Fortuna XVIII.kapitola

Anotace: a je tu ďalšia kapitola... dúfam len, že ma za ten koniec nezabijete :D

Sbírka: Fortuna

XVIII.kapitola - Nečakané nebezpečenstvo

Angela naňho nehybne vyvaľovala oči, akoby ešte stále nemohla uveriť tomu, že ju prichytil.
„Na niečo som sa vás pýtal!“ zvýšil hlas a pohol sa smerom k nej.
Vystrašene sa postavila a v tej chvíli bola rada, že ich dvoch oddeľuje stôl. Uvedomila si tiež, že v ruke ešte stále drží ten dotrhaný kus papiera. Rýchlo ho pustila na stôl a tento pohyb, samozrejme, jej manželovi neušiel.
„Odpovedzte mi, lebo uvidíte, čoho všetkého som schopný!“ zvolal a hlas sa mu od zlosti až triasol.
„Viete ja...“ zahabkala Angela a trochu sa schúlila. „Nemala som to v úmysle, ale...“
„Tak potom mi vysvetlite, prečo som vás tu našiel, keď ste to NEMALI V ÚMYSLE!“ zreval.
Vytreštila oči a pomaly sa pohla ku kraju stola, keďže aj on sa pohol. Chcela, aby ich teraz delila čo najväčšia vzdialenosť. Vyzeral naozaj rozzúrene a ona si bola vedomá toho, že „návštevou“ tejto miestnosti asi zašla priďaleko do jeho súkromia.
„Pane...“
„Dočerta, viete vy vôbec ako to oslovenie nenávidím?!“ skríkol ešte hlasnejšie.
„Tak teda prepáčte, ale ja vám inak odmietam hovoriť!“ ohradila sa.
„Varujem vás!“ pohol sa ešte bližšie k nej. „Povedzte mi, čo ste tu robili?!“
„Bola som jednoducho len zvedavá!“ vykríkla. „Už som povedala, že som to nemala v úmysle! Zbadala som dvere a...“
„A vôbec ste nepomysleli na to, že táto miestnosť je pre vás zakázaná?!“ prerušil ju rozhnevane.
„Neviem, prečo by mala byť zakázaná!“ vyhŕkla Angela zamračene. „je to knižnica a keby som chcela čítať...“
„Čo to tu trepete?! Odkiaľ by ste asi vedeli čítať?!“ odfrkol si.
„No dovoľte!“ zvolala pobúrene. „Viem čítať aj písať a takisto viem, čo znamená tento lístok!“
„Aký lístok?“ spozornel.
„Ten, čo ste tu mali pohodený. Videla som ho tu a prečítala som si ho, aby ste vedeli!“
Scott očami prebehol ten zdrap papiera, pretože za ten čas ich krátkeho rozhovoru si stihli vymeniť pozície a Angela teraz stála chrbtom k dverám, kým Scott stál pri stoličke. Potom na ňu pomaly pozrel.
„Nevyvodzujte z toho predčasné závery...“
„A ako nemám?!“ prižmúrila oči. „Nielenže ste mi nič nepovedali, ale ste svojím konaním ohrozili aj mňa a všetkých ostatných! Povedzte mi, o čo tu ide! Kto vám poslal ten list? Aké informácie vám mal dať? A akú nehodu mal ten dotyčný na mysli??“
„To vám nemôžem povedať, madam,“ povedal odrazu úplne pokojne.
„Ale prečo?!“ vykríkla.
„Vy sa do toho nemusíte absolútne starať. Je to moja vec,“ odvetil ľadovo.
Nahlas sa zhlboka nadýchla. „Som vaša manželka a mala by som vedieť o niečom takom! Hazardujete tu so životmi nás všetkých! Ak vás napadli, iste nebude dlho trvať a stane sa to aj niekomu inému!“
Scott nadvihol obočie. „Chcete povedať, že už ste prišli na to, že ste moja manželka? Trochu neskoro, nemyslíte?“ povedal posmešne a pozorne si ju pritom premeriaval.
Na malý okamih ustrnula a prepaľovala ho pohľadom. Potom sa bez jediného slova otočila a odišla.
Scott už len videl kúsok jej nových zelených šiat mihnúť sa za rohom. Potom si sadol k stolu a s tvárou v dlaniach premýšľal.

