Fortuna XXXI.kapitola

Anotace: taakže v tejto časti sa už niečoho aj dočkáte :D ale upozorňujem, že ešte nie je ani zďaleka koniec, musím to predsa nejako ešte zamotať :D aha a mohli by ste mi napísať nejaký ten komentík? ;)

Sbírka: Fortuna

XXXI.kapitola - Sen sa stáva skutočnosťou

Angela sa bleskovo zvrtla a vzápätí sa stretla so Scottovým pohľadom. Sedel na posteli a trochu zamračene ju pozoroval. Preboha, ako dlho už na ňu hľadel??
„Stalo sa niečo, madam?“ spýtal sa podozrievavo.
„Nie! Nie!“ pokrútila hlavou tak rýchlo, až sa jej zatočila.
„Naozaj?“
„Mhm,“ prisvedčila trochu nepresvedčivo.
„Ako myslíte,“ poznamenal, ale stále z nej nespúšťal zrak.
Angela mu chvíľu hľadela do očí, ale potom to už nevydržala. Tá prenikavá zeleň bola neznesiteľná.
„Prečo na mňa tak hľadíte?“ odvážila sa spýtať po chvíli.
„Pretože ten pohľad mi prináša radosť,“ odvetil potichu a premeriaval si ju. Svojím anjelským zjavom – s rozpustenými plavými vlasmi a v bielych šatách – vyzerala priam nadpozemsky a jemu pripomenula jeden zo snov, ktoré mal, keď bol v bezvedomí. Neodvážil sa však ani pomyslieť na možnosť, že by to mohla byť skutočnosť.
Videl, že sa po jeho slovách začervenala a už len táto skutočnosť ho prekvapila. Inokedy by mu možno začala nadávať a vyšla by z miestnosti, no táto anjelská podoba jeho manželky tam len stála, pýrila sa a snažila sa mu nehľadieť do očí.
„Posaďte sa, madam,“ pokynul rukou k stoličke pri posteli.
„Prečo?“ spýtala sa trochu neisto.
„Chcel by som s vami hovoriť o tom, čo mi povedal Auberon,“ odpovedal popravde a čakal na jej rakciu.
Sťažka preglgla a zahryzla si do pery. „A čo také vám povedal?“ vyhŕkla.
„Dozviete sa, keď sa posadíte,“ usmial sa.
Váhala a potom sa konečne pohla k posteli a sadla si na stoličku. „Takže?“ zatiahla.
„Čo?“ usmieval sa a veľmi dobre videl, že ju to privádza k zúrivosti.
„Chceli ste so mnou hovoriť,“ povedala trochu odmietavo.
„Máte pravdu,“ zašepkal. Zrejme ju zmena jeho tónu mierne prekvapila, pretože predtým hľadela von a teraz do jeho očí. „Chcel som sa vám ospravedlniť... samozrejme ak je ospravedlnenie na mieste.“
Videl, že si opäť zahryzla do pery. Nevedel, čím to je, ale celý tento rozhovor sa mu zdal veľmi zvláštny. Najmä preto, že boli spolu už najmenej desať minút a ešte medzi nimi neprebehla ani iskierka hnevu.
„Neviem, čo myslíte,“ snažila sa z toho vykrútiť, ale on to nemienil nechať len tak. Potreboval sa dozvedieť príliš veľa vecí.
„Auberon mi povedal o vašej starostlivosti a ja to tiež vidím na vašich opuchnutých očiach.“
„No dovoľte,“ založila si ruky a našpúlila pery. Bože, ako ho len v tej chvíli premohla túžba ju pobozkať!
„Nechcel som vás uraziť, zle ste ma pochopili. Chcel som sa vám poďakovať, lebo ak som to správne pochopil, len vďaka vám som ešte nažive,“ povedal potichu.
„Tak toto tvrdenie sa mi zdá trochu prehnané,“ namietla.
„Mne nie,“ prerušil ju. „A rozhodne už nič neospravedlňuje moje raňajšie správanie, madam.“
Otvorila ústa a vzápätí ich zase zavrela, lebo nevedela čo povedať. Jeho vyznanie ju dojalo a jej city k nemu sa ešte viac rozhoreli.
Zrejme zbadal jej nežný pohľad, pretože vyzeral dosť prekvapene, ale aj potešene.
„Mal by som ešte jednu otázku, madam,“ šepol, až jeho slová skoro prepočula.
„Akú?“ spýtala sa rozochveným hlasom.
„Keď som blúznil sníval sa mi sen. Podotýkam, že bol náderný. V tom sne ste ma pobozkali, madam... s tým súvisí aj moja otázka. Bola to iba moja predstavivosť alebo skutočnosť?“
V panike si začala žmoliť ruky a v hrdle jej navrela veľká hrča. Panebože! Čo mu má povedať?? Že sa neovládla a podľahla citom, ktoré sa rozhoreli len kvôli jeho zraneniu?? Možno by nikdy v živote tú jasne viditeľnú pravdu nezbadala! Možno by si stále myslela, že ten pocit, ktorý voči nemu cíti, je nenávisť!
„Prečo mlčíte, madam?“ spýtal sa opäť a v očiach sa mu začala zjavovať iskierka nádeje, že to predsa len nebol sen.
„Ja... radšej pôjdem... musím ešte niečo vybaviť...“ vyjachtala a vyskočila z kresla. Rýchlo sa pohla k dverám.
„Madam?“ zavolal na ňu.
„Áno?“ Bola veľmi netrpezlivá a hlavne nervózna. Nezniesla by, keby ju vysmial a vyhodil by jej na oči všetky veci, ktoré mu kedy povedala.
„Ešte jedna otázka... prečo som vo vašej izbe?“
„Pretože keď vás priniesli, vaša izba nebola pripravená,“ odvetila pohotovo a dvere otvorila.
„Madam?“ oslovil ju zase a ona si pomyslela, že sa asi zblázni.
„Áno?“ podráždený tón v jej hlase sa nedal prepočuť.
„Ešte stále ku mne cítite takú nenávisť ako predtým? Som vám stále taký odporný?“ Hlas sa mu trochu triasol, keď vyslovil svoju otázku, ktorou akoby všetko odhalil.
Obrátila sa tvárou k nemu a z jej tváre vyprchala všetka netrpezlivosť a podráždenie. Jemne sa pousmiala. „Už nie, pane. A ani som k vám nič také nikdy necítila.“
Potom vyšla von a nechala ho so svojimi z časti zmätenýmu, z časti radostnými myšlienkami.

