Moje sestry a JA

Anotace: 7. kapitola

„Saige, ja som hladná.“ Rozozvučal sa tenký hlások tesne pri mojom uchu. Cítila som ako mi malé rúčky stláčajú líca. Unavene som otvorila oči a hľadela na detskú tváričku. Libby ležala vedľa mňa rozvalená na posteli a na tvári ma šteklili jej blonďavé vlásky.
„Libby, čo chceš?“
„Som hladná.“ Pozrela som na budík na nočnom stolíku. Už bol takmer obed.
„Tak choď za mamou.“ Odbila som ju a prevrátila sa na druhý bok.
„Mama a ocko odišli preč.“ Posadila som sa zahľadela na malú sestru.
„Tak choď za Molly.“ Libby zoskočila z postele a ťahala ma za rukáv. Ešte stále mala oblečené ružové pyžamko.
„Ani Molly tu nie je.“ Vtedy som zbystrila. Zoskočila som z postele a cestou do kuchyne som ju spovedala.
„Kam išla mama s otcom a Molly?“
„Mama s ockom išli na tú chatu.“ V prvom momente som sa chcela opýtať, o akej chate to hovorí, ale potom mi to došlo. Zabudla som, že naši dnes majú výročie sobáša a vtedy vždy na dva dni odídu na chatu. To však nevysvetľovalo to, kde zase trčí Molly.
Posadila som Libby na barovú stoličku a snažila sa nájsť v chladničke niečo, čo sa aspoň približuje jedlu, ktoré by ma po prvom súste nezabilo, lebo je už tri roky po záruke.
„A Molly je kde?“ Libby bola chvíľu ticho a tvárila sa, že premýšľa. Ja som trpezlivo čakala na odpoveď a ona zatiaľ okopávala nohami barový pult.
„Libby, nekop do toho! Tak kde teda je?“
„Išla do obchodu lebo povedala, že tu nemáme nič na jedenie.“ Pri pohľade ktorý sa mi naskytol, som si pomyslela to isté. Jediné, čo vyzeralo jedlé, bolo arašidové maslo. Lenže u nás doma sa nachádza chleba len veľmi zriedka. Tak som pred Libby položila pohár s maslom a zapichla doň lyžičku.
No čo, kým príde Molly, tak to postačí. Len dúfam, že ju z toho nebude bolieť brucho. To by som si potom užila.
„Kedy odišla?“
„Neviem. Už dávno.“ Snažila sa strčiť si veľkú lyžicu do úst ale príliš jej to nešlo.
„Ako to že nevieš?“
„Išla, keď som pozerala Toma a Jerryho.“ Z prvej ruky viem, že Toma a Jerryho dávajú v sobotu o deviatej ráno (aj ja sa niekedy túžim vrátiť do detských čias). Teraz bolo jedenásť hodín. Ako môže byť niekto dve hodiny v potravinách a nechať malú sestru bez dozoru?
Ani som si nemusela sama odpovedať, pretože práve v tej chvíli sa vrútila dnu Molly. Hodila kľúče od auta a tašky s nákupmi na pult.
„Môžeš mi láskavo vysvetliť, čo si tam robila tak dlho?“ Spýtala som sa a ani som sa nesnažila skrývať, že som nahnevaná.
„Ále, v obchode som bola iba chvíľu ale potom som stretla Kate a nejako sme sa zarozprávali.“ Kate je jedna z jej množstva „kamošiek“. Nikdy nepochopím, ako ich môže Molly strpieť. Sú to slizké potvory, ktoré sa len pretvarujú a správajú sa ku každému povýšenecky. Napriek všetkým Mollyným zlým vlastnostiam je to super baba a také „kamošky“ si fakt nezaslúži.
Ale už dávno som ju prestala prehovárať, nech sa na ne vykašle. Ona si myslí, že sú sväté a bohvie aké úžasné. Vážne si nevidí ďalej od nosa.
„Si vôbec normálna? Ako môžeš zabudnúť, že si doma nechala malé decko a kávičkovať s kamarátkou. Čo keby sa jej niečo stalo?“ Ešte som stihla zaregistrovať letiace vrecko s cestovinami a vyhla som sa mu. Neveriacky som na ňu hľadela.
„Ak ešte niečo povieš, tak do teba hodím toto.“ V ruke sa jej objavila dvoj litrová fľaša coly. Ja som nemienila riskovať otras mozgu, takže som hneď stíchla.
Zanechala som ju v kuchyni a vrátila som sa späť do svojej izby.

