Fortuna XXV.kapitola

Anotace: a hneď pridávam aj ďalšiu časť, lebo na tú nasledujúcu si zrejme budete musieť počkať :)

Sbírka: Fortuna

XXV.kapitola - Hrozné prebudenie

Angela vybehla z pracovne chvíľu po tom, ako si uvedomila, že bola možno na manžela pritvrdá. Nikdy neuvažovala nad tým, že ten človek môže mať aj nejaké city, ale bolestný výraz, ktorý mu zbadala v očiach ju presvedčil o opaku.
Vyplašená sa rozbehla dlhou chodbou a nakoniec zadychčane zastala na prahu vstupných dverí. Stál v nich totiž Christopher a hľadel niekam do diaľky.
„Čo je? Čo sa stalo, Christopher??“ spýtala sa ihneď, lapajúc po dychu.
„Jeho lordstvo práve odišlo,“ odvetil majordómus, ani na ňu nepozrel. V jeho hlase postrehla vyčítavý tón a ona si uvedomila, že ich hádku muselo byť počuť na celý dom. Zahryzla si do pery.
„A neviete kam?“
„To netuším, vaše lordstvo,“ odpovedal ľadovo a zatresol jej dvere rovno pred nosom.
„Otvorte!“ zvolala pobúrene.
„Nie. Nemali by ste...“
„Okamžite mi otvorte tie dvere!“ skríkla a zdalo sa, že jej ostrý tón prevážil jeho zaťatosť, pretože aj keď jej neotvoril, aspoň odstúpil od dverí. Prudko si ich sama otvorila a vybehla von žmúriac do poludňajšieho slnka.
Hľadela smerom k ceste, ale pochybovala, že by si stihol vytiahnuť koč za takú malú chvíľu. Rozbehla sa teda k stajniam.
To rýchle tempo ju čoskoro unavilo a keď sa nakoniec zjavila v stajni, mala problém sa vôbec nadýchnuť. Podarilo sa jej to v priebehu niekoľkých sekúnd a potom sa vydala hľadať niekoho, kto by jej odpovedal na otázky. Splašene sa obzerala a kráčala rýchlym tempom až k zadnej časti. Vrhla letmý pohľad do boxu, ktorý bol vyhradený pre Fulmena a od zdesenia sa jej zastavilo srdce. Žrebec tam totiž nebol! Hľadela do prádzneho boxu!
„Môžem vám pomôcť, vaše lordstvo?“ ozval sa niekde pri nej prívetivý hlas, ale ona sa tak naľakala, až nadskočila.
Prudko sa obrátila a keď zbadala, že je to len hlavný koniar, chytila sa za srdce.
„Ach, Auberon! Vy ste ma ale vystrašili!“ zvolala rýchlo dýchajúc.
„Prepáčte mi to, vaše lordstvo! Naozaj som vás nechcel vyľakať,“ začal sa ospravedlňovať.
„To nič. To nič,“ mrmlala si Angela slová na upokojenie, ktoré patrili skôr jej samej ako jemu. „Ja... prišla som sa pozrieť na Fulmena a... nie je tu,“ ukázala trasúcou sa rukou na prázdny box.
„Jeho lordstvo si šlo zajazdiť,“ vysvetlil Auberon, ktorého strach v jej očiach už začínal znepokojovať.
„Čože?!“ skríkla.
Koniar vyvalil oči a ustúpil o krok dozadu, akoby sa jej bál.
„A vy ste mu to dovolili?!“
„Ale, vaše lordstvo... pán je predsa lord a ja mu nemôžem nič zakazovať...“ namietal chabo.
„A nevšimli ste si, aký je rozrušený?!“ kričala Angela, ktorá sa úplne prestala ovládať. Ani sama nevedela, kde sa v nej odrazu nabral toľký strach a úzkosť, ale bolo to na nevydržanie.
„Ehm... áno, zdal sa mi trochu nesvoj, ale vyzeral byť v poriadku,“ odvetil Auberon neisto.
„Och, takže vyzeral v poriadku? A ste si istý, že...“ ani sama nevedela, ako to dopovedať, ale starec to zrejme pochopil.
„Nebojte sa, vaše lordstvo. Som si istý, že si šiel len prevetrať hlavu a o niekoľko hodín sa vráti,“ ubezpečoval ju.
Angela si usilovne hrýzla peru, potom potichu povedala: „Hádam máte pravdu. Dobre teda. Ale keby sa vrátil, okamžite mi to príďte oznámiť. Potrebujem s ním hovoriť.“
„Samozrejme, vaše lordstvo,“ uklonil sa Auberon a znepokojene sledoval ako sa náhli do domu. Nepovedal jej, že lord sa mu videl byť veľmi nahnevaný a smutný zároveň. Tušil, že išlo o ďalšiu hádku, ale nechcel ju ešte viac vyľakať. Len dúfal, že lord sa vráti celý.

Angela sa vrútila do svojich komnát, cítiac veľký nepokoj. Prešla cez celú miestnosť až k posteli a vzápätí na ňu vyčerpane a ochromená strachom klesla. Nevedela, kde sa v nej berie toľko pocitov naraz, ale znepokojovali ju. Bola neistá, pretože poprvýkrát necítila k manželovi nenávisť, ale... bála sa oňho! Nikdy si neodpustí, ak sa mu niečo stane a to len jej pričinením!
Zase vstala a servózne sa začala prechádzať po miestnosti. Účes sa jej úplne rozpustil, šaty mala zafúľané a celá pôsobila veľmi neupravene. Ona si však také maličkosti nevšímala a ďalej sa nerušene prechádzala hore dolu, ponorená do myšlienok, kam nik iný nemal prístup a z ktorých bola aj ona sama čoraz viac vydesená.

