Moje sestry a JA

Anotace: 18. posledná časť, trochu dlhšia. Dúfam, že sa bude páčiť.

S napoly zatvorenými očami som nahmatala pri hlave mobil a pozrela na display. Pol ôsmej. To hrozné číslo ma prinútilo znova zatvoriť oči ale pokus o spánok stroskotal hneď pri prvom raze. Vôbec som sa nevedela prinútiť znova zaspať.
Hoci nie som žiadny lesný skautík, celkom sama som zvládla založiť oheň. Zabehla som do samošky, nakúpila nejaké to pečivo a paštéty a práve keď som sa chystala robiť raňajky, vyšla zo stanu Emily. Vyzerala fakt komicky – neupravená (čo je u nej celkom nezvyk), strapaté vlasy, rozmazaná maskara, bledá s ešte nerozlepenými očami.
„Dobré ráno.“ Pozdravila som, no nedočkala som sa odpovedi, lež nejakého nezrozumiteľného zamrmlania, čo mňa ale vôbec nevyviedlo z miery.
„Čo ti je? Spýtala som sa po takmer 15 minútach ticha.
„Emily!“ Znova som ju oslovila, no znova nič. Keď som sa už chystala ísť umyť špinavý tanier, Emily sa konečne ozvala.
„Saige...“
„Hm?“ Obrátila som sa tvárou k nej a Emily sa mi zrazu hodila do náruče.
„Vieš, že ťa mám rada, však?“ Spýtala sa ma.
„Jasné, že to viem.“
„Nech sa stane čokoľvek, nikdy sa to nezmení.“
„Viem...Emily stalo sa niečo?“ Spýtala som sa úplne vyvedená z miery som na ňu hľadela. Bola som prekvapená, ohromená... nevedela som, čo si o tom mám myslieť.
Zrazu nečakane vstala a so slovami „idem na WC“ odišla. Ešte dobrých desať minút mi trvalo, kým som sa z toho šoku spamätala. O chvíľu začali vstávať aj ostatní a za pripravené raňajky som si vyslúžila pochvalu.

Bohužiaľ, toto nebola jediná vec, ktorá ma v ten deň prekvapila. O pár hodín som zažila ďalšiu nečakanú udalosť. Ešte pred obedom sa Molly vybrala s Petrom k jazeru kúpať sa a keďže nikomu inému sa nechcelo, išli sami. Chvíľu sme vonku hrali karty a potom sme ja a Emily ako pravé „gazdinky“ išli variť obed. Keď už sme boli najedení a Petra s Molly stále nebolo, začalo mi to byť čudné. Vedela som, že jedlo si so sebou nebrali a už museli byť poriadne hladní.
Nahodila som plavky, do jednej ruky osušku, do druhej knihu, slnečné okuliare na oči a šinula som si to priamo k nim. Uvidela som ich už z diaľky. Uchytili si dobrý flek, ležali hneď pri vode. Stúpila som na horúci piesok a snažila som sa čo najrýchlejšie dostať cez tú páľavu. Bola som od nich iba pár metrov, keď som uvidela niečo, čo ma v ten deň už druhý krát dokonale šokovalo. Prvé mi do očí udrelo, že sa držali za ruky a následne na to, si dali dlhý bozk. Zostala som tam prekvapene stáť dovtedy, kým si ma nevšimli. Peter sa taktne vzdialil do vody a ja som mala čas sestru vyspovedať.
„To je teda poriadne prekvapko.“ Poznamenala som a sadla som si na Petrovu osušku. Molly iba prikývla a ďalej na mňa hľadela.
„Ako dlho ste spolu?“ Spýtala som sa akoby mimochodom ale horela som zvedavosťou. Bolo predsa dosť možné, že to dieťa mohlo byť Petrovo.
„Už nejaký čas.“
„Takže?“ Významne som sa spýtala.
„Takže áno.“ Zatvárila som sa nechápavo, hoci som presne vedela, na čo naráža. „No, to dieťa. Bolo by jeho.“ Usmiala som sa. To vážne nie je zlé, že Molly chodí práve s Petrom. Konečne si vybrala niekoho slušného, koho poznám aj ja aj moji rodičia. Už som chápala, prečo v posledných dňoch vyzerala tak nevysvetliteľne šťastná.
„Prečo si mi to nepovedala?“ Zaujímalo ma.
„Vlastne ani sama neviem. Nechcela som, aby to niekto vedel a keď som si myslela, že som tehotná, tak to vôbec neprichádzalo do úvahy, aby som ti niečo povedala.“ Prikývla som, že chápem. Ja by som v takej situácii reagovala asi podobne. Ale skúšať to rozhodne nehodlám.
„Kde je vlastne Brad?“ Spýtala sa Molly otázku, na ktorú by som chcela vedieť odpoveď aj ja.
„Neviem. Po obede sa niekam vyparil.“ Pokrčila som plecami. Na to som si už zvykla. Vždy sa niekde flákal.
„Nie je ten váž vzťah nejaký čudný?“ Hm, trafila si klinec po hlavičke drahá sestrička.
„Asi hej.“ Ukončila som debatu, pretože o Bradovi sa mi vážne nechcelo rozprávať.

Po chvíli sa k našej trojke pridal aj Josh a spolu sme ostali pri vode až do večera. Asi okolo piatej mi tam už začalo byť dlho a tiež som bola zvedavá, kde trčia Emily a Brad, tak som išla späť k stanom. Bohužiaľ, so slovami „ani mne sa tu už nechce trčať“ sa ku mne pridal aj Josh. Naše vzťahy boli ešte stále na bode mrazu a tak cesta z pláže k stanom prebehla v hrobovom tichu.
Prezliekla som sa do čiernych šortiek a bieleho trička a vyšla som zo stanu. Stále mi vŕtalo v hlave, kde sa nachádza moja drahá polovička a moja najlepšia kamoška. Keď som sa už vybrala, že sa poberiem niekde ich hľadať, začula som z Emilynho stanu nejaké zvuky. V domnení, že to je Emily som stiahla zips, odhrnula plachtu a uvidela som niečo, o čom sa mi nesnívalo ani v tých najhorších snoch. Srdce sa mi divo rozbúchalo a zovrelo mi žalúdok. Nevedela som, čo robiť, čo povedať. Hľadela som na Emily iba v podprsenke s rozopnutými nohavicami a na Brada tiež iba v nohaviciach a nebola som schopná čokoľvek urobiť. Prvý raz vo svojom živote som okúsila, ako chutí zrada. Život, ktorý som doteraz žila, bol bezproblémový a prechod z krásneho sna do tvrdej reality, bol až príliš krutý.
Prvý sa prebral Brad, vyskočil a vyšiel von za mnou. Hneď po ňom sa tam objavila aj Emily ale už v tričku.
„Saige, ja som ti to chcela povedať ale chcela som počkať, kým sa s ním rozídeš a potom by sme ti to povedali.“ Akoby som zamrzla, iba som tam stála a zízala na nich. Chcela som jej vykričať, ako ju nenávidím, ako ňou opovrhujem. Chcela som jej povedať, že je obyčajná zmija, že ja som jej verila ako nikomu. Že by som to čakala od hocikoho len od nej nie. Ako mi to mohla spraviť? Ako ma mohla takto zradiť?!
„Saige, my sme ti naozaj nechceli ublížiť. Je mi strašne ľúto, že si sa to dozvedela takto.“ Povedal Brad ale ja som ho už nevnímala. Otočila som sa a bez slova som kráčala...ani som nevedela kam, ale tam som už nemohla zostať.
Zastavila som sa až pri jednom veľkom kameni v lese, na ktorý som si sadla. Cítila som, akoby som mala miesto srdca veľký studený kus ľadu, ktorého útroby teraz kolujú v mojej krvi a chlad opantáva celé moje telo. Pred očami som stále mala obraz, ktorý sa mi naskytol, keď som ich prichytila v stane. Zvláštne však bolo, že som neplakala. Chcela som, ale jednoducho to nešlo.
