - jedna sa zabodla mladej žene v dlhých červených šatách do brucha. Zatackala sa a bez vydania jediného zvuku padla na zem. Druhá dýka zasiahla striebrovlasého starca do nohy. Rozzúrene zakvílil a klesol na všetky štyri. Dvaja muži po jeho pravici ho hneď odtiahli z dosahu ďalších zbraní.
„No tak, to by stačilo!“ zasiahol aj Ascall, „majte predsa rozum! To sa tu chcete navzájom pozabíjať?!“
„Oko za oko!“ zreval iný chlap.
„Nie, žiadne oko za oko nebude,“ zasiahla Ilianna.
Hluk ustal tak náhle, akoby ho niekto vypol. Všetci ohromene hľadeli na mladú princeznú, ktorá sa odvážila prehovoriť. Zdalo sa, že Ilianne táto pozornosť nevadí, ba práve naopak. Vyzeralo to tak, že si ju užíva.
„Nebudete na seba vyťahovať zbrane!“ poručila im dôrazne, „zakazujem vám vraždiť sa navzájom! Čo ste sa už načisto pomiatli? Kvôli bande prašivých psov prelejete ľudskú krv? Zabudli ste, čo stojí v zákonníku Zeleného mesta?“
„A nezabiješ nikoho, či už ti bude brat a či cudzinec z ďalekých zemí,“ odrecitoval ktosi z davu. Hlas znel zahanbene.
„Presne tak. Každého vraha v našom meste čaká krutý trest. A hoci môj otec by s tým asi nesúhlasil, ja by som nemala problém dať vás všetkých pozatvárať a neskôr aj popraviť - stačí mi na to iba jeden dôvod. Ak vám teda život nie je vzácny, pokojne mi ho dajte.“
Na okamih sa zdalo, že všetci na mieste primrzli. Nikto sa ani nepohol a Ascall dokonca ani nevidel, či by ktosi z nich dýchal. Všetci upierali pohľad na mladú červenovlasú ženu, ktorá horela spravodlivým hnevom. A všetci vedeli, že má pravdu. Vzájomne si vymieňali neisté pohľady, akoby sa jeden druhého pýtali, čo bude ďalej.
A potom, z ničoho nič, začali jedna zbraň po druhej padať na zem.
„Dobre,“ vzdychla si Ilianna, spokojná sama so sebou, „rozíďte sa. Varujem vás. Ak budem svedkom ešte niečoho podobného, skutočne nebudem brať na nikoho ohľad!“
Nikto sa viac nezdráhala a dav postupne redol. Odchádzajúci si však neodpustili niekoľko nenávistných pohľadov smerom k svojim protivníkom.
„No,“ nadýchol sa Sionn a vrhol na Iliannu ohromený pohľad, „kebyže vás nepoznám, povedal by som, že ste budúca kráľovná tejto ríše.“
„Nechajte jazyk za zubami, pane,“ odvrkla Ilianna a otočila sa k Tartemovi. Ten sa spokojne usmieval. „Poďme. Chcel si ísť ešte obzrieť západné hradné veže.“
„Áno, presne tak. Vďaka za pomoc,“ obrátil sa k Synom súmraku, „hoci nám bola v skutočnosti nanič.“
„Tiež sme ťa radi videli, Tartem,“ precedil Sionn cez zuby, „asi by si mal so sebou brať ženy na každú obchôdzku. Aby namiesto teba vyriešili všetky problémy.“
Ascall štuchol brata lakťom, ale Sionn si ho nevšímal. Zazeral na uškŕňajúceho sa Tartema a prial si, aby vedel pohľadom zabíjať.
Ak aj Tartema Sionnove slová nahnevali, nedal do najavo. „Keď myslíš,“ prehodil ledabolo, „tešilo ma, páni. Vidíme sa pri večeri.“ Nato otočil koňa a spolu s Iliannou a svojimi mužmi opustili námestie.
„Čo to do teba vošlo?!“ vyštekol Ascall na Sionna, „zbláznil si sa?!“
„Čo myslíš?“ odvetil Sionn, nespúšťajúc oči zo vzďaľujúcich sa chrbtov.
„Ešte sa aj pýtaj! Hovorím o tom, ako provokuješ Tartema.“
„A čo môžeme stratiť?!“ zavrčal a otočil sa k staršiemu bratovi, „povedz mi, čo? Tartem už vie, že sme počúvali Fearcharov rozhovor so Siou Merou. Vie, že ho upodozrievame a chceme ho mať na očiach. A ak sú moje domnienky správne, už určite vie aj to, že sme sa dozvedeli o našom spojení s Everským zrkadlom.“
„Ohrozuješ predsa Iliannu! Ak nejakým spôsobom príde na to, že s nami spolupracuje, môže jej ublížiť.“
Sionnov výraz sa zmenil z nahnevaného na zahanbený. „To ma nenapadlo,“ priznal sa ticho, „máš pravdu. Správam sa ako somár.“
„Len sa pokús nabudúce trochu ovládať, áno?“ Ascall prudkým pohybom donútil koňa otočiť sa a zamieriť späť k hradu.

