O zveroch - 4.časť - Zaváhal som

O zveroch - 4.časť - Zaváhal som

Anotace: Čo je dôvodom hádky v Martinovej rodine?

Zaváhal som                                

Obyčajné štvrtkové ráno. Napriek prebdenej noci som vstal skôr, ako som plánoval. O niekoľko dní mi začnú prednášky na právnickej fakulte. Som idealista, lebo verím, že aj medzi právnikmi môžu byť spravodliví ľudia. Ja niekoľkých poznám osobne. Rozhodol som sa, že keď doštudujem, budem poskytovať právnické služby aj pre ľudí v hmotnej núdzi, samozrejme zadarmo. Mám celkom slušne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť, aj sociálnu.

 

Lenivo som sa presunul do kuchyne. Mama sedela za stolom ako kôpka nešťastia a hľadela na otca. Ten bol celý červený v tvári a nepokojne sa prechádzal po miestnosti. Pozreli sa na mňa spôsobom, ako keby si obaja zhodne kládli otázku, že čo všetko som počul.

 

„Čaute,“ pozdravil som.

 

Mama na mňa stále zvláštne hľadela, odpovedal iba otec: „Dobré ráno, mladý.“

 

Pozrel sa spýtavo na mamu: „Povieme mu to?“

 

„Vieš, že som proti, ale aj tak si urobíš, čo chceš.“ Povedala a vybehla z miestnosti, pričom buchla dverami.

Nepamätám si, že by niekedy takto reagovala. Muselo v tom byť niečo vážne, pretože takéto správanie sa na moju zvyčajne pokojnú mamu vôbec nepodobalo.

 

„Sadni si, Martin,“ povedal otec, ktorý si takisto prisadol ku kuchynskému stolu. Potešil som sa, lebo mi to jeho prechádzanie začínalo liezť na nervy.

 

Nepamätám sa, že by som v poslednej dobe niečo vyviedol. Nefajčím, skoro vôbec nepijem. Teda v porovnaní s mojimi vrstovníkmi. Občas nejaká diskotéka s kamarátmi, ale včera bola len streda a domov som prišiel o jedenástej, ale to nie je na mňa až tak neskoro. Nemal som ani poňatie, o čom bude reč. Sadol som si a netrpezlivo čakal.

 

Otec sa s tým nehral, začal zostra: „Včera bol zabitý Samuel. Mal som sa s ním stretnúť a niekoľko sekúnd predtým ho zrazilo auto. Keď som k nemu prišiel, už sa mu nedalo pomôcť. Vinník ušiel.“

 

Uja Samuela som poznal odjakživa. Je to hrozné, že umrel. Videl som, ako to otca zasiahlo.  Ale čo tak rozčúlilo moju mamu?

„Je mi to ľúto. Musí to byť hrozné pre jeho rodinu,“ skonštatoval som.

 

Vtom ako veľká voda vbehla mama naspäť do kuchyne.

 

„Som zásadne proti, ak to urobíš, tak možno odídem! Prepáč, ale je to moje jediné dieťa!“ Celé to kričala a ku koncu mala plač na krajíčku. Ostala stáť pri dverách a po tvári sa jej  rozkotúľali prvé slzy.

Otec si zhlboka vzdychol. Mama takto naozaj nikdy nevyvádzala.

 

„Ako chceš. Ale je dospelý, mohol by sa už rozhodovať sám. Nabudúce sa ťa už nebudem pýtať na názor,“ zahundral.

Ľudia, ja som predsa tu a ničomu nerozumiem!

 

„O čo ide?“ už som bol dosť naštvaný. Oni sa medzi sebou bavili, ako by som bol vzduch.

 

„O nič podstatné. Zase si nebol doma, keď sme ťa potrebovali. Kedy ti začínajú prvé prednášky? Už ma nebaví pozerať sa na to, ako sa ponevieraš,“ povedala mama. Jej odpoveď sa mi vôbec nepáčila. Povedal by som, že mi nepovedala celú pravdu.

Bránil som sa: „O pár dní, neboj sa. Veľa som cez leto pracoval, snáď si zaslúžim trochu oddychu.“

 

Nastalo trápne ticho, rýchlo som si spravil raňajky a zaliezol do svojej izby. Nemal som náladu zostávať s nimi dlhšie v kuchyni. Bola tam dosť čudná atmosféra.

 

V izbe som si ľahol späť na posteľ. Že by im išlo o celé leto? Je fakt, že stále som bol niekde. Buď na brigáde, pár hodín do týždňa v kaviarni, občas na tréningu alebo s priateľmi. V podstate som domov chodil len spávať. No naozaj nič zlé som nerobil. Nemôžu mať skutočný dôvod hnevať sa na mňa. Jednoducho nie. Neuveril som im.

 

Možno to súvisí so Samuelom. Chodieval občas s mojím otcom na niekoľko dní z domu niekam na túry alebo na ryby. Bol to otcov veľmi blízky priateľ. Jeho najstaršieho syna Lucasa zbežne poznám. Roky sa stretávame na súťažiach v taekwonde. Ale už nie sme v jednej váhovej kategórii. Ja veľa posilňujem, mám omnoho viac svalov, teda aj kíl. Mladšieho syna Patrika som videl párkrát. A ostatné deti tiež, ale nespoznal by som ich na ulici.

 

Vstal som a sadol si k počítaču, ktorý mám umiestnený na stole pri okne. Uvažoval som, či idem pokračovať v pátraní. Do pol štvrtej ráno som hľadal Alex Chevalier na internete. Bez šance. Prezrel som stovky dievčat s týmto menom a nič. Ani jedna sa jej nepodobala.

Stretol som ju včera v múzeu, kde som zabíjal nudu pred večerným tréningom. Meno som sa dozvedel od učiteľa, ktorý ju hľadal pred východom z budovy po exkurzii.

 

Nielenže bola krásna, ale bola naša. A to, čo urobila....Dostalo ma to.

 

Dofrasa! Ale mohol som tušiť, že nie je z Paríža. Keď nastupovala do provinčného autobusu, už bolo neskoro. Myslel som si, že jej trieda pôjde metrom alebo mestskou dopravou a že si ju vysledujem. Tak mi treba. Budem si to pamätať, že je lepšie pokúsiť o kontakt, ako potom ľutovať. Myslel som si, že bude hračka nájsť ju na internete, ale veľmi mýlil som sa...

Ale ja ju nájdem!  Neviem ešte ako, ale určite ju nájdem.

Autor Veronika Valent, 21.09.2015
Přečteno 297x
Tipy 2
Poslední tipující: Aiury
ikonkaKomentáře (3)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Po dlouhé době jsem se vrátila ke čtení :-) Doufala jsem, že klučík z muzea ještě sehraje svou roli, jsem zvědavá, co bude dál :-)

02.02.2016 13:43:07 | Prskolet

Klučík s muzea bude hrdinom aj v poslednej časti trilógie, neboj sa. :-))) Som rada, že čítaš. Momentálne už uverejňujem O stromoch, čo je pokračovanie O zveroch. Pekné čítanie.

04.02.2016 20:12:05 | Veronika Valent

Super! Já jsem to právě viděla, že už píšeš cosi jiného, tak to jsem ráda, že to bude pokračování :-) Už jsem začínala být nešťastná, že se budu muset s Alex a Martinem rozloučit, až to dočtu :-)

08.02.2016 07:16:18 | Prskolet

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter