Návštěvnost
Poslanie 2. časť
Poslanie 2. časť
Kľačala pred hrobom svojej sestry a plecia sa jej triasli pod náporom vzlykov. Biele šaty mala úplne premočené a špinavé. Netušila ako dlho tam bola, ale zrazu sa strhla a obzrela sa. Zdalo sa jej, akoby ju niekto pohladil po vlasoch. Vstala, obzerala sa okolo seba, ale nič nevidela. Bola tam sama.
Pokrútila nad tým hlavou a pobrala sa domov. Mesto akoby vymrelo. Na uliciach nebolo nikoho a aj v autobuse, do ktorého nastúpila, sedela sama. Ale jej to úplne vyhovovalo.
Do domu sa vkradla zadným vchodom, aby rodičia nevideli ako vyzerá. V izbe sa prezliekla, vysušila si vlasy a zišla dolu. Obývačka bola plná ľudí, mohlo ich tam byť tak 20 až 25. Pri stene stál malý stolík, na ktorom bola Evelinina fotka, nejaké kvety, rôzne predmety zrejme od jej kamarátok a zapálené sviečky. Jodi okolo neho prešla bez povšimnutia a sadla si k mame na pohovku. Nevedela, čo by mala povedať, tak chvíľu len ticho sedela a potom ju niečo napadlo.
„Pamätáš sa, ako ma raz Eve presvedčila, aby som zjedla jej špeciálne koláčiky?“ Mama si pri tej spomienke usmiala.
„Vtedy si mala sedem a ona osem. Do teraz nechápem, ako sa jej podarilo zapnúť trúbu, keď som ju k sporáku ani nepustila.“ Iba som pokrčila plecami.
„Nuž, ona sa vždy vedela vynájsť. Ale ja zas nechápem, ako prišla na tú šialenú klobásovo-čerešňovú kombináciu.“ Pozreli sa na seba a obe vybuchli v záchvate smiechu.
„Bolo ti tak zle, že sme ťa museli odviesť do nemocnice.“
„Hej, a odvtedy som ani klobásu ani čerešne nevzala do úst.“
„A keď dostala ten geniálny nápad, aby ste sa spustili po schodoch na lyžiach...“ Jodi sa znova rozosmiala a ľudia sa po nich začudovane pozerali.
„Donútila ma ísť prvú a skončila som so zlomeným zápästím. Ona to potom samozrejme už neskúšala. Ako je možné, že ona vymyslela tie bláznivé nápady, ale schytala som to bola vždy iba ja?!“
Keď sa Jodi ráno zobudila, budík ukazoval jedenásť hodín. Posadila sa na posteli a keď ju prešla počiatočná otupenosť zo spánku, znova na ňu doľahol ten strašný pocit straty. A ona znova padla do postele, hlavu zaborila do vankúša a ticho sa rozplakala.
Keď už jej nezostali žiadne slzy, ktoré by jej mohli zmáčať líca, prevalila sa na chrbát. Čo má teraz robiť? Do školy ísť nemusela ani dnes, ani zajtra ale po víkende tam už pôjde. Chvíľu nemo civela do stropu a potom sa postavila. Umyla si tvár a zuby. Na pyžamo, ktoré pozostávalo z trička na ramienka a dlhých bavlnených nohavíc, si obliekla saténový župan a s neznesiteľnou bolesťou hlavy sa vybrala do kuchyne.
Prechádzala tichým domom, pozerala do všetkých miestností ale nikde nikto nebol. Jodi si pomyslela, že asi ešte spia a vytiahla zo skrinky v kuchyni krabičku. Dve tabletky zapila vodou a posadila sa na barovú stoličku. Znovu mala ten čudný pocit, akoby s ňou bol ešte niekto v miestnosti. Obzrela sa ponad plece, ale kuchyňa stále zívala prázdnotou. Nahlas si povzdychla a z chladničky vytiahla pomarančový jogurt.
Aj keď bol september a počasie sa už začalo približovať skôr k jeseni, vyšla z kuchyne na terasu a sadla si do prúteného kresla. Zaborila sa do množstva vankúšov a nohy vyložila na stôl.
„Dobré ráno.“ Jodi sa otočila za známym hlasom a pokúsila sa o úsmev.
„Dobré. Mama ešte spí?“ Spýtala sa otca a lyžičku zaborila do jogurtu.
„Hm...zobrala si prášky na spanie.“ Jodi sledovala ako jej otec vošiel dnu a potom odvrátila hlavu. Očami putovala po ich veľkej záhrade s bazénom a malou fontánou. Hej, môžu si to dovoliť, keď je mama bývalá modelka a otec advokát. Ale pokojne by obetovala všetok ich prepych za jedno stretnutie so sestrou.
„Idem do práce.“ Vyrušil ju otec zo zamyslenia a vystrčil hlavu z dverí.
„Čože?“ Nechápala, ako môže teraz pracovať. Veď Eve mala len včera pohreb.
„Iba na chvíľu. Do tretej budem doma. Musím zariadiť pár vecí.“
„A to nemôže počkať?“ Neveriaco vyhŕkla Jodi ale jej otec, akoby otázku ani nepočul. Alebo nechcel počuť.
„Nebudem dlho. Ahoj.“ Neobťažovala sa so zdravením a keď sa jeho hlava stratila v dome, znova si nahlas vzdychla. Vstala z kresla a bosou nohou vyskúšala vodu v bazéne. Bola ako ľad. Presunula sa teda do domu, zapla televízor a ľahla si na tmavohnedú pohovku. Rukami objala vankúš tmavo ružovej farby a bez záujmu sledovala tele schoping.
„Zlatko, to si ty?“ Ozvalo sa po chvíli na schodoch a Jodi sa okamžite posadila. Jej mama bola v hroznom stave. Kruhy pod očami, strapaté vlasy a utrápená tvár.
„Kde je otec?“
„Išiel do práce. Hovoril, že do tretej sa vráti.“ Marilyn prikývla a nechala dcéru samu. Jodi odtrhla pohľad od schodov a zadívala sa do prázdna, keď po chvíli začula z haly telefón.
„Haló, dom Montenegrovcov.“
„Dobrý deň, tu seržant Enrique Navaro. Môžem hovoriť s Jodi Montenegrovou?“ Seržant? Čo od nej môže chcieť policajt? Pýtala sa v duchu a s telefónom v ruke sa začala prechádzať po miestnosti.
„Pri telefóne.“
„Mohli by ste sa zastaviť u nás na stanici?“ Vôbec nechápala, o čo ide.
„A kedy presne?“
„Ak by to bolo možné, tak ešte dnes.“
„Dobre, o pár minút som tam.“ Zložila slúchadlo a v mysli si prehrávala, čo jej povedal. Čo od nej môže chcieť?
Jodi len veľmi neochotne vystúpila schody do svojej izby, kde sa prezliekla do džínsov a obyčajného bieleho trička. Vlasy stiahla do gumičky a zamierila si to za mamou.
„Mami? Spíš?“ Opatrne otvorila dvere do spálne, kde ju privítala tma ako v rohu, takže videla sotva pol metra pred seba. Cez zatiahnuté závesy presvitalo trochu svetla, a tak mohla rozpoznať siluety nábytku a postele.
„Mami.“ Zopakovala, keď sa jej nedostávalo odpovede. Pristúpila k posteli a zažala stolnú lampu. Trochu potriasla maminým plecom a tá pomaly otvorila oči.
„Mami, idem do mesta. Vrátim sa najneskôr o hodinu, dobre?“ Nepatrne prikývla, Jodi sa naklonila a pobozkala ju na čelo, čo vlastne ešte nikdy v živote neurobila.
„Ahoj.“
Jodi nastúpila do teraz už svojho volkswagenu eos, keďže pred tým ho mala spolu so sestrou, a vyrazila na policajnú stanicu.
Policajt ktorý jej volal, Enrique Navaro, ju usadil do malej a na pohľad nepríjemnej miestnosti. Nezaťažoval sa zdvorilostnými frázami a prešiel rovno k veci.
„Pamätáte sa na niečo z tej noci, keď ste išli so sestrou domov?“ Ako by ju obarilo. Len čo si vybavila Evinu tvár, nahrnuli sa jej slzy do očí.
„Už som polícii povedala všetko, čo viem, hneď ako som sa prebrala v nemocnici.“ Ticho namietla a snažila sa potlačiť ten dotieravý pocit samoty.
