Fortuna XIV.kapitola

Anotace: 1.časť plesu... aj keď je to skôr cesta naň... v každom prípade dúfam, že sa vám aj táto časť bude páčiť :))

Sbírka: Fortuna

XIV.kapitola - Ples I.časť

Nová pomocníčka, Aubrey Garnettová, vošla do Angeliných komnát prvá, Angela šla hneď za ňou. Pravda bola, že mala naozaj veľmi málo času a tak ju Bella, ktorá tam už čakala a tvárila sa veľmi dotknuto, hneď vyzliekla a ona sa s blaženým úsmevom ponorila do teplého kúpeľa s bublinkami. Vôbec sa Belle nečudovala, že je nahnevaná, pretože jej o novej pomocníčke nepovedala ani slovo. Ale ako aj mohla, keď ona sama sa o tom dozvedela len pred niekoľkými hodinami a odvtedy so slúžkou nebola? Mala z toho zlý pocit najmä preto, že Bella bola jednou z mála, ktorí ju v tomto dome mali skutočne radi a správali sa k nej ako k skutočnej pani tohto domu. Starala sa o ňu celý čas, čo tu bola a vždy jej priniesla aj zaujímavé novinky a klebety. Vytvoril sa medzi nimi akýsi hlbší vzťah aj preto, že Bella bola len o tri roky mladšia. Boli skoro rovesníčky... aj keď samozrejme spoločenský rozdiel medzi nimi bol priam priepastný a taktiež jedna bola pani a jedna slúžka.
„Vaše lordstvo!“ prerušila sled jej myšlienok Bella, ktorá musela zvýšiť hlas, aby jej paniu vytrhla zo snenia. „Už som vás umyla. Ešteže ste si umývali vlasy už ráno, neviem ako by sa vám stihli vysušiť,“ povedala slúžka, ale Angela ju veľmi nepočúvala. Zachytila tak každé tretie slovo.
„Dobre, Bella. Usuším sa a rýchlo sa oblečiem,“ zamrmlala Angela a v tej chvíli až nadskočila.
Vonku totiž udrel tak hlasný hrom sprevádzaný bleskom, až ju to na smrť vyľakalo.
„To snáď nie!“ zakvílila, rýchlo sa usušila a zahalila sa do županu. Potom rýchlo zamierila k oknu a pozrela sa za záclony. Bolo ešte len neskoré popoludnie, ale obloha už bola úplne zatiahnutá a vonku bola tma ako v rohu.
„Všetko je proti mne! Nevydrží mi účes a šaty budú úplne mokré, keď prebehnem ten kúsok k domu...“ zarazila sa a na chvíľu prestala horekovať, pretože si uvedomila, že ani nevie, kam vlastne na ten ples idú.
„Bella!“
„Áno, vaše lordstvo??“ ihneď sa ozvala dotyčná.
„Vieš, kam sme dnes pozvaní? Zabudla som sa jeho lordstva spýtať...“ s očakávaním na ňu pozrela.
„Ehm... vaše lordstvo... dnes večer je predsa ples práve na vašu počesť u Baileyovcov!“
Angela vyvalila oči a vzápätí sa rozzúrila. Aha, takže Scott jej to akosi úplne zabudol povedať a ona si zatiaľ namýšľala, že možno nebude až takým stredobodom pozornosti a nejako sa ukryje pred zrakmi ostatných, ale to bolo teraz úplne nereálne! Samozrejme, že ich teraz bude každý sledovať, pretože to bude plesť, kde budú hlavní hostia! Všetko sa bude točiť okolo nich! Ach, ako ho len nenávidela za to, že jej to nepovedal! Zrejme ju chcel vytočiť a povedať jej to až predtým ako vstúpia do domu teraz už jej svokrovcov!
„Vaše lordstvo? Ste v poriadku?“ neisto sa ozvala Bella.
„Ale pravdaže,“ precedila pomedzi zuby a dodala: „A teraz ma rýchlo oblečte! Viete, že nemáme veľa času!“
„Á-áno, vaše lordstvo!“ vyhŕkla Bella trochu ustráchane a rýchlo sa pustila rozväzovať stuhu na škatuli, aby mohla šaty vytiahnuť. Keď ich Angela zbadala, na okamih stratila reč. Boli vyrobené z najkvalitnejšieho zamatu a tá farba... zdali sa jej úplne neskutočné... možno že keď sa ich dotkne, tak zmiznú...
„Zelená a zlatá...“ zamrmlala.
