Fortuna XII.kapitola

Anotace: samé hádky, samé rozpory a jedna nová informácia k tomu :))

Sbírka: Fortuna

XII.kapitola - Samé hádky

Scotta jej rekacia tak prekvapila, že nebol schopný jej v tom zabrániť. Cítil však práve v tomto okamihu, ako to strašne bolí. Priam sa videl s červeným otlačkom ruky na líci. Obrátil hlavu zase na Angelu a hľadal v jej tvári aspoň stopu po kajúcnosti, alebo ľútosti, že to spravila. Nenašiel tam však ani jedno, ani druhé. Sťažka dýchala, akoby práve prebehla kilometer a na jej tvári sa zračilo opovrhnutie a neskutočná zlosť.
Prižmúril oči, pretože takéto zneváženie jeho osoby pred zamestnancami nemohol ignorovať.
„Viete vy vôbec, aké následy môže mať to, čo ste spravili pred chvíľou?!“ povedal tichým nebezpečne pokojným hlasom.
Ohrnula hornú peru. „Ak sa mi mienite vyhrážať, tak tu nemám, čo robiť, pane. Veľmi dobre viete, že ste si to zaslúžili... a to už poriadne dlho!“
Obrátila sa mu chrbtom, že odíde, on ju však nečakane zdrapil za rameno.
„Pusťte ma!“ zvolala pobúrene.
„Po tom, ako ste ma pred chvíľou ponížili, madam?! Tak to ani náhodou.“
„Ako keby ste ma vy neponižovali celý čas, čo som tu,“ odfrkla si Angela, avšak z jej slov sálal hnev.
„To je niečo iné,“ zamrmlal.
„A v čom je to, preboha, podľa vás iné?! Už si konečne uvedomte, že...“
„Nechce sa mi teraz počúvať vaše kázne, madam!“ prerušil ju. „Chcel som s vami hovoriť o niečom dôležitom, ale teraz ma príliš bolí hlava, aby som sa tu s vami zdržiaval. Musím ešte stihnúť veľa vecí...“
„Dobre teda, tak ma pusťte!“ skríkla a sama sa vymanila z jeho zovretia. „A choďte si za tou vašou prácou, ktorá má meno Justine, však?! Len si za ňou choďte, alebo za nejakou inou, mne na tom nezáleží, len mi už konečne prestaňte otravovať život!“ vykríkla a rýchlym nadurdeným krokom sa pobrala dovnútra.
Scott za ňou hľadel, ale prvýkrát necítil zlosť za jej slová. Na jeho tvári sa pomaličky začal objavovať úškrn.