Počas ďalších dní sa Angela snažila manželovi vyhýbať, pretože s hrôzou zistila, že už len z jeh prítomnosti je celá roztrasená. Chodila preto do jeho izby skoro ráno a večer až keď si bola istá, že z liekov zaspal, vošla do izby a vyspala sa na pohovke. Ráno po nej nebolo ani stopy, čo Scotta nadmieru hnevalo. Nechápal, prečo sa mu vyhýba práve vtedy, keď sa ich vzťahy začali otepľovať a konečne to medzi nimi začalo ako-tak fungovať.
V tej osamelosti premýšľal o Auberonových slovách a o jeho prerieknutí sa, že Angela pre neho veľa plakala. Najprv si myslel, že si vyčítala svoje dovtedajšie správanie k nemu, no potom sa mu v mysli začala zjavovať celkom iná možnosť. Úplne odlišná... pripadala mu až absurdná, ale predsa len na nej mohlo niečo byť... čo ak sa jej city zmenili ešte viac?? Čo ak namiesto nenávisti k nemu cíti niečo iné?? Niečo viac ako znášanlivosť?? Čo ak k nemu cíti to isté, ako on k nej?
Len prednedávnom pochopil, že ju má rád, ba čo viac že ju ľúbi! Keď mu v ten večer, keď opustil panstvo, povedala, že ho neznáša, myslel si, že mu srdce niekto roztrhal na márne kúsky a on len živorí. Nevedel svoje pocity identifikovať už skôr, pretože nikdy nič podobné necítil. Všetko sa mu zjavilo v mysli jasnejšie až vtedy, keď v súboji s lotrom, ktorý mohol za všetky nehody, ktoré sa jemu a Angele stali, zvíťazil. Vedel, že to spravil pre ňu. Aby jej už nikto neublížil, pretože to by nezniesol. Bože, ako si len pamätal na ten strach, ktorý mu zvieral srdce aj dušu... na ten strach, že ju už nikdy neuvidí a nebude sa môcť zadívať do tých modrých očí, ktoré mali v tej dobe tak často farbu rozbúreného mora.
V týchto myšlienkach zaspával a prehadzoval sa zo strany na stranu šepkajúc jej meno.

