O zveroch - Prvé úmrtie - 2.časť

Anotace: Alexino snívanie schladí rodinná tragédia.

Konečne bola noc. Dom utíchol a ja som si v súkromí mojej izby prechádzala v mobile postupne všetky fotky z dnešného dňa. Najskôr veselé zábery z autobusu, grimasy mojich spolužiakov a tak. Potom som nafotila nejaké exponáty aj s popismi.
Konečne som prišla ku trom fotkách s neznámym chalanom. Stál v hlúčiku dievčat a niečo ukazoval a vysvetľoval. Priblížila som zoom až na miesto, keď obraz strácal až príliš kvalite. Nie, nebolo to ono, tak som sa presunula k pracovnému stolu, kde som v pár sekundách preniesla dnešný fotografický úlovok do notebooku. Narýchlo som nimi prebehla, aby som sa zastavila na tých, ktoré ma najviac zaujímali.
Na prvej fotke bol predmet môjho záujmu o hlavu vyšší od okolitých dievčat, ukazoval rukou na exponát pred sebou. Z postavenia tela a výrazu tváre bolo jasné, že im niečo zanietene vysvetľuje. Na druhej fotke mal tvár a telo jemne rozmazané, pretože sa pohol. Zato fotografia samotnej Africkej karavány bola veľmi vydarená. O ten záber mi v tej chvíli pôvodne išlo.
Presunula som sa na tretiu, pozeral sa na nej priamo do objektívu môjho telefónu. Dievčatá sa už presunuli o niečo ďalej. On tam ostal sám. Možno nebol s nimi. Videla som skoro celú jeho postavu. Len malú časť mi clonil jeden nosorožec. Mal oblečené jednoduché čierne tričko s výstrihom v tvare V a obyčajné tmavomodré džínsy. Jediná ozdoba bol kovový krížik na retiazke na krku.
Rozhodla som si toho chalana zväčšiť a vystrihnúť. Z výrazu tváre sa mi zdalo, že sa pozeral na niečo nádherné. Jeho pery boli jemne pootvorené, kútiky úst vytvárali jemný úsmev. Prekrásne hnedé oči s dlhými mihalnicami mal doširoka otvorené, ruky voľne pri tele. Prsty na rukách boli dlhé a uvoľnené. Celým telom bol natočený ku mne.
Do hája, veď vyzerá ako hrdina z nejakého filmu! Na to, že mu odhadujem okolo dvadsať rokov, sa mu spod trička s krátkymi rukávmi rysovali poriadne svaly. Tento obrázok si uložila na obrazovku ako tapetu. Ak bude nejaký súrodenec zvedavý, že kto to je, poviem, že nejaký herec. Uveria mi, vzhľad na to ma a aj tak ho naživo nikdy nepoznajú.
V tej chvíli vstúpila moja mama bez zaklopania do izby. Strhla som sa, ako keby som robila niečo zakázané a okamžite som zavrela notebook.
Na ospravedlnenie som povedala: „Viem, už je veľa hodín, idem spať.“
Zdvihla som sa a posadila na posteľ. Mama si ku mne prisadla a pozrela sa na mňa. V tej chvíli mi bolo jasné, že nejde riešiť moje ponocovanie. Jej oči boli červené a líca mokré. Plakala.
„Nie to som chcela, Alexandra.“ Slová sa jej len ťažko predierali z hrdla. Dostala som strach. Muselo sa niečo hrozného stať! Čo ak otec?!
„Neviem, ako ti to povedať... Strýka Samuela dnes zrazilo auto. Zomrel. Pred chvíľkou mi to oznámila teta Mária.“
Cítila som sa, ako keby ma niekto práve zbil. Ja tu snívam pozerajúc na fotku nejakého neznámeho chalana a nemám ani tušenie o smrti v rodine. V momente som sa prebrala do krutej reality.
„Naozaj? Si si istá?“ nechcela som tomu uveriť. Strýko Samuel je policajt v hlavnom meste. Náš otec je zas hasič. Obaja chránia ľudí, sú silní, veľmi odvážni, majú pohotové reakcie. Nič nerobia nepremyslene, nereagujú pudovo, dokážu si zachovať chladné hlavy aj v nebezpečných situáciách. Zbytočne nikdy neriskujú. Ak by strýko zomrel v nejakej prestrelke, tak by som to skôr pochopila.
Vždy, keď ide otec do práce, tak nám dá pusu, ako keby sa už nemal vrátiť. A ja ho vtedy objímem, aby vedel, ako veľmi ho mám rada. Obaja majú poriadne nebezpečné povolania. Teda strýko mal. No na toto som veru nebola pripravená. Vraj auto! Absurdné. Nepredstaviteľné. Nepochopiteľné. Za bieleho dňa.
