Synovia súmraku - 49.

Anotace: Lorment dal o sebe vedieť...

Sbírka: Synovia súmraku

Vonku bolo sparno a vlhko. Vzduch sa kmital, akoby to bola voda, nebo malo krvavočervenú farbu a zdalo sa, že visí priamo nad strechami domov. Ľudia mali zachmúrené tváre, pohybovali sa pomaly a vyzerali utrápene.
„Je to čím ďalej horšie,“ povzdychol si Ascall, „tá búrka nás zničí.“
„Musí predsa existovať spôsob, ako ju odvolať,“ mračil sa Waerm, „Sia Mera predsa nie je jediná mocná zaklínačka na svete!“
„Samozrejme, že nie je,“ ozval sa spoza nich nový hlas, „lenže nájsť ďalšieho zaklínača a ešte ho presvedčiť, aby ukončil nejaké zaklínadlo, na to treba viac než len obyčajnú presvedčovaciu schopnosť. Zaklínači sú neuveriteľne sebeckí.“
„Čím to je, že sa vždy zjavíš vtedy, keď ťa najmenej potrebujeme a začneš nám ničiť naše plány?“ podpichol Darnella Sionn, ani sa k nemu neotočil.
„Mám talent,“ odpovedal kúzelník celkom pokojne a pridružil sa k trom mužom, „a vždy vás rád vyvediem z omylu, ktorého sa pri plánovaní dopúšťate čoraz častejšie.“
„Fantázia,“ zamrmlal Waerm, „miesto toho, čo by si nám mal pomôcť niečo vymyslieť, iba kritizuješ.“
„Nehovorím, že som nič nevymyslel,“ odvetil, „prišiel som na to, že by sme mali všetci zdrhnúť, kým je čas a nechať Zelené mesto, nech si v tom pláva samé,“ zasmial sa na vlastnom vtipne.
„Si nechutný,“ odfrkol Ascall, „ako môžeš niečo také povedať? Zelené mesto je aj tvoj domov!“
„Už dlho nie! Mám tu len prechodné bydlisko. A ja si domov nájdem kdekoľvek. Veď kto by nepotreboval skvelého kúzelníka, ktorý sa dostane všade a všetko vie?“
„Tvoja pýcha nepozná hraníc,“ odvetil Sionn, „som zvedavý, kedy na to doplatíš.“
„Hovorí sa, že tí zlí sú vždy silnejší ako dobrí,“ zaškeril sa Darnell, „a toho sa držím.“
„Ani netuším, kam by sme teraz mali ísť,“ povzdychol si Ascall, keď zišli dole do mesta, „všade, kam sa pohneme, priam cítim ten žiaľ a bezmocnosť.“
„Ako hovorím - najlepšie je odísť čo najďalej!“ vyhlásil Darnell znova.
„Urob svetu láskavosť a drž ten svoj prekliaty jazyk za zubami,“ umlčal ho Waerm.
„Hej vy!“ cestu k nim si kliesnil nejaký vojak. Na hrudi mal kráľovský erb.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa Waerm pokojne.
„Áno. Princezná vám posiela toto,“ ukázal im zapečatený odkaz. Vojak si významne premeral všetkých prítomných, „len do vlastných rúk Synov súmraku.“
Ascall okamžite nastavil ruku a vojak mu list podal. Potom kývol hlavou a znova zmizol v dave.
„Od Ilianny?“ spýtal sa Waerm zvedavo.
„Od Heleny,“ odpovedal Sionn skôr, ako Ascall vôbec rozlomil pečať. V tej chvíli si na niečo spomenul. „Och, do čerta! Chcela predsa, aby sme sa stretli v Slnečnom salóne, chcela nám niečo povedať!“
„No, zjavne sa rozhodla pre iný spôsob, ako nám to doručiť,“ poznamenal Ascall, kým otváral obálku. Chvíľu bolo ticho, ako čítal odkaz od Heleny, potom si premeral ostatných, ktorí už zvedavo čakali, čo sa dozvedia.
„Helena nám odkazuje, že Lorment je v bezpečí. Chce sa s nami zhovárať.“
„Výborne,“ povedal Darnell, načahujúc sa, aby videl na list, „a kdeže sa to skrýva?“
Ascall list rýchlo zložil. „Chce vidieť len mňa, Sionna a Waerma. Tebe Helena prikazuje, aby si sa aspoň na čas všetkých stratil z očí. Nech si Volian myslí, že sleduješ Waerma.“
„Skvelé,“ zahundral Darnell rozhorčene, „znova tá najnemožnejšia úloha pripadne mne. Stratiť sa na pár hodín? To ma môžete rovno zastreliť, aby som vám nezavadzal.“
„Na tvojom mieste som ticho, inak to naozaj urobím,“ vystríhal ho Waerm.
„Ako chcete,“ zafrflal, „ale ak zase budete potrebovať moju pomoc, nechoďte žobroniť.“ Nato sa zvrtol a urazene odpochodoval.
„Teraz sme tomu dali,“ povzdychol si Sionn, „som zvedavý, kedy nám to odpustí.“
„Myslím, že nikdy,“ odpovedal Ascall a znova rozložil list.
„Tak čo píše?“ zaujímal sa Waerm.
„Máme si vziať kone a cválať hodinu na východ od oázy. Helena nás bude čakať pod nejakou akáciou...“
„Striebornou akáciou,“ prikývol Waerm chápavo, „mohol som si myslieť, že sa skryli tam.“
„Čo je to Strieborná akácia?“ spýtal sa Sionn.
„Jediný strom, ktorý zostal po najkrajšej oáze na svete. Má jasnobiele listy a ligotavú kôru, kvôli čomu dostala svoje meno.“
„Čo sa stalo s tou oázou?“ chcel vedieť Ascall.
„Zmizla z povrchu zemského,“ zamračil sa Waerm, „kedysi dávno bolo v tejto krajine silné zemetrasenie. Hovorí sa, že zem sa otvorila presne uprostred oázy a celú ju stiahla dovnútra. Odvtedy aj kolujú fámy, že pod zemou je množstvo jaskýň.“
„Takže Lorment bude so všetkou pravdepodobnosťou tam. Výborne. Tak poďme. Čím skôr odídeme z tohto mesta, tým skôr ma prejde ten nepríjemný stiesnený pocit,“ nato sa Ascall obrátil smerom k stajniam a zvyšní dvaja muži ho nasledovali.

Strieborná akácia bol najpozoruhodnejší strom, aký Synovia súmraku kedy videli. Kmeň bol vytvorený z niekoľkých tenších, navzájom poprepletaných. Koruna nemala tvar elipsy, bola dokonale okrúhla a súmerná. Tak ako im povedal Waerm, kôra bola jasnobiela a v slnečných lúčoch sa jemne trblietala. Pekne tvarované listy stromu vydávali trochu jasnejšiu žiaru, ktorá hrala vo všetkých farbách dúhy.
„Naozaj úžasné!“ hlesol Sionn prekvapene, „nikdy som nič také krásne nevidel!“
„Ani neuvidíš,“ odpovedal Waerm pokojne, „Strieborná akácia je jediná svojho druhu. Takže sa poriadne nasýť pohľadom na ňu, aby si si ju dokázal uchovať v spomienkach.“
Ascall zoskočil z koňa a nechal ho popásať sa na trsoch jasnozelenej trávy, ktorá rástla okolo stromu. „Kde sa ten Lorment môže skrývať?“ spýtal sa, viac-menej sám seba, pričom sa rozhliadal navôkol. Od akácie sa do všetkých strán opäť ťahala iba červenkastá vyprahnutá púšť.
„Možno že na tých jaskyniach bude niečo pravdy,“ podotkol Sionn, hladkajúc svojho koňa po nozdrách, „alebo sa náš princ uchýlil na strom.“
„Veľmi vtipné,“ odvetil Ascall, ale nedalo mu to a vyvrátil hlavu.
„Chlapci, pozrite!“ vykríkol zrazu Waerm a vzrušene ukazoval na niečo pri strome. Synovia súmraku si najskôr nič nevšimli, ale keď zaostrili zrak, zbadali, že popri kmeni sa zakráda fenek s bledohnedou srsťou. Tvor, podobný líške, iba o čosi menší, vyceril drobné zuby, keď zbadal troch ľudí, trochu sa prikrčil a potom, z ničoho nič zmizol.
„Kde je?“ vyhŕkol Sionn.
„Tam pod koreňmi musí byť nejaký vchod,“ odpovedal Waerm, ukazujúc k zemi.
Nebolo im treba dva razy hovoriť. Muži priskočili k stromu a začali odhrabávať nánosy piesku. Čochvíľa sa pred nimi skutočne zjavil okrúhly otvor, chránený so všetkých strán koreňmi akácie. Bol dostatočne veľký, aby sa cezeň prepchal aj poriadne tučný chlap. V tme zbadali rýchlo sa vzďaľujúce oči púštneho lišiaka.
„Idem prvý,“ podujal sa Ascall a vzápätí spustil nohy do tmy.
„Dávaj si pozor,“ vystríhal ho Waerm, „nevieme, čo tam všetko môže byť.“
Ascall kývol hlavou a následne zmizol v diere celý.
V tej chvíli mu do nosa udrela povedomá svieža vôňa. Chvíľu mu trvalo, kým v nej rozoznal vôňu mora. Ale more tu? To mu akosi nešlo k sebe.
Opatrne sa postavil na nohy, očakávajúc, že každú chvíľu narazí do stropu. Napodiv sa tak nestalo. Keď natiahol ruku nad hlavu, iba končekmi prstov zachytil chladný kameň, vysoko nad ním. Z vonku prenikalo pomedzi drobné škáry svetlo v podobe tenkých jasnožltých pásikov, ktoré ako-tak osvetľovali celé miesto. Podľa toho, čo videl, si dokázal utvoriť predstavu o kruhovitej jaskyni, na ktorú sa napájalo niekoľko ďalších chodieb a jaskyniek.
Začul šuchotanie a tichý dych a vzápätí vedľa neho stál Sionn a Waerm.
„Takže legendy neklamali,“ zamrmlal Waerm ohromene, „toto by som tu nikdy nečakal!“
„Myslím, že by to nečakali ani tí, ktorí tie legendy vymýšľali,“ odpovedal Ascall. Jeho oči si už trochu privykli na šero a dokázal toho rozoznať viac. V tme zbadal obrysy feneka, ktorý ich sem doviedol. Zviera ležalo vo výklenku v kamennej stene a driemalo.
Vtom jeho cvičený sluch zachytil nový, oveľa znepokojivejší zvuk. Kroky. Ľudské kroky. „Pozor, niekto tu je,“ stihol ešte zašepkať, keď vtom mu okolo ucha presvišťal šíp.
„Kto si?!“ skričal Sionn a vytasil meč, „okamžite sa ukáž! To nie je čestné bojovať s niekým, koho nevidíme!“
Kroky sa ozvali trochu bližšie a vtom sa z tmy ozval zdráhavý hlas: „Sionn?!“
„Lorment!“ vyprskol Sionn a ruka s mečom mu klesla, „čo to do čerta stváraš?!“
„Ja som si myslel...počkaj....“ začul slabé šuchotanie a nato sa kúsok od neho rozblčala pochodeň. Jej mihotavé svetlo ožiarilo princovu strhanú tvár. Na mnohých miestach mal škrabance a podliatiny. Na pravej ruke sa mu leskla škaredá popálenina. Keď uvidel troch mužov, usmial sa: „Takže ste dostali môj odkaz?“
„No...dostali,“ prisvedčil Waerm, „ale čo sa ti to stalo?“
„To je dlhá história,“ vzdychol si a stiahol si rukáv košele, aby popáleninu zakryl, „mali sme trochu problémy niekam sa skryť. Všetko navôkol prezerali Stopári a otcovi vojaci. Najskôr sme chceli ísť do oázy za mestom, ale potom nám jeden obchodník, ktorého sme stretli cestou, povedal o Striebornej akácii.“
„Tu vás isto hľadať nebudú,“ prisvedčil Waerm, „ale Lorment, stalo ti to za to?“
Princ chvíľu vyzeral, že nevie ako odpovedať. Potom mávol rukou niekam dopredu. „Poďte, presunieme sa trochu hlbšie. Tu žije priveľa zvierat.“