Domov - časť 2

Anotace: Môj domov nie je miesto, sú to ľudia. Lois McMaster Bujild

Sbírka: Domov

Sadla som si do izby a zapla hudbu, aby som prehlušila zvuky od vedľa. Uvoľnila som pripináčik a odopla papier visiaci mi na stene. Pred začiatkom víkendu som stihla pripísať ešte pár bodov do „proti“, ktoré zatiaľ s prehľadom valcovali stĺpček s nadpisom „pre“.

V myšlienkach som sa presúvala od rána dnešného dňa až som sa dostala k večeru a tomu menšiemu incidentu.

Našpúliac pery som uvažovala, ako to čo najvýstižnejšie zhrnúť do svojej štatistiky, keď mi v hlave skrslo, že mi, našťastie, nič nezmizlo, a preto by som ho mohla aspoň sčasti vpísať aj do tej chválitebnejšej strany listu.

A naozaj mi nič nezmizlo? Otázka sa vyronila, keď som si znovu celú záležitosť prehrala odznova a zvažovala, ako to bude najspravodlivejšie.

Chmatla som po taške, ani neviem ako, a otočiac ju dnom nahor z nej všetko vysypala. Znovu.

Prehrabla som sa obsahom spokojná, že nič nechýba a jednu vec po druhej vracala nazad, aby som ju mala na zajtrajšie ráno prichystanú. Zajtrajšie poludnie a Kjóto vo mne vyvolávali nehoráznu trému. Aká bude mamina sestra? Moja teta. Miko.

Usmiala som sa a vložila posledné predmety ledabolo rozhádzané po matraci späť na svoje miesto.

Spokojná so stavom vecí som prekvapene chytila do ruky niečo, čo do mojej kabelky nepatrilo. Skúmavo som otvorila sklopený displej. Bol to úplne obyčajný mobil. Skôr starý. Háčik však bol v tom, že nebol môj.

„Večera je hotová,“ nakukol mi otec dnu a ku mne zavoňali lákavé, práve pripravené lasagne. Špeciálne. Domáci, upravený recept.

„Idem, hneď som tam,“ nadvihla som pravý kútik a osamejúc som vytiahla mobil spoza chrbtu.

Som hlúpa, načo ho skrývam? Ach jasné, zamlčala som tú časť s tými ďalšími chlapmi. A vlastne aj to s, podľa Kaoru, vraj potenciálne nebezpečným chlapcom, ktorého, podľa môjho osobného svedectva, môžem obviniť iba z jediného, a síce že ohrozoval ľudí neohľaduplným behom cez (ľudské) prekážky bez pozerania pred seba a ani nepovedal prepáč. Len bol zmätený ako ja, zamračil sa a síce som mu nerozumela, pravdepodobne na rozlúčku zanadával.

S myknutím pleca som ho položila bokom. „Zajtra ťa zanesieme do Strát a nálezov.“

Otvorila som oči...

 Na svoje sny si málokedy spomínam. Ako dieťa som mávala nočné mory, no odvtedy sa neobjavila žiadna. Ani len tie typické o padaní, či lietaní.

... a kým si privykli na šero v miestnosti, začula tom tichý zvuk. Žeby som ho podvedome začula a preto sa prebudila?

Presvedčená, že sa mi to len marí som sa prehodila nabok pohodlne zaboriac hlavu do vankúšu.  Na tvári sa mi rozhostil úsmev, keď som ten zvuk znovu začula a ja som strnula.

Tento krát to bolo naozaj.

Posadila som sa a naťahujúc uši po kútoch okolo mňa som načúvala, odkiaľ prichádza.

Nadvihla som kôpku oblečenia od večera a objavila mobil. Nie môj. Ten cudzí. Zaplo mi, že som ho tam niekam kládla. Že mi to nenapadlo skôr. Prichádzajúci hovor tvrdohlavo vibroval mobilom.

Poškriabala som sa na hlave a zívla som. Rozjasnievalo sa mi pomaly. No zrazu ma pri náhodnej myšlienke prebralo. Čo ak to volá majiteľ mobilu. Možno práve zistil, že mu chýba.

S otázkou som pozrela na hranatý predmet, akoby mi mal odpovedať sám od seba.

Pozrela som na čas na vlastnom displeji.

Ale aký blázon môže volať o polnoci?!

„Prosím?“ spýtala som sa opatrne rozhodntá, že predsa zdvihnem, než prestane zvoniť.

„Dobrý večer. Prepáč, že volám tak neskoro, ale ten mobil je môj.“

Bingo! Zásah do čierneho. Presne tak, ako som si myslela.

 „Á-áno, našla som ho. Ráno som ho chcela odovzdať,“ odpovedala som dúfajúc, že som povedala, čo som myslela.

