Návštěvnost
Cesta ohňom - 1. Kapitola: Sovia pevnosť
Cesta ohňom - 1. Kapitola: Sovia pevnosť
Sovia pevnosť
Môj Majster mi kedysi o Umení Mágie povedal toto: Mágia je ako rozkošatený strom plný najrôznejších plodov. Tí, ktorí žijú pod jeho korunou sú predurčení, aby sa celý život živili z jeho plodov. Avšak tí, ktorí sú príliš chamtiví, tých zahubí vlastná pýcha a túžba po niečom, čo nedokážu ovládnuť. Ten, kto chce viac, musí byť pokorný a skromný, nesmie brať bez rozmyslu a s čistým úmyslom. Mágia preteká celým svetom ako sieť riek a jazier, nevidených pre bežných ľudí, ale je súčasťou sveta rovnako ako voda, ktorú piješ, alebo vzduch, ktorý dýchaš. Ty ju však dokážeš cítiť, je v daždi, ohni, stromoch i zemi, vo vetre aj v skalách, dokonca aj v tebe a vo všetkých živých tvoroch. Máš v sebe neobyčajný dar a len ty rozhodneš, čo s ním spravíš. Nepremárni ho, ako tí pred tebou.
Jeho učením sa neustále riadim a pomáha mi prežiť ďalší deň. Stretol som sa s najrôznejšími mágmi, naučil som sa o najrôznejším spôsoboch a prejavoch Mágie a každý bol svojím spôsobom unikátny. Každý čarodej prináša do Umenia niečo nové, svoj postoj, svoju osobnosť, ktorá sa zrkadlí aj v jeho kúzlach. Mnohí pokladajú svoj dar ako nástroj na ovládanie síl, ktoré dokážu využívať vo svoj prospech, ako otrokár využíva svojho otroka. Ja však pokladám svoj dar kúzliť ako svojho partnera, ako niečo, čo sa so mnou narodilo a so mnou aj zomrie. Mágia je mojou súčasťou a ja som súčasťou jej. Je súčasťou sveta nie je prirodzená ako všetko ostatné, hoci mnoho ľudí ju považujú za neprirodzenú. Túto pravdu som pochopil až v plameňoch Večného Ohňa. Videl som však mnohých ľudí, ktorí sa Umenia báli a trpeli pod tými, ktorý svoj dar zneužili. V mladosti som videl utrpenie a smrť bežných ľudí, blízkych. Svoj dar chcem využiť na to, aby som ochránil tých, čo sa chrániť nevedia, aby sa to, čo som zažil, už neopakovalo.
- Rywen
Chrám Večného Ohňa stojí ako osamelá bašta múdrosti a vzdelania uprostred Strážnych vrchov. Postavený z vápenca a čiastočne vytesaný do skaly legendárnymi Staviteľmi, ktorí dokázali kus masívneho kameňa premeniť na unikátne architektonické dielo, vzdávajúce hold ohňu. Ako oko boha Ohňa Ifernosa bdie nad svetom a ako maják šíri nádej medzi ľudí. Legenda vraví, že pokiaľ bude Večný Oheň horieť, ľudstvo bude v bezpečí. Miestny Ohnivý mágovia, ako sami seba volajú nielenže udržiavajú tento Oheň, ale taktiež zbierajú vedomosti o Umení Mágie a učia adeptov, ako správne využívať svoje schopnosti. Nie každý, kto vstúpi na pôdu Chrámu sa musí zákonite stať Ohnivým mágom a zasvätiť tak život službe Ifernosovi. Mágovia vzdelávajú všetkých učňov bez výnimky, či už sa rozhodnú stať Ohnivými Mágmi, alebo nie. Sprostredkúvajú svoje vedomosti všetkým, čo o to majú záujem, ale pravého poznania musia adepti dospieť sami. Tak to bolo aj s Rywenom, ktorý po dvoch rokoch štúdia zložil Skúšku Ohňa, ktorá preverila jeho múdrosť, vôľu a schopnosti. Tým, že ju prešiel, dokázal, že je hodný nosiť titul Mága, čím je plne zodpovední za svoje činy. A ako sa Rywen do Chrámu vlastne dostal?
Vyrastal v meste Rialda, ukrytom v údolí hôr pri Rialonskom lese a hoci nikdy nepoznal svojich pravých rodičov, vychovávala ho rodina jedného kováča v meste. Považovali ho ako za svojho a nič mu netajili. Bol bystrý už v detstve a pochopil, že patrí k inej rase. V žilách mu totiž kolovala krv elfov, čo prezrádzali jeho jemné rysy a zašpicatené uši. Bol miešancom, polelfom, potomok elfky a človeka. Aj napriek tomu, že si od neho okolie držalo odstup, Rywen na ostatných nikdy nezanevrel a vždy pomáhal, kde sa dalo. Vyrastal spolu so svojim nevlastným bratom Gabrielom, ktorý mu bol najlepším a asi jediným priateľom. V detstve sa hrávali na dobrodruhov, ktorý bojujú proti zlým drakom a démonom a zachraňujú svet, ako sa to dočítali v rôznych rozprávkach. Do šestnásteho roku života nevedeli nič o bojoch a utrpení a v sladkom miery nažívali bezpečne za múrmi lesa a hrávali sa v lese. Vtedy však nastal prelom v Rywenovom a aj Gabrielovom živote.
Jedného dňa našli pri love v lese elfku. Očividne bola v bezvedomí, ale aj tak bola to najkrajšie, čo kedy videli. Odniesli ju k liečiteľovi, podľa ktorého bola vo veľmi kritickom stave. Liečiteľ sa snažil zo všetkých síl ju prebudiť zo zvláštneho spánku, v ktorom bola uložená a vyliečiť ju. Keď v ten deň zapadlo slnko za horské hrebene a nastala noc, počasie sa náhle zmenilo, mesiac zakryli čierne mračná a vietor prinášal odporný zápach. V meste nastalo hrobové ticho, ktoré preťalo zabľačanie rohu. S elfkou bol v tej chvíli iba Rywen. Tá sa prebudila, prehovorila niečo šepotom Rywenovi v jej jazyku. On jej nerozumel, no ona ho vzala za ruku a vložila mu do nej talizman. Mal tvar amuletu, ale akoby mu niektoré časti chýbali. V tej chvíli sa z tmy pred mestskou bránou vynorili postavy čierne ako noc. Boli to skuruti, po zuby ozbrojení, vedení zvláštnou postavou v brnení s plášťom a kapucňou zahaľujúcu mu tvár. Nebolo ich viac ako dvadsať, ale stromy v diaľke prezrádzali ďalšie bojachtivé beštie ukryté v húští. Posádka mesta stála na hradbách a očakávala čo sa stane. Postava v plášti prehovorila čosi hlasom vznešeným, no znejúci ako kliatba a v jeho hlase bola cítiť moc. Potom prehovoril ľudskou rečou aby mu vydali elfku aj s amuletom. Ochrancovia mesta nevedeli o čo mu ide, no sebaistý kapitán, ktorý bol z časti opitý alkoholom, mu povedal aby najprv zložili zbrane a vošli do mesta v mieri. Skuruti sa uškrnuli a tajomná postava zopakovala svoju požiadavku. Na to sa kapitán rozzúril a vyhŕkol zopár nadávok, ktoré boli aj jeho posledné slová. Temná postava preriekla najprv po ľudsky a potom mocným hlasom čudesné slová. Vtedy sa brána rozletela na horiace kusy a stráže čo boli na nej pochovali trosky hradieb. Zvyšní sa okamžite zmobilizovali pred troskami brány. Rywen náhle vyletel z liečiteľovej chatrče a uzrel tú spúšť. Skuruti vtrhli do mesta a rozsekali strážcov. Začali na príkazy temnej postavy prehľadávať domy a keď nenašli čo hľadali, zabíjali ľudí a pálili domy. Postavila sa proti nim mestská stráž, ale to už sa z lesa hrnuli ďalší škreti a skuruti.
Rywen sa len nečinne prizeral, skrytý za rohom budovy a pohľad mu padol na postavu uprostred mesta, taktiež vraždiacu ľudí. Tá však hovorila rôzne neznáme slová a z rúk mu vyletovali ohne, šľahali blesky a vôkol neho sa šírila hrôzostrašná temnota. Ničila a smiala sa, mala z toho radosť, radosť z utrpenia druhých. K tej postave zrazu prišla elfka a po krátkom rozhovore v neznámom jazyku nastal súboj, ktorý elfka prehrala. Jej súper ju prebodol so svojím mečom so zakrivenou čepeľou a z nej vyprchal život. Akási modrá žiara sa z jej tela premiestnila na meč a vyhasla. Rywen nedokázal odtrhnúť oči od tej hrôzy. Temná postava pohliadla na Rywena svojimi krvavo červenými očami žiariacimi ako rubíny plné smrti. Hľadeli si do očí a v Rywenovi sa zrodila nenávisť a túžba po pomste. Hnev v ňom len tak kypel ako tak hľadel naňho a jeho tvár sa mu vryla do pamäte ako nôž. Z ničoho nič ho schytil jeho priateľ Gabriel a spolu uháňali od krviprelievania. Cestu im však zastúpili ohyzdný skuruti so šabľami a s lačnými pohľadmi, ktoré túžili po čerstvej krvi. Gabriel sa na nich rozbehol s mečom, ale poľahky ho odzbrojili a hrozilo, že ho zabijú. Rywena sa zmocnila túžba tých netvorov spáliť na popol ako to urobili oni s jeho rodným mestom, cítil len hnev a nenávisť. Chcel, aby dali pokoj jeho priateľovi. V tej chvíli sa mu pred očami zjavili znaky, nepoznajúc ich a on ich čítal vo svojej mysli a nahlas preriekol s napriahnutou rukou, žiariacou teraz modrým plameňom. Odrazu cez neho ako vlna preletela energia, prestúpila cez neho a niekoľko siah pred ním sa zhmotnila do ohnivej steny. Prvého spálila na uhol a druhý sa neodhodlal prejsť cez tú hradbu z azúrových plameňov. Gabrielovi sa však nestalo nič, akoby ho niečo chránilo pred tou spaľujúcou žiarou. Plamene pohasli a Rywen spadol na kolená, úplne vyčerpaný. Medzitým hrozilo, že škreti zničia celé mesto, keď sa odrazu obloha zmenila. Nad mestom sa zvírila a začali z nej padať obrovské dažďové kvapky a krúpy, ktoré zasahovali na počudovanie len škretov a decimovali ich rady. Ešte väčší chaos však spôsobili blesky, sršiace z oblohy nezvykle rýchlo za sebou, prinášajúc smrť ohyzdným útočníkom. Temná postava zavelila k ústupu a ako rýchlo prišli, tak sa aj vytratili do temnej noci ako nočná mora. Keď bol Rywen s Gabrielom v bezpečí, dozvedel sa, že ich rodičov zabili. Vtedy sa v duchu zaprisahal, že nájde toho, kto mu zničil rodinu a pomstí sa mu za bolesť, ktorú mu spôsobil. Z nenazdania k nemu prišiel vysoký muž v zvláštnej róbe a krátkymi, ako uhol čiernymi vlasmi a jastrabím nosom. Dozvedel sa vraj, čo Rywen vykonal pri úteku a povedal mu, že je jeden z mála ľudí, schopných pracovať s magickou energiou a kúzliť kúzla. Keď sa to Rywen dozvedel, bol fascinovaný a prijal ponuku stať sa jeho učňom. Videl to vtedy ako cestu ako vykonať svoju pomstu. Musel sa však rozlúčiť s Gabrielom, ktorý sa rozhodol pridať k Rytierom Úsvitu a pomstiť sa tak škretom za smrť svojich rodičov.