Angela nahnevane vpochodovala do izby a zatresla za sebou dvere. Bože, koľkokrát sa už v tejto izbe durdila a urážala! Všetko, úplne všetko, sa končilo v tejto izbe! Poobzerala sa okolo seba a potom z izby zase vybehla. Nie! Nebude sa skrývať a urážať ako malé dievčatko, ktorému vzali obľúbenú hračku. Pôjde pekne do stajní, ako mala v pláne ráno a nech toho chlapa hoci aj čert vezme!
S pocitom víťazstva nas sebou samou sa veselým krokom, pomaly sa pripravujúc na boj, zase vracala do stajní, aby sa opäť stretla s tým nenávideným človekom. Keď tam však prišla, on tam už nebol. Zvedavo sa porozhliadla a začula niekde odzadu čudné zafŕkanie. Pobrala sa teda za tým zvukom. Už z diaľky uvidela Auberona stojaceho oproti boxu Scottovho najmilšieho koňa.
„Auberon?“ oslovila ho šeptom, keďže sa bála, aby ho nejako nevyrušila. Muž totiž zamyslene pozoroval čierneho žrebca, ktorému sa to ani trochu nepáčilo. Nahnevane fŕkal, dupotal a pohadzoval hlavou.
„Ste v poriadku?“ ozvala sa znovu, keďže predtým ju nezaregistroval.
Tentoraz sa však strhol a prekvapene sa otočil. „Vaše lordstvo! Ale čo sa stalo? Nechceli ste ísť do vašich komnát??“
„Ja... áno, ale...“ zahabkala. Preboha ako mu má vysvetliť, že sem prišla, aby sa zase pohádala so svojím manželom?? Vlastne keď sa nad tým teraz zamyslela s odstupom, uvedomila si, aké to bolo absurdné. Mala by sa hádok strániť a nie ich vyhľadávať!
„Prišla som sa presvedčiť, či sa vám niečo nestalo, keď som odišla,“ odvetila prvú vec, ktorá jej napadla. A ani to nebola až taká lož, lebo sa naozaj bála, či si jej manžel nevyleje zlosť na úbohom starcovi.
„Och, ale vaše lordstvo! Toľko pozornosti si ani nezaslúžim!“ zvolal, ale bolo vidieť, že ho to potešilo.
„Aj tak som chcela vedieť, či vás lord nejako nepotrestal alebo tak,“ skúmavo sa naňho zahľadela.
„Také niečo ani nie je možné, vaše lordstvo,“ zasmial sa koniar.
„Prečo?“ nechápala.
„Poznám jeho lordstvo už odmalička a môžem vám tu odprisahať, že nech by sa stalo čokoľvek, jeho lordstvo by mi nikdy neublížilo,“ odvetil presvedčene.
Obočie vyskočilo Angele až do vlasov. „Ste si tým veľmi istý, však? Máte snáď s lordom... ehm... bližší vzťah?“
„Môžem sa pochváliť tým, že poznám všetky tajomstvá, ktré jeho lordstvo malo až do jeho dvadsiateho roku,“ vetu dokončil trochu smutne.
„Prečo práve dovtedy?“ Už len jeho prvá odpoveď ju zaskočila, ale chcela vedieť viac o tom mužovi, ktorý jej tak znepríjemňoval život.
„Odvtedy sa jeho lordstvo veľmi zmenilo. Dovtedy to bol veľmi príjemný a veľmi dobrý chlapec. Ale potom... potom sa zmenil...“ zašepkal starec a do očí mu dokonca vyhŕkli slzy.
„A viete, prečo sa zmenil?“ spýtala sa Angela, korá horela zvedavosťou.
„Ja... prepáčte mi to vša lordstvo, ale nemôžem vám povedať... sú to priveľmi intímne veci o živote jeho lordstva...“ ospravedlňoval sa Auberon, potom sa neprítomne uklonil a odišiel.
Zanechal tam Angelu samu a plnú dychtivosti po odpovediach, ktoré jej neboli zodpovedané.
Z myšlienok ju vytrhlo zafŕkanie. Obrátila sa za tým zvukom. Bol to Fulmen, avšak teraz fŕkal inak ako na Auberona. Angela sa slabo usmiala a priblížila sa k nemu. Čo to hovoril Auberon? Že ani Scott sa neodváži ho poriadne pohladkať? Možno práve teraz nadišla tá pravá chvíľa. Jej ruka sa pomaly blížila k nemu a ona mala oči iba pre neho. Dotkla sa jeho hlavy a jemne ho pohladila. O nič sa nepokúsil a tak s veselým úsmevom pokračovala. Priateľské fŕkanie jej bolo milšie, ako hocičo iné.
Po dlhej chvíli od neho odstúpila a chcela vyjsť von zo stajní. Ešte stále mala na perách úsmev, ktorý však zmizol, keď sa stretla so známym mrazivým pohľadom niekoho iného. Preglgla. Bol to on.
„Čo si myslíte, že ste pred chvíľou robili?“ položil jej otázku, na ktorú však nevedela nájsť inú ako pravdivú odpoveď.
„Ja... len som ho pohladila. Nebojte sa, nič mu nie je,“ ubezpečila ho a otočila sa, aby vyšla von.
„V týchto stajniach ste boli dokopy trikrát a už hladíte koňa, ku ktorému sa ostatní nepriblížia ani na tri metre!“ V jeho hlase bolo niečo čudné. A keď mu opäť pozrela do očí, zistila, že aj jeho pohľad sa zmenil.
„Ak je to pre vás taký veľký problém, už to teda nespravím,“ riekla, pretože sa jej už nechcelo hádať.
„Nie. Vôbec s tým nemám problém len... ma to prekvapilo,“ povedal potichu.
Angela naňho nedôverčivo pozrela a snažila sa vyhnúť jeho priamemu pohľadu.