Lormenta našli sedieť v stajniach, na dverách jedného z prázdnych boxov a neprítomne hľadieť do náprotivnej steny.
„Si v poriadku?“ oslovil ho Ascall.
„Nie som,“ zamrmlal. Jeho hlas neznel skrúšene, ale rozzúrene. Zdalo sa, že hnev z neho sála všetkými pórmi na pokožke. Zagánil na bratov tak zúrivo, až obaja o krok ustúpili. „Prišli sme o loveckých psov. A pred hodinou sa ďalšie dva kone dobrovoľne nabodli na vidly.“
„Bohovia moji,“ vzdychol si Ascall a prešiel si rukou po čele, „čo sa to tu deje?“
„Ja ti poviem čo,“ Lorment zoskočil z dverí a z celej sily kopol do prázdneho vedra na zemi. To s hrmotaním odskočilo a zostalo ležať hore dnom, o dva metre ďalej. „To všetko je kvôli tomu prekliatemu zrkadlu! Všetci po ňom pátrajú! A sú ochotní zachádzať do tých najodpornejších krajností. Najprv moja sestra, teraz kone a psy... snažia sa nás celkom rozhodiť, zneistiť, chcú, aby sme zošaleli. A potom zaútočia a ovládnu nielen Zelené mesto ale aj celú púšť. A to...to bude koniec nášho rodu, aj celej ríše,“ zdrvene sa posadil na zem.
„Lorment, my ti rozumieme, ale...“
„Skutočne?“ Lorment zdvihol hlavu a pozrel na neisto sa tváriaceho Sionna, „ak mi skutočne rozumiete, tak chápete, že musíme to zrkadlo nájsť a zničiť. Skôr, ako bude neskoro.“
„Ale kde ho chceš hľadať?“ rozhodil rukami Ascall, „môže byť ukryté kdekoľvek! A tvoj otec o tom nič nevie.“
„On nie,“ Lorment sa pomaly vyškriabal na nohy, „ale viem, kto áno.“
„Skutočne?“ spozornel Ascall, „kto?“
„Čarodejník, ktorý ho pred rokmi ukryl.“
„Ale veď ten už musí byť taký senilný, že mu už ani pamäť neslúži,“ zamračil sa Sionn.
„Nie, je to oveľa zložitejšie,“ vzdychol si princ.
„A síce?“ ťahal z neho Ascall, hoci v duchu vedel, kam tento rozhovor bude smerovať.
„No...on je totiž už sedemnásť rokov mŕtvy.“
Na krátky okamih nastalo v stajni ohlušujúce ticho.
„Mŕtvy ako...mŕtvy?“ uisťoval sa Sionn, „máš na mysli, že mu nebije srdce a nedýcha?“
„Poznáš aj nejakú inú smrť?“
„Ale mŕtvi ti toho veľa nenahovoria.“
„To je pravda,“ pripustil princ, „pokiaľ ich neprebudíš.“
„A ty nám chceš povedať, že vieš, ako sa prebúdzajú nebožtíci?“
„No, ja osobne nie, ale Darnell to dokáže.“
Ascall mal čo robiť, aby sa pobavene neuškrnul. „Darnell? Vieš určite, že to dokáže?“
„Hovorí to. Pred rokmi prebudil priamo pred našimi očami jedného mŕtveho vojaka.“
„To bol určite trik,“ vyhlásil okamžite Sionn.
Lorment sa to nepokúšal vyvrátiť. „Možno,“ prisvedčil, „ale v tom prípade to bol najlepší trik, aký som kedy videl.“
„Sám si predsa hovoril, že je to obyčajný šarlatán.“
Princ si smutne vzdychol: „Myslím, že moja momentálna situácia mi nedovoľuje nechávať si uniknúť príležitosti pomedzi prsty. Musím niečo urobiť, aspoň skúsiť. A ak to znamená dať sa dokopy s Darnellom, tak jeho prítomnosť s radosťou uvítam.“
„Si blázon,“ zamrmlal Sionn po ďalšej chvíli ticha.
„Takže mi nepomôžete?“ spýtal sa Lorment vecne.
„To zase nie - aspoň čo sa mňa týka. Som ochotný ísť do hocijakého rizika, ak existuje aspoň nejaká šanca zabrániť tomu, čo sa tu deje.“
„A ty?“ princ sa obrátil na Ascalla.
„Myslíš, že by som ťa nechal v kaši? Samozrejme, že stojím pri tebe,“ vzdychol si muž, ale netváril sa, že je veľmi presvedčený o svojich slovách.
„Takže ideme po Darnella?“ ožil razom Sionn, „rátam s tým, že to nebude dva razy príjemné stretnutie.“
„Darnell rozumie iba jazyku peňazí. Ale myslím, že to nebude až také problematické. Viem, ako naňho.“
„Len aby si neskončil zapichnutý vlastným mečom,“ zamrmlal si Ascall popod nos.