Synovia súmraku - 42.

Anotace: Na okamih sa karta obráti, ale Sia Mera s prekvapeniami ešte neskončila. A, aby toho nebolo málo, Synov súmraku čaká ešte niečo oveľa horšie...

Sbírka: Synovia súmraku

Odrazu to všetko skončilo. Oči zmizli. Diera zmizla. Sionn pod sebou pocítil tvrdý podklad a na rukách mu naskočili zimomriavky. Aj ťažoba v tele bola preč.
Prekvapene otvoril ústa a zhlboka sa nadýchol ako utopenec, ktorého v poslednej chvíli vytiahnu na breh. Až keď zacítil čerstvý vzduch, donútil sa otvoriť oči. Nad ním sa neskláňali nijaké jantárové oči, ale pár modrých očí jeho brata. Tváril sa vydesene. Na líci mal niekoľko škrabancov, ale inak vyzeral v poriadku.
„Si celý?“ spýtal sa a donútil Sionna posadiť sa.
Prikývol.
„Myslel som, že je po tebe, chlapče,“ vzdychol si Waerm. Sedel vedľa nich a utieral si spotené čelo, „bolo to strašné. Vyzeral si ako mŕtvy.“
„Oheň,“ zachripel a obzrel sa vôkol seba, „horelo tu?“
Ascall nervózne prikývol: „Chvíľu. Vlastne sme začali horieť my dvaja. Waerm nás zachránil.“
Miestnosť v skutočnosti nevyzerala ako po požiari. Všetko bolo na svojom mieste a nedotknuté. Iba vo vzduchu sa vznášal štipľavý zápach dymu.
„Dlho si sa nepreberal,“ zamumlal Ascall, „bál som sa, či si naozaj ne....“
„Ako vidíš, som živý,“ Sionnovi sa konečne vrátil hlas aj sila. Rozhliadol sa okolo seba: „Kde je?“
„Sia Mera? Tamto. Musel som ju omráčiť. Inak by vás uškvarila skôr, ako by sme sa jej niečo spýtali!“
Až teraz si Sionn všimol, že vedľa neho sedí ešte ďalšia postava. Lorment. Tváril sa zničene a na krku sa mu ešte vždy leskol krvavý pruh od lana. Keď na sebe zachytil mužov pohľad, zatváril sa ešte skrúšenejšie: „Nemôžem za to. Keď som vošiel, všetko vyzeralo v poriadku. Ale zrazu sa na mňa vrhla a zviazala ma. Potom dala znamenie a vy ste prišli...“
„Ako vedela, aké sme si dohodli znamenie?“ prerušil ho Sionn.
„Tiež sme nad tým uvažovali,“ prisvedčil Waerm, „musíme sa spýtať priamo jej.“
„A ešte jedna vec!“ Sionn sa odrazu rozpamätal na niečo podstatné, „tebe Sia Mera neublížila. Ako je to možné?“
„Skutočne,“ spomenul si aj Ascall, „aj mne sa vybavuje, že si niečo také hovoril.“
„Už som vám hovoril, že spečatené prísahy majú veľkú moc,“ odpovedal Waerm, „takisto aj tá moja,“ ukázal im zárez na predlaktí. Už trochu vybledol, ale stále bol výrazný, „Tieňoví rytieri sú chránení pred kúzlami. Aspoň pred niečím.“
„Ale my sme neboli chránení,“ pripomenul mu Ascall, „prečo, keď aj my...“
„Zložili ste inú prísahu. Aj na vás účinkuje, hoci v menšej miere. To mučenie, ktorému vás Sia Mera vystavila, ešte nikto neprežil. Prečo asi vy? A spomínate si na Krvavého anjela na cintoríne? To, aký bol silný, bola z veľkej časti vaša zásluha.“
„Radšej by som bral ochranu pred zaklínadlami,“ podotkol Sionn.
Waerm sa naňho vážne zahľadel: „Ja som svojou krvou plytval viac ako vy, preto sa mi to vrátilo magickou ochranou. Vy si len ponechajte tú svoju krv. Budete ju ešte potrebovať.“
Ascallovi sa odrazu zazdalo, že si spomína na niečo dôležité, čo sa spájalo s krvou, ale uniklo mu to.
„Dobre, a čo teraz?“ vzdychol si Lorment.
Waerm sa postavil a pomohol na nohy aj Sionnovi. Potom zamyslene pozrel na ženu v rohu miestnosti. Okolo hrdla mala presne ten istý povraz, ktorý predtým nasadila princovi. V bezvedomí vyzerala mierumilovne, až zraniteľne.