Od Scottovho odchodu prešli už dva dni a nik z panstva o ňom nemal žiadne správy. Z Angely sa za ten čas stalo klbko nervov a teraz už nerobila nič iné, iba sa vypytovala všetkých naokolo, či nie sú o ňom nejaké nové správy. Väčšina zamestnancov sa podujala ho ísť hľadať, dokonca aj starý Auberon šiel.
Angela sa hrozila myšlienky, že by sa mu mohlo niečo zlé stať. Čo ak niekde spadol z koňa a oni ho ešte nenašli? Alebo čo ak sa mu stala nejaká iná nehoda a prepadli ho zbojníci... alebo čo ak sa mu stala jedna z tých podivných nehôd, ktoré ho tak prenasledovali?? Možno spadol z útesu a... nechcela na také veci radšej myslieť a tak sa celý ten čas všelijako zamestnávala. Začala zveľaďovať dom a prinútila slúžky, ktoré pod mužskou rukou tak zleniveli, aby sa opät dali do práce. Len aby nemyslela na všelijaké nehody, ktoré sa jej manželovi mohli stať, pomáhala im pri všelijakých prácach, dokonca niekedy aj varila pre robotníkov. A aj keď ju zo začiatku všetci nemohli ani vystáť, postupne si na ňu začali zvykať a dokonca sa k nej správali veľmi zdvorilo. Cítila, že touto záslužnou činnosťou ju možno začnú mať aj radi.
Večer však jej myšlienky patrili len Scottovi a celý čas sa modlila, aby sa len vrátil a aby sa mu mohla ospravedlniť a povedať mu, že k nemu predsa len necíti až takú strašnú nenávisť a začína ho už akceptovať.
Na tretí deň večer si práve líhala do postele, keď začula zvonku nejaký hluk. Zamračila sa, lebo si pomyslela, že tí nepodarení chlapi sa asi opili, ale potom začali kričať a lamentovať aj ženy a to už sa jej videlo podozrivé. Bez toho, aby sa obliekla alebo si upravila vlasy, si obliekla župan a vyšla z izby. Rýchlo kráčala po dlhej chodbe a zastala pri zábradlí, ktoré sa ďalej vinulo zarovno s veľkými mramorovými schodami.
Výjav, ktorý sa jej naskytol, keď pozrela dolu do haly, bol príliš strašidelný, aby mu hneď uverila. V hale totiž stále celé osadenstvo domu a všetci sa tvárili nanajvýš vystrašene. Pred ními totiž kráčali asi piati chlapi a niekoho niesli. Angele sa až zahmlilo pred očami, keď zbadala, že ten niekto je jej manžel. Najprv si pomyslela, že je opitý, lenže potom zbadala krv na jeho šatách. Celú hruď mu pokrývala tá hustá červená tekutina.
Vykríkla a rozbehla sa dolu. Všetci na ňu pozreli, niektorí súcitne, iní trochu nahnevane alebo aj pohoršene, a dokonca niektorí veľmi vyčítavo!
Ona si to však neveľmi všímala, keď bežala oproti svojmu manželovi, aby sa presvedčila, že ešte žije. Že nie je mŕtvy a stále dýcha. Pribehla až k mužom.
„Preboha, čo sa stalo?? Čo je mu?! Je ešte nažive?? No tak! Žije ešte??“ pýtala sa skoro až hystericky a pozrela manželovi do tváre. Bol bledý ako mramor, po ktorom ho vynášali hore, pričom ona kráčala s nimi.
„Nevieme, madam,“ konečne odvetil jeden z mužov. „Našli sme ho neďaleko odtiaľto. Zdá sa, že aj napriek zraneniu sa pokúšal dostať domov. Jeho lordstvo je na tom veľmi zle, ale myslím, že ešte dýcha.“
„Tak nestrácajme čas,“ vyhŕkla Angela a obrátila sa na schodoch. „Hej, vy tam,“ skríkla na dvoch sluhov, „choďte ihneď za doktorom Garrisonom a povedzte mu, aby okamžite prišiel sem. Vysvetlite mu, že lord je zranený, ale pre Boha živého vás prosím, priveďte ho čo najrýchlejšie!“
Potom sa rozbehla za mužmi, ktorí vynášali jej manžela a zatiaľ už prešli takmer celým schodiskom.
„Odneste ho do jeho komnát a...“
„Och, pani moja!“ zvolala niekto za ňou.
Otočila sa a zbadala Bellu. „Čo sa deje, Bella?! Nevidíš, že teraz mám veľa starostí a...“
„Nie, ja som vás nechcela obťažovať! Chcela som vám len povedať,“ na chvíľu sa odmlčala a prestrašene na Angelu pozrela, „chcela som vám povedať, že komnaty jeho lordstva nie sú pripravené, pani moja! Plachty nie sú navlečené a...“ prikrčila sa a nedokončila.
Angela sa na ňu zhrozene pozrela, potom dobehla chlapov. „Odneste ho do mojich komnát!“ prikázala im a vôbec si nevšímala ich začudované pohľady. „V tejto chvíli je predsa najdôležitejšie iba jeho udzravenie.“
A tak ho priniesli do izby a položili na posteľ. Potom odišli a Angela s manželom zostala sama.
„Och, panebože. Čo sa vám len stalo? Ach, keby ste mi to len mohli povedať!“ zašepkala zničene a celá sa triasla, keď mu stisla ľadovú ruku.