Bella to začula. „Zelená a zlatá sú farby rodu Baileyovcov, vaše lordstvo,“ povedala, asi aby navodila nejakú priateľskejšiu tému. Angela však na to nepovedala nič. Nechala sa obliecť a učesať a nevyriekla ani jediné slovo. Všetko okolo nej robili Aubrey a Bella.

Scott už netrpezlivo čakal pod veľkým schodiskom a bol taký nervózny, že si dokonca vytiahol z vrecka hodinky, aby zistil, koľko majú ešte času. Mali by prísť s niekoľkominútovým omeškaním, keďže sa nepatrí chodiť úplne načas, ale teraz sa mu zdalo, že prídu najmenej o celú polhodinu neskôr! Kde len je?? V hlave mu skrsla myšlienka, že chce možno celý ples sabotovať a rozhodla sa, že nepôjde... Tak to teda nie! To jej nedovolí! Nezosmiešni ho pred všetkými! Hneď teraz pôjde za ňou a...
Nestihol však vyjsť ani jeden schod a zbadal ju. Zostal nehybne stáť, takisto ako ona zastala na začiatku schodiska. Panebože! povzdychol si v duchu a s ohromením ju sledoval. Mala oblečené zelené zamatové šaty, takej istej látky a takej istej farby ako mal on kabátec. Boli popretkávané zlatou niťou, ktorá vytvárala na celých šatách akési zvláštne obrazce a zhluky čiar.
Inak bol ich strih až do očí bijúci. Šaty boli bez rukávov, iba mali zhrubnuté ramienka, ktoré tam boli iba preto, aby na nej celá tá látka vôbec držala. Šaty mali taký veľký výstrih, až pohľad odvádzal od čohokoľvek iného. Zelený zamat zdôrazňoval Angelin útly driek a široká sukňa, ktorá sa ťahala za ňou ako vlečka, ešte viac. Pozrel jej do tváre a všimol si, že ani teraz na nej nie je nič umelé, okrem červeňe na líca a na pery. Zrejme bola taká bledá, že to slúžky nevedeli inak vyriešiť. A tie vlasy! Zopnuté podľa najnovšej módy – boli pospájané na hlave do všelijakých lokničiek, ale jeden hrubý prameň skrútený do trubičky visel na boku.
Angela v tomto okamihu predstavovala veľkolepé dielo a on na chvíľu zapochyboval, či je naozaj skutočná.
Preglgol a snažil sa zase nasadiť chladný výraz, ale jednoducho od nej nemohol zrak odtrhnúť. Hľadel na ňu, ako sa takmer vznáša, keď kráča dolu schodmi a ako jej prameň vlasov poskakuje po tvári a ona vyzerá veľmi roztomilo.
„Ehm...“ odkašľal si, keď prišla až k nemu. „...hm... dobrý večer, madam,“ vyjachtal, čo by hocijakú inú ženu určite pobavilo a zasmiala by sa polichotená jeho ohromením, jeho vlastná manželka však nebola ako ostatné ženy. Ďalej naňho zazerala a opäť mal pocit, akoby všetko naokolo zamrzlo.
„Pôjdeme?“ ponúkol jej rameno a ona ho dosť neochotne prijala.
„Pravdaže,“ odvetila a potom už šli mlčky ku kočiaru, ktorý stál pred vchodom. Bol celý zo zlata, len erb na oboch bokoch bol popretkávaný aj zeleňou. Angela na ňom zbadala zlatý meč na zelenom pozadí. Mal prezentovať odvahu a chrabrosť členov z rodu Baileyovcov. Pohŕdavo sa usmiala, keďže si jej manžela alebo Johna Baileyho nevedela predstaviť v nejakých nebezpečných situáciách. Na také niečo majú určite nejakých ochrancov a oni zostávajú vzadu.
Videla, že si všimol jej odfrknutie a zdalo sa jej, že zahliadla na chvíľu hnev v jeho očiach, avšak nedal na sebe nič znať. Otvoril jej dvierka a pomohol jej nastúpiť. Potom vošiel za ňou. V diaľke zahrmelo a ona si bola istá, že v noci sa spustí obrovský lejak. Len dúfala, že počasie sa nezhorší, kým nevystúpi z koča u „svokrovcov“.
Keď sa pohli, začala byť dosť nervózna, pretože v takom uzavretom priestore sa ešte s mužom, ktorý bol teraz jej manžel, neocitla. Sedeli vedľa seba, ale ona sa snažila čo najviac dostať k oknu, aby sa vyhla dotyku s ním.
„Ja nehryziem,“ povedal do toho ticha úplne pokojný hlasom.