Angela rozzúrene zamierila do izby, ale nie aby sa prezliekla z dopoludňajších šiat do popoludňajších. Toto smiešne pravidlo zaviedla pani Hairstonová, ktorá tvrdila, že všetky moderné ženy tak robia. Keď Angela namietla, že nechce byť až taká moderná, vyhrešila ju, že zanedbáva svoje postavenie a tak sa jej Angela rozhodla vyhovieť.
Vošla do izby a na posteli ležali ružové šaty s čipkami, ktoré podľa krajčírky boli jedny z najmodernejších, ale ona nešla k posteli, aby si obliekla práve tieto. Prešla až k šatníku a vytiahla odtiaľ tmavomodrý jazdecký úbor s peknými čižmičkami a bičíkom, ktorý však nepoužívala, lebo doteraz na to nemala dôvod.
Rýchlo si vyzliekla šaty, ktoré mala doteraz na sebe a obliekla si jemné nohavice a kabátik. Vlasy si zopla do drdolu, aby jej neprekážali.
Ihneď zamierila do stajne. Bol tam Auberon, ktorý vyzeral prekvapene, keď ju zbadal takto oblečenú.
„Vaše lordstvo! Chcete si ísť zajazdiť?“ ihneď ju spovedal starec.
„Pravdaže,“ odsekla nevrlo ešte stále nahnevaná.
Zdalo sa, že koniara to neprekvapilo. Tieto neustále výkyvy nálad oboch pánov tu mal na dennom poriadku.
„Ak dovolíte, radil by som vám, aby ste už nešli. Je neskoro a bude sa stmievať čo nevidieť...“
„Čo sa mi to tu snažíte nahovoriť, Auberon?!“ vyrútila sa naňho, aby si aspoň na niekom vybila zlú náladu. „Sú ešte len štyri hodiny...“
„Ale tu prichádza noc veľmi rýchlo!“ tvrdil Auberon. „Nemôžem vás pustiť! Čo ak sa vám niečo stane, vaše lordstvo? Nikdy si to neodpustím!“ zabedákal bezradne.
„Upokojte sa,“ prihovorila sa mu Angela už trochu priateľskejšie. „Sľubujem, že nebudem dlho a budem si na seba dávať pozor.“
„Och, tak teda dobre. Ale vráťte sa najviac tak o hodinu!“ prikázal jej a ona sa milo usmiala. Od Auberona nikdy nebrala príkazy ako urážku. Práve naopak. Za tú krátku dobu si ho veľmi obľúbila a mala ho rada skoro ako svojho otca. Presne ako Scott, ale na toho darebáka teraz nechcela myslieť. Čo si vlastne o sebe myslí?! Čo ak sa pustil do niečoho mimo zákona?? A vôbec nepomyslel na to, že má manželku a veľa ďalších blízkych ľudí, ktorým by mohli ublížiť!
Ešte stále zamračene a premýšľajúc nasadila Pruine sedlo, aj keď ju Auberon dôrazne žiadal, aby to nechala na koniarov. Ona však nechcela, aby všetko za ňu robili sluhovia. A navyše takí, čo ju neznášajú a potom sa budú sťažovať, že nevie ani len postroj koňovi nasadiť. Tak to teda nie! Zvládne to aj sama.
Keď bola Pruina pripravená, vyviedla ju z boxu a následne aj zo stajne a vysadla na ňu. Potom odcválala smerom k lesu a to naozaj veľmi rýchlym cvalom.

„Auberon!“ volal Scott a blížil sa k starcovi.
„Dobré popoludnie, vaše lordstvo!“ podzravil ho koniar a ďalej sa venoval chorému žrebcovi.
„Ako mu je?“ ustarostene sa spytoval Scott.
„Bude v poriadku, vaše lordstvo. Nebojte sa,“ usmieval sa Auberon.
„Dobre. Keď to hovoríte vy, musí to byť pravda,“ vzdychol si Scott a zamieril k Pruine, aby ju pohladil, ostatne tak ako každý deň. Patrila medzi jeho najobľúbenejšie kone.
Avšak keď prišiel až k jej boxu, s prekvapením zistil, že kobyla tam nie je.
„Auberon!!“ skríkol.
Koniara vystrašil lordov hlas a rýchlo sa ponáhľal k nemu. „Stalo sa niečo, vaše lordstvo??“
„Kde je Pruina?!“ obrátil sa naňho Scott a prepaľoval ho očami.
„Vonku,“ odvetil Auberon šípiac problémy.
„Kde vonku?!“ precedil Scott pomedzi zuby.
„Prišlo jej lordstvo a ja som pani nemohol zabrániť...“ zahabkal starec.
„Dopekla, viete vy vôbec koľko je hodín?! Za chvíľu bude tma ako v rohu!“ skríkol Scott nahnevane.
„Povedal som to aj jej lordstvu, ale nepočúvala ma. Prisľúbila mi však, že sa vráti, kým sa zotmie...“ obhajoval sa koniar vydesene.
„A čo ju nepoznáte, Auberon?! Pred chvíľou sme sa zase pohádali a som si úplne istý, že naschvál sa vráti až niekedy v noci!“ zvolal Scott a rýchlo sa hnal k svojmu žrebcovi.
„Osedlajte mi ho, Auberon!“ rozkázal a netrezlivo čakal, kým tak starý koniar urobí.
„Pokúsim sa nájsť jej lordstvo!“ oznámil mu Scott a ešte väčšou rýchlosťou ako Angela predtým, vyrazil smerom k lesu.
Auberon za ním z časti zmätene a z časti aj nechápavo hľadel, ale potom sa zamračil. Bol si istý, že za strachom lorda sa skrýva aj niečo iné ako obyčajný strach z noci.

