Fortuna XXIX.kapitola

Fortuna XXIX.kapitola

Anotace: dvadsať deväť :) v tejto časti sa dozviete o Scottovej minulosti... tak dúfam, že sa vám aj táto časť bude páčiť ;)

Sbírka: Fortuna

XXIX.kapitola - Krvavá minulosť

Nevedela, koľko času ubehlo, ale určite veľmi málo. Za oknami zatiahnutými záclonami presvital okrúhly mesiac a v izbe panovala tma. Angela stále sedela v kresle nepohnute, mala sklený pohľad, ruky zopnuté. V tvári sa jej odrážalo poznanie, ku ktorému by za istých okolností určite neprišla tak jednoducho.
Prebrala sa až na tiché zaklopanie na dvere. Najprv ten slabý zvuk nevedela rozpoznať a myslela si, že sa zase prebral Scott. Ale keď sa pozrela na posteľ, videla, že polohu od toho záchvatu blúznenia nezmenil. Teraz opäť pokojne spal.
A znovu to zaklopkanie. Vstala, no ten prudký pohyb spôsobil, že sa jej zakrútila hlava a musela sa pridržať operadla. Keď ten závrat prešiel, pomaly sa pohla k dverám a otvorila ich.
Ocitla sa zoči-voči starému koniarovi Auberonovi.
„Auberon?“ vyvalila oči, čím ešte viac zvýraznila fialové kruhy pod očami.
„Dobrý neskorý večer, vaše lordstvo... alebo skôr dobré ráno,“ uklonil sa a vyzeral pritom dosť napäto.
„D-dobrý večer,“ podzravila ho Angela tiež a trochu zamračene sa naňho zahľadela. „Potrebujete niečo? Stala sa snáď nejaká ďalšia srašná udalosť?“ pýtala sa so zatajeným dychom. Panebože, čo ich ešte postretne??
„Nie, nie!“ krútil hlavou. „Nič sa nestalo... chcem povedať nič okrem tohto,“ zahabkal.
„Takže? Čo tu robíte?!“ spýtala sa už trochu podráždene.
„Ehm...“ zdalo sa, že jej ostrý tón hlasu ho ešte viac odradil. „Ja... chcel som... chcel som vedieť,“ jachtal. Privrel oči, nadýchol sa a konečne sa vyjadril: „Chcel som vedieť, ako sa má jeho lordstvo.“
Uprene naňho hľadela hodnú chvíľu, nakoniec sa zamračila. „Chcete to vedieť pre seba?“
„P-prosím?“ vytreštil oči.
„Či to chcete vedieť, lebo máte lorda rád, alebo ste sa prišli povyzvedať pre ostatných, ktorí sa už asi tešia na jeho smrť! Zrejme im robí veľké potešenie si ku mne dovoľovať a po lordovej smrti na to budú mať aj možnosti!“ hovorila a pritom stále zvyšovala hlas.
„Vaše lordstvo...“ zakrútil hlavou tak rýchlo, až sa mu vlasy uvoľnili zo stuhy, ktorou ich mal zviazané. „Prisahám, že... nikdy by som sa nedal prepožičať na také niečo... jeho lordstvo mám veľmi rád...“ nedokončil pre veľkú hrču, ktorá mu odrazu navrela v hrdle.
Angela zbadala ako mu po starej tvári steká osamelá slza, ktorú nasledovala ďalšia a ďalšia...
Zdesila sa nad vlastnou krutosťou k starcovi, ktorý mal jej manžela rád ako vlastného syna.
„Preboha, Auberon! Prepáčte mi to prosím,“ vzlykla tiež. „Viete ja...“ hlas sa jej zlomil.
„Neplačte pre mňa, vaše lordstvo! Som iba nepodstatný starec, ktorý si nezaslúži, aby ste preňho vyronili čo len jedinú slzu... ale prosím vás len mi odpovedzte... je lord ešte nažive??“ pozrel na ňu s lesknúcimi sa očami.
„Poďte ďalej,“ šepla a odstúpila od dverí.
Starec na ňu nerozhodne pozrel, potom rýchlo vstúpil dnu.
Angela vošla za ním a potichu za nimi zavrela dvere. Sledovala starcov pohľad, ktorý blúdil po izbe a nakoniec sa zastavil na posteli. Začula tiché, ale vydesené zhíknutie.
„Panebože... nie je... však?“ pozrel na ňu so strachom v očiach, keď zbadal studeného a bieleho Scotta nehybne ležiaceho na posteli.
„Nie,“ zašepkala. „Ešte žije.“
„Och, vaše lordstvo...“ pribehol k nej starec a začal jej bozkávať ruky. „Ani som netušil... nevedel som, aké trápenie prežívate zavretá v tejto izbe...“ hľadel pritom do jej unavených a trápiacich sa očí.