V telke dávali samé blbosti ale to bolo asi jediné, čoho som bola schopná. Vlastne som ho ani veľmi nevnímala. V myšlienkach som sa stále vracala do včerajšej noci a dookola som si ju premietala.
Stále som premýšľala, čo som mala alebo mohla spraviť inak, ale nespravila.
Už asi po stý krát mi zazvonila mobil. Aj keď som nemala vôbec chuť s niekým sa rozprávať, zodvihla som to.
„Čau. No čo je s tebou? Volala som ti už minimálne osem ráz. Prečo mi nezdvíhaš telefón? Si na mňa nahnevaná?“ Chrlila na mňa Emily jednu otázku za druhou.
„Prepáč. Bola som pri bazéne a mobil som si zabudla hore v izbe.“ Zaklamala som.
„Určite sa na mňa nehneváš?“
„Jasné, že nie. Mala by som sa?“ Ďalšie klamstvo.
„No ja neviem. Keď si tak skoro odišla a ani si sa nerozlúčila, tak som si myslela, že si sa na mňa asi nahnevala. Vieš, na chvíľu sme si s Rickom odskočili.“ Povedala a potichu sa zasmiala. Vážne som sa nemusela pýtať, kde boli a už vôbec nie, čo robili.
„Išla som za tebou ale nenašla som ťa a nechcelo sa mi naháňať sa tam a hľadať ťa.“ A ďalšie.
„Prečo si vôbec odišla tak skoro? Stalo sa niečo?“
„Nie, nič sa nestalo, len som sa tam už nudila a bola som unavená.“ A ďalšie. Teraz sa necítim mizerne iba preto, že som hlúpa kofa, ktorá je bezdôvodne hnusná na chalana, ktorý ju zachránil, ale ešte aj preto, že som odporná klamárka, ktorá klame svojej najlepšej priateľke. Som úbohá.
„Ale páčilo sa ti tam, nie?“ Počula som v Emilynom hlase očakávanie a keby som povedala nie, tak by na mňa asi nadobro zanevrela. No čo mi zostávalo?
„Bolo to tam super.“ Zatrililkovala som s predstieraným nadšením.
„Tak to si musíme niekedy zopakovať a už sa neopováž vyhovárať na to, že nemáš rada diskotéky. Ozaj, neprídeš dnes do pizzérky? Máme tam taký malý zraz. Bude tam Peter, Ginger, ja a ty.“ Slovo pizzérka pre mňa začínalo nadobúdať nový význam a verte mi, že keď som to slovo počula, zježili sa mi všetky chlpy na tele.
„Ja dnes asi nejdem. Vieš, nejako mi nie je dobre. Asi som dostala na tom slnku úpal, či čo.“ Snažila som sa vykľučkovať. Myslíte si, že ma to zachránilo? Ani omylom. Síce som si vybavila na dnešok absenciu, ale s tým, že zajtra som tam ako na koni aj keby sekerky z neba padali.
Buď má Emily výnimočné presvedčovacie schopnosti, alebo môj rečnícky talent začína stagnovať. Ja som sa dokázala vždy takmer zo všetkého vykecať, ale v poslednej dobe, mi to akosi nejde. A to pre mňa znamená, že musím vymyslieť, čo spravím, keď tam stretnem Josha. A ten tam bude určite.