Rywen sa teda začal vzdelávať v Umení mágie. Jeho učiteľ sa volal Rellen a bol najuznávanejším žijúcim čarodejom v celom Illarmene a dokonca aj za jeho hranicami. Bol Arcimágom, čarodejom mimoriadne veľkej moci, no nikdy nikoho neučil a všetci si mysleli, že už žiadneho žiaka neprijme. V Riade sa Rywen poctivo učil každému, čo ho Rellen naučil. Rywen mal obrovský talent na mágiu, učil sa skutočne rýchlo. Od Rellena sa priúčal všetkým o Umení - ako čarovať, ovládať cudzie jazyky, tajomné umenie rún Prastarej reči a Slov Moci. Prečítal dokonca všetky knihy, uchovávajúce Rellen vo svojej obrovskej knižnici. Bol veľmi nadaný a Rellen to vedel. Hnal ho obrovský hlad po vedomostiach a možnostiach, ktoré sa mu znenazdania otvorili. Jeho túžba po pomste pomaly ako plameň sviečky zhasínala, ako sa učil sebakontrole a ovládaniu živlov a mágií nielen v materiálnom svete ale aj v samom sebe. Jeho schopnosť učiť sa udivovala aj samotného Rellena. Pamäť bola bezodná a nadanie neuveriteľné. Celých šesť rokov sa u Rellena Rywen vzdelával, no Rywen mu neprezradil nič o tom čo sa stalo v tú noc, keď vyčaroval svoje prvé kúzlo, nič o jeho pomste, ani o amulete a elfke. Rellen sa na to ani nepýtal. Prišiel čas, kedy sa Rywenovo štúdium u Rellena skončilo. Naučil ho všetko, čo vedel, možno aj viac. Povedal mu, že to bol len prvý krok na jeho ceste poznania a že musí po nej kráčať ďalej. Prezradil mu, aby našiel sám seba a svoj osud, ktorý neleží za hradbami Riady. Rywen sa teda vydal do sveta, hľadať nové dobrodružstvá a znalosti, ktoré na neho čakali. Rellen sa s ním rozlúčil s tým, že je v jeho dome kedykoľvek vítaní a keď bude chcieť naučiť sa viac o mágii, nech navštívi Ifernosov Chrám. Túto radu mu dal aj preto, lebo bol múdry a bol mu darovaný dar predvídavosti, dávno vedel, čo Rywena ťaží a aký osud pred ním leží a celú dobu v ňom chcel uhasiť tú krvilačnú túžbu, pretože mu prinesie len utrpenie ako každému, kto sa vyberie najnebezpečnejšou z ciest. Tak sa zbalil a s Rellenovým požehnaním sa vydal na cestu po Illarmene. Mal rád tajomstvá a hlavne ich rozlúskanie. Vždy rád čítal knihy o Dávnych časoch, o hrdinoch, drakoch a mocných mágoch a túžil sa stať jedným z nich. Neexistovalo tajomstvo, ktoré by Rywen nechcel rozlúštiť, prísť na koreň veci a taktiež prahol po poznaní. Hľadal taktiež nejaké informácie o amulete, ktorý nosil a ktorý z nepochopiteľných dôvodov nemohol zložiť z krku. Tak sa dostal až do Chrámu Večného Ohňa, kde ho privítali s nie príliš otvorenou náručou, ale len čo prezradil meno svojho učiteľa, začali sa k nemu správať s rešpektom. Čoskoro si ho získal aj svojimi schopnosťami a znalosťami. Jeho cesta sa však ešte zďaleka neskončila, práveže len teraz začala.
Rywen sa zobudil s kvapkami potu, stekajúcimi mu po tvári, na ktorú zľahka dopadali prvé lúče rána. Pretrel si oči a obliekol si svoj azurovomodrý háv, pozostávajúci z tuniky, pohodlnej róby a cestovného plášťa. Zobral si batoh, v ktorom mal zbalené veci. Obsah batohu tvorili rôzne neprečítané knihy o mágií, staré texty, prekladové knihy a k tomu niekoľko zlatých a strieborných mincí v koženom vrecúšku.
Dnes konečne po niekoľkých rokoch opúšťa Chrám, v ktorom strávil kus života. Otvoril dvere na svojej neveľkej izbe, zhlboka sa nadýchol čerstvého vánku, vkročil do chladnej kamennej chodby a vybral sa ňou do uvítacej siene. V nej naň čakali všetci obyvatelia chrámu, pripravený sa s ním rozlúčiť. Novici stáli riadne zoradení ako šík pešiakov. Rywen si s každým potriasol rukou a podišiel k mágom. Tí mu poblahoželali k úspechu a zaželali mu šťastnú púť a Ifernosove požehnanie. Vedin, mág s ktorým bojoval v poslednej skúške sa s ním rozlúčil ako s rovným a rovnako mu dal Ifernosove požehnanie. Nakoniec podišiel k Pyrodharovi, Arcimágovi Ohňa, ktorý mu bol niekoľko rokov učiteľom.
,, Strávil si tu mnoho rokov a spolu s nami si načieral zo studnice znalostí o umení mágie. Preukázal si, že si hoden nosiť svoj titul, hoci som ti spočiatku nedôveroval. Bolo mi cťou poznať takého skvelého mága, akým si a pevne dúfam, že využiješ svoje schopnosti len pre dobrú vec. No prv ako sa vydáš na svoju dlhú púť, ktorej koniec nedokážu predvídať ani bohovia, ti chcem podarovať, tento dar,“ povedal Rywenovi Pyrodhar, podávajúc mu pritom palicu z čerešňového dreva, na ktorej boli vyrezané ornamenty a Rywen na nej spoznal niekoľko rún.
,, Kiež je ti oporou na tvojej ceste, ktorej koniec si určíš ty sám.“
,, Som poctený nosiť Váš dar, budem ho so cťou opatrovať,“
skromne odvetil Rywen. Potom mu arimág vtlačil do druhej ruky kožený váčok, avšak mince v ňom nehrkali a bol na omak príjemne hrejivý.
„Tento dar je od celého chrámu, využi ho múdro,“ mrkol na neho tajuplne starý mág.
Otvoril mahagónové dvere a obzrel sa na mágov.
,, Nech ťa žehná Ifernos“ zaželali mu zborovo.
Vyšiel von a oblialo slnko. Pred ním sa ako had rozpínala cesta z hôr. Zakryl si oči pred slnkom a pohliadol do diali. Uzrel nádhernú scenériu, kde hustý les sa prelínal s šírymi lúkami a poliami prerývané riekami. Dvere za ním sa uzavreli a on vykročil s batohom na chrbte a palicou od Pyrodhara v ruke. Celý svet ležal pred ním a nové dobrodružstvá ho netrpezlivo očakávali.
Jeho prvou zastávkou mala byť Sovia Pevnosť, najväčšia knižnica v severných kráľovstvách. Nachádzala sa len pár dní od Chrámu, v jednom malebnom údolí. Rywen aj napriek veľkému úsiliu a mnohým identifikačným zaklínadlám, prečítaným zvitkom a knihám ešte neprišiel na to, aký amulet to nosí. Nikde nenašiel podobné obrazce, ani tvar, ktorý by aspoň priblížili podstatu toho tajomného predmetu. Určite to však nebola len taká falošná cetka, ktoré na trhoch podvodní obchodníci predávajú tucty. Elfka by mu ho nedávala len tak, keby nebol dôležitý a zdalo sa, že sa ho snažila uchrániť pred tým Temným, ktorý ju zabil. A sám občas cítil jemné magické vibrácie, ktoré z nenazdania vychádzali z amuletu. Keby sa mu podarilo nájsť aj druhú časť, mal by určite uľahčenú prácu. Teraz jeho jedinou nádejou zostávala Sovia Pevnosť. Putoval kupeckou cestou, tiahnucou sa medzi horami. Vychutnával si každú chvíľu a nijak zvlášť sa neponáhľal. Až príliš dlhú dobu strávil zavretý medzi v chladných sieňach Ifernosovho Chrámu a tak mu pobyt na čerstvom vzduchu veľmi prospieval. V údoliach sa leskli žlté polia, z ktorých farmári a roľníci práve zbierali úrodu. Končilo sa leto a vietor vial už chladnejšie, hlavne keď sa slnko približovalo k vlnitému horizontu a už len letmo osvetľovalo polia a domy.