„Som absolútne v poriadku,“ vyhlásila nepresvedčivo a trochu nahnevane si vytrhla ruky z tých jeho. „A aj lord bude. To prisahám!“
Dlhú chvíľu bolo ticho a Angela, ktorá predtým odvrátila od starcovej tváre zrak, teraz naňho zase pozrela. Bolo v nich akési podivné žiarenie, ktoré tam predtým nevidela. Zneistela.
„Stalo sa niečo?“
„Nie, vaše lordstvo,“ odvetil prezerajúc si ju zbožným pohľadom. „Len... ani neviem ako to vyjadriť slovami...viem však, že pán Scott je najšťastnejší muž pod slnkom!“
„Prečo si to myslíte?“ pýtala sa zmätene.
„Pretože má vás, vaše lordstvo,“ odvetil Auberon a v hlase aj v očiach sa mu odrážala vďačnosť.
„Neviem, či si to dosť dobre uvedomuje.“ Po prvýkrát za veľmi dlhý čas sa Angela usmiala a trochu po jeho vďačných slovách pookriala. „Ale poďte, Auberon. Sadnite si. Máme dosť času na hocičo,“ vrhla pohľad na posteľ a obaja sa posadili do kresla, v ktorom sedela aj predtým.
„Chcete povedať, že tu môžem chvíľu zostať?“ spýtal sa koniar s nádejou.
„Samozrejme, máte lorda rád ako vlastného syna. Nevidím dôvod, prečo by ste nemohli byť pri ňom.“
Hodnú chvíľu sedeli mlčky, potom opäť prehovorila: „Auberon?“
„Áno?“ pozrel na ňu s očakávaním.
„Vy poznáte lorda veľmi dlho však?“
„Hovoríte správne. Poznám jeho lordstvo od jeho siedmych rokov. Bol to veľmi zlatý chlapec. Už vtedy ho mali rady všetky dievčatá v celom okolí,“ zasmial sa starý muž.
„A mohli by ste mi povedať niečo o jeho živote??“ opýtala sa nedočkavo.
„A vy by ste to chceli vedieť?“ nadvihol obočie. „Prečo?“
„Pretože... som jeho manželka už veľmi dlho a... je na hanbu, aby som o svojom manželovi nič nevedela, nemyslíte?“
„Ja si myslím, že by ste sa mali spýtať jeho,“ vyhlásil Auberon.
„A čo ak už nebude príležitosť?“ zašepkala.
Sťažka preglgol. Zdalo sa, že sa rozhoduje, čo spraviť. „Nemám právo hovoriť o živote jeho lordstva...“
„Jeho lordstvo je na pokraji smrti a vy mi odmietate dodvezdieť sa o ňom niečo viac ešte za jeho života?!“ zvýšila hlas.
„Ja...“
„No tak, Auberon. Možno ste lordovi sľúbili, že nič nepoviete, ale ja vám zase odprisahám, že mu nikdy nepoviem o tomto rozhovore...“
„Nemusíte pridahať, vaše lordstvo. Aj ja si myslím, že ako jeho manželka by ste o lordovi mali niečo vedieť. Tak teda dobre. Čo chcete vedieť najprv?“
„Povedzte mi o jeho živote. Nebudem vás prerušovať,“ zašepkala so zatajeným dychom. Ako veľmi ju to zaujímalo! Odkedy zistial, že nie je taký netvor, za akého ho považovala, prahla po informáciách o ňom. A pochybovala, že by o ňom niekto vedel viac ako Auberon.
Starec si povzdychol. „Viem, že budem mať výčitky svedomia, ale... máte na to právo. Tak teda začnem od toho momentu, keď som prišiel po prvý raz na panstvo Baileyovcov. Hľadali človeka, ktorý to s koňmi naozaj vie. Vtedy som bol mladší a skrotenie najdivokejšieho žrebca mi trvalo menej ako dve minúty. Lord ma bez váhania prijal. Som si istý, že nikdy neoľutoval ten deň aj kvôli synovi,“ ukázal na Scotta. „Bol som totiž na panstve iba niekoľko dní a už som zbadal, že medzi staršími ľuďmi sa pohybuje aj malý sedemročný chlapec. Niekedy trochu vystrájal, ale na dieťa v jeho veku to bolo úplne normálne. Všimol som si tiež, že takmer nikdy nechodí sám, vždy sa okolo neho motalo niekoľko dievčat, ktoré so zatajeným dychom počúvali každé jeho slovko. Nečudoval som sa a vtedy som sa aj zasmial. Bol som si istý, že keď vyrastie, bude ešte väčším lámačom sŕdc. Bol totiž veľmi pekný a keď začal rozprávať, ľudia od neho ani na okamih nemohli odtrhnúť oči.