Mama prerušila ticho našich myšlienok, počas ktorého sme sa držali za obe ruky. Má krásne ruky, akurát už od toľkej roboty, ktorú okolo nás detí má, sa na nich tvoria prvé vrásky. Aj tak sú to tie najúžasnejšie ruky, aké poznám.
„Musela som to niekomu povedať. Deti už spia a videla som svetlo v tvojej izbe. Otcovi to oznámim, až keď sa ráno vráti. Určite ho to zasiahne.“
Mama mu do služby nezvykne volať, preto sa nečudujem, že ani túto vážnu vec mu nechce hneď oznámiť. Nikdy nevieme, čo práve robí a či by ho to neohrozilo.
Objala som ju a povedala: „Je mi to tak ľúto.“ Ona ma na oplátku pohladila po vlasoch. Pobozkala na ne a potichu povedala: „Ja viem.“
Po chvíľke ma jemne odtlačila a opýtala sa: „A ani som sa ťa neopýtala, aký si mala dnes deň a či sa ti múzeu páčilo.“
Je to veľmi silná žena, dokonca v takejto situácii sa snaží byť hlavne dobrou mamou. Usmiala som sa na ňu a povedala polopravdu: „Deň bol fajn, múzeum bolo úžasné. Ale nestihla som všetko vidieť. Snáď nabudúce.“ Z celého dňa mám zmiešané pocity, len jedno viem, že naň tak skoro nezabudnem.
Mama mi unavene opätovala úsmev. Ale tak trocha bezmyšlienkovite mi odpovedala: „To je dobre.“
Možno ma ani nepočúvala. Nečudovala by som sa v tejto situácii. Vstala a presunula sa k dverám mojej izby. Tam zastala a ešte mi na rozlúčku povedala: „Tak dobrú noc a nezabudni sa pomodliť za jeho dušu. Ozaj, zajtra zas opatruješ Sebastiána.“
„Samozrejme mami, nezabudla som. Aj tebe dobrú noc.“ Popriala som jej hoci som s určitosťou vedela, že dnes sa moje želanie nevyplní.
Približne dvakrát do týždňa, keď má mama dlhú službu v nemocnici, tak sa starám o päťročného brata. Som najstaršia zo štyroch súrodencov. Ja mám sedemnásť. Moja umelecky založená sestra Kristínka je o tri roky mladšia, je vynikajúca žiačka, ale má dosť vážne zdravotné problémy, pred pár rokmi dostala cukrovku. Musí si v pravidelných intervaloch dávkovať inzulín.
Potom máme desaťročného brata Petra, náš otec sa v ňom vidí. V škole síce nevyniká, ale je športovec multitalent. Najviac sa mu darí v taekwonde. Vo svojej váhovej kategórii už vyhral majstrovstvá Francúzska. Budúci rok pôjde na špeciálnu športovú školu v Paríži a bude bývať u strýka Samuela. Vlastne neviem, teraz ako to teraz bude...
No a nakoniec máme ešte spomínaného päť ročného Sebastiána, malého výmyselníka, miláčika rodiny. Jediné, čo vie naozaj dobre robiť, je hluk a neporiadok. V tom vyniká v rámci celej rodiny. Naši hovorievajú, že ešte by prijali jedno dieťatko. Vraj detí nikdy nie je dosť. Tento názor má už dnes málokto.
Nie som si istá, či by som ešte chcela súrodenca, ak to príde, tak sa s tým vyrovnám. Ale ak nie, tak budem mať menej roboty. Aj tak sa už niekedy cítim ako Sebastiánova druhá mama.
Mama zhasla svetlo pri dverách. Počúla som jej pomalé kroky po byte, niečo ešte odložila v kuchyni, niekoľkokrát si zhlboka vzdychla a potom si ľahla.
Z otvoreného okna ku mne doliehali príjemné zvuky z ulice. Síce bol už začiatok septembra, ale vo vzduchu stále bolo cítiť doznievajúce leto. Naše malé provinčné mesto Saint-Dizier, vzdialené približne tri hodiny autom od Paríža, sa pomaly ukladalo na spánok.
Chalan, zachránené dievča, strýko, všetko sa to odohralo v jeden deň. Cítila som, že ma to už teraz zvláštnym spôsobom ovplyvňuje. Premáhala som hroznú únavu, ale môj boj proti nej som postupne prehrávala. Nakoniec som oči dobrovoľne zavrela. Rýchlo som sa pomodlila, poprosila za dušu strýka Samuela, ktorá si teraz hľadá cestu. Za jeho rodinu. Za celú našu rodinu a za to, aby sa náš otec zdravý vrátil domov. Nezabudla som ani na Kláru, ktorú zahrniem do modlitieb odteraz pravidelne.
Postupne mi telo príjemne oťažievalo, premietol sa mi obraz veselej Sofie, niektoré chvíľky z múzea a nakoniec sa na mňa usmial tmavovlasý chalan. A voľným pádom som sa preniesla do ríše snov.