Angela vošla do izby a veľmi potichučky za sebou zavrela dvere. Scott našťastie spal a ona si ako vždy vydýchla. Prešla ku komode a rýcho sa vyzliekla, až na nej zostala iba spodnička. Vlasy si z drdola rozpustila a vošla do kúpeľne. Tu už bola pripravená vaňa s horúcou vodou, z ktorej sa parilo. Na hladine plávalo množstvo bubliniek, ktoré vytváral špeciálny prírodný olej pre jemnejšiu pokožku.
Usmiala sa pri pohľade na lákavú vodu, vyzliekla si posledný kus oblečenia, ktorý mala na sebe a ponorila sa do vody. Tá sa okolo nej uzavrela a ona si s blaženosťou začala drhnúť nohy voňavým mydlom.

Scott sa strhol zo spánku a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, kde je a čo robí. Sedel teraz na posteli a na stolíku vedľa neho stál krčah s vodou a pripravené lieky, ktoré zabudol užiť.
Uvedomil si to až teraz, no aj tak sa mu už zdalo nezmyselné ich brať. Iba čo z nich spal ako zabitý. Dokonca aj doktor Garrison už tvrdil, že už môže pokojne vstať a robiť to, čo predtým. Len jeho žena stále trvala na svojom a tvrdila, že musí odpočívať, aby sa poriadne uzdravil.
Z premýšľania ho vytrhol čudný špľachot. Zažmurkal do tej tmy naokolo a započúval sa. Začul to opäť! A zdalo sa, že to vychádza z... kúpeľne!
Vstal a ako každý normálny zdravý človek prešiel k dverám kúpeľne. Mal pravdu a nikto ho nepočúval. Vedel, že už je úplne v poriadku...
A znova! Teraz si už bol istý, že ten zvuk ide z kúpeľne. Opatrne teda otvoril dvere a potichučky vstúpil. Poobzeral sa okolo seba a videl, že zdrojom svetla je iba maličká svieca, ktorá však na osvetlenie malej miestnosti dokonale stačila.
Zamračil sa, lebo nikoho nevidel a predtým si bol istý... už-už sa chcel otočiť, že sa vráti späť do postele a vypije lieky, keď zrazu zbadal pred sebou akýsi pohyb. Pretrel si oči, aby si bol istý, že sa mu iba nesníva.
Pred ním sa totiž z vane naplnenej vodou niekto vynoril... a ten niekto bola jeho manželka!
Zatajil dych a nevedel sa na ňu vynadívať. Stála k nemu otočená chrbtom, ale úplne nahá! S rozšírenými očami behal pohľadom po každom kúsočku jej dokonalého tela, z ktorého sa ešte stále parilo. Pre istotu sa aj uštipol, aby sa uistil, že je to skutočnosť. Vedel, že teraz ho už nič nezastaví. Jeho túžba bola silnejšia ako on.
Nečujne vydýchol a vzal uterák, ktorý bol prevesený neďaleko vane.

Angela sa v kúpeli postavila a vychutnávala chladný vzduch, ktorý sa jej usádzal na pokožke a ochladzoval ju. Vyžmýkala si vlasy a nahmatala poličku, na ktorú si predtým prevesila uterák. Nebol tam!
Och, nie! Hádam si ho nezabudla v izbe?? Nemohla ani pomyslieť na to, že by mala v tej tme hľadať uterák a za ten čas by sa mohol Scott prebudiť a...
Odrazu jej myšlienky prerušil akýsi závan od chrbta a zároveň pocítila akési šteklenie na zátylku... akoby ju niekto pozoroval...
A práve v tej chvíli ako si to pomyslela, zacítila na chrbte niečo mäkké, čo sa ovinulo okolo jej tela.
„Čo...“
„Nebojte sa...“ zašepkal ktosi za ňou a jej zamrelo srdce, keď si uvedomila, komu ten hlas patrí.
„Ja... neviem, kde mám... župan... podáte mi ho... prosím?“ zahabkala a trochu pootočila hlavu, aby mu videla do očí. Zbadala v nich vzrušenie a tiež očarenie. Vyzeral byť omámený.
„Nebudete ho potrebovať, Angela...“ zašepkal a ona sa pri jeho slovách celá roztriasla. No nebol to strach, ale vzrušenie a akési očakávanie.
S mierne pootvorenými perami mu hľadela do očí aj vtedy, keď ju celú zabalil do osušky a vzal do náručia. Voda z nej kvapkala na dlážku a neskôr aj na drahý koberec. Nezdalo sa však, že by si z toho niečo robil. Oči mu v tme priam žiarili.
V jej vlastnej izbe ju položil na posteľ a ľahol si vedľa nej. Pozrel jej do očí a tým pohľadom ju neskutočne hypnotizoval. Priblížil svoju tvár k tej jej a prisal sa perami na jej pery.
Najprv cítila iba jeho pery, ale neskôr zacítila aj jeho jazyk, ktorou jej jemne prechádzal po perách. Trochu pootvorila pery a on do nich poľahky vkĺzol jazykom. Keď sa ich jazyky stretli, z hrdla sa jej vydral slabučký povzdych.
Nekonečne dlho ju bozkával, raz nežne, raz vášnivo. Preto trochu zmeravela, keď sa jeho ruka nečakane dotkla jej členka a pokračovala vyššie a vyššie vyhŕňajúc uterák.
Popritom sa od nej na chvíľu odtiahol, ale len preto, aby pre zmenu zaútočil na jej krk, ktorý jej začal pomaličky bozkávať.
Po chvíli odhodil uterák úplne a na chvíľu prestal. Hľadel jej do očí a zrakom kĺzal po celom jej nahom tele.
„Pnebože, si taká nádherná,“ šepol s tichým povzdychom a vzápätí zaútočil na jej telo aj perami, aj rukami zároveň.
Nemohla toto všetko len tak mlčky prekonať, preto keď perami postupoval nižšie po jej hrudi, zastonala.
Posmelilo ho to, lebo pravdupovediac Scott po každom odvážnejšom dotyku čakal na jej reakciu. Bol ochotný pri najmenšom náznaku odporu prestať.
To však Angele ani na um nezišlo, pretože práve v tej chvíli bola v siedmom nebi. Vychutnávala si jeho dotyky a telo na svojom tele.
Netušila, kedy sa stihol vyzliecť, ani kedy ju prikryl svojím nahým telom. Zacítila však na okamih krátku prenikavú bolesť v útrobách svojho tela, ktorá ju na chvíľu vrhla do reality. Ale ako si ich spojené telá začali na seba zvykať, vzdychala čoraz častejšie, rovnako ako on.
Cítila, že toto všetko je krásne, ale vedie to k niečomu ešte úžasnejšiemu a to niečo po niekoľkých sekundách aj prišlo... odrazu akoby celý svet okolo nej vybuchol a ona sa ocitla v akomsi víre, kde nebolo nič. Oslepovala ju iba biela žiara, z ktorej na ňu hľadela Scottova rozžiarená tvár.
Ten slastný pocit však odišiel tak rýchlo, ako prišiel a ona zistila, že leží vedľa Scotta, ktorý si už medzitým stihol ľahnúť na chrbát. Vyčerpane, ale šťastne si povzdychla.
„Ľúbim ťa, Angie,“ začula ešte Scottov hlas.
A kým sa ponrila do ríše snov, aj ona ešte raz šeptom prerušila ticho: „Aj ja teba, Scott.“