A tento chlapec za mnou prišiel asi po dvoch týždňoch od môjho príchodu a povedal mi, že ho fascinuje práca, ktorú robím a keď bude starší, stane sa aj on koniarom ako ja. V duchu som sa usmieval, pretože som veľmi dobre vedel, že vzhľadom na jeho postavenie to nikdy nebude možné, ale predsa len som ho začal zaúčať do tajomstva správneho zaobchádzania s koňmi. Videl som v jeho očiach obdiv, keď na mňa hľadel a ten obdiv bol čistý a úprimný. Odvtedy sme sa stali spoločníkmi a napriek nášmu postaveniu aj veľmi dobrými priateľmi. Zdôveroval sa mi so všetkým – so svojimi snami, plánmi do budúcnosti, rozprával mi o dievčatách, ktoré ho obletujú... skrátka veľmi som si ho obľúbil. Naučil som ho chytať ryby, aj správcovstvu na takom veľkom panstve, keďže predtým som robil správcu v inom dome a tiež som mu poradil, aby bol vždy úprimný, k ženám sa správal galantne a aby im nikdy neubližoval. Moje rady si veľmi cenil a preto hneď na druhý deň povedal všetkým dievčatám, ktoré za ním behali, nech s tým prestanú, pretože im nemôže venovať pozornosť. Povedal to ako pravý gentleman a ja som bol dojatý.
Ibaže rokmi sa celá tá malá idyla začala postupne vytrácať. Príčinou bol, teda keď to smiem tak otvorene povedať, lord Bailey. Od chlapcových desiatich rokov sa mu začal venovať, aj keď predtým oňho nezavadil ani len pohľadom. Mali sme vtedy veľmi ostrú výmenu názhorov, lebo som sa dozvedel, že malého desaťročného chlapca vzal do dediny, kde bola poprava muža, ktorý sa dopustil iba malej krádeže. Neschvaľoval som takéto tresty, ale to čo urobil tomu chlapcovi, som nemohol prejsť mlčky. Zbadal som totiž, že chlapec kríva a spýtal som sa ho, čo sa mu stalo. Vysvetlil mi, že prvýkrát videl niečo skutočne strašné, bol stále veľmi zelený, a povracal sa otcovi pri nohách. Lord Bailey sa vraj naňho strašne nahneval a zbil ho.
Myslel som, že ma vtedy lord Bailey vyhodí, pretože som mu povedal veľmi veľmi nepríjemné veci, no zastavila ho skutočnosť, že takého človeka akým som bol ja, asi len veľmi ťažko nájde, preto ma nechal na panstve. Odvtedy však medzi nami panovalo skryté nepriateľstvo a chlapcovi dokonca zakázal sa so mnou stýkať. Mladý pán si však vždy našiel nejakú príležitosť, aby bol so mnou a aby mi rozprával ďalšie hrôzy, ktorými ho otec mučil. Lord Bailey si totiž myslel, že takto z chlapca vychová pravého muža, preto ho vzal na krvavú poľovačku, medzi žobrákov, dokonca do temnice, aby videl, ako trestajú odsúdencov.
Chlapcovi to strašne ublížovalo a s bolesťou v srdci som na ňom badal zmeny. Už ku mne nechodil tak často, prišiel len občas, aby ma pozdravil a postupne prestal chodiť úplne.
V jeho devätnástich rokoch sme sa jeden druhému úplne odcudzili a ja som vôbec nevedel, čo robí. Stal sa veľmi uzavretým a ja som len niekedy zbadal smútok v jeho očiach, kým sa opäť premenil na cynického mladého muža, ktorého nič a nikto nezaujíma...“ starec sa odmlčal a po tvári mu stiekla jediná slza. Zrejme už kvôli tomu nešťastiu plakal veľa ráz.
„To je strašné,“ zašpkala Angela, ktorej po tvári stieklo podstatne viac sĺz. „Ale... viem, že môj manžel lorda nenávidel, ale predsa len... prečo sa odcudzili až tak? Hovoríte mi tu predsa, aké hrozné veci mu ukazoval, no tie udalosti ho zrejme dosť poznačili... preto sa stal takým krutým a na nikom mu nezáležalo?“
„Jeho lordstvo nikdy nebolo kruté!!“ zvolal Auberon, až sa trochu naľakala. „To všetko len spôsobilo, že sa uzavrel do seba. Avšak... máte pravdu... možno by sa aj stal takým zlým, akým je jeho otec, no niečo sa udialo a vďaka tomu pochopil, že nechce byť ako starý lord Bailey.“
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Angela so zatajeným dychom.
„Jeho lordstvu už tiahlo na dvadsať, keď sa s otcom vybrali na jarmok. Stalo sa však jedno nešťastie... prechádzali okolo hádajúceho sa manželského páru a práve vtedy žena vzala vedro s vodou a chcela ho vyliať na svojho manžela. Bohužiaľ, netrafila sa a obliala mladého lorda. Ten sa iba zasmial, ale podľa slov svedkov toho výjavu, sa vraj starý lord tak nahneval, až mu z očí sršali blesky. Prikázal synovi, aby ženu zabil za toľkú opovážlivosť.“
Angela zhíkla.
„Jeho lordstvo sa vyhováralo a vravelo, že to bola len voda, ale nepomohlo to, lord trval na svojom. Muž sa ospravedlňoval a kričal, že radšej zormie on. A tak... nakoniec aj zomrel,“ dokončil Auberon šeptom a s bolestným výrazom v očiach.
„On... Scott... zabil toho muža?“ zašepkala Angela zdesene.
„Musel to urobiť, vaše lordstvo. Pochopte, prosím, že nemal na výber...“
„Chápem, Aberon,“ prerušila ho a oči sa jej zaleskli. „A čo sa stalo s tou ženou?“
„Umučili ju, ale aj tak ju manželova smrť dohnala k šialenstvu. Dávala si totiž za vinu, že musel zomrieť. Mladý pán vtedy prvýkrát zabil, ale počúvať plač a výčitky tej, vtedy už, vdovy, bolo sto ráz horšie. Myslím, že sa z toho nikdy nespamätal a od toho okamihu sa veľmi zmenil. Vyhlásil, že chce bývať tu, na panstve jeho starého otca z matkinej strany, lorda Rainbolta, ktorý je už tridsať rokov mŕtvy, Boh mu daj večnú slávu.“
„Takže preto zostal taký zatrpknutý?“ spýtala sa Angela potichu.
„Áno. S bolesťou na duši som videl, ako postupne robí všetko zlé, pred čím som ho kedysi vyroval. Začal zvádzať ženy a potom ich po chvíli opúšťať. Zo súbojov s ich manželmi mal zvrátenú radosť a jeho cynický úsmev ho všade sprevádzal.
A mňa... vzal ma síce sem na ,teraz už, jeho panstvo, ale... od toho osudného dňa ma už neberie ako svojho dobrého priateľa. Stal sa z nás pán a sluha,“ dokončil Auberon.
Obaja hodnú chvíľu sedeli mlčky, Angela občas zasmrkala. Panebože, ako mohla byť k nemu taká krutá?? Myslela si, že mal vždy na ružiach ustlané a v skutočnosti žil horšie ako hocijaký chudobný človek, ktorý síce žil biedny život, ale aspoň mal aspoň lásku svojej rodiny.
„Odkedy ste prišli, veľa vecí sa zmenilo,“ prerušil odrazu ticho Auberon.
Pozrela naňho. „Zmenilo?“
„Lord už nie je taký, aký býval. Síce ste narušili jeho pokoj, ale aj tak mám pocit, že od svojich desiatich rokov nebol šťastnejší.“
„Prečo si to myslíte?“ zašepkala neveriacky.
„Nemyslím si to, ja to viem,“ odvetil Auberon.
Nekonečne dlho hľadela do jeho očí a videla v nich tú istú vďačnosť ako predtým. So smutným úsmevom mu stisla ruku práve vtedy, keď sa blízko nich ozvalo nejaké zastonanie.
V mihu bola na nohách a so strachom pribehla k posteli. Bála sa, že Scottovi sa niečo stalo... možno začne opäť blúzniť, alebo... nedajbože už umiera!
Auberon rýchlo prišiel za ňou k posteli, na ktorú si medzitým sadla a zovrela Scottovu ruku.
„Čo sa deje? Kde som to?“ prehovoril slabým hlasom, ale normálne znehúcim hlasom. Zdalo sa, že je už úplne pri zmysloch
„Och, Scott!!“ vykríkla Angela radostne a vrhla sa mu okolo krku.
Autor Procella, 15.09.2007
Přečteno 439x
Tipy 5
Poslední tipující: Escheria, Jasmin, Duše zmítaná bouří reality
ikonkaKomentáře (2)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Súhlasím...Tak snáď to už bude teraz len lepšie...:)

15.09.2007 15:54:00 | Ihsia Elemmírë

no uz bolo na case....uz si dost pospal... :)

15.09.2007 15:47:00 | Fiera

© 2004 - 2024 liter.cz v1.6.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí