O ľuďoch - 4.časť - Stretnutie

Anotace: Neznášam trápne chvíle a v tejto kapitole ich bude niekoľko. Popravde, nechcela by som byť v Alexinej koži. Ani náhodou.

Ako ma ráno Oleg informoval, dnes bol Theo premiestnený do klasickej izby na internom oddelení. Teploty mu klesli, je pri plnom vedomí a jeho zdravotný stav sa hlavne vďaka nemu veľmi pekne upravuje. Konečne sme mohli ísť za ním viacerí, a preto som sa za ním chystal aj ja. Od toho útoku až doteraz ma k nemu nepustili. Boli sme radi, že lekári dovolili aspoň Olegovu prítomnosť a tá bola v Theovej situácii podstatne dôležitejšia ako moja.

Viem, môj prvý pohľad mal smerovať k pacientovi, ale podvedome som hľadal v izbe niekoho iného. A ten tam bol. Vlastne bola tam. Strapatá ešte z lietadla, nenamaľovaná, krásne opálená v tvári a zakuklená do svojej vetrovky, ktorú má, odkedy ju poznám. Sedela schúlená v kresle, podľa aury bolo zrejmé, že už odovzdala Theovi veľkú časť svojej energie. Kde boli tie časy, keď odpadávala pri tom ako hruška a ja som ju pritom, alebo zväčša potom zachraňoval. V nenávratne. Dávno sa to naučila kontrolovať.

Hneď ako som otvoril dvere, naše pohľady sa na stotinu sekundy stretli. Alex bola prvá, ktorá prerušila očný kontakt. Dobre vedela, kto tie dvere otvára, ale zvedavosť jej nedala a predsa sa na mňa pozrela. Vzápätí si siahla do vlasov, aby si ich upravila. Potom urobila smiešny pohyb rukou, ako keď nad niečím len tak mávnete, lebo viete, že to, do čoho ste sa chceli pustiť, je úplne zbytočné a prerušila so mnou očný kontakt. Prechádzal som cez miestnosť k Theovi, aby som ho pozdravil aspoň stiskom ruky. Ďalej som sa na ňu nepozeral, zase sa mi nedalo. Nedovolila mi to.

Kým bola preč, viackrát som uvažoval, či náhodou na mňa neskúšala triky s ovládaním mysle. Požičal som si nejaké knihy od Paula a seriózne študoval informácie o Zatratených. Popravde, nikdy ma viacej nezaujímali. Až po prečítaní jednej z nich sa zvýšilo moje podozrenie, že Alex schopnosť ovládať ľudí naozaj má a že ju využívala okrem iného na to, aby ma držala od seba. Bolo to nepríjemné zistenie, že mi liezla do hlavy a ovplyvňovala ma. Našťastie som sa literatúre na inom mieste dozvedel, že niektorí z nás Požehnaných sú voči tomu imúnni, alebo po špeciálnom tréningu to dokážu aspoň odraziť.

Dovtedy som otravoval Paula, kým mi nevybavil stretnutie s jedným mužom, obráteným Zatrateným. Cestovali sme za ním do Bretónska a strávili tam tri zaujímavé dni, v závere ktorých sa mi podarilo ignorovať väčšinu z požiadaviek a myšlienok, ktorými ma bombardoval môj školiteľ. Preto som sa hneď pri prvej príležitosti rozhodol nadobudnuté poznatky vyskúšať v praxi a overiť si moju teóriu.

Pozrel som sa na Alex. Tvárila sa, že ma nevníma, ale nebola to pravda. Dalo sa to poznať podľa zvláštneho tlaku, potreby pozerať sa na Thea, ale zabojoval som proti tomu nutkaniu a dokonca sa jej prihovoril: „Vitaj doma, aká bola cesta?“

Nutkanie odvrátiť od nej pohľad a mlčať ešte zosilnel. Žila na krku jej tikala rýchlejšie ako by mala v pokojnom stave. Prsty zatínala do svojej vetrovky, ale aj tak môj odpor neprekonala.

Radoval som sa v duchu: ´Áno, Alex. Chceš sa mi dostať do hlavy, viem to a viem tomu odolať! Smola, už nebudeš schopná so mnou manipulovať!´

Potešilo ma, že sa moja námaha vyplatila. Nepotešilo, že som sa nemýlil. Zrazu som mal voči nej navrch a lomcovala mnou zvedavosť, ako sa s tým opálená kráska vysporiada. Tak som si do nej ešte mentálne rypol: „Fajn, Alex, ak nechceš, aby som sa s tebou rozprával a pozeral na teba, rešpektujem to. Ale radšej by si mi to mohla povedať rovno do očí, ako takto.“

Prekvapene sa na mňa pozrela. Jej dlhé mihalnice sa triasli rozrušením. Nečakala takýto aktívny odpor. Oči mala prižmúrené a nad nosom malú kolmú vrásku. Trocha sa zahanbila. Vedela, že je odhalená a odzbrojená. Asi ju to mrzelo.

„Ahoj. Cesta bola dlhá a nudná, ale to si asi nechcel počuť,“ povedala mi posmešným tónom, ktorý mi pripomenul hádky z prvých mesiacov našej známosti. Videl som, že sa Yannick dobre pobavil na jej odpovedi. Ja nie. Utvrdila ma v tom, že sa absolútne nič nezmenilo. Stále bola voči mne negatíve naladená a Oleg sa musí mýliť, keď chce zachraňovať neexistujúce.

Vykašlal som sa na ňu a prihovoril sa radšej Theovi: „A ty vitaj medzi živými! Trochu sme sa o teba báli. Tak ako braček, sestričky sú k tebe milé?“

Ten sa na mňa usmial slabým odvarom svojho sebavedomého úsmevu a odpovedal mi: „Že váhaš! Dve z JIS-ky mi dali telefónne číslo. Na týchto tu ešte musím popracovať.  Pričom na mňa žmurkol. Táto odpoveď rozosmiala všetkých v miestnosti vrátane Alex. Pohrebná nálada bola okamžite preč.

„Asi sa zaradím medzi tvoje ctiteľky do radu, lebo teraz súrne potrebujem vidieť tvoju mužnú hruď. Môžem? Počula som, že tam máš odkaz a dosť ma zaujíma od koho,“ nadviazala na tému Alex.

Theo sa uškrnul a zahlásil: „Vedel som, že neodoláš a raz ma o niečo podobné požiadaš. Bola to len otázka času.“

Alex sklopila viečka, jej opálené líca dostali červenší odtieň, ale aj tak sa postavila, opatrne nazrela pod široké nemocničné tričko pacienta. Úsmev jej zamrzol. Ústa vykrivila nabok a zároveň prižmúrila oči. Oleg mi ho opisoval, aj nakreslil. Spolu sme znak hľadali na internete, ale nič podozrivé sme nenašli. Nič, čo by sa týkalo konkrétneho významu, alebo skupiny ľudí. Vyzeral ako znak nekonečna, ale v strede v najužšej časti predelený priečnou krátkou čiarou. Nekonečno rozdelené na dve.

Zajtra po skúške, ak mi vyjde čas, zašiel by som za Paulom opýtať sa ho na naň. Aj keď možno by som si ešte mohol nechať deň, dva a ešte raz poriadne prejsť internet. Adamovi to tiež nedá spávať, ale ani on sa k ničomu nedopracoval. Znak a teda aj útočník zostáva pre nás záhadou.

Mal som chuť opýtať sa Alex, či jej to niečo hovorí, ale predbehol ma Oleg.

„Vieš, čo to znamená? Polícia si myslí, že je to podpis nejakého vznikajúceho gangu. Nič podobné v Paríži ešte nevideli.“

Alex záporne pokrútila hlavou. Dotkla sa jemne obväzu na kýpti pravej ruky.

„Fakt neviem, ale zdá sa mi, že som to už niekde videla, možno v nejakom múzeu zakomponované do väčšieho celku. Mne to príde také historické, ani neviem prečo. Budem musieť popremýšľať. Prepáč, Theo, mala som byť pri tebe,“ povedala ospravedlňujúcim tónom. Možno sa mi to len zazdalo, ale hlas sa jej uprostred poslednej vety zachvel.

„Alex, vieš, že nemôžeš byť všade, však? Bola si tam, kde si mala byť a pomáhala tomu, ku komu si bola poslaná. Nemôžeš zachraňovať všetkých.“

Ona sa na neho len trpko usmiala: „To mi nemusíš hovoriť, dávno to už viem.“

Keď si sadala do kresla, všimol som si, ako krehko pôsobila. Zraniteľnejšie ako kedykoľvek doteraz. A smutne. Skoro až tragicky.

Yannick si k nej čupol a potichu povedal: „Ak chceš, pôjdeme. Potrebuješ si oddýchnuť.“ Neviem, čo ma na tom viac nahnevalo. Či príliš starostlivý tón, akým to povedal, alebo ako sa prstami jemne dotkol jej ruky, alebo to, že ona tú svoju ruku vôbec neodtiahla. Navyše sa na neho milo pozrela, akoby jej to bolo dokonca príjemné. V tom momente som z vlastnej vôle odvrátil pohľad. Nemohol som sa na tú dojemnú scénku ďalej pozerať.

