Fortuna VIII.kapitola

Anotace: Angele sa stane niečo veľmi zvláštne... čítajte a dozviete sa ;)

Sbírka: Fortuna

VIII.kapitola - „Nešťastná náhoda"

Angela sa náhlila smerom k domu. Vonku sa už stmievalo a ona kráčala po rozľahlých pozemkoch, ktoré, aj keď to v dome nikto iný nechcel priznať, patrili aj jej. Odkedy Scott po jeho výstupe odišiel, akosi sa už nemohla tak tešiť z krás ovocného sadu a pustila sa do pátrania. Chcela vedieť, čo všetko ešte skrývajú tieto rozľahlé pláne. V duchu však vedela, čo naozaj hľadala. Niečo, čo nevidela už vyše tri mesiace – les. Obrovský nespútaný les, v ktorom by sa mohla aspoň po tieto dni skryť a nikto by ju tam nenašiel. Bolo by to jej útočisko pred ľuďmi, ktorí tak prahli po možnosti ubližovať jej.
Poobzerala sa okolo seba. Zatiaľ pochodila len okolo veľkého domu a ďalej sa neodvážila, ale teraz sa čoraz viac od neho vzďaľovala, lebo zbadala na obzore akúsi tmavú škvrnu. Nepočula nič okrem svojich rýchlych krokov a šuštiacich sukní, ktoré sa obtierali o vysokú trávu. Zrazu za sebou začula akýsi šuchot. Vyplašene sa otočila a zbadala rýchlo sa niečo vrhnúť do trávy. Mohol to byť aj tieň, ale... Na nič nečakala a rozbehla sa preč. Už nebolo pochýb, niečo sa tam za ňou pohybovalo. Ticho nenarušilo nič okrem jej zrýchleného dychu a šuchotu za ňou. Ponáhľala sa domov... do domu, ktorý teraz mohol byť aj útočiskom. Už bola blízko... veľmi blízko... Stačí už len dobehnúť k veľkým dverám a otvoriť... ach dopekla! Su zamknuté! Bola si istá, že to urobil Scott naschvál, aby ju potrestal za to, že sa dnes na celý deň vytratila a „správala sa ako dieťa“. Ale ona teraz naozaj nemala na niečo takéto čas! Potrebovala sa dostať dovnútra! Hlasno zabúchala na dvere a čakala lapajúc po dychu.
A vtedy za sebou opäť začula ten podivný šuchot a prudko sa obrátila: „Kto je tam?!“
Nikto a nič sa neozvalo, ticho bolo priam hrobové. „Odpovedzte!“
A v tej chvíli sa pred ňou vynoril strašidelný chlap. Osvetľovalo ho svetlo z domu a ona videla, že na hlave má šatku, tvár mu „zdobila“ dlhšia brada a vlasy mal neupravené. Zdalo sa, že sa nechystá ísť ďalej a svojím pohľadom akoby ju vyzýval, aby zišla k nemu.
Angela sa zúfalo otočila a zase silno zatrieskala na dvere. Zbadala na jeho tvári úškrn, ktorým odhalil zopár dier medzi zubami.
Počkať... zdalo sa jej to alebo vo vnútri domu začula kroky?? A naozaj, zrazu sa pred ňou otvorili dvere a všetko pred nimi zalialo svetlo. Počula strašidelného chlapíka zakliať.
„Ach, Christopher! Och, vďaka ti Bože! Ešteže ste mi prišli otvoriť! Vážne som nevedela, čo mám robiť a ako sa ho striasť,“ vykladala vyjavenému majordómovi.
„Ako prosím?“ spamätal sa a vrátil sa k starým manierom. Opäť to bol ten povýšenecký Christopher.
Angela si to však nevšimla a chytila ho za ruku. „Poďte, Christopher! Poďte so mnou, musíme toho banditu chytiť,“ vyhlásila Angela a ťahala ho za ruku.
Bol z toho poriadne prekvpený, ale nakoniec usúdil, že tá ženská, ktorú si jeho lordstvo muselo vziať, sa načisto pomiatla.
„Prepáčte, že nevidím, čo vy,“ odvrkol.
„Ako to myslíte?? Veď musíte jasne vidieť, že tam stojí a poze...“ Angela sa otočila k miestu, odkiaľ trčala hlava toho špinavého chlapa, ale zasekla sa urpostred vety, lebo teraz tam už nikto nebol.
„Nie, Christopher, už ani ja ho nevidím, ale som si istá, že tu stále je! Prenasledoval ma... poďte pozrieme sa naňho,“ mrmlala a ťahala ho za sebou až do kríkov, kde mal byť.
„Ja tu nikoho nevidím,“ chladne prehlásil majordómus a chcel sa vrátiť späť do domu.
„Prisahám vám, že ja som ho videla a hlavne počula! Bol to nejaký zbojník!“ tvrdila Angela a stále sa obzerala okolo seba, akoby čakala že ten chlap vyskočí odniekiaľ z krovia.
„Prepáčte, madam, ale ja sa už musím vrátiť dovnútra,“ oznámil jej Christopher a začal vystupovať po schodoch. „Za chvíľu bude služobníctvo... a vy jesť.“
Angela sa bleskovo otočila. Až teraz si totiž všimla majordómovho výrazu a povýšeneckého správania.
Zhlboka sa nadýchla. „Myslite si, čo chcete, ale ja viem, čo som videla a počula. A,“ dodala panovačne, „jesť v takejto chvíli rozhodne nebudem.“
Potom ho predbehla a svižným krokom zamierila do svojej dočasnej izby.
Keď tam však prišla, zbadala, že miestnosť je prázdna, posteľ zastlaná. Ale skôr ako sa stihla naľakať, objavila sa za ňou slúžka Bella.
„Vaše lordstvo, všetko je už pripravené na spánok a prenesené do vašej izby. Chcem povedať do vašich komnát,“ oznámila jej a bližšie sa jej prizrela, lebo Angela nevyzerala dobre. „Stalo sa vám niečo, vaše lordstvo?“
„Nie, Bella, ďakujem ti za tvoju starosť, ale stačí keď ma zavedieš do izby. Som veľmi unavená,“ pokúsila sa o úsmev Angela a pobrala sa za slúžkou, ktorá trochu neochotne vyrazila na opačnú stranu.
Angela videla, že idú stále bližšie a bližšie izieb, ktoré obýval jej manžel.
„Moje komnaty sú tu?!“ vyhŕkla trochu ostrejšie ako zamýšľala.
Bella sa zastavila a opatrne na ňu vzhliadla. „Á-áno, vaše lordstvo.“
Angela si zhlboka vzdychla. No čo už. Nemôže predsa nevinnú slúžku, ktorá sa jej bojí už len keď na ňu pozrie, trestať za všetko, čo sa jej znepáči. Scott predsa povedal, že ju nechá na pokoji. Počkať! Ale len v tom prípade, ak bude poslušná, čo rozhodne nemienila byť... a vlastne teraz na tom ani nezáleží. Najprv sa potrebuje vyspať a potom bude premýšľať.

