Loreth - 1. díl

Anotace: Úvod do dlhého príbehu plného prekvapení a naturalistického zobrazenia skutočnosti dnešnej doby. Viem, že tam teraz fantasy ešte nenájdete, ale úvod predsa musí byť :) Dúfam, že vás jazyk, ktorý je z 90% taký istý ako váš český neodradí.. Píšem to pre vás

Stromy tancovali vo vetre akýsi divoký tanec. Hmyz v tráve spieval svoje chorály. Mesiac sa v splne usmieval a hviezdy na zamatovom nebi žmurkali. A On sedel na teplej, letnej zemi v tráve neďaleko lesíka, ktorý narozdiel od Neho prekypoval životom.
Bola polnoc a teda najvyšší čas ísť domov. Smiešne je, že slovo domov, malo pre Neho úplne iný význam. Namiesto bezpečia a pokoja pre Neho predstavoval domov strach a zúfalstvo. Jeho domovom bol dvojizbový byt na rohu Nurasovej ulici v meste, ktoré bolo pre Neho väzením. V meste, ktoré neznášal a ktoré neznášalo Jeho, v meste Krim.
To mesto ležalo pred Ním ako jazva na prekrásnej pokožke prírody. Ako tak sedel v tráve, neďaleko lesíka a ako sa Jeho vlasy vo vetre snažili napodobniť tanec stromov, tak pozoroval ten zhluk násilia, hlúposti, bolesti, poníženia, utrpenia a strachu. Zamračene zavrčal a pozrel sa na nebo posiate hviezdami. Vzdychol si, pretože, svetlá z Krimu Mu bránili vidieť krásy zamatovej pokrývky Zeme.
Vietor Ho nežne pohladil po tvári ako milenka, ktorá sa snaží upokojiť svojho rozrušeného milého. Vzdychol si a sám sa pomaly postavil. Rozhliadol sa a pocit samoty ho zožieral. Opäť sa pozrel na Krim, na tú masu betónu, železa, svetiel, hluku, smogu, úbožiakov a feťákov. Znechutene sa otriasol a vydal sa tým smerom. Mieril domov. Stromy Mu kývali vo vetre na rozlúčku, vietor stonal a mesiac plával po nebeskom mori spolu s Ním.
Ako sa blížil ku Krimu, pocítil že tráva redne a letný vánok ustupuje. Akoby sa báli navštíviť tú betónovú džungľu. Nečudoval sa im. Z cestičky, ktorá viedla k lesíku za mestom Krim sa napojil na cestu, ktorá viedla do mesta. Snažil sa ignorovať tázavé pohľady prostitútok a zbytočné trúbenia áut, ktoré si to šinuli do mesta dvojnásobnou rýchlosťou, akú zákon na tomto úseku povoľoval.
Premýšľal ako a kade sa dostane domov, pretože sa netúžil stretnúť s bandou alkoholom podgurážených chlapíkov, ktorí by Ho zbili, len aby demonštrovali svoju enormnú silu – v presile – a zapôsobili tak na opačné pohlavie. Taktiež sa netúžil stretnúť s bandou zlodejov, ktorí by Ho obrali aj o plomby v ústach a už vôbec sa nechcel stretnúť dealermi, ktorí by Ho fyzicky donútili vziať si drogy s cieľom vyvolať v ňom závislosť a tým stáleho zákazníka. Nie, nemohol ísť ani centrom mesta, kde by ho pasáci donútili platiť aj za nepozeranie na ich zbožíčko, teda ženy z cudziny, ktoré naivne prišli za prácou v oblasti modelingu... Nechcel ísť ani cez park, kde si to pravdepodobne rozdávali teenageri, pretože by bol okamžite pre zabávajúce sa partie materiálom na vtipy, ktoré by pravdepodobne končili bolesťou a znehodnotením Jeho skromného majetku, ktorý mal práve pri sebe. A Bolesť nemal rád. Bolesť je síce najlepším učiteľom a bez bolesti nie je láska, pravda ani skúsenosť, ale aj tak ju nemal rád.