„Ďakujem, avšak....“

Ozelenela som. Tušila som, kam mieri. „Chceš sa niekde stretnúť, aby som ti ho vrátila?“ zabľabotala som tupo. Radšej som ho mala vyhodiť oknom, hovorila som si, keď som si uvedomila, ako veľmi sa mi nechce nikam motať. A potom som si predstavila v mojej situácii starú pani Temako.

„Budem rád... Inak... Ty si... to dievča, dnes večer na rohu pri papierníctve?“

Zelená farba v mojej tvári zbledla. Kto to je? A aké papierníctvo kurnik? Definitívne, o tejto nočnej hodine môj mozog nefunguje.

 „No... nie som si istá, je to možné... myslím. Počkaj,“ hlas sa mi zatriasol, cítila som sa tak mizerne. Povedal papierníctvo? Rýchlo som voľnou rukou zapla wifi a hľadala aplikáciu prekladača. „Kto je tam vlastne?“

Do telefónu sa z opačnej strany ozval šramot.

„Tak zajtra o štvrtej na tom istom mieste,“ vysypal zrazu a zložil.

„Haló!“ zavolala som do telefónu. „Ja nebudem...“ Pozrela som na displej. Odpoveďou mi bolo už len známy zvuk tú-tú-tú.

Zmorene som sa zvalila späť na matrac. Toto bude môj koniec!

Otec nabehol do izby a bezcitne rozsvietil žiarovku. Vraj som sa nezobudila na budík.

Namiesto vykrúcania sa som po dvoch-troch sekundách útlmu myslenia otvorila oči ako naprogramovaná. Rozjasnilo sa mi ako lúsknutím prstov. Papierníctvo, rozbité koleno.

Prvý japonský víkend som začala v rýchlovlaku zvierajúc v ruke ucho svojej tašky. Nedokázala sústrediť na príjemné počasie. Cítila som sa zvláštne. Zvieralo mi hrdlo.

„Tešíš sa, že spoznáš svoju tetu?“

Mykla som plecom. Moje nadšenie pominulo spolu so včerajškom. Otec pokračoval v rozprávaní, o tom, akú si ju pamätal, zrejme nejaké vtipné spoločné príhody, ale bez nálady som len zvýšila hlasitosť a vonkajší svet som uzamkla na kľúčik.

Okolo štvrtej sme sedeli v kaviarni v Kjóte nad šálkou čaju a bavili sa. miko bola fajn. Aj jej manžel. I keď bol úplne iný ako otec, musím povedať. Niečím. Diametrálne. Správal sa rezervovane, až formálne, čo mi prišlo trošku zvláštne nato, že sme vraj teraz rodina. Ale Miko mi prišla dostatočne pojašená aj za neho. Dokonalá rovnováha.

Miko je od mamy mladšia o 10 rokov. Je čerstvá tridsiatnička a Hiroshim sa zhodli, že sa brali pred štyrmi rokmi. Bývajú v celkom slušne vyzerajúcej vile na južnom pobreží. Hiroto má štyridsaťdva a je zamestnancom v počítačovej spoločnosti.

„Príďte nás niekedy pozrieť. Máme dvojročnú fenku, volá sa Chiro, určite sa jej budeš páčiť,“ usmiala sa na mňa a na chvíľočku, naozaj iba kratučkú, mi niečím mamu neuveriteľne pripomenula.

„Pomôžeš nám potom vybrať meno?“

Netušila som, o čom hovorí.

Črty jej tváre zmäkli ešte väčšmi. Čakajú bábo.

Naspäť so našej búdky sa nám s otcom podarilo dostať až nočným vlakom, keďže sme zdvorilo odmietli, aby nás zviezli autom, čo bola hlúposť, ale stalo sa.

Znovu som sa zavrela v izbe. Dobrá nálada, ktorú sa na mňa celý deň Miko snažila nalepiť znovu zmizla. Znovu ma zaplnila len prázdnota a jediné, čo som vnímala okrem televízie starenky, bol môj zoznam vyvesený oproti mne na dverách.

Z vrecka som vytiahla lístoček s číslom k nim domov, aj na jej vlastný mobil. Asi šesťkrát mi zoakovala, aby som jej kedykoľvek zavolala, a aby som neváhala ozvať sa, keby som s čímkoľvek potrebovala pomôcť.

Vstala som z matracu a centrofixkou, ktorá bola poruke som do plusového stĺpčeku napísala Miko, aj keď som nakoniec kvôli nej zostala len viac sama. Má svoj život v inom meste so svojou rodinou.

Potom som zapojila mobil k nabíjaniu a uložila si ich.

Potom som si umyla zuby pri kohútiku v kuchyni.

Vrátila som sa do izby a až tesne predtým, než som zaspala som skontrolovala mobil schovaný pod vankúšom.

Na moje prekvapenie, nečakal ma žiadny zmeškaný hovor, ani správa. Skúsila som zavolať späť na číslo, z ktorého mi volal predtým, no dovolala som sa len do telefónnej búdky a nie Date-kunovi.