Na druhý deň sa zobudila skutočne odpočinutá. Síce sa jej snívali dosť divoké sny, v ktorých hlavnú úlohu hral ten neznámy muž, ale aj tak aspoň spala. Nie ako minulú noc, pomyslela si trpko. Vstala z postele a zamierila do kúpeľne. Bolo tam však dvojo dverí a tak sa rozhodla, že otvorí tie, čo má hneď po ruke. Koniec koncov, čo tam môže byť? Jedny sú určite do kúpeľne a druhé do šatníka.
Otvorila teda tie, čo jej boli najbližšie a vošla dnu. Ešte než ich zatvorila, pocítila na sebe niečí pohľad. Prudko sa obrátila a s prekvapením zistila, že stojí v omnoho priestrannejšej izbe ako bola tá jej. Bolo tu veľa okien a cez ne teraz prenikalo veľa svetla. Všetko bolo ladené do tmavozelena a zlata a ona si uvedomila, že tmavozelená so zlatou je farba Baileyovcov. Toto všetko jej stihol prebehnúť hlavou, kým zbadala majiteľa toho pohľadu, ktorý predtým zacítila. Bol to totiž jej manžel! A toto musela byť jeho izba, lebo ako si, s obrovskými rozpakmi, všimla, stál pred ňou takmer nahý!! Zažmurkala a nemohla odtrhnúť oči od jeho hrude a od bieleho uteráku, ktorý skrýval len veľmi málo. Teraz na ňu hľadel rovnako prekvapene ako ona naňho a Angela si okamžite uvedomila prečo. Mala totiž na sebe vyzývavú priesvitnú nočnú košieľku, ktorá jej siahala sotva pod stehná. Pokúsila sa preniesť cez to, aj keď dôvodom, prečo ju musela nosiť, bol vlastne on! To on jej roztrhal tú prvú. Ale zrejme bol príliš opitý, aby si pamätal podrobnosti. Veľmi dúfala, že na pohľad, ktorý sa mu naskytol ešte predtým ako sa zahalila do svadobných šiat, zabudol.
V tejto chvíli to však bolo niečo iné. Obaja boli úplne triezvi a obaja absolútne vnímali to, čo majú na sebe. Cítila na sebe Scottov spaľujúci pohľad.
„Ach, pr-prepáčte,“ vykoktala a snažila sa pozerať všade len nie na neho. „Nevedela som, že vaša izba je hneď vedľa mojej.“
Scott nadvihol obočie. „Aha. Takže keby vedľa vašej izby bola ktorákoľvek iná, tiež by ste sem vošli bez ohľadu na to, že mohla byť nejakého sluhu?! A ešte k tomu takto oblečená?!“
Pozrela naňho a to bola asi chyba, lebo potom už od neho nemohla odtrhnúť zrak. „Nebojte sa, už idem. Nechcela som vás rušiť,“ zamrmlala úplne vyjavená, pretože ešte nikdy nevidela takto odhalené mužské telo. Dokonca ani nemala chuť hádať sa!
„Angela?“
Rýchlo sa obrátila a znovu mu pozrela do očí. „Áno?“ vyhŕkla.
„Dnes už naozaj príďte na raňajky. Potrebujem sa s vami porozprávať,“ povedal chladnejším hlasom, ako predtým.
Angela sa pokúsila o úsmev a vtedy si uvedomila, ako prihlúplo vyzerá. Panebože, keď ju dokáže takto rozrušiť len polonahý muž, čo bude robiť, ak sa stane niečo oveľa horšie??
„Aj včera som to mala v úmysle, pane. Bohužiaľ, váš majordómus mi v tom zabránil,“ oznámila mu rovnako mrazivo.
„Ako to, dočerta, myslíte?! Christopher vám zabránil, aby ste šli na raňajky?“ zamračil sa.
„Nechcel mi ukázať, kde je jedáleň,“ povedala.
„Nechcel vám ukázať... počkajte, chcete povedať, že vy vôbec neviete, kde sa čo nachádza??“ vyvalil na ňu oči.
„A kedy by som to asi mala zistiť, pane?!“ vzbĺkla. „Ak ste to ešte nezaregistrovali, len predvčerom som sem prišla!“
„Keby ste včera boli chceli, nejaká slúžka by vás povodila po dome a všetko vám ukázala a vysvetlila, ale vy...“
„Dosť už!“ prerušila ho a neušlo jej, že mu preto zablýskali oči od hnevu. „Je ešte len ráno a naozaj nepotrebujem začínať teraz hádky. Na raňajky zídem presne o ôsmej. Nemusíte sa báť, nejako to už len nájdem,“ vyhlásila a otvorila dvere do svojej izby.
Nepovedal nič, ale cítila, ako jej pohľadom priam prepaľuje nočnú košeľu.