„Mali by sme ju zobudiť,“ vzdychol si Ascall a kľakol si k nej, „Waerm, vieš, ako na to?“
Prikývol a sadol si obkročmo na ženine nohy. Sionn s Lormentom ostali stáť a zvedavo sa prizerali.
Waerm vytiahol z kabáta nejakú fľaštičku a jej obsah strčil Sie Mere pod nos. Potriasla hlavou a otvorila oči. Odrazu neboli jantárové, ani čierne, ale svetlohnedé.
„Je oslabená,“ oznámil svojim spoločníkom Waerm, „jej mágia je na minimálnej úrovni. Už nám neublíži.“
„Bodaj by ste zhnili v tom najhlbšom pekle!“ syčala a zúrivo sa metala. Veľmi jej to však nepomohlo. Zdalo sa, že neoslabli iba jej magické schopnosti ale aj telo.
„Dobre, Sia Mera,“ prihovoril sa jej Waerm tvrdo, „porozprávame sa. Máme na teba pár otázok.“
„Nič zo mňa nedostanete,“ odsekla posmešne, „to radšej umriem.“
„Kto ti povedal o tom, čo na teba chystáme?!“ spýtal sa jej Waerm pokojne.
„Nikto a všetci!“ vycerila zuby, „to musíte vedieť vy! Vy ste tu tí ochrancovia dobra!“
„Pozri, mne nerobí problém nechať ťa takto celé dni, ba aj týždne a mesiace. A potom sa môžeme znova porozprávať.“
„Je mi jedno, ako dlho ma tu necháte. Ja budem čakať a pomstím sa vám! Zaklínačky majú dobrú pamäť!“
„Ale sú tiež smrteľné,“ pripomenul jej Waerm neochvejne, „a keď zostávajú dlho bez svojich schopností, tak umierajú.“
„Ja mám schopnosti, všetky ste mi nezničili,“ zachripela zúrivo.
„Ale tie sú príliš slabé. Z pút ťa nedostanú a nepomôžu ti ani poraziť nás. Jediná tvoja možnosť je spolupracovať s nami.“
Sia Mera neodpovedala. Mračiac sa zazerala na strop izby. Ascallovi sa však jej pohľad nepáčil. Bolo v ňom niečo prezieravé, odrazu presne vedel, že zaklínačka sa na niečo chystá, žiaľ, nevedel to dokázať. Pre istotu však chmatol po meči.
Waerm bol však priveľmi zaujatý vypočúvaním, aby niečo zbadal. „Ty si priniesla tú búrku,“ hovoril ďalej, „tak ju aj zastavíš. A to ešte skôr, ako sa dostane k nášmu mestu. Ako som povedal, nebude mi problém vyjednávať s tebou celé dni. Závisí na tebe.“
„Je blízko,“ šepla Sia Mera, neodtŕhajúc pohľad od steny, „a zničí vás. A ja sa na to budem s radosťou pozerať.“
Ascalla sa odrazu zmocnilo zlé tušenie. Začul trepotanie krídel. Zdvihol pohľad a zbadal, že na okne sedí asi desiatka havranov a hlasno sa prekrikujú jeden cez druhého.
„Nebojte sa, moji milí,“ zvolala Sia Mera čudným spevavým hlasom, „všetko dobre dopadne. Len si pamätajte, čo ste mi sľúbili. A slúžte mi až do svojej smrti!“
Odpoveďou jej bolo zlostné krákanie. Havrany vleteli do izby a usadili sa na posteli, na skrini, cupkali po kamennej dlažbe smerom k svojej panej. Waerm sa ich pokúšal odháňať, ale zakaždým ho výstražne ďobli dlhým zobákom.
Ascall ich však nevnímal. Pomaly sa postavil a naklonil sa k bratovi. „Sionn, pozri,“ šepol mu do ucha. Aj Sionn to uvidel a znehybnel. Opatrne siahol po meči a ustúpil o krok, pripravujúc sa na boj. „Ale...ona nemá silu!“ šepol neisto.
„Asi jej má viac, ako sme si mysleli. Hlavne žiadnu paniku.“
„Už som niekedy panikáril?!“
To, čo oboch bratov tak vydesilo a to, čo si ani Waerm ani Lorment nevšimli, bola farba ženiných očí. Už neboli hnedé, ani čierne. Mali svetložltý nádych. Sia Mera mala práve v pláne využiť aspoň tú trochu magických schopností, ktorá jej zostala. A kým stihli tú správu posunúť ďalej, začala odriekať formulku v jazyku mágov.