Vedomie sa vznášalo  rytme piesne. Príliš unavená, aby som bola schopná zaspať. Jediné, na čo myslím, je priestor medzi mnou a zvyškom sveta.

Pomaly som sa nadchla, privrela oči a otočila sa a bok.

Nie všetko z piesne som rozumela, ale čo na tom? Melódia v súlade s mojou dušou vykryla všetky nedostatky.

Myšlienky mi skĺzli túto noc už druhý raz k majiteľovi mobilu, ktorý som opäť vzala do ruky. Rozsvietila som na ňom displej, ale nemala som odvahu narušiť jeho súkromie a vŕtať sa mu v ňom. Radšej som sa lepšie započúvala do hudby a dala sa do sťahovania aplikácií pod kľúčovým výrazom nauč sa japonsky. Ak tu mám tento rok prežiť, bude mi ich treba.

Vyzváňací tón sa rozozvučal presne o jednej hodine piatich minútach a ja som sa strhla z mikrospánku. V ušiach mi hrala už celkom iná pieseň, než som si spomínala. Rýchlo som sa zorientovala, kde som a hmatkala rukou navôkol seba. Zdalo sa, že ho nechá zvoniť, až kým nezdvihnem, bez ohľadu na to, koľko je hodín, a že ľudia o takomto čase už zvyčajne spia.

Volalo úplne in číslo než naposledy.

„Prosím?“

„Neprišla si.“

Snažila som sa ozvať späť, ale dovolala som sa len do búdky.“

Uznal to a ja so sa neubránila hlasnému zívnutiu.

„Znieš unaveno.“

:No... hej, je skoro pol druhej.“

„Vážne...“ Znel, akoby ho to prekvapilo, ale nezdalo sa, akoby sa ponáhľal, nesnažil sa hovor ukončiť. Zato, dvere do izby sa poodchýlili a dnu nazrel otec.

„Ešte nespíš?“ spýtal sa ma rozospato. Chvíľu postál medzi dverami, potom sa ku mne zohol, opatrne zo mňa vymotal slúchadlá a prikryl ma.

Zavrelo sa za ním. Vytiahla som mobil spod seba a skontrolovala, či hovor ešte beží, alebo už zložil. „Haló?“

„Si tam?“

„Áno, len otec ma prišiel skontrolovať.“

„Ahá. Chápem. Preto šuškáme? Nebolo by dobré, keby ťa prichytí zhovárať sa so mnou...“ Vycítila som, že sa uškrnul. Čo mu je smiešne? Raz-dva zložím a mobil nedostane späť. Kto sa bude smiať potom?

Keď som neodpovedala, pokračoval sám. „Môžem si poň prísť v pondelok?“

„Hm?“

„Po svoj telefón. Budeš mať čas?“

V pondelok mám nastúpiť do školy. Je možné, že tam Dateho a Kaoru stretnem. Ale vôbec neviem, do akej triedy chodia oni, a v ktorej som zapísaná ja. Ktovie, či na seba vôbec narazíme. Ale bolo by to super. Usmiala som sa.

„Stretnime sa po škole pred bránou.“

„Čo? Ako vieš...?“

„Uvidíš. Prekvapenie.“ Dala som si pomyselnú facku, kde sa vo mne nabral ten hravý tón hlasu? Je čas ísť spať. Rozhodne.

„No... Dobre, tak... Ešte sa ozvem.“

Pousmiala som sa. „Ahoj. A dobrú.“

Na zlomok sekundy zaváhal. „Dobrú noc.“

Spojenie sa prerušilo a ja som nakoniec predsalen zablúdila do galérie. Niečo mi zavŕtalo v hlave. Nespravil skoro žiadne fotky, a keď aj, tak na nich nebol on. Opúšťala ma nádej, že nájdem, čo som hľadala, keď som pred koncom predsa na jednu narazila. Date-kun sa na nej na mňa usmieval zrejme s nejakým kamarátom. Obaja boli ešte deti. Páni, skoro som ho nespoznávala. Podľa informácií bola fotka urobená pred vyše štyrmi rokmi. Parádne stará vecička, pomyslela som si, odložila mobil bokom.

Dobrú noc, Lauren.

Zavesil slúchadlo. Ruka mu na ňom zostala ako prilepená. Ešte chvíľu trvalo, než vyšiel z búdky. Pozeral nadol, na istý neexistujúci bod pod zemou, akoby na tom mieste mal nájsť odpoveď.

„Čo?“ povedal znovu sám pre seba. Vykročil ulicou ponorený v myšlienkach. Začínal tušiť, že niečo je inak, ako si myslel.

„Na koho sme to tu narazili.“

Lepšie pozrel na naproti idúcich. Tvár mu stuhla. V podliatine na tvári zacítil, ako sa mu rozpumpovala krv.