„Č-čože?“ zahabkala, keďže ju nachytal.
„Nemusíte utekať, madam,“ uškrnul sa a jej sa zazdalo aj v tej tme, že trochu pohŕdavo.
„Ja sa vás nebojím!“ vyhlásila bojovne a zase sa posunula na predošlé miesto.
„To som rád,“ zamrmlal a hodnú chvíľu bolo medzi nimi opäť ticho, keď sa zase ozval: „Zavrite oči, madam.“
Angela, ktorá doteraz hľadela von oknom, sa strhla a trochu aj zľakla. „P-prečo?“ oči mala naširoko roztvorené a keď sa naňho zahľadela, videla, že na ňu zase tak čudne hľadí, ako tam pod schodiskom.
„Len tak urobte a na nič sa nepýtajte,“ odvetil a ona voľky-nevoľky zavrela oči.
„Otočte sa,“ prikázal jej a ona sa mu s čoraz väčším strachom otočila chrbtom. Chce jej snáď vyzliecť šaty?? Ak áno, vedela si veľmi dobre predstaviť, čo by od nej chcel. A vedela tiež, že by sa mu nemohla nijako ubrániť, pretože by bolo neslýchané, keby to náhodou kočiš začul. Klebiet by bolo plné mesto.
Naprázdno preglgla a s malou dušičkou čakala, čo bude robiť. Vzápätí na krku pocítila chlad a tiež jeho ruky, ktoré jej ničo okolo krku zapínali. Pochytila ju nevysvetliteľná triaška a modlila sa, aby už konečne prestal. Neurobil tak. Premiestnil sa k jej ušiam a niečo na obe zavesil. Potom jej na prst nastokol prsteň.
„Už som skončil,“ prerušil ticho a pohodlne sa zase oprel o mäkké sedadlo.
Prekvapene si tiež normálne sadla a zahľadela sa na ruku. Bol na nej obrovský prsteň a jej sa zazdalo, že ho odniekiaľ pozná.
„To je pečatný prsteň Baileyovcov, ktorý som vám nastokol v deň svadby,“ odpovedal na jej nevyslovenú otázku.
Ako mohol vedieť, že ho ešte v to ráno po svadbe hodila do stolíka, aby sa naň nemusela dívať??
„Povedzme, že ste si ho takmer zabudli,“ ozval sa znovu a ona žasla nad tým, ako dobre vie čítať jej myšlienky.
„Mhm... ďakujem, že ste mi ho priniesli,“ usmiala sa silene a potom už zvyšok cesty prebehol v úplnom tichu.

Vydýchla si, keď sa konečne koč zastavil a sluha z domu starších Baileyovcov jej otvoril dvierka. Rýchlo vystúpila a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Vzápätí zbadala ako oblohu nad domom rozčesol rozvetvený a žiarivý blesk. Na okamih osvetlil dom a ona zbadala, že je dosť podobný jej novému domovu. Vlastne boli skoro rovnaké, aj keď si bola istá, že jej manžel sa nechcel podobať otcovi a tak sa za denného svetla určite tak nepodobali, ako sa jej to zdalo teraz. Ani si neuvedomila, že tam len tak postáva a Scott aj sluha na ňu s očakávaním hľadia, kým sa preberie. Z myšlienok ju však vytrhol až hrom, ktorý sa ozval podstatne bližšie ako ten predošlý.
„Môžeme?“ ponúkol jej Scott rameno dnes už po druhýkrát.
„Poďme,“ povzdychla si a pochmúrna nálada sa jej opäť vrátila a teraz už v plnom rozsahu. Už o chvíľu...
„Niečo vám musím povedať, madam,“ prerušil ticho Scott, ale nezastavil a spoločne pomaly vystupovali po schodoch k hlavnému vchodu. Nikto tu už nebol, čo znamenalo, že asi prišli poslední.
„Už viem, že tento ples sa koná na počesť našej svadby,“ skočila mu do reči odmerane.
„A odkiaľ, ak sa smiem spýtať?“
„Na tom predsa nezáleží, nie?!“ odsekla. „Mali ste mi to povedať a ja...“
„A vy by ste nechceli prísť,“ dokončil za ňu.
„Och!“ myseľ jej zrazu osvietilo poznanie. „Vy ste to na mňa narafičili! Vedeli ste, že nechcem ísť a... vy... vy hnusný...“
„Radšej to nedokončite, madam, pretože teraz na hádky nie je čas, nemyslíte?“ zarazil ju nezúčastneným tónom.
„Och, ale pravdaže, keď ste ma už donútili... ťažko sa mi to hovorí, ale máte pravdu,“ povedala ešte stále nepriateľsky a zastala v hale.