Neviem, ako dlho som tam sedela ale keď som si začala uvedomovať, že mi začína byť chladno, už sa stmievalo. Iba so šťastím som našla cestu späť ale nešla som k ostatným. Ešte som nebola pripravená pozrieť sa Emily a Bradovi do očí. Spomenula som si na to, čo mi vtedy povedal Josh. Všetci to vedeli. Nemala som najmenšiu chuť znášať ich falošnú ľútosť.
Sadla som si na pláži do ešte teplého piesku a zaborila som si do neho ruky aj nohy.
„Saige!“ Začula som, ako na mňa niekto volá. Obrátila som hlavu a pred očami sa mi zjavila Joshova približujúca sa postava. Už iba ten mi tu chýbal! „Všade sme ťa hľadali.“ Vážne?! Vstala som a zamierila som si to preč, ale na moju smolu ma dobehol. Otočila som sa k nemu tvárou.
„Tak si spokojný?“
„Čo?“ Tváril sa, že nechápe, no ja som dobre vedela, že to iba hrá.
„Len sa netvár tak prekvapene. Dobre vieš, o čom hovorím“
„Prečo by som mal byť spokojný?“
„Kedy už prestaneš hrať tú komédiu?! Obaja dobre vieme, že sa tešíš z toho, čo mi Brad urobil. Chcel si, aby sa mi to stalo, lebo si ma vždy neznášal, tak to konečne priznaj a nebuď zbabelec!“ Kričala som na neho a bolo mi jedno, že sa možno správam ako blázon. Veď som na to koniec-koncov mala tak trochu právo.
„To vôbec nie je pravda. Nič z toho.“
„Keby si len netáral.“ Znechutene som sa od neho odvrátila. Áno, je to zbabelec, keď mi nedokáže povedať pravdu do očí. A so zbabelcom som nechcela mať nič spoločné.
Môj útek mi ale už po pár krokoch prekazila jeho ruka na mojom ramene. Naštvane som ju odstrčila a pokúsila som sa ísť ďalej ale znova ma zastavil.
„Pusti ma!“ Prikázala som mu a uvedomovala som si, že vôbec nie som v pozícii niečo mu prikazovať, pretože Josh bol aspoň dvakrát taký silný ako ja. Snažila som sa vytrhnúť si ruku z jeho železného zovretia ale skôr by sa mi podarilo holými rukami zbúrať dom. Chvíľu sme takto zápasili a mne pomaly začalo ubúdať síl a aj odvahy, aby som sa pokúsila ešte niečo urobiť. Po tvári mi začali stekali slzy. Ale neplakala som kvôli Bradovi, to mi bolo viac-menej takmer jedno. Jediné, čo ma bolelo možno viac, ako som si dokázala pripustiť, bola Emilyna zrada.
Podlomili sa mi kolená a ja som sa unavene a nešťastne zviezla na zem. Nečakala som však, že Josh sa o mňa potkne a doslova sa na mňa zvalí. No viac ako jeho váha mi vyrazila dych blízkosť našich tiel. Aj napriek tomu, čo všetko sa v ten deň stalo a ako som na tom bola, zacítila som ako to medzi nami zaiskrilo. Úplne ma šokovalo, ako som na neho reagovala.
„No tak, to bude dobré.“ Opakoval mi stále dokola a ja som mu zmáčala slzami takmer celé tričko.
Po chvíli, keď som sa upokojila mi pomohol vstať a spolu sme kráčali späť k stanom. Celú cestu znova nikto neprehovoril a ja som nebola schopná pozrieť sa Joshovi do očí. Bolo mi trápne, že som sa pred ním rozplakala ako malé decko.
Keď sme tam prišli, zistila som, že Molly mi veci presťahovala do jej stanu. Fakt som jej za to bola strašne vďačná. Brada a Emily som nikde nevidela, asi boli v stane, čo mi tiež prišlo vhod. Chvíľu som s nimi zostala vonku a kým večerali, iba som sa prizerala, lebo som vôbec nebola hladná.
Nikto ani len nepípol a všetci okolo mňa chodili po špičkách. Peter na mňