Denník Samanthy Brownovej

Anotace: Prvá kapitola môjho nového románika....Skúste, či to za niečo stojí....

30.12. krátko po polnoci, moja izba

A už je to tu. Je Nový Rok. Minule som si dala tieto novoročné predsavzatia:
1. prestanem si obhrýzať nechty
2. pokúsim sa neprepadnúť z fyziky
3. konečne si nájdem chalana
4. prestanem sa hádať s mojou starou matkou
5. zostanem s Lizzie najlepšia kamoška
6. naučím sa KONEČNE ignorovať Stacy Cooperovú
7. podarí sa mi NAVŽDY prestať klamať

Ehm...myslím si, že novoročné predsavzatia fungujú asi takto:
1. Stále si obhrýzam nechty,
2. Z fyziky som neprepadla LEN vďaka tomu,
že mama išla za učiteľkou a povedala jej tam o mne všelijaké klamstvá,
len aby sa nado mnou učka zľutovala(pomohlo...dostala som lepšiu
známku- štvorku- ehm, žiadna výhra)
3. za celý rok, čiže 365 DNÍ, sa mi podarilo dosiahnuť, že o mňa žiadny chalan
Ani len nezakopol
4. s mojou starou matkou sa nám ešte stále nepodarilo zabudnúť na staré
Nezhody( ako keby som JA niekedy zabudla, grandma...)
A ďalej by som to zhrnula asi TAK, že : Nenávidím Stacy Cooperovú a vždy, keď sa ku mne čo i len priblíži, musím zhlboka dýchať, aby som od toho rozčúlenia nedostala infarkt. A to s tým klamaním- viete, takí beznádejní skrachovanci ako som ja jednoducho musia klamať, lebo inak by ich spoločnosť odvrhla ako napr....no neviem si teraz spomenúť na vhodný príklad, ale tak JEDNODUCHO ja, Samantha Brownová klamať musím, pretože v mojej minulosti ,prítomnosti a budúcnosti sú určité trhliny, ktoré musím zakryť, lebo ináč...no skratka, keby sa o tom niekto z mojej školy dozvedel, nedopadlo by to VEĽMI dobre.
Napríklad, že som ešte v živote s nikým nechodila.
Alebo napríklad, moji rodičia by so mnou v živote nešli do kina na film 30O, lebo by povedali, že som ešte primalá na to, aby som takéto filmy pozerala. No prosím pekne a pritom mám 14. Štrnásť rokov a tristotridsaťpäť dní. Takže o MESIAC mám pätnásť. A myslím si, že pätnásťročnej babe by jej rodičia mohli dovoliť chodiť na filmy ako napr. 300, Múzeum voskových figurín, Schodisko smrti, alebo film skoro pre malé deti( je to od dvanásť rokov) Smiem prosiť?, alebo napríklad Miss špeciálny agent. Lenže ja takéto filmy jednoducho PRÍSTUPNÉ nemám...a napríklad moje kamošky...počkať...znova kecám... vráťme sa k tým predsavzatiam.
Ako ste si iste všimli, ja som NIČ zo svojich minuloročných predsavzatí NESPLNILA.
Pretože klamať neprestanem, pred Stacy Cooperovou sa nemienim nechávať ponižovať a fyzika sa zvládnuť NEDÁ.

Takže tu sú moje novoročné predsavzatia:
KONEČNE SI NÁJSTŤ CHALANA!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
BOŽE, zvoní mi telefón!!! Prosím, nech je to ocko a povie mi, že môžem ísť do Anglicka, PROSÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍM!!!!!PROSÍIIIIM!!!! Ach nie, je to len grandma a chce odo mňa, aby sme sa stretli. Počkať. Čo som to napísala? Je to LEN grandma??? LEN??? Už som vari zabudla, čoho je tá žena schopná?
„ Samantha! Samantha?“
„ Áno, prosím, grandma...?“spýtala som sa. Dala som si záležať na tom, aby si podľa môjho hlasu uvedomila, že teraz nie je práve najvhodnejšia chvíľa na to, aby som sa s ňou hádala. Aspoň pár minút v novom roku by som si chcela ako skoro každý normálny človek užiť v pokoji...a láske... no a v pohode.
„ Samantha, čo mám chápať pod tým tvojím tónom hlasu?“
Ehm, grandma, čudujem sa, že si na to ešte NEPRIŠLA. Veď je to také jendudoché...Ach, k čomu je ti to vrieskanie do telefónu? Hovoríš mi, že som neschopná?? Myslím, že jediný človek, ktorý je tu neschopný, si TY. Takže buď TICHO- ale to som jej samozrejme NEMOHLA povedať. A tak som jej na miesto toho povedala: „ Prepáč, grandma, ale nejako ma bolí hlava. Asi si idem uvariť čaj s medom, dobre?“ zatiahla som, aby som sa jej už konečne zbavila. No lenže keď už tejto žene DÁTE príležitosť, aby sa na vás raz PRICHYTILA, už sa vás NIKDY nepustí. Drží sa vás ako kliešť. Lenže kliešť sa dá aspoň zabiť. A viete čo??? Najradšej by som to urobila aj s ŇOU.