„Áno, ale aj tak by som to rád počul ešte raz. Viem, že je to pre vás ťažké...“ Vie? Do Jodi vstúpil hnev. VIE? Ani len netuší, aké ťažké to je!
„Nič neviete. Nesnažte sa mi nahovoriť, že viete, ako sa cítim. Viete o tom, že mala včera pohreb? Včera zahrabali do zeme človeka, s ktorým som strávila celý život.“ Policajt na ňu iba hľadel, neodvážil sa niečo povedať. Dokonca ani nejaké povzbudivé slová typu ´Čas všetko zahojí.´ alebo ´Je nám ľúto vašu stratu ale život ide ďalej. Nesmiete sa tomu poddať.´
Pozeral na ňu a premýšľal, či si bola so sestrou naozaj taká blízka, ako to na pohľad vyzerá. Nebola zas o toľko staršia od neho. On mal dvadsaťtri a Jodi mala podľa záznamov pred troma mesiacmi osemnásť, Evelin devätnásť. Ona začala chodiť do posledného ročníka na miestnej štátnej strednej škole a jej sestra bola prijatá na Kalifornskú štátnu univerzitu.
„Čo presne chcete vedieť?“ Opýtala sa, keď si už Enrique myslel, že nič nepovie.
„Všetko. Od toho, ako ste si ráno umyli zuby, až po večer.“ Jodi sa zhlboka nadýchla a spustila.
„Ráno som vstala ako obvykle o siedmej a po raňajkách ma mama odviezla do školy, lebo Eve si zobrala auto. V škole to bola normálka, veľmi sme sa ešte neučili, keďže je len začiatok septembra. Po škole ma spolužiačka hodila domov, kde som sa nudila až do večera a potom sme išli s Eve do toho kina.“
„A o koľkej prišla domov vaša sestra?“ Jodi sa na chvíľu zamyslela. Nebola si istá.
„Neviem to úplne presne, ale bolo to okolo piatej... Takže, išli sme do kina, kúpili si lístky a pukance, pozreli sme si film a išli sme domov. Ale...ale na jednej križovatke do nás niekto narazil. Mali sme zelenú, pamätám si, ako Eve vykríkla, ja som sa otočila ale do očí mi svietili svetlá, takže som nič nevidela. Hneď na to som pocítila náraz a....a potom si pamätám už iba to, ako som sa prebrala v aute. Eve ležala na volante a nehýbala sa. O pár sekúnd na to prišla sanitka a zvyšok už je hádam jasný.“ Nevýrazne hlesla poslednú vetu a tupo zízala na laminátový stôl pred sebou.
„Vôbec ste nevideli auto, ktoré do vás narazilo?“ Jodi na neho uprela pohľad a vzdychla si.
„Povedala som vám, že som nič nevidela. Svietilo mi do očí svetlo z toho auta.“ Mierne podráždene odpovedala.
„Neviete ani, či do vás narazilo osobné auto, alebo dodávka?“
„Nie, neviem.“ Rázne povedala a očami putovala po prázdnej miestnosti, ktorú tvorili štyri na bielo natreté steny, jeden stôl, dve stoličky a presklenné dvere a dve okná, ktoré boli zastreté šedými žalúziami. Útulné miestočko!
„Spomínate si, či na vás ten človek trúbil?“ Jodi na neho šibla pohľadom.
„Trúbil?“
„Áno.“ Zamyslela sa.
„Myslím, že nie.“ Odpovedala. „Určite nie.“ Dodala po chvíli.
„A brzdil? Počuli ste zvuk pneumatík?“ Jodi sa zamračila a na chvíľu zatvorila oči. V mysli si prehrávala, ako Eve vykríkla, ona sa otočila a uvidela svetlá auta, potom už len náraz.
„Nie. Nebrzdil.“ Prestávalo sa jej to páčiť.
„Nemali ste pocit, že vás v ten deň niekto sledoval?“ Vyvalila na neho oči.
„Čože? Nie. Kam tými otázkami smerujete?“
„Chceme si len byť istí.“ Veľmi jej to touto odpoveďou neozrejmil.
„Istí čím?“ Neodpovedal jej, iba odvrátil tvár. Nebol si istý, čí jej to má povedať. Bolo ešte príliš skoro a predsa len aj keď už nie je dieťa, bolo by to pre ňu ťažké.
„Tak čím si chcete byť istí?“ Naliehala.
„Tým, že to nebola nehoda ale úmysel.“
Pokrútila nad tým hlavou a pobrala sa domov. Mesto akoby vymrelo. Na uliciach nebolo nikoho a aj v autobuse, do ktorého nastúpila, sedela sama. Ale jej to úplne vyhovovalo.
Do domu sa vkradla zadným vchodom, aby rodičia nevideli ako vyzerá. V izbe sa prezliekla, vysušila si vlasy a zišla dolu. Obývačka bola plná ľudí, mohlo ich tam byť tak 20 až 25. Pri stene stál malý stolík, na ktorom bola Evelinina fotka, nejaké kvety, rôzne predmety zrejme od jej kamarátok a zapálené sviečky. Jodi okolo neho prešla bez povšimnutia a sadla si k mame na pohovku. Nevedela, čo by mala povedať, tak chvíľu len ticho sedela a potom ju niečo napadlo.
„Pamätáš sa, ako ma raz Eve presvedčila, aby som zjedla jej špeciálne koláčiky?“ Mama si pri tej spomienke usmiala.
„Vtedy si mala sedem a ona osem. Do teraz nechápem, ako sa jej podarilo zapnúť trúbu, keď som ju k sporáku ani nepustila.“ Iba som pokrčila plecami.
„Nuž, ona sa vždy vedela vynájsť. Ale ja zas nechápem, ako prišla na tú šialenú klobásovo-čerešňovú kombináciu.“ Pozreli sa na seba a obe vybuchli v záchvate smiechu.
„Bolo ti tak zle, že sme ťa museli odviesť do nemocnice.“
„Hej, a odvtedy som ani klobásu ani čerešne nevzala do úst.“
„A keď dostala ten geniálny nápad, aby ste sa spustili po schodoch na lyžiach...“ Jodi sa znova rozosmiala a ľudia sa po nich začudovane pozerali.
„Donútila ma ísť prvú a skončila som so zlomeným zápästím. Ona to potom samozrejme už neskúšala. Ako je možné, že ona vymyslela tie bláznivé nápady, ale schytala som to bola vždy iba ja?!“
Keď sa Jodi ráno zobudila, budík ukazoval jedenásť hodín. Posadila sa na posteli a keď ju prešla počiatočná otupenosť zo spánku, znova na ňu doľahol ten strašný pocit straty. A ona znova padla do postele, hlavu zaborila do vankúša a ticho sa rozplakala.
Keď už jej nezostali žiadne slzy, ktoré by jej mohli zmáčať líca, prevalila sa na chrbát. Čo má teraz robiť? Do školy ísť nemusela ani dnes, ani zajtra ale po víkende tam už pôjde. Chvíľu nemo civela do stropu a potom sa postavila. Umyla si tvár a zuby. Na pyžamo, ktoré pozostávalo z trička na ramienka a dlhých bavlnených nohavíc, si obliekla saténový župan a s neznesiteľnou bolesťou hlavy sa vybrala do kuchyne.
Prechádzala tichým domom, pozerala do všetkých miestností ale nikde nikto nebol. Jodi si pomyslela, že asi ešte spia a vytiahla zo skrinky v kuchyni krabičku. Dve tabletky zapila vodou a posadila sa na barovú stoličku. Znovu mala ten čudný pocit, akoby s ňou bol ešte niekto v miestnosti. Obzrela sa ponad plece, ale kuchyňa stále zívala prázdnotou. Nahlas si povzdychla a z chladničky vytiahla pomarančový jogurt.
Aj keď bol september a počasie sa už začalo približovať skôr k jeseni, vyšla z kuchyne na terasu a sadla si do prúteného kresla. Zaborila sa do množstva vankúšov a nohy vyložila na stôl.
„Dobré ráno.“ Jodi sa otočila za známym hlasom a pokúsila sa o úsmev.
„Dobré. Mama ešte spí?“ Spýtala sa otca a lyžičku zaborila do jogurtu.
„Hm...zobrala si prášky na spanie.“ Jodi sledovala ako jej otec vošiel dnu a potom odvrátila hlavu. Očami putovala po ich veľkej záhrade s bazénom a malou fontánou. Hej, môžu si to dovoliť, keď je mama bývalá modelka a otec advokát. Ale pokojne by obetovala všetok ich prepych za jedno stretnutie so sestrou.
„Idem do práce.“ Vyrušil ju otec zo zamyslenia a vystrčil hlavu z dverí.
„Čože?“ Nechápala, ako môže teraz pracovať. Veď Eve mala len včera pohreb.
„Iba na chvíľu. Do tretej budem doma. Musím zariadiť pár vecí.“
„A to nemôže počkať?“ Neveriaco vyhŕkla Jodi ale jej otec, akoby otázku ani nepočul. Alebo nechcel počuť.
„Nebudem dlho. Ahoj.“ Neobťažovala sa so zdravením a keď sa jeho hlava stratila v dome, znova si nahlas vzdychla. Vstala z kresla a bosou nohou vyskúšala vodu v bazéne. Bola ako ľad. Presunula sa teda do domu, zapla televízor a ľahla si na tmavohnedú pohovku. Rukami objala vankúš tmavo ružovej farby a bez záujmu sledovala tele schoping.
„Zlatko, to si ty?“ Ozvalo sa po chvíli na schodoch a Jodi sa okamžite posadila. Jej mama bola v hroznom stave. Kruhy pod očami, strapaté vlasy a utrápená tvár.
„Kde je otec?“
„Išiel do práce. Hovoril, že do tretej sa vráti.“ Marilyn prikývla a nechala dcéru samu. Jodi odtrhla pohľad od schodov a zadívala sa do prázdna, keď po chvíli začula z haly telefón.
„Haló, dom Montenegrovcov.“
„Dobrý deň, tu seržant Enrique Navaro. Môžem hovoriť s Jodi Montenegrovou?“ Seržant? Čo od nej môže chcieť policajt? Pýtala sa v duchu a s telefónom v ruke sa začala prechádzať po miestnosti.
„Pri telefóne.“
„Mohli by ste sa zastaviť u nás na stanici?“ Vôbec nechápala, o čo ide.
„A kedy presne?“
„Ak by to bolo možné, tak ešte dnes.“
„Dobre, o pár minút som tam.“ Zložila slúchadlo a v mysli si prehrávala, čo jej povedal. Čo od nej môže chcieť?
Jodi len veľmi neochotne vystúpila schody do svojej izby, kde sa prezliekla do džínsov a obyčajného bieleho trička. Vlasy stiahla do gumičky a zamierila si to za mamou.
„Mami? Spíš?“ Opatrne otvorila dvere do spálne, kde ju privítala tma ako v rohu, takže videla sotva pol metra pred seba. Cez zatiahnuté závesy presvitalo trochu svetla, a tak mohla rozpoznať siluety nábytku a postele.
„Mami.“ Zopakovala, keď sa jej nedostávalo odpovede. Pristúpila k posteli a zažala stolnú lampu. Trochu potriasla maminým plecom a tá pomaly otvorila oči.
„Mami, idem do mesta. Vrátim sa najneskôr o hodinu, dobre?“ Nepatrne prikývla, Jodi sa naklonila a pobozkala ju na čelo, čo vlastne ešte nikdy v živote neurobila.
„Ahoj.“
Jodi nastúpila do teraz už svojho volkswagenu eos, keďže pred tým ho mala spolu so sestrou, a vyrazila na policajnú stanicu.
Policajt ktorý jej volal, Enrique Navaro, ju usadil do malej a na pohľad nepríjemnej miestnosti. Nezaťažoval sa zdvorilostnými frázami a prešiel rovno k veci.
„Pamätáte sa na niečo z tej noci, keď ste išli so sestrou domov?“ Ako by ju obarilo. Len čo si vybavila Evinu tvár, nahrnuli sa jej slzy do očí.
„Už som polícii povedala všetko, čo viem, hneď ako som sa prebrala v nemocnici.“ Ticho namietla a snažila sa potlačiť ten dotieravý pocit samoty.
„Áno, ale aj tak by som to rád počul ešte raz. Viem, že je to pre vás ťažké...“ Vie? Do Jodi vstúpil hnev. VIE? Ani len netuší, aké ťažké to je!
„Nič neviete. Nesnažte sa mi nahovoriť, že viete, ako sa cítim. Viete o tom, že mala včera pohreb? Včera zahrabali do zeme človeka, s ktorým som strávila celý život.“ Policajt na ňu iba hľadel, neodvážil sa niečo povedať. Dokonca ani nejaké povzbudivé slová typu ´Čas všetko zahojí.´ alebo ´Je nám ľúto vašu stratu ale život ide ďalej. Nesmiete sa tomu poddať.´
Pozeral na ňu a premýšľal, či si bola so sestrou naozaj taká blízka, ako to na pohľad vyzerá. Nebola zas o toľko staršia od neho. On mal dvadsaťtri a Jodi mala podľa záznamov pred troma mesiacmi osemnásť, Evelin devätnásť. Ona začala chodiť do posledného ročníka na miestnej štátnej strednej škole a jej sestra bola prijatá na Kalifornskú štátnu univerzitu.
„Čo presne chcete vedieť?“ Opýtala sa, keď si už Enrique myslel, že nič nepovie.
„Všetko. Od toho, ako ste si ráno umyli zuby, až po večer.“ Jodi sa zhlboka nadýchla a spustila.
„Ráno som vstala ako obvykle o siedmej a po raňajkách ma mama odviezla do školy, lebo Eve si zobrala auto. V škole to bola normálka, veľmi sme sa ešte neučili, keďže je len začiatok septembra. Po škole ma spolužiačka hodila domov, kde som sa nudila až do večera a potom sme išli s Eve do toho kina.“
„A o koľkej prišla domov vaša sestra?“ Jodi sa na chvíľu zamyslela. Nebola si istá.
„Neviem to úplne presne, ale bolo to okolo piatej... Takže, išli sme do kina, kúpili si lístky a pukance, pozreli sme si film a išli sme domov. Ale...ale na jednej križovatke do nás niekto narazil. Mali sme zelenú, pamätám si, ako Eve vykríkla, ja som sa otočila ale do očí mi svietili svetlá, takže som nič nevidela. Hneď na to som pocítila náraz a....a potom si pamätám už iba to, ako som sa prebrala v aute. Eve ležala na volante a nehýbala sa. O pár sekúnd na to prišla sanitka a zvyšok už je hádam jasný.“ Nevýrazne hlesla poslednú vetu a tupo zízala na laminátový stôl pred sebou.
„Vôbec ste nevideli auto, ktoré do vás narazilo?“ Jodi na neho uprela pohľad a vzdychla si.
„Povedala som vám, že som nič nevidela. Svietilo mi do očí svetlo z toho auta.“ Mierne podráždene odpovedala.
„Neviete ani, či do vás narazilo osobné auto, alebo dodávka?“
„Nie, neviem.“ Rázne povedala a očami putovala po prázdnej miestnosti, ktorú tvorili štyri na bielo natreté steny, jeden stôl, dve stoličky a presklenné dvere a dve okná, ktoré boli zastreté šedými žalúziami. Útulné miestočko!
„Spomínate si, či na vás ten človek trúbil?“ Jodi na neho šibla pohľadom.
„Trúbil?“
„Áno.“ Zamyslela sa.
„Myslím, že nie.“ Odpovedala. „Určite nie.“ Dodala po chvíli.
„A brzdil? Počuli ste zvuk pneumatík?“ Jodi sa zamračila a na chvíľu zatvorila oči. V mysli si prehrávala, ako Eve vykríkla, ona sa otočila a uvidela svetlá auta, potom už len náraz.
„Nie. Nebrzdil.“ Prestávalo sa jej to páčiť.
„Nemali ste pocit, že vás v ten deň niekto sledoval?“ Vyvalila na neho oči.
„Čože? Nie. Kam tými otázkami smerujete?“
„Chceme si len byť istí.“ Veľmi jej to touto odpoveďou neozrejmil.
„Istí čím?“ Neodpovedal jej, iba odvrátil tvár. Nebol si istý, čí jej to má povedať. Bolo ešte príliš skoro a predsa len aj keď už nie je dieťa, bolo by to pre ňu ťažké.
„Tak čím si chcete byť istí?“ Naliehala.
„Tým, že to nebola nehoda ale úmysel.“
Komentáře (0)
Doporučit
TiskKomentáře
Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.