Míňal posprejovanú tabuľu, ktorá informovala o názve mesta, kde bolo písmeno „I“ doplnené z každej strany o pravouhlý trojuholník, ktorý tak spolu s písmenom „I“ dotváral známy symbol ženského lona a centra rozkoše: Vitaj-machuľa- v KRME.
„Chceš si užiť fešáčik?“ oslovila Ho šľapka rómskeho pôvodu a pritom sa predklonila, aby svojej otázke dala patričný význam - ukázaním jej prapodivných nárazníkov, ktoré boli divne zdeformované – pravdepodobne amatérske silikóny.
„Eh... nie, radšej nie, dík“ Zrýchlil krok, aby sa dostal od tej osoby so stopami po injekčných striekačkách čo najďalej. Po pár metroch sa obzrel a striasol sa. Nechápal ako sa môže žena, symbol prírody a života, takto ponižovať a slúžiť mužom ako vrecko na naplnenie...
Vkročil do mesta, kde ho vítali a takmer oslepili desiatky reklamných tabúľ na najrôznejšie a najnovšie nezmysly, ktoré boli aktuálne na trhu. Takmer ohluchol, keď z okna paneláku, popri ktorom prechádzal začal jeho obyvateľ púšťať „na plné koule“ metal, pričom pravdepodobne pozabudol na nočný kľud. Takmer vyprskol od smiechu, keď videl cez vedľajšie okno babičku ako s barlou trieska o stenu svojho bytu, aby susedovi púšťajúcemu metal dala najavo, aby ten škrekot z džungle do jaskyne vypol. Neskôr sa takmer sa dovracal, keď prekračoval mladíka, ktorý to prehnal s alkoholom a ležal vo svojich výkaloch ako anjelik na obláčiku. Potom takmer od strachu vyletel z kože, keď tesne pred ním zaflekovalo auto a z neho vystúpil naštvaný beloch s účesom „alá mexikáno bambíno mafiáno“ a so zbraňou v ruke na Neho kričal, aby mu konečne vrátil peniaze... než si uvedomil, že si Ho s niekým pomýlil.
A tak sa takmer, ale iba takmer sa tešil domov k notorickému ožranovi, otcovi, len aby unikol z tejto nočnej diery menom Krim, do menšej diery, menom domov.
Rozhodol sa, že sa domov vyberie cez park, kde mu tma poskytne slabé útočisko pred bujaro sa zabávajúcimi mladíkmi s ambíciami ničiť a ubližovať. Preskočil plot a dopadol na všetky štyri do hlavného Krimského parku. Chabého výkriku mesta do tmy, ktoré muselo zo zákona vystavať aspoň nejakú zeleň.
Rozhliadol sa a potichu zamieril pomedzi stromy,- ktoré netancovali tak ako tie z pred pol hodiny-, a kríky dúfajúc, že nestretne nikoho neželaného. Na ruke mu pristál parazitujúci komár, ktorého odohnal zamračeným kývnutím ruky. V centre tohto chaosu, akým bol Krim, mu už ani ten mesiac nemohol spríjemňovať chvíle, keďže sa sem cez tú zmes betónu, železa, svetiel z neónov a vykapínajúcich stromov nedostal.
Z ľava počul hudbu a zabávajúcu sa mládež. Nakukol tým smerom a všimol si tancujúcich – zhruba 15-ročných – teenagerov ako s cigaretkou v ústach a fľašou chlastu v ruke oslavujú nejakú významnú udalosť... potom si uvedomil, že sú letné prázdniny a takto sa mladí bavia každí deň. Pretočil oči, keď sa mládež rozhodla k skupinovému objatiu za účelom vzájomného ohmatávania a skúmania sa. Zamieril doprava aby sa skupinke vyhol a po chvíli začul divné žuchnutie, ktoré prezradilo, že zhluk podgurážených teenagerov v klbku objatia a dotykov neudržal v opojení rovnováhu a padol do trávy. To potvrdil aj hysterický smiech, ktorý sa rozliehal po parku ako kvapka krvi v pohári vody.
On ale mieril na druhú stranu od smiechu, zmyslu života. Preskočil odpadový kôš, ktorý padol za obeť krátkej zábavke vandalom a potichu cupital po chodníku, ktorý lemovali zničené lavičky a porozbíjané lampy. Sprava začul vzdychy a stony. Uvedomil si, že krík práve slúži, ako útočisko plné vášne, respektíve pudovosti a túžbe po ukojení osobných potrieb a preto sa rýchlo vzdialil inam, aby zanechal súkromie v túto, pre nich, významnú noc.
Prešiel popri stromčeku, ktorý mal na pohľad vlhký kmeň. Niečo Mu našepkávalo, že to nebol psík, ktorý si tu značkoval územie.
Po minúte pomalej chôdze Ho zrazu niečo chytilo za rameno a potom prudko hodilo o kmeň brezy. Naskytol sa Mu pohľad na muža v poľutovaniahodnom stave. Muž mal niekoľko týždňové strnisko a dlhšie špinavé vlasy, ktoré mu padali do tmavých očí, ktoré boli poznačené nedostatkom drogy. Muž bol zhrbený a z úst mu tiahlo niečo neuveriteľne ... divné. Pod okom mal dlhú jazvu, ktorá sa vlnila až pravému ramenu. Muž smrdel zatuchlinou, na ktorú sa dalo ľahko pozabudnúť, keďže zvieral v druhej ruke špinavý, ale bezpochyby ostrý nôž.
Muž Mu pustil rameno a kolenom ho zasiahol do brucha. Pocítil hnusnú bolesť a On bolesť nemal rád... inštinktívne sa zohol a vydal divný zvuk, v ktorom sa odzrkadľovala túžba po pomoci a úľave.
Muž Ho schmatol za krk a zase hodil o kmeň stromu, nôž Mu priložil k pravému očnému viečku. „Thak ma theraz počúvaj, šťéňa! Dhaj peňáz, nič sha ti ňestáne“ prehovoril divným prízvukom.
Od strachu a nedostatku kyslíka dokázal iba žmurknúť. Okamžite pocítil bolesť na pravom viečku. Začalo Mu slzieť oko. Chcel niečo povedať a očividne muž chcel počuť odpoveď, ale na to potreboval kyslík. V tom si uvedomil, že má ruky voľné. Z nechutného dychu feťáka sa Mu zdvíhal žalúdok. Pravou rukou siahol do vrecka svojich krátkych nohavíc a vytiahol peňaženku. Hodil ju do trávy, ktorá ju s láskou prijala ľahkým žuchnutím, ktoré zase upútalo pozornosť feťáka.
Muž sa pozrel na peňaženku, povolil zovretie až Ho nakoniec pustil a zamieril k peňaženke.
On sa automaticky chytil za oko a skúmal slabé poranenie a popri tom premýšľal. Pozeral sa ako sa feťák tri metre od Neho skláňa a skúma jeho úlovok. Rozhodol sa okamžite. Zo širokého spektra možností... útok a útek... vždy volil útek. Dotýkajúc sa oka vybehol po minúte z parku a utekal popri oknách, v ktorých sa mihotali svetlá z televíznych-brainwash-príjmačov. Bol rád, že má na viečku iba škrabanec, no aj tak sa bál, pretože nevedel, kam všade ten feťák nôž strkal a čo sním rezal.
Keď sa uistil, že ho feťáčisko neprenasleduje, tak spomalil a mieril k najobývanejšej časti tohto hnusného mesta, k Barienaho štvrti. Tá štvrť pripomínala balíček kariet rozhádzaných po stole, pričom každá karta predstavovala jeden veľký panelák. Ten, doslova, labyrint sa delil na niekoľko ulíc, ktoré boli chaoticky poprepájané menšími uličkami, čím sa napomáhalo k častým dopravným kolapsom. Mesto sa totiž snažilo riešiť ťažkú dopravnú situáciu, ale keďže ide o skorumpovaných byrokratov, tak sa situácia ešte zhoršila.
Najväčšia ulica sa v štvrti volala Nurasová, po spisovateľovi, ktorý sa stal slávnym a tak mohol konečne vypadnúť z tejto diery.
Vychutnávajúc nočný vzduch, ktorý blažene pôsobil na jeho oko zamieril k rohu Nurasovej ulice, kde, žial, býval.