Scott na ňu hľadel a žasol. Ako je to možné, že za vyše týždňa dokázala poblázniť skoro všetkých?? Už aj služobníctvo sa k nej prestalo správať tak nepriateľsky. Teda len v jeho prítomnosti, keď ju niekedy dokonca aj obhajovali. Je možné, že za to môže jej anjelský zjav? Aj teraz sa na ňu pozorne díval. Svetlo jej svietilo rovno na tvár a on videl, že jej modré oči naňho hľadia mierne nepriateľsky. Vlasy mala zopnuté v zložitom účese na hlave a ten akoby ich potlačoval a akoby sa chceli z toho spútania dostať, pretože niektoré sa jej z účesu vyplietli. Oblečené mala veľmi jednoduché marhuľové šaty, takmer bez výstrihu a s dlhým rukávom, aj keď bolo pomerne teplo. Bolo vidno, že ju vychovával otec, pretože aj svadobné šaty mala dosť konzervatívne. Stále ju mal pred očami, keď jej sňal z tváre tú čipku. Na okamih ho tak ohromila, že nebol schopný uvažovať. A presne to urobila aj teraz. Nebola ako ostatné ženy, ktoré viac ukazovali, ako skrývali.
„Chcel som s vami hovoriť...“ začal.
„To ste mi vraveli už ráno,“ prerušila ho okamžite a jemu sa zazdalo, že by radšej bola hicikde inde, len nie s ním.
„Pravdupovediac som vám to chcel povedať neskôr, ale keďže ste tu...“
„Ale mne sa nechce s vami teraz rozprávať,“ skočila mu zase do reči a na jeho veľké prekvapenie vyšla zo stajní von.
Vybehol za ňou a schmatol ju za lakeť.
„Au! Už zase začínate, pane?!“ zvolala a v očiach jej zablýskalo.
„Povedal som, že s vami chcem hovoriť, madam, a keď také niečo poviem, nechcite vedieť, čo sa stane tomu, kto sa mi v tej chvíli obráti chrbtom!“ povedal výhražne.
„Nebuďte smiešny a konečne ma pustite, lebo vás mám na dnešok plné zuby!“ skríkla.
„Také silné slová, madam?“ uškrnul sa a ona sa nadurdene odvrátila.
„Poznám aj silnejšie!“ vyhrážala sa.
„Ale čo?“ rozosmial sa. „Tak mi ich predveďte.“
„Hulvát, darebák, hnusník, sviniar... a viete čo?! Všetky platia na vás!“ vykríkla.
Nenahnevalo ho to, aj keď vedel, že keď to bude takto pokračovať, skôr či neskôr sa nevyhne hádke.
„Madam, už buďte konečne ticho!“ zvolal nahlas, aby ju prerušil.
„A nebudem, lebo vy mi nebudete rozkazovať...“
„Zajtra je ples!“ skríkol.
Prestala rozprávať a vyvalila naňho oči. „Č-čo tým myslíte?“
„Ako som už povedal. Zajtra je ples a my dvaja naň pôjdeme,“ oznámil jej pokojným hlasom. Ešte stále mal pred očami tú pozvánku, ktorá prišla už pred štyrmi dňami, ale bol taký nahnevaný, že si ani nevedel predstaviť, ako by o tom mal povedať manželke, ktorá bude určite ešte horšie vyvádzať.
„Neviem, o aký ples ide, ale môžete si byť istý, že ja sa ho nezúčastním,“ odsekla a zase ho chcela opustiť, no tentokrát bol rýchlejší. Schytil ju okolo pása a pritiahol k sebe.
„Č-čo... pusťte...“ habkala.
„To slovo ste už dne zopakovali minimálne desiaty krát, madam,“ zasmial sa pobavene. „A čo sa týka toho plesu... bohužiaľ ma tam budete musieť sprevádzať, inak nebudem mať inú možnosť a budem tam musieť vziať Justine,“ pokrčil plecami.
S očakávaním, ktoré sa o pár sekúnd ukázalo ako správne, začala červenieť a oči sa jej zužovali a zužovali, až ich skoro vôbec nebolo vidieť.
„Boli by ste schopný tam zobrať tú pobehlicu?!! Tú...“
„Nemohol by som inak, keby ste tam odmietli ísť,“ zatváril sa ako nevinný chlapček.
Teraz už hlasno dýchala a on užasnuto sledoval, koľko hnevu sa zmestí do tejto malej osôbky.
„Pôjdem tam! To si zapíšte za uši, že tam pôjdem, Scott Bailey!! Tá ženská sa nebude na nejakom plese hrať na mňa, aby ste vedeli!!“ skríkla, vytrhla sa mu a rozzúrene sa pobrala do domu. Nevedel, čo bude robiť a či ho v duchu bude považovať za úplne nemorálneho a bezzásadového človeka, ale aj tak sa usmieval. Dosiahol, čo chcel. Síce to bolo za cenu toho, že sa naňho nahnevala, ale nakoniec s ním pôjde, či nie? zasmial sa.