„To si radšej necháme na doma,“ zamrmlal potichu.
No ona ho počula a zmrazila ho pohľadom, takže už radšej mlčal, avšak na jeho tvári priam svietilo, že sa náramne baví.
Sluhovia v hale sa uklonili a s priam posvätnou úctou im vzali plášte, ktoré si zobrali, keby pršalo. Angela si nechala vyzliecť svoj ozdobný plášť, Scott mal len obyčajný čierny.
Kým si ho vyzliekal, zachytila svoj odraz. Ani si to neuvedomila, ale teraz stála pred veľkým zrkadlom a užasnuto sa na seba dívala. Bolo na nej niečo iné ako doma... aj keď tam tiež nemohla uveriť, čo s človekom dokážu spraviť šaty a dobrý účes, no predsa len... niečo tu nehrá... Ale pravdaže! Keď odchádzala, nemala na sebe nič okrem šiat. Teraz jej však na hrudi ležal krásny smaragdový náhrdelník, ktorý žiaril rovnako ako smaragdové náušnice a prsteň na ruke. Takže Scott jej dal darček?
Nenápadne sa obzrela a videla, že sa rozpráva s nejakým mužom, ktorý vyzeral, že je jedným z hostí. Práve sa spolu výborne bavili a potľapkávali sa. Angela si ho pozorne prezrela. Bol to pohľadný muž, ktorý vyzeral byť v Scottovom veku. Mal čierne vlasy, oči ako dva uhlíky a vlastne celý bol oblečený v čiernom. Vyzeral skoro ako netopier.
Medzitým čo si ho pozorne prezerala, podišli dvaja muži až k nej.
„Madam, toto je George Waham, môj dobrý priateľ. A George, táto dáma je Angela Johnsonová – Baileyová, moja manželka,“ predstavil ich.
George sa ukradomky uškrnul a vrhol pobavený pohľad na Scotta, potom sa prívetivo usmial na lady. „Madam! Tak veľmi som túžil spoznať vás! Scott je môj najlepší priateľ a pravdupovediac sa veľmi vzpieral, keď sa dozvedel o svadbe,“ prezradil a vôbec si nevšímal dotyčného vraždiaci pohľad. „Ale keď som vás dnes po prvý krát zbadal... nuž... musím priznať, že vaša krása ma oslnila,“ polichotil jej.
Scott si pomyslel, že Angela sa urazene otočí a odíde od nich, ale na jeho obrovské prekvapenie sa zasmiala a jemu sa na okamih zdalo, že niekto rozozvučal stovky zvončekov. „Lichotíte mi, pane! A ja sa zase musím priznať, že aj vy ste ma očarili hneď na prvý pohľad.“
„Och, taká pocta, madam!“ zvolal George a vrhol na ňu taký pohľad, až Scotta zamrazilo.
Čo si to dovoľuje k jeho žene?! A ona! Bez zábran s ním koketuje!
„Ale hovorte mi George,“ počul priateľa hovoriť.
„V poriadku, George, ale pod jednou podmienkou,“ zasmiala sa a zaklipkala riasami.
„Čo len budete chcieť!“ zvolal a teatrálne pritom rozhodil rukami.
„Že aj vy mi budete hovoriť menom. Pre vás som Angela,“ usmiala sa zvodne.
„Tak to by už stačilo!“ prerušil ich „konverzáciu“ Scott nahnevane.
„Ale, priateľ môj, práve sme sa začali spoznávať...“ bránil sa George.
„Budete sa spoznávať neskôr! Teraz musíme ísť!“ zvolal Scott a ešte stále mu v učiach zneli Angeline slová – pre vás som Angela. Takže pre Georga je Angela a pre vlastného manžela madam?! Tak to už je vrchol.
Zdrapil Angelu za ruku a v slepej zúrivosti ju vliekol za sebou.
„Čo to robíte?! Pusťte ma, pane!“ skríkla. Ešteže v sále oproti nim bol hluk.
Oslovenie „pane“ ho ešte viac rozhnevalo a nakoniec zastavil až pred veľkými dverami do plesovej sály.
„Nedovoľujte si na mňa!“ zvolala pobúrene a naprávala si účes a šaty.
„Budem si s vami robiť, čo len budem chcieť, pretože ste moja žena!“ skríkol.
Chcela niečo nahnevane namietnuť, ale vyrušilo ich slabé zavŕzganie a o chvíľu už hľadeli do niekoľko stoviek párov očí, ktoré ich pozorne sledovali.