Scott sa hnal do lesa čoraz rýchlejšie. Dopekla, kde je?! Že by sa zmýlil a vyrazil iným smerom?? Les pomaly hustol a hustol, až nakoniec konáre natoľko bránili už aj tak pomaly dohasínajúcemu svetlu, že nastalo úplné šero. Zrýchlil sa mu dych, obzeral sa okolo seba a počúval, aj napriek dupotu Fulmenových nôh, všetkým zvukom naokolo.
Po pol hodine jazdy konečne začul vzdialený dupot kopýt o tvrdú zem a popchol koňa do ešte väčšej rýchlosti. O niekoľko sekúnd neskôr zbadal Pruinu, ktorá priam žiarila v tej tme a na nej sediacu Angelu. Už spomalila a teraz šla len klusom. Uľahčene si vydýchol a pustil sa za ňou, aby ju dostihol a odviedol domov.
„Madam!“ zakričal na ňu a ona sa prekvapene obrátila.
Zatiaľ ju dobehol. „Už sa stmieva, madam, a myslím, že by sme sa mali urýchlene vrátiť domov,“ oznámil jej a chcel chytiť Pruine uzdu, ale Angela mu ju vytrhla.
Jej prekvapenie sa pomaly začínalo meniť na hnev, že ju prenasledoval až sem.
„Čo si to dovoľujete, pane?! Rozhodli ste sa ma dokonca špehovať?!“ zvolala rozhorčene.
„Nie, prišiel som sem, aby som vás odviedol do domu. Už sa zotmelo a je to tu nebezpečné,“ odvetil pokojne.
„A odkedy sa už len vy staráte o moje bezpečie, pane?!“ odsekla.
„Od dnes!“ prerušil ju. „Madam, neviete, čo všetko sa tu môže stať. V týchto časoch tu nie je bezpečno!“
„V akých časoch??“ spozornela a pozorne sa naňho zahľadela.
„V nijakých... myslel som len...“ zahabkal, lebo si uvedomil, že povedal priveľa.
„Súvisí to s tým lístkom?? No tak odpovedzte!“ naliehala dychtivo, lebo chcela využiť chvíľu prekvapenia.
„Nepýtajte sa, madam. Na toto vám nemôžem odpovedať!“ odbil ju Scott.
„Už som vám povedala, že toto sa týka všetkých! Ak sa vám stala nejaká nehoda, je možné, že ďalším terčom bude niekto z domu alebo...“
„Povedal som vám, aby ste sa do toho nestarali!“ skríkol. Už dávno to veľmi dobre vedel a keď mu to bude stále pripomínať, jeho pocit zlej predtuchy tým nezmizne! Iba čo ho ešte viac rozčuľuje.
„Tak dobre teda! Nebudem sa do ničoho starať, ale ja som vás varovala!!“ prižmúrila oči nadurdene.
„A prestaňte sa už konečne urážať! Ste ako malé dieťa, madam! Správajte sa už konečne dospelo!“ zvolal v návale zlosti, lebo ho neprestala ani po jeho napomenutí varovať a vyhrážať sa.
„Ja že sa správam ako dieťa?? A čo potom vy, keď nemôžete prežiť ani jediný bez hádky?!“ obvinila ho.
„Ako keby ste vy bez nej vydržať mohli!“ odsekol Scott. „Nie som to ja, kto večne začína nové a nové rozpory!“
„A kto potom?! Hádam nie ja?!!“ vykríkla nazlostene.
„Viete čo, madam?! Mám vás už plné zuby! Toto manželstvo je mojím prekliatím!“ zreval a popchol koňa viac do lesa, aby sa jej už konečne zbavil. Nech sa vráti hoci aj o polnoci! Jemu je to ukradnuté!
Ešte však Fulmen neprešiel ani desať krokov a Scott začul podozrivý šuchot. Zastavil Fulmena a vtedy ticho, ktoré panovalo v lese, prehlušil výstrel! Zdesene sa obrátil a videl, že Angela sa ledva drží na Pruine, ktorá erdžala a vzpínala sa. Scott vedel, prečo to kobylu tak rozrušilo. Samotnú Pruinu totiž našiel v lese, kde na ňu strieľali zbojníci, ktorí jej bývalých pánov už zabili a ona im nedovolila vysadnúť na jej chrbát. Preto sa z pomsty rozhodli po sebe úplne zahladiť stopy a začali bez rozmyslu strieľať. Scott ju vtedy zachránil len tak tak.
Teraz sa však ocitli v oveľa vážnejšej situácii. Zbadal, že Angele sa napokon podarilo kobylu ako tak upokojiť, ale nikde tu nebola záruka, že nebudú strieľať ďalej. Preto rýchlo zamával Angele, aby šla k nemu. Popohnala Pruinu, ako sa to len dalo a vtedy sa to stalo! Z kríkov sa ozval ďalší výstrel a Scott videl, ako guľka prefičala kobyle pri uchu. Tá sa tentoraz vystrašene postavila na zadné a keď dopadla na zem, pohodila zadkom.
Angela sa neudržala a Scott ako v spomalenom filme videl, ako padá dolu na tvrdú zem a zostáva nehybne ležať...