Waerm po zaznení prvých slov znehybnel a uprel na ženu vydesený pohľad. Ascall videl, že zbledol. „Nie, to sa neopovážiš!“ hlesol.
„Zabráň mi v tom!“ zacerila zuby a odriekala jedno slovo za druhým.
Ani jeden zo zvyšných troch mužov nerozumeli, čo sa deje, ale muselo to byť veľmi zlé, pretože Waerm bol v tvári biely ako stena a triasol sa na celom tele. Sionnovi však prvému došlo, že sa netrasie od strachu ale od hnevu. A po chvíli mu aj došlo, prečo.
Aj tvár Sie Mery odrazu zbledla. Pery sa pohybovali čoraz pomalšie, až odrazu sa prestali hýbať celkom. Jej oči zostali vyvrátené k stropu a zrak sa zakalil.
„Do čerta!“ zahromžil Waerm zúrivo a postavil sa, „toto nie! Do pekla! Tá prekliata prefíkaná beštia!“ Z celej sily kopol do nízkej stoličky bez operadla. Jedna z nôh sa odlomila a odletela hodný kus ďalej.
„Waerm, ona je...je mŕtva?“ Lorment neisto pozrel na rozčúleného muža.
„Áno, je,“ potvrdil, „pripravila sa na túto možnosť! Ale ja nie! Ako som mohol zabudnúť na takú dôležitú vec?! Laminčania predsa nikdy nevyzrádzajú tajomstvá! Ako som mohol byť taký hlúpy?!“ stolička vzápätí prišla o druhú nohu.
„Ona bola Laminčanka?“ spýtal sa Sionn prekvapene.
„Samozrejme, že bola,“ odsekol Waerm, „vy ste to nevedeli?“
„No...nie,“ priznal sa Ascall, „ani nás taká možnosť nenapadla.“
„Podľa toho, čo som sa dozvedel, pridala sa ku kočovníkom asi pred dvoma mesiacmi. Určite ju našiel ten Tartemov poskok. Ares. O ňom hádam viete, že je Laminčan,“ zazrel na nich.
„To áno.“
„Tak vidíte. Vždy hľadajte vzťahy medzi ľuďmi. Tak rýchlejšie prídete veciam na koreň. A teraz k nej,“ otočil sa k mŕtvej žene na zemi a pokrútil hlavou.
„Bola ochotná zomrieť, aby nám nemusela odpovedať na otázky?“ spýtal sa Lorment.
„Prekvapuje ťa to? Je zaklínačka. Tie keď sa do niečoho pustia, sú ochotné za to položiť aj svoj život. Hnevá ma, že som na to zabudol. Mal som ju oslabiť ešte nejakým ľahkým kúzlom.“
„Ale v tom prípade...najhorší problém sme odstránili, nie? Teda ju.“ poznamenal Sionn.
„Tebe to nedochádza, chlapče?“ vyštekol Waerm, „teraz nejestvuje nikto, kto by tú búrku zastavil! Rúti sa na nás a so všetkou pravdepodobnosťou nás aj zasiahne! Stratili sme poslednú možnosť, ako sa z toho dostať! A to sa ti vidí ako odstránenie najhoršieho problému?!“
„Prepáč, na to som zabudol,“ odvetil Sionn.
Waerm pokrútil hlavou: „Nemali by ste zabúdať. Najmä vy nie. Musíte toto mesto zachrániť. A nájsť to prekliate zrkadlo skôr, než bude neskoro. Teraz na tom záleží ešte viac.“
V tej chvíli sa ozvali na chodbe kroky a hlasy. Mužom prišli okamžite povedomé. A takmer hneď nato sa otvorili dvere dokorán a v nich stál Tartem. Výraz na jeho tvári hovoril to, čo oni už tušili - že sú v riadnej kaši.
„Vedel som to!“ vyhŕkol Tartem, spokojne ukazujúc na bezduché telo zaklínačky, „hovoril som vám, že sú to vrahovia a násilníci.“
A na nemilé prekvapenie všetkých zúčastnených sa z rohu vynoril Volian. Ešte nikdy ho nevideli takého nahnevaného. Tvár mal červenú a oči mu blčali. Ruky sa mu chveli, ako silno ich zatínal v päste.