Z trápnej situácie ma zachránila Noémie. Vstúpila nenápadne do izby, ako vždy pri stretnutí ma nežne pobozkala na líce a pozdravila všetkých. Je to zlaté dievča. Okrem Olega ju majú všetci v tíme radi, Thea nevynímajúc. Ona medzi nás aktívne nepatrí. Ale pozná veľkú časť pravdy. Tak veľmi sme si už blízki. Tak vážne to s ňou myslím a napriek tomu ma nenechala.

Noémie zahájila sériu otázok na Thea a ten ochotne odpovedal. Počas ich rozhovoru stála pri mne a držala ma za ruku, ktorá sa mi nepríjemne potila. Trpel som Alexin prenikavý pohľad. Aby s tým prestala, musel som zareagovať jednoznačnejšie. Objal som Noémie za pás a pritiahol si ju bližšie. Chcel som Alex ukázať, že už sa mojej dotieravosti nemusí báť. Má, čo chcela. Žijem si svoj život aj bez nej. V tej trápnej chvíli som bol naozaj rád, že Noémie prišla a bola mi oporou. Svojím správaním, postojom tela, som svojej bývalej jasne dával najavo: ´Vidíš, Alex. Idem ďalej. Aj bez teba. A je mi fajn.´

„Yannick, ideme. Po tej ceste meliem z posledného.“ Počul som sprava Alexin hlas. Keď bola pri nás, zastala pred Noémie, sebavedomo jej podala ruku a opýtala sa.

„Ahoj, ja som Alex, kedysi som k nim patrila. A ty?“ Vedel som, že tu ani tak nešlo o zoznámenie sa, chcela „preskenovať“ energiu mojej priateľky. Keď zistila, že je naša a že je veľmi dobrá, tak sa jej na dovtedy neutrálnej tvári objavil sklamaný výraz. Alex nikdy nebola dobrá herečka a Afrika to nezmenila.

„Noémie. Som Martinova priateľka, počula som o tebe samé zaujímavé veci, “povedalo vysoké hnedovlasé dievča stojace vedľa mňa.

„Stále patríš medzi nás,“ opravil svoju neter poriadne nahlas Oleg. Alex sa za ním obzrela a nazlostene povedala: „Áno?! Keby som patrila, tak by ste ma o určitých veciach informovali.“ Sarkastický podtón sa nedal prehliadnuť. Alex si vtedy uvedomila, ako to vyznelo a rýchlo dodala: „Myslela som Theovo napadnutie.“ Neviem, či sa našiel v miestnosti niekto okrem Noémie, kto jej vysvetleniu uveril. Jej dodatok odhalil viac, ako chcela.

Všetkým, dokonca aj mne bolo jasné, že ona sa v tej chvíli o mne a Noémie dozvedela. V duchu som im nadával za to, že to neurobili. Nemala sa to takto dozvedieť. Možno Oleg naozaj tajne dúfal, že sa ešte dáme dokopy, ale prečo jej to nepovedal Yannick? Možno ju nechcel raniť, alebo práve naopak chcel, aby to sama takto trpko zistila. S nimi dvoma bola v pravidelnom kontakte. Ale prečo jej to nepovedal niekto iný? Za päť mesiacov, čo s Noémie chodím, určite mali na to niekoľko príležitostí.

Prišlo mi jej ľúto. Mal som jej to dať vedieť aspoň ja, ale prestali sme spolu komunikovať úplne, keď mi odpisovala na moje maily s trojtýždňovým oneskorením a aj to v podstate len jednou, dvomi vetami. Vtedy prehovorila moja samoľúbosť a vykašlal som sa na to. Nechcel som, aby to vyzeralo, že od nej potrebujem povolenie. Dávno som bol slobodný človek a netrápili ma nejaké prehnané výčitky svedomia.

„Ahoj Theo, zajtra zas prídem. Čaute všetci,“ boli Alexine posledné slová pred tým, ako narýchlo zmizla vo dverách spolu s Yannickom. Vo mne zostala zvláštna prázdnota. Sám som bol zo seba a svojho správania znechutený. Vôbec mi nepomohlo, ani keď som si k sebe privinul terajšie dievča a škaredo pozrel na Olega. Zaslúžil si to za toho nepríjemného chrobáka, ktorého mi nemilosrdne nasadil do hlavy. Fakt by si za to zaslúžil dostať. Celý tento trapas bola jeho chyba.