Cestou sa stavil na nocľah v jednej dedine, kde našiel menšiu krčmu. Domáci ho vítali s nie príliš priateľskými pohľadmi, hoci krčmár, po tom, čo mu Rywen položil na pult zlatku, nahodil najúprimnejší úsmev, aký vedel. Rywen si na to už zvykol, mágov prostý ľudia nevítali radi, väčšinou si ich spájali s príchodom nešťastí – zlou úrodou, uhynutými zvieratami alebo prírodnými katastrofami. Očakával, že keď sa v noci strhne búrka, dedinčania to zvalia na neho a jeho čiernu mágiu. Rywena to mrzelo, že prostý ľudia bývajú taký skeptický, ale aj napriek tomu sa im vždy snažil pomôcť, hoci by na neho s vidlami išli. Opatrne sa vypytoval na nejaké novinky, čo sa udiali v kraji, avšak neočakával nejakú bohatú odpoveď. Život tu bol rovnaký už celé roky a dedinčanov určite nezajímali nejaké politické roztržky alebo zaujímavé udalosti, ktoré sa netýkajú priamo ich. Dozvedel sa však dosť na to, aby si mohol urobiť akú takú predstavu o najbližšom okolí. Čo ho najviac zaujalo, boli zväčšujúce sa nájazdy škretov, ktorý si očividne začínali robiť zásoby na tuhú zimu, na úkor ľudí. Čo však nečakal, boli správy, že sa Anrothským kráľovstvom začínajú potulovať bandy Psohlavcov. Psohlavci boli humanoidné tvory, napoľ ľudia, napoľ hyeny. Nikdy neboli príliš organizovaný, jediné čo poznali bol lov a plienenie. Lov na ľudí a plienenie osád. Doteraz žili hlboko v horách a do lesov a údolí neschádzali, niečo ich však prinútilo loviť aj mimo ich teritória.
Rywen sa spýtal na najbližšiu cestu do Sovej pevnosti. Bol si istý, že išiel správnym smerom, ale pre istotu si to overil, aby náhodou týždne neblúdil. Predsa len to už bolo dávno, čo zavítal do svojho rodného kraja a sever Anrothu ešte nikdy nenavštívil. Na ďalší deň sa vydal znova na cestu smerom na západ. Prešiel cez hory až do údolia Bocianej rieky, ktorá sa ako had vlnila a prepletala cez malebné polia zaliate zlatistou žiarou. Rozsiahle vlnité údolie bolo zaplnené malými vieskami, ktorým centrom bolo mesto Jarona. Tam sa na vysokom brale týčila Sovia Pevnosť, knižnica, nemajúca v Anrothe obdoby a ani mnohé z iných veľkých knižníc ostatných kráľovstiev Ríše by sa len ťažko mohli rovnať bohatosti Sovej knižnice. Rywen zišiel dole, popri orientačnej tabuli, ktorá ho nabádala správnym smerom, keď ho znenazdania obišli štyria jazdci na koňoch. Nestihol si ich poriadne všimnúť, asi ani oni jeho, pretože ho div nezrazili z cesty, ale usúdil, že to bude miestna jazdná hliadka. Jeden niesol prápor s vyobrazeným orlom s rybou v pazúroch. Patrí mestu Delarys, obrovskému obchodnému a kultúrnemu centru na Pobreží Žraločích zubov. Má pod správou veľkú časť Anrothského kráľovstva a hoci bolo v minulosti nezávislé, teraz patrilo pod správu koruny vladára Anrothu a tým vlastne pod Illarmenskú ríšu. Rywen sa nečudoval, že tu patrolujú, jaskyne a rozpadnuté ruiny v horách sa len tak hemžia krvilačnými škretmi, ktorí občas zídu do údolia. Podľa toho, čo sa však dozvedel, boli škreti ďaleko lepšie organizovanejší než predtým, čo prinútilo aj miestne úrady dávať si väčší pozor a hlavne ochraňovať dôležité kupecké trasy, ktoré boli zdrojom prosperujúceho hospodárstva.
Pokračoval ďalej, až sa dostal na dohľad Jarony. Slnko pomaly zapadalo v záplave ohnivo oranžovej farby, ktorá sa postupne prelievala odtieňmi červenej, oranžovej a ružovej, po ktorých plávali mračná ako dymiace ohnivé kočiare. Farmárske drevenice sa pomaly menili na kamenné a tehlové domy mešťanov. Skalnaté bralo vrhalo teraz veľký tieň na značnú časť mesta a ako ochranná ruka nad mestom na ňom čnela Sovia pevnosť. Široké a vysoké veže plné najskrytejších tajomstiev a pokladov boli v objatí vysokých hradieb, ktorí chránili najväčšie bohatstvo ľudstva. Na prvý pohľad to tam vyzeral celkom kľudne. Ľudia sa nikam nenáhlili, ani na trhovisku nebol žiadny hurhaj ako to býva v iných mestách. Bociania rieka pretínala mesto ako meč na dve časti a teraz ticho žblnkotala, keď prechádzal nad ňou po moste. Zastal na prostriedku a započúval sa do jej hudby, v rytme ktorej sa plavili kačky na jej hladine a jedli odrobinky, ktoré im hádzali deti. Nevšímali si mága na moste, mlčky hľadiaceho do diaľky v hĺbkach vody, spomínajúc na svoje rodné mesto, ale ich rodičia si ho očividne všimli. S obavami v očiach zobrali svoje ratolesti preč, neustále sa obhliadajúc. Rywen to zaznamenal len letmo, ale keď sa niekoľko ľudí, okolo ktorých prešiel otočilo a čo najrýchlejšie zmizlo z dosahu, začalo ho to miasť. Chcel sa spýtať na nejaký hostinec, v ktorom by mohol prespať, ale odpoveďou mu bol len sklopený pohľad a zrýchlený krok. Mešťania, ako si všimol, sa aj k sebe správali nevraživo, neprehovorili viac ako bolo nutné a všade vládlo zvláštne ticho. Až moc veľký kľud. Rywen si kľudným tempom prehliadal mesto, no nemohol sa zbaviť nervozity a pocitu, že ho niekto sleduje. Vo vzduchu sa niesli rozličné vône z pekární, mäsiarstiev a aj dym z vyhní miestnych kováčov, ale predo všetkých ťaživá atmosféra a neustále napätie vôkol, ktoré vytváralo akúsi neviditeľnú bublinu, ktorá ,ak niekto niečo zle vykoná, praskne. Keď stretol jedného z mestských strážcov a spýtal sa ho na hostinec, vrhol na neho premeriavajúci pohľad. Odpoveď dostal, ale stále mal pocit, že ho prepaľuje pohľadom.
Po chvíli potulovania sa našiel to, čo hľadal – hostinec U veselého džbánku. Vošiel dovnútra a ihneď naňho dopadol pohľad hostinského. Bol to zavalitý plešatý chlapík s veľkým čelom a nevrlým výrazom. Na sebe mal zamastenú a dotrhanú zásteru modrej farby. Rywen sa pohol smerom k pultu, míňajúc zopár štamgastov, ktorý sa venovali akurát moku vo svojich pohároch. Tak ako vonku, aj tu to vypadalo mĺkvo a vládla tu ťaživá atmosféra a prítmie. Hostinského utierajúceho džbánok sa spýtal na nocľah a teplé jedlo. Ten si odpľul do džbánku, utrel ho utierkou a povedal:
,,A máš čím zaplatiť?“
Odpoveďou mu boli dve zlatky pohodené na pult.
,,Vitajte U veselého džbánku,“ riekol s ironickým úsmevom, až sa mu prehĺbili vrásky na tvári.
,,Hore po schodoch a potom druhá vpravo. To bude vaša izba, zatiaľ si sadnite. Cudzincov tu včil moc nevídať tak majte chvíľu strpenia,“ pokračoval už s vážnejšou tvárou. Pre neho to bola obyčajná rutina a Rywenovi sa zdalo, že to bol najprívetivejší obyvateľ, ktorého v tomto meste stretol. Položil džbán k ostatným za pult, rýchlo schmatol peniaze a zmizol za zadnými dverami, asi do kuchyne. Rywen si sadol za stôl v rohu priestrannej miestnosti. Až teraz sa mohol poriadne porozhliadať. Hostinec, alebo skôr krčmu osvetľovalo matným svetlom zopár lampášov, po nej boli roztrúsené stoly rôznych veľkostí so stoličkami. Za niektorými boli posadení miestni ožrani, ináč žiadny normálny človek. Sem tam niekto zachrápal alebo odgrgol. Pekný pajzel, pomyslel si Rywen. Onedlho mu hostinský priniesol kus pečeného kuraťa a krajec tvrdého chleba s pohárom vína. Vôňa pokrmu mu pripomenula, čo všetko mu v Chráme chýbalo. Niekoľko rokov jedol len skromný prídel potravín, zväčša len chleba, ovsené vločky a zeleninu, preto mu pokrm pripadal ako jedlo pre bohov a s veľkou vervou sa do kurčaťa pustil. Víno bolo oproti vode z prameňa dokonalým nápojom. Vychutnal si to tak precítene, že sa na ňom zastavilo zopár pohľadov, nie až tak ožratých ako sa na prvý pohľad zdalo hostí v krčme, no aj tí sa po chvíli rozhodli, že je lepšie sa venovať svojmu prázdnemu džbániku. Potom odišiel opäť dakam dozadu. Keď dojedol, vyšiel hore do izby, ľahol si do postele a vychutnával si znovunadobudnutú slobodu. Roky bol zavretý medzi nepreniknuteľnými múrmi Chrámu a teraz bolo pre neho niečo také obyčajné ako jesť prevarené jedlo a spať na rozvŕganej posteli vystlanej slamenným madracom, neopakovateným zážitkom. Napokon naň doľahla únava a zaspal.
Keď sa prebral, zobral si svoje veci a mlčky zišiel dole. Za pultom nebol nik, ani za stolmi. Pokrčil len ramenami a vydal sa von. Tam ho čakala zamračená sivastá obloha. Ľudia už boli v mestskom zhone a premávali sa ulicami sem a tam. Jeho si takmer nevšímali a ak náhodou, odvrátili rýchlo zrak. Na trhovisku si kúpil nejaké ovocie a pečivo na zasýtenie, i keď kyslý pohľad predavača mu k chuti nepridal. Vydal sa rovno k bránam Sovej pevnosti. Kým vyšiel strmým schodiskom vytesaným do skaly, poriadne sa unavil, ale pohľad na bránu pevnosti mu stála za to. Veľké dvojkrídle dvere z pevného dubu, vystužené železom a ozdobené nádhernými ornamentami boli dokorán otvorené, ale aj tak si bolo možné všimnúť dokonalej umeleckej práce, vystužené železom a ozdobené nádhernými ornamentami. Pred ňou stál strážca v krúžkovom brnení s tabardou s vyobrazením sovy sediacej na hrubej knihe – znakom Strážcov kníh. Strážca pred ním ho privítal tradičnou frázou:
„Vitaj pútnik v Studnici múdrosti. Ak chceš čerpať z jej vôd, musíš prispieť rovným dielom naspäť.“
Rywen sklopil hlavu na znak pozdravu a vylovil z útrob batohu hrubú knihu s nezvyčajným runovým písmom na obale a podal mu ju s rovnako tradičnými slovami:
„Vzdávam sa tohto zväzku Pokročilých trpasličích rún, aby bol ku prospechu všetkým, čo sem zavítajú. Požadujem za to povolenie nazrieť do Studnice múdrosti.“
Strážca prijal hrubú knihu a dôkladne si ju prezrel. Na chvíľu zatvoril oči a vzduch sa vtedy akoby zavlnil. Oči otvoril a pokynul Rywenovi, aby vošiel. Za bránou ho privítalo nádvorie so záhonom plnom kvetov, kríkov a starostlivo upravených stromov. Rozpoznával tulipány, šípové kríky, ruže všetkých možných farieb, irisy, do výšky sa vypínali lipy a topole. Nachádzali sa tu aj dve fontány po bokoch nádvoria, ktorých voda tryskala perleťovým odleskom. O záhony sa práve starali dve mníšky v pieskovo hnedých róbach, ktoré pozdravil kývnutím a oni mu jeho pozdrav. Samotný hrad sa pred ním vypínal a on nedokázal skryť svoj obdiv.
Vošiel popod vstupnou klenbou, tvorenou vytesanými sochami sov, orlov a iných vtákov, ktorým dominovala veľká hlava postaršej ženy, ktorá však niesla niektoré vtáčie rysy. Spoznával v nej jednu z podôb bohyne prírody – Cúlian. Táto predstavovala múdrosť nekonečných vekom, bdela nad všetkými mudrcmi. Jej symbolom bola sova, ale bola matkou všetkých vtákov. Cúlian mala však ešte mnoho podôb, ako bola napríklad Panna, predstavujúca život v rozpuku, jeho úsvit a mladú energiu, alebo Matka, predstavujúca v život v svojej najčistejšej a najenergickejšej podobe. Matka, ktorá dávala život všetkému, každému stvoreniu, od najmenšieho chrobáka po najväčšieho draka.
Ak bol však uchvátený vonkajšou stavbou pevnosti, vnútro mu doslova vyrazilo dych. Veľká hala s dláždenou podlahou bola posiata policami a policami kníh. V diaľke videl schodisko, vedúce na balkón a do ďalších poschodí pevnosti. Do siene presvitalo cez mozaikové sklo okien pestrofarebné svetlo, vrhajúce svoj svit na stohy kníh, zvitkov a najrôznejších písomností. Rywen prečítal všetky knihy vo veľkej knižnici svojho majstra, prelúskal celú knižnicu Chrámu behom niekoľkých rokov, ale keby mal prečítať všetky písomnosti ukryté v útrobách Sovej pevnosti, asi by pri tom stratil značnú časť svojho života, ak by to vôbec vo svojom živote stihol. Toľko kníh, čo videl, toľko spísaných vedomostí, historických poznatkov, vedeckých prác a to len v úvodnej miestnosti ho uchvacovalo, nie to ešte pri pomyslení na ostatné siene, komnaty, veže a určite aj podzemie, k prasknutiu naplnené spismi z celej éry ľudstva. Medzi policami sa nachádzali stoly pre tých, ktorý by si chceli okamžite prečítať publikácie. Prechádzal sa a mrmlal si popod nos označenia políc a názvy kníh. V tom ho vyrušil príchod mnícha v skromnom zaprášenom rúchu aké mali aj ostatní mnísi. Tento však nosil u pasu veľký zväzok kľúčov, ktorého štrngot bolo počuť už z veľkej diaľky a rozliehal sa po celej sieni.
„Vítam ťa, pútnik. Dopočul som sa o tvojom príchode a dare Knižnici. Som Keleb, vrchný knihovník,“ privítal ho príjemný hlas mnícha.
„Moje meno je Rywen. Je mi cťou, že ste mi umožnili vstúpiť. Odjakživa počúvam len chválu na bohatosť vašej zbierky, prišiel som sa teda presvedčiť na vlastné oči a ako vidím, všetko čo som sa dozvedel je len z časti pravda. Je to tu omnoho väčšie ako som si predstavoval a som ohromený množstvom vašej zbierky,“ predstavil sa mu Rywen.
„Som rád, že nie si sklamaný. Ale prejdime rovno k veci, čo hľadáš?“
„Prišiel som sem, aby som identifikoval tento amulet, respektíve jeho časť,“ odvetil mu na to mág, vyťahujúc spod záhybov svojej róby časť šperku, ktorý mu dala elfka v onú osudnú noc. Mal matne striebornú farbu, ktorá sa prelievala do fialových a modrých odtieňov podľa toho, ako na ňu dopadalo svetlo. Dokonalá osemcípa hviezda so špirálou uprostred bola lemovaná štítkom s runami a rytinami. Nebol však kompletný, mu veľká časť chýbala, akoby násilím odtrhnutá od zbytku, no Rywen si nedokázal ani predstaviť silu, čo by to dokázala. Na krku mu visel za jemnú striebornú retiazku. Ukázal ho Kelebovi, ale nesňal si ho z krku.
„Nebolo by jednoduchšie, keby si si ho dal dole?“ poznamenal knihovník, ktorý si so záujmom prezeral dokonalú zlatnícku prácu.
„To je tiež to, čo by som sa tiež rád dozvedel. Nejde totiž dať dole, odkedy som si ho prvý krát nasadil. Skúšal som všetko, od obyčajných nástrojov po mágiu, ale nič nefungovalo.“
„Hm, to je veľmi zaujímavé. Nie som síce kováč, ale tento kov som ešte nikdy nevidel, musí to byť nejaká pevná zliatina. Najskôr mitrilu, alebo belarytu, ale nie som si celkom istý. Tie runy si veľmi staré, ešte z čias Starých kráľovstiev, utvárajú nejaký celistvý text, ale bez ďalších častí mi nedávajú žiaden význam. Tá hviezda so špirálou mi niečo pripomína. Poď, prevediem ťa tu a pokúsim sa ti poskytnúť nejaké práce, v ktorých by mohli byť informácie o tom amulete,“ zhodnotil knihovník šperk, otočil sa a vybral sa smerom ku schodom.
„Nasleduj ma,“ dodal ešte. Cestou si neustále niečo mrmlal a prehrabával sa v zväzku kľúčov. Vyšiel hore po schodoch a zamieril k jednej z chodieb, Rywena neustále v pätách. Prechádzali úzkou kamennou chodbou, sálajúcej prastarosťou a múdrosťou vekov. Míňali rôzne veľké komnaty preplnené policami a zvitkami, v niektorých boli dokonca za stolmi usadení mnísi a niečo písali husími perami. Po chvíli prišli na križovatku chodieb, zahli doľava a pokračovali ďalej. Prešli ďalšími chodbami, schodiskom dole, až prišli do jednej z menších komnát, pred ktorou bolo na zaprášenom štítku napísané: Relikvie, artefakty a magické predmety. Knihovník vybral kľúč a vložil ho do zámku v dubových dverách. Otočil ním, až to cvaklo a obaja vstúpili dovnútra. Ako aj v iných miestnostiach, aj tu boli stohy kníh a police plné zväzkov a zvitkov. Stál tu jeden zaprášený stôl s takmer vyhasnutou sviečkou v svietniku a stoličkou. Do komnaty presvitalo matné denné svetlo a ako vstúpili, prach sa zvíril v jeho svite. Knihovník podišiel k jednej z políc a vytiahol nejaký predmet z vačku v rúchu. Rywen nevidel dobre, čo to je, ale Keleb s tým prechádzal medzi knihami. Rywen ucítil jemné zavlnenie vzduchu. Knihovník potom skryl predmet do rúcha, vytiahol niekoľko zväzkov kníh a položil ich na stôl so slovami:
„Tu sú nejaké knihy o magických predmetoch a tento je špeciálne o amuletoch,“ povedal ukazujúc na menšiu kôpku spisov. Rywen mu poďakoval.
„Teraz ťa musím opustiť, hoci rád by som ti pomohol. Bohužiaľ máme teraz veľa práce a je ma potreba inde. Zostaň tu ako dlho budeš potrebovať. Pozriem sa ešte na nejaké knihy a pošlem ti ich neskôr. Keby si niečo chcel, stačí povedať niektorému z mníchov.“
S týmito slovami odišiel a zanechal tak Rywena v kope zvitkov.
Môj Majster mi kedysi o Umení Mágie povedal toto: Mágia je ako rozkošatený strom plný najrôznejších plodov. Tí, ktorí žijú pod jeho korunou sú predurčení, aby sa celý život živili z jeho plodov. Avšak tí, ktorí sú príliš chamtiví, tých zahubí vlastná pýcha a túžba po niečom, čo nedokážu ovládnuť. Ten, kto chce viac, musí byť pokorný a skromný, nesmie brať bez rozmyslu a s čistým úmyslom. Mágia preteká celým svetom ako sieť riek a jazier, nevidených pre bežných ľudí, ale je súčasťou sveta rovnako ako voda, ktorú piješ, alebo vzduch, ktorý dýchaš. Ty ju však dokážeš cítiť, je v daždi, ohni, stromoch i zemi, vo vetre aj v skalách, dokonca aj v tebe a vo všetkých živých tvoroch. Máš v sebe neobyčajný dar a len ty rozhodneš, čo s ním spravíš. Nepremárni ho, ako tí pred tebou.
Jeho učením sa neustále riadim a pomáha mi prežiť ďalší deň. Stretol som sa s najrôznejšími mágmi, naučil som sa o najrôznejším spôsoboch a prejavoch Mágie a každý bol svojím spôsobom unikátny. Každý čarodej prináša do Umenia niečo nové, svoj postoj, svoju osobnosť, ktorá sa zrkadlí aj v jeho kúzlach. Mnohí pokladajú svoj dar ako nástroj na ovládanie síl, ktoré dokážu využívať vo svoj prospech, ako otrokár využíva svojho otroka. Ja však pokladám svoj dar kúzliť ako svojho partnera, ako niečo, čo sa so mnou narodilo a so mnou aj zomrie. Mágia je mojou súčasťou a ja som súčasťou jej. Je súčasťou sveta nie je prirodzená ako všetko ostatné, hoci mnoho ľudí ju považujú za neprirodzenú. Túto pravdu som pochopil až v plameňoch Večného Ohňa. Videl som však mnohých ľudí, ktorí sa Umenia báli a trpeli pod tými, ktorý svoj dar zneužili. V mladosti som videl utrpenie a smrť bežných ľudí, blízkych. Svoj dar chcem využiť na to, aby som ochránil tých, čo sa chrániť nevedia, aby sa to, čo som zažil, už neopakovalo.
- Rywen
Chrám Večného Ohňa stojí ako osamelá bašta múdrosti a vzdelania uprostred Strážnych vrchov. Postavený z vápenca a čiastočne vytesaný do skaly legendárnymi Staviteľmi, ktorí dokázali kus masívneho kameňa premeniť na unikátne architektonické dielo, vzdávajúce hold ohňu. Ako oko boha Ohňa Ifernosa bdie nad svetom a ako maják šíri nádej medzi ľudí. Legenda vraví, že pokiaľ bude Večný Oheň horieť, ľudstvo bude v bezpečí. Miestny Ohnivý mágovia, ako sami seba volajú nielenže udržiavajú tento Oheň, ale taktiež zbierajú vedomosti o Umení Mágie a učia adeptov, ako správne využívať svoje schopnosti. Nie každý, kto vstúpi na pôdu Chrámu sa musí zákonite stať Ohnivým mágom a zasvätiť tak život službe Ifernosovi. Mágovia vzdelávajú všetkých učňov bez výnimky, či už sa rozhodnú stať Ohnivými Mágmi, alebo nie. Sprostredkúvajú svoje vedomosti všetkým, čo o to majú záujem, ale pravého poznania musia adepti dospieť sami. Tak to bolo aj s Rywenom, ktorý po dvoch rokoch štúdia zložil Skúšku Ohňa, ktorá preverila jeho múdrosť, vôľu a schopnosti. Tým, že ju prešiel, dokázal, že je hodný nosiť titul Mága, čím je plne zodpovední za svoje činy. A ako sa Rywen do Chrámu vlastne dostal?
Vyrastal v meste Rialda, ukrytom v údolí hôr pri Rialonskom lese a hoci nikdy nepoznal svojich pravých rodičov, vychovávala ho rodina jedného kováča v meste. Považovali ho ako za svojho a nič mu netajili. Bol bystrý už v detstve a pochopil, že patrí k inej rase. V žilách mu totiž kolovala krv elfov, čo prezrádzali jeho jemné rysy a zašpicatené uši. Bol miešancom, polelfom, potomok elfky a človeka. Aj napriek tomu, že si od neho okolie držalo odstup, Rywen na ostatných nikdy nezanevrel a vždy pomáhal, kde sa dalo. Vyrastal spolu so svojim nevlastným bratom Gabrielom, ktorý mu bol najlepším a asi jediným priateľom. V detstve sa hrávali na dobrodruhov, ktorý bojujú proti zlým drakom a démonom a zachraňujú svet, ako sa to dočítali v rôznych rozprávkach. Do šestnásteho roku života nevedeli nič o bojoch a utrpení a v sladkom miery nažívali bezpečne za múrmi lesa a hrávali sa v lese. Vtedy však nastal prelom v Rywenovom a aj Gabrielovom živote.
Jedného dňa našli pri love v lese elfku. Očividne bola v bezvedomí, ale aj tak bola to najkrajšie, čo kedy videli. Odniesli ju k liečiteľovi, podľa ktorého bola vo veľmi kritickom stave. Liečiteľ sa snažil zo všetkých síl ju prebudiť zo zvláštneho spánku, v ktorom bola uložená a vyliečiť ju. Keď v ten deň zapadlo slnko za horské hrebene a nastala noc, počasie sa náhle zmenilo, mesiac zakryli čierne mračná a vietor prinášal odporný zápach. V meste nastalo hrobové ticho, ktoré preťalo zabľačanie rohu. S elfkou bol v tej chvíli iba Rywen. Tá sa prebudila, prehovorila niečo šepotom Rywenovi v jej jazyku. On jej nerozumel, no ona ho vzala za ruku a vložila mu do nej talizman. Mal tvar amuletu, ale akoby mu niektoré časti chýbali. V tej chvíli sa z tmy pred mestskou bránou vynorili postavy čierne ako noc. Boli to skuruti, po zuby ozbrojení, vedení zvláštnou postavou v brnení s plášťom a kapucňou zahaľujúcu mu tvár. Nebolo ich viac ako dvadsať, ale stromy v diaľke prezrádzali ďalšie bojachtivé beštie ukryté v húští. Posádka mesta stála na hradbách a očakávala čo sa stane. Postava v plášti prehovorila čosi hlasom vznešeným, no znejúci ako kliatba a v jeho hlase bola cítiť moc. Potom prehovoril ľudskou rečou aby mu vydali elfku aj s amuletom. Ochrancovia mesta nevedeli o čo mu ide, no sebaistý kapitán, ktorý bol z časti opitý alkoholom, mu povedal aby najprv zložili zbrane a vošli do mesta v mieri. Skuruti sa uškrnuli a tajomná postava zopakovala svoju požiadavku. Na to sa kapitán rozzúril a vyhŕkol zopár nadávok, ktoré boli aj jeho posledné slová. Temná postava preriekla najprv po ľudsky a potom mocným hlasom čudesné slová. Vtedy sa brána rozletela na horiace kusy a stráže čo boli na nej pochovali trosky hradieb. Zvyšní sa okamžite zmobilizovali pred troskami brány. Rywen náhle vyletel z liečiteľovej chatrče a uzrel tú spúšť. Skuruti vtrhli do mesta a rozsekali strážcov. Začali na príkazy temnej postavy prehľadávať domy a keď nenašli čo hľadali, zabíjali ľudí a pálili domy. Postavila sa proti nim mestská stráž, ale to už sa z lesa hrnuli ďalší škreti a skuruti.
Rywen sa len nečinne prizeral, skrytý za rohom budovy a pohľad mu padol na postavu uprostred mesta, taktiež vraždiacu ľudí. Tá však hovorila rôzne neznáme slová a z rúk mu vyletovali ohne, šľahali blesky a vôkol neho sa šírila hrôzostrašná temnota. Ničila a smiala sa, mala z toho radosť, radosť z utrpenia druhých. K tej postave zrazu prišla elfka a po krátkom rozhovore v neznámom jazyku nastal súboj, ktorý elfka prehrala. Jej súper ju prebodol so svojím mečom so zakrivenou čepeľou a z nej vyprchal život. Akási modrá žiara sa z jej tela premiestnila na meč a vyhasla. Rywen nedokázal odtrhnúť oči od tej hrôzy. Temná postava pohliadla na Rywena svojimi krvavo červenými očami žiariacimi ako rubíny plné smrti. Hľadeli si do očí a v Rywenovi sa zrodila nenávisť a túžba po pomste. Hnev v ňom len tak kypel ako tak hľadel naňho a jeho tvár sa mu vryla do pamäte ako nôž. Z ničoho nič ho schytil jeho priateľ Gabriel a spolu uháňali od krviprelievania. Cestu im však zastúpili ohyzdný skuruti so šabľami a s lačnými pohľadmi, ktoré túžili po čerstvej krvi. Gabriel sa na nich rozbehol s mečom, ale poľahky ho odzbrojili a hrozilo, že ho zabijú. Rywena sa zmocnila túžba tých netvorov spáliť na popol ako to urobili oni s jeho rodným mestom, cítil len hnev a nenávisť. Chcel, aby dali pokoj jeho priateľovi. V tej chvíli sa mu pred očami zjavili znaky, nepoznajúc ich a on ich čítal vo svojej mysli a nahlas preriekol s napriahnutou rukou, žiariacou teraz modrým plameňom. Odrazu cez neho ako vlna preletela energia, prestúpila cez neho a niekoľko siah pred ním sa zhmotnila do ohnivej steny. Prvého spálila na uhol a druhý sa neodhodlal prejsť cez tú hradbu z azúrových plameňov. Gabrielovi sa však nestalo nič, akoby ho niečo chránilo pred tou spaľujúcou žiarou. Plamene pohasli a Rywen spadol na kolená, úplne vyčerpaný. Medzitým hrozilo, že škreti zničia celé mesto, keď sa odrazu obloha zmenila. Nad mestom sa zvírila a začali z nej padať obrovské dažďové kvapky a krúpy, ktoré zasahovali na počudovanie len škretov a decimovali ich rady. Ešte väčší chaos však spôsobili blesky, sršiace z oblohy nezvykle rýchlo za sebou, prinášajúc smrť ohyzdným útočníkom. Temná postava zavelila k ústupu a ako rýchlo prišli, tak sa aj vytratili do temnej noci ako nočná mora. Keď bol Rywen s Gabrielom v bezpečí, dozvedel sa, že ich rodičov zabili. Vtedy sa v duchu zaprisahal, že nájde toho, kto mu zničil rodinu a pomstí sa mu za bolesť, ktorú mu spôsobil. Z nenazdania k nemu prišiel vysoký muž v zvláštnej róbe a krátkymi, ako uhol čiernymi vlasmi a jastrabím nosom. Dozvedel sa vraj, čo Rywen vykonal pri úteku a povedal mu, že je jeden z mála ľudí, schopných pracovať s magickou energiou a kúzliť kúzla. Keď sa to Rywen dozvedel, bol fascinovaný a prijal ponuku stať sa jeho učňom. Videl to vtedy ako cestu ako vykonať svoju pomstu. Musel sa však rozlúčiť s Gabrielom, ktorý sa rozhodol pridať k Rytierom Úsvitu a pomstiť sa tak škretom za smrť svojich rodičov.
Rywen sa teda začal vzdelávať v Umení mágie. Jeho učiteľ sa volal Rellen a bol najuznávanejším žijúcim čarodejom v celom Illarmene a dokonca aj za jeho hranicami. Bol Arcimágom, čarodejom mimoriadne veľkej moci, no nikdy nikoho neučil a všetci si mysleli, že už žiadneho žiaka neprijme. V Riade sa Rywen poctivo učil každému, čo ho Rellen naučil. Rywen mal obrovský talent na mágiu, učil sa skutočne rýchlo. Od Rellena sa priúčal všetkým o Umení - ako čarovať, ovládať cudzie jazyky, tajomné umenie rún Prastarej reči a Slov Moci. Prečítal dokonca všetky knihy, uchovávajúce Rellen vo svojej obrovskej knižnici. Bol veľmi nadaný a Rellen to vedel. Hnal ho obrovský hlad po vedomostiach a možnostiach, ktoré sa mu znenazdania otvorili. Jeho túžba po pomste pomaly ako plameň sviečky zhasínala, ako sa učil sebakontrole a ovládaniu živlov a mágií nielen v materiálnom svete ale aj v samom sebe. Jeho schopnosť učiť sa udivovala aj samotného Rellena. Pamäť bola bezodná a nadanie neuveriteľné. Celých šesť rokov sa u Rellena Rywen vzdelával, no Rywen mu neprezradil nič o tom čo sa stalo v tú noc, keď vyčaroval svoje prvé kúzlo, nič o jeho pomste, ani o amulete a elfke. Rellen sa na to ani nepýtal. Prišiel čas, kedy sa Rywenovo štúdium u Rellena skončilo. Naučil ho všetko, čo vedel, možno aj viac. Povedal mu, že to bol len prvý krok na jeho ceste poznania a že musí po nej kráčať ďalej. Prezradil mu, aby našiel sám seba a svoj osud, ktorý neleží za hradbami Riady. Rywen sa teda vydal do sveta, hľadať nové dobrodružstvá a znalosti, ktoré na neho čakali. Rellen sa s ním rozlúčil s tým, že je v jeho dome kedykoľvek vítaní a keď bude chcieť naučiť sa viac o mágii, nech navštívi Ifernosov Chrám. Túto radu mu dal aj preto, lebo bol múdry a bol mu darovaný dar predvídavosti, dávno vedel, čo Rywena ťaží a aký osud pred ním leží a celú dobu v ňom chcel uhasiť tú krvilačnú túžbu, pretože mu prinesie len utrpenie ako každému, kto sa vyberie najnebezpečnejšou z ciest. Tak sa zbalil a s Rellenovým požehnaním sa vydal na cestu po Illarmene. Mal rád tajomstvá a hlavne ich rozlúskanie. Vždy rád čítal knihy o Dávnych časoch, o hrdinoch, drakoch a mocných mágoch a túžil sa stať jedným z nich. Neexistovalo tajomstvo, ktoré by Rywen nechcel rozlúštiť, prísť na koreň veci a taktiež prahol po poznaní. Hľadal taktiež nejaké informácie o amulete, ktorý nosil a ktorý z nepochopiteľných dôvodov nemohol zložiť z krku. Tak sa dostal až do Chrámu Večného Ohňa, kde ho privítali s nie príliš otvorenou náručou, ale len čo prezradil meno svojho učiteľa, začali sa k nemu správať s rešpektom. Čoskoro si ho získal aj svojimi schopnosťami a znalosťami. Jeho cesta sa však ešte zďaleka neskončila, práveže len teraz začala.
Rywen sa zobudil s kvapkami potu, stekajúcimi mu po tvári, na ktorú zľahka dopadali prvé lúče rána. Pretrel si oči a obliekol si svoj azurovomodrý háv, pozostávajúci z tuniky, pohodlnej róby a cestovného plášťa. Zobral si batoh, v ktorom mal zbalené veci. Obsah batohu tvorili rôzne neprečítané knihy o mágií, staré texty, prekladové knihy a k tomu niekoľko zlatých a strieborných mincí v koženom vrecúšku.
Dnes konečne po niekoľkých rokoch opúšťa Chrám, v ktorom strávil kus života. Otvoril dvere na svojej neveľkej izbe, zhlboka sa nadýchol čerstvého vánku, vkročil do chladnej kamennej chodby a vybral sa ňou do uvítacej siene. V nej naň čakali všetci obyvatelia chrámu, pripravený sa s ním rozlúčiť. Novici stáli riadne zoradení ako šík pešiakov. Rywen si s každým potriasol rukou a podišiel k mágom. Tí mu poblahoželali k úspechu a zaželali mu šťastnú púť a Ifernosove požehnanie. Vedin, mág s ktorým bojoval v poslednej skúške sa s ním rozlúčil ako s rovným a rovnako mu dal Ifernosove požehnanie. Nakoniec podišiel k Pyrodharovi, Arcimágovi Ohňa, ktorý mu bol niekoľko rokov učiteľom.
,, Strávil si tu mnoho rokov a spolu s nami si načieral zo studnice znalostí o umení mágie. Preukázal si, že si hoden nosiť svoj titul, hoci som ti spočiatku nedôveroval. Bolo mi cťou poznať takého skvelého mága, akým si a pevne dúfam, že využiješ svoje schopnosti len pre dobrú vec. No prv ako sa vydáš na svoju dlhú púť, ktorej koniec nedokážu predvídať ani bohovia, ti chcem podarovať, tento dar,“ povedal Rywenovi Pyrodhar, podávajúc mu pritom palicu z čerešňového dreva, na ktorej boli vyrezané ornamenty a Rywen na nej spoznal niekoľko rún.
,, Kiež je ti oporou na tvojej ceste, ktorej koniec si určíš ty sám.“
,, Som poctený nosiť Váš dar, budem ho so cťou opatrovať,“
skromne odvetil Rywen. Potom mu arimág vtlačil do druhej ruky kožený váčok, avšak mince v ňom nehrkali a bol na omak príjemne hrejivý.
„Tento dar je od celého chrámu, využi ho múdro,“ mrkol na neho tajuplne starý mág.
Otvoril mahagónové dvere a obzrel sa na mágov.
,, Nech ťa žehná Ifernos“ zaželali mu zborovo.
Vyšiel von a oblialo slnko. Pred ním sa ako had rozpínala cesta z hôr. Zakryl si oči pred slnkom a pohliadol do diali. Uzrel nádhernú scenériu, kde hustý les sa prelínal s šírymi lúkami a poliami prerývané riekami. Dvere za ním sa uzavreli a on vykročil s batohom na chrbte a palicou od Pyrodhara v ruke. Celý svet ležal pred ním a nové dobrodružstvá ho netrpezlivo očakávali.
Jeho prvou zastávkou mala byť Sovia Pevnosť, najväčšia knižnica v severných kráľovstvách. Nachádzala sa len pár dní od Chrámu, v jednom malebnom údolí. Rywen aj napriek veľkému úsiliu a mnohým identifikačným zaklínadlám, prečítaným zvitkom a knihám ešte neprišiel na to, aký amulet to nosí. Nikde nenašiel podobné obrazce, ani tvar, ktorý by aspoň priblížili podstatu toho tajomného predmetu. Určite to však nebola len taká falošná cetka, ktoré na trhoch podvodní obchodníci predávajú tucty. Elfka by mu ho nedávala len tak, keby nebol dôležitý a zdalo sa, že sa ho snažila uchrániť pred tým Temným, ktorý ju zabil. A sám občas cítil jemné magické vibrácie, ktoré z nenazdania vychádzali z amuletu. Keby sa mu podarilo nájsť aj druhú časť, mal by určite uľahčenú prácu. Teraz jeho jedinou nádejou zostávala Sovia Pevnosť. Putoval kupeckou cestou, tiahnucou sa medzi horami. Vychutnával si každú chvíľu a nijak zvlášť sa neponáhľal. Až príliš dlhú dobu strávil zavretý medzi v chladných sieňach Ifernosovho Chrámu a tak mu pobyt na čerstvom vzduchu veľmi prospieval. V údoliach sa leskli žlté polia, z ktorých farmári a roľníci práve zbierali úrodu. Končilo sa leto a vietor vial už chladnejšie, hlavne keď sa slnko približovalo k vlnitému horizontu a už len letmo osvetľovalo polia a domy.
Cestou sa stavil na nocľah v jednej dedine, kde našiel menšiu krčmu. Domáci ho vítali s nie príliš priateľskými pohľadmi, hoci krčmár, po tom, čo mu Rywen položil na pult zlatku, nahodil najúprimnejší úsmev, aký vedel. Rywen si na to už zvykol, mágov prostý ľudia nevítali radi, väčšinou si ich spájali s príchodom nešťastí – zlou úrodou, uhynutými zvieratami alebo prírodnými katastrofami. Očakával, že keď sa v noci strhne búrka, dedinčania to zvalia na neho a jeho čiernu mágiu. Rywena to mrzelo, že prostý ľudia bývajú taký skeptický, ale aj napriek tomu sa im vždy snažil pomôcť, hoci by na neho s vidlami išli. Opatrne sa vypytoval na nejaké novinky, čo sa udiali v kraji, avšak neočakával nejakú bohatú odpoveď. Život tu bol rovnaký už celé roky a dedinčanov určite nezajímali nejaké politické roztržky alebo zaujímavé udalosti, ktoré sa netýkajú priamo ich. Dozvedel sa však dosť na to, aby si mohol urobiť akú takú predstavu o najbližšom okolí. Čo ho najviac zaujalo, boli zväčšujúce sa nájazdy škretov, ktorý si očividne začínali robiť zásoby na tuhú zimu, na úkor ľudí. Čo však nečakal, boli správy, že sa Anrothským kráľovstvom začínajú potulovať bandy Psohlavcov. Psohlavci boli humanoidné tvory, napoľ ľudia, napoľ hyeny. Nikdy neboli príliš organizovaný, jediné čo poznali bol lov a plienenie. Lov na ľudí a plienenie osád. Doteraz žili hlboko v horách a do lesov a údolí neschádzali, niečo ich však prinútilo loviť aj mimo ich teritória.
Rywen sa spýtal na najbližšiu cestu do Sovej pevnosti. Bol si istý, že išiel správnym smerom, ale pre istotu si to overil, aby náhodou týždne neblúdil. Predsa len to už bolo dávno, čo zavítal do svojho rodného kraja a sever Anrothu ešte nikdy nenavštívil. Na ďalší deň sa vydal znova na cestu smerom na západ. Prešiel cez hory až do údolia Bocianej rieky, ktorá sa ako had vlnila a prepletala cez malebné polia zaliate zlatistou žiarou. Rozsiahle vlnité údolie bolo zaplnené malými vieskami, ktorým centrom bolo mesto Jarona. Tam sa na vysokom brale týčila Sovia Pevnosť, knižnica, nemajúca v Anrothe obdoby a ani mnohé z iných veľkých knižníc ostatných kráľovstiev Ríše by sa len ťažko mohli rovnať bohatosti Sovej knižnice. Rywen zišiel dole, popri orientačnej tabuli, ktorá ho nabádala správnym smerom, keď ho znenazdania obišli štyria jazdci na koňoch. Nestihol si ich poriadne všimnúť, asi ani oni jeho, pretože ho div nezrazili z cesty, ale usúdil, že to bude miestna jazdná hliadka. Jeden niesol prápor s vyobrazeným orlom s rybou v pazúroch. Patrí mestu Delarys, obrovskému obchodnému a kultúrnemu centru na Pobreží Žraločích zubov. Má pod správou veľkú časť Anrothského kráľovstva a hoci bolo v minulosti nezávislé, teraz patrilo pod správu koruny vladára Anrothu a tým vlastne pod Illarmenskú ríšu. Rywen sa nečudoval, že tu patrolujú, jaskyne a rozpadnuté ruiny v horách sa len tak hemžia krvilačnými škretmi, ktorí občas zídu do údolia. Podľa toho, čo sa však dozvedel, boli škreti ďaleko lepšie organizovanejší než predtým, čo prinútilo aj miestne úrady dávať si väčší pozor a hlavne ochraňovať dôležité kupecké trasy, ktoré boli zdrojom prosperujúceho hospodárstva.
Pokračoval ďalej, až sa dostal na dohľad Jarony. Slnko pomaly zapadalo v záplave ohnivo oranžovej farby, ktorá sa postupne prelievala odtieňmi červenej, oranžovej a ružovej, po ktorých plávali mračná ako dymiace ohnivé kočiare. Farmárske drevenice sa pomaly menili na kamenné a tehlové domy mešťanov. Skalnaté bralo vrhalo teraz veľký tieň na značnú časť mesta a ako ochranná ruka nad mestom na ňom čnela Sovia pevnosť. Široké a vysoké veže plné najskrytejších tajomstiev a pokladov boli v objatí vysokých hradieb, ktorí chránili najväčšie bohatstvo ľudstva. Na prvý pohľad to tam vyzeral celkom kľudne. Ľudia sa nikam nenáhlili, ani na trhovisku nebol žiadny hurhaj ako to býva v iných mestách. Bociania rieka pretínala mesto ako meč na dve časti a teraz ticho žblnkotala, keď prechádzal nad ňou po moste. Zastal na prostriedku a započúval sa do jej hudby, v rytme ktorej sa plavili kačky na jej hladine a jedli odrobinky, ktoré im hádzali deti. Nevšímali si mága na moste, mlčky hľadiaceho do diaľky v hĺbkach vody, spomínajúc na svoje rodné mesto, ale ich rodičia si ho očividne všimli. S obavami v očiach zobrali svoje ratolesti preč, neustále sa obhliadajúc. Rywen to zaznamenal len letmo, ale keď sa niekoľko ľudí, okolo ktorých prešiel otočilo a čo najrýchlejšie zmizlo z dosahu, začalo ho to miasť. Chcel sa spýtať na nejaký hostinec, v ktorom by mohol prespať, ale odpoveďou mu bol len sklopený pohľad a zrýchlený krok. Mešťania, ako si všimol, sa aj k sebe správali nevraživo, neprehovorili viac ako bolo nutné a všade vládlo zvláštne ticho. Až moc veľký kľud. Rywen si kľudným tempom prehliadal mesto, no nemohol sa zbaviť nervozity a pocitu, že ho niekto sleduje. Vo vzduchu sa niesli rozličné vône z pekární, mäsiarstiev a aj dym z vyhní miestnych kováčov, ale predo všetkých ťaživá atmosféra a neustále napätie vôkol, ktoré vytváralo akúsi neviditeľnú bublinu, ktorá ,ak niekto niečo zle vykoná, praskne. Keď stretol jedného z mestských strážcov a spýtal sa ho na hostinec, vrhol na neho premeriavajúci pohľad. Odpoveď dostal, ale stále mal pocit, že ho prepaľuje pohľadom.
Po chvíli potulovania sa našiel to, čo hľadal – hostinec U veselého džbánku. Vošiel dovnútra a ihneď naňho dopadol pohľad hostinského. Bol to zavalitý plešatý chlapík s veľkým čelom a nevrlým výrazom. Na sebe mal zamastenú a dotrhanú zásteru modrej farby. Rywen sa pohol smerom k pultu, míňajúc zopár štamgastov, ktorý sa venovali akurát moku vo svojich pohároch. Tak ako vonku, aj tu to vypadalo mĺkvo a vládla tu ťaživá atmosféra a prítmie. Hostinského utierajúceho džbánok sa spýtal na nocľah a teplé jedlo. Ten si odpľul do džbánku, utrel ho utierkou a povedal:
,,A máš čím zaplatiť?“
Odpoveďou mu boli dve zlatky pohodené na pult.
,,Vitajte U veselého džbánku,“ riekol s ironickým úsmevom, až sa mu prehĺbili vrásky na tvári.
,,Hore po schodoch a potom druhá vpravo. To bude vaša izba, zatiaľ si sadnite. Cudzincov tu včil moc nevídať tak majte chvíľu strpenia,“ pokračoval už s vážnejšou tvárou. Pre neho to bola obyčajná rutina a Rywenovi sa zdalo, že to bol najprívetivejší obyvateľ, ktorého v tomto meste stretol. Položil džbán k ostatným za pult, rýchlo schmatol peniaze a zmizol za zadnými dverami, asi do kuchyne. Rywen si sadol za stôl v rohu priestrannej miestnosti. Až teraz sa mohol poriadne porozhliadať. Hostinec, alebo skôr krčmu osvetľovalo matným svetlom zopár lampášov, po nej boli roztrúsené stoly rôznych veľkostí so stoličkami. Za niektorými boli posadení miestni ožrani, ináč žiadny normálny človek. Sem tam niekto zachrápal alebo odgrgol. Pekný pajzel, pomyslel si Rywen. Onedlho mu hostinský priniesol kus pečeného kuraťa a krajec tvrdého chleba s pohárom vína. Vôňa pokrmu mu pripomenula, čo všetko mu v Chráme chýbalo. Niekoľko rokov jedol len skromný prídel potravín, zväčša len chleba, ovsené vločky a zeleninu, preto mu pokrm pripadal ako jedlo pre bohov a s veľkou vervou sa do kurčaťa pustil. Víno bolo oproti vode z prameňa dokonalým nápojom. Vychutnal si to tak precítene, že sa na ňom zastavilo zopár pohľadov, nie až tak ožratých ako sa na prvý pohľad zdalo hostí v krčme, no aj tí sa po chvíli rozhodli, že je lepšie sa venovať svojmu prázdnemu džbániku. Potom odišiel opäť dakam dozadu. Keď dojedol, vyšiel hore do izby, ľahol si do postele a vychutnával si znovunadobudnutú slobodu. Roky bol zavretý medzi nepreniknuteľnými múrmi Chrámu a teraz bolo pre neho niečo také obyčajné ako jesť prevarené jedlo a spať na rozvŕganej posteli vystlanej slamenným madracom, neopakovateným zážitkom. Napokon naň doľahla únava a zaspal.
Keď sa prebral, zobral si svoje veci a mlčky zišiel dole. Za pultom nebol nik, ani za stolmi. Pokrčil len ramenami a vydal sa von. Tam ho čakala zamračená sivastá obloha. Ľudia už boli v mestskom zhone a premávali sa ulicami sem a tam. Jeho si takmer nevšímali a ak náhodou, odvrátili rýchlo zrak. Na trhovisku si kúpil nejaké ovocie a pečivo na zasýtenie, i keď kyslý pohľad predavača mu k chuti nepridal. Vydal sa rovno k bránam Sovej pevnosti. Kým vyšiel strmým schodiskom vytesaným do skaly, poriadne sa unavil, ale pohľad na bránu pevnosti mu stála za to. Veľké dvojkrídle dvere z pevného dubu, vystužené železom a ozdobené nádhernými ornamentami boli dokorán otvorené, ale aj tak si bolo možné všimnúť dokonalej umeleckej práce, vystužené železom a ozdobené nádhernými ornamentami. Pred ňou stál strážca v krúžkovom brnení s tabardou s vyobrazením sovy sediacej na hrubej knihe – znakom Strážcov kníh. Strážca pred ním ho privítal tradičnou frázou:
„Vitaj pútnik v Studnici múdrosti. Ak chceš čerpať z jej vôd, musíš prispieť rovným dielom naspäť.“
Rywen sklopil hlavu na znak pozdravu a vylovil z útrob batohu hrubú knihu s nezvyčajným runovým písmom na obale a podal mu ju s rovnako tradičnými slovami:
„Vzdávam sa tohto zväzku Pokročilých trpasličích rún, aby bol ku prospechu všetkým, čo sem zavítajú. Požadujem za to povolenie nazrieť do Studnice múdrosti.“
Strážca prijal hrubú knihu a dôkladne si ju prezrel. Na chvíľu zatvoril oči a vzduch sa vtedy akoby zavlnil. Oči otvoril a pokynul Rywenovi, aby vošiel. Za bránou ho privítalo nádvorie so záhonom plnom kvetov, kríkov a starostlivo upravených stromov. Rozpoznával tulipány, šípové kríky, ruže všetkých možných farieb, irisy, do výšky sa vypínali lipy a topole. Nachádzali sa tu aj dve fontány po bokoch nádvoria, ktorých voda tryskala perleťovým odleskom. O záhony sa práve starali dve mníšky v pieskovo hnedých róbach, ktoré pozdravil kývnutím a oni mu jeho pozdrav. Samotný hrad sa pred ním vypínal a on nedokázal skryť svoj obdiv.
Vošiel popod vstupnou klenbou, tvorenou vytesanými sochami sov, orlov a iných vtákov, ktorým dominovala veľká hlava postaršej ženy, ktorá však niesla niektoré vtáčie rysy. Spoznával v nej jednu z podôb bohyne prírody – Cúlian. Táto predstavovala múdrosť nekonečných vekom, bdela nad všetkými mudrcmi. Jej symbolom bola sova, ale bola matkou všetkých vtákov. Cúlian mala však ešte mnoho podôb, ako bola napríklad Panna, predstavujúca život v rozpuku, jeho úsvit a mladú energiu, alebo Matka, predstavujúca v život v svojej najčistejšej a najenergickejšej podobe. Matka, ktorá dávala život všetkému, každému stvoreniu, od najmenšieho chrobáka po najväčšieho draka.
Ak bol však uchvátený vonkajšou stavbou pevnosti, vnútro mu doslova vyrazilo dych. Veľká hala s dláždenou podlahou bola posiata policami a policami kníh. V diaľke videl schodisko, vedúce na balkón a do ďalších poschodí pevnosti. Do siene presvitalo cez mozaikové sklo okien pestrofarebné svetlo, vrhajúce svoj svit na stohy kníh, zvitkov a najrôznejších písomností. Rywen prečítal všetky knihy vo veľkej knižnici svojho majstra, prelúskal celú knižnicu Chrámu behom niekoľkých rokov, ale keby mal prečítať všetky písomnosti ukryté v útrobách Sovej pevnosti, asi by pri tom stratil značnú časť svojho života, ak by to vôbec vo svojom živote stihol. Toľko kníh, čo videl, toľko spísaných vedomostí, historických poznatkov, vedeckých prác a to len v úvodnej miestnosti ho uchvacovalo, nie to ešte pri pomyslení na ostatné siene, komnaty, veže a určite aj podzemie, k prasknutiu naplnené spismi z celej éry ľudstva. Medzi policami sa nachádzali stoly pre tých, ktorý by si chceli okamžite prečítať publikácie. Prechádzal sa a mrmlal si popod nos označenia políc a názvy kníh. V tom ho vyrušil príchod mnícha v skromnom zaprášenom rúchu aké mali aj ostatní mnísi. Tento však nosil u pasu veľký zväzok kľúčov, ktorého štrngot bolo počuť už z veľkej diaľky a rozliehal sa po celej sieni.
„Vítam ťa, pútnik. Dopočul som sa o tvojom príchode a dare Knižnici. Som Keleb, vrchný knihovník,“ privítal ho príjemný hlas mnícha.
„Moje meno je Rywen. Je mi cťou, že ste mi umožnili vstúpiť. Odjakživa počúvam len chválu na bohatosť vašej zbierky, prišiel som sa teda presvedčiť na vlastné oči a ako vidím, všetko čo som sa dozvedel je len z časti pravda. Je to tu omnoho väčšie ako som si predstavoval a som ohromený množstvom vašej zbierky,“ predstavil sa mu Rywen.
„Som rád, že nie si sklamaný. Ale prejdime rovno k veci, čo hľadáš?“
„Prišiel som sem, aby som identifikoval tento amulet, respektíve jeho časť,“ odvetil mu na to mág, vyťahujúc spod záhybov svojej róby časť šperku, ktorý mu dala elfka v onú osudnú noc. Mal matne striebornú farbu, ktorá sa prelievala do fialových a modrých odtieňov podľa toho, ako na ňu dopadalo svetlo. Dokonalá osemcípa hviezda so špirálou uprostred bola lemovaná štítkom s runami a rytinami. Nebol však kompletný, mu veľká časť chýbala, akoby násilím odtrhnutá od zbytku, no Rywen si nedokázal ani predstaviť silu, čo by to dokázala. Na krku mu visel za jemnú striebornú retiazku. Ukázal ho Kelebovi, ale nesňal si ho z krku.
„Nebolo by jednoduchšie, keby si si ho dal dole?“ poznamenal knihovník, ktorý si so záujmom prezeral dokonalú zlatnícku prácu.
„To je tiež to, čo by som sa tiež rád dozvedel. Nejde totiž dať dole, odkedy som si ho prvý krát nasadil. Skúšal som všetko, od obyčajných nástrojov po mágiu, ale nič nefungovalo.“
„Hm, to je veľmi zaujímavé. Nie som síce kováč, ale tento kov som ešte nikdy nevidel, musí to byť nejaká pevná zliatina. Najskôr mitrilu, alebo belarytu, ale nie som si celkom istý. Tie runy si veľmi staré, ešte z čias Starých kráľovstiev, utvárajú nejaký celistvý text, ale bez ďalších častí mi nedávajú žiaden význam. Tá hviezda so špirálou mi niečo pripomína. Poď, prevediem ťa tu a pokúsim sa ti poskytnúť nejaké práce, v ktorých by mohli byť informácie o tom amulete,“ zhodnotil knihovník šperk, otočil sa a vybral sa smerom ku schodom.
„Nasleduj ma,“ dodal ešte. Cestou si neustále niečo mrmlal a prehrabával sa v zväzku kľúčov. Vyšiel hore po schodoch a zamieril k jednej z chodieb, Rywena neustále v pätách. Prechádzali úzkou kamennou chodbou, sálajúcej prastarosťou a múdrosťou vekov. Míňali rôzne veľké komnaty preplnené policami a zvitkami, v niektorých boli dokonca za stolmi usadení mnísi a niečo písali husími perami. Po chvíli prišli na križovatku chodieb, zahli doľava a pokračovali ďalej. Prešli ďalšími chodbami, schodiskom dole, až prišli do jednej z menších komnát, pred ktorou bolo na zaprášenom štítku napísané: Relikvie, artefakty a magické predmety. Knihovník vybral kľúč a vložil ho do zámku v dubových dverách. Otočil ním, až to cvaklo a obaja vstúpili dovnútra. Ako aj v iných miestnostiach, aj tu boli stohy kníh a police plné zväzkov a zvitkov. Stál tu jeden zaprášený stôl s takmer vyhasnutou sviečkou v svietniku a stoličkou. Do komnaty presvitalo matné denné svetlo a ako vstúpili, prach sa zvíril v jeho svite. Knihovník podišiel k jednej z políc a vytiahol nejaký predmet z vačku v rúchu. Rywen nevidel dobre, čo to je, ale Keleb s tým prechádzal medzi knihami. Rywen ucítil jemné zavlnenie vzduchu. Knihovník potom skryl predmet do rúcha, vytiahol niekoľko zväzkov kníh a položil ich na stôl so slovami:
„Tu sú nejaké knihy o magických predmetoch a tento je špeciálne o amuletoch,“ povedal ukazujúc na menšiu kôpku spisov. Rywen mu poďakoval.
„Teraz ťa musím opustiť, hoci rád by som ti pomohol. Bohužiaľ máme teraz veľa práce a je ma potreba inde. Zostaň tu ako dlho budeš potrebovať. Pozriem sa ešte na nejaké knihy a pošlem ti ich neskôr. Keby si niečo chcel, stačí povedať niektorému z mníchov.“
S týmito slovami odišiel a zanechal tak Rywena v kope zvitkov.
Komentáře (1)
Komentujících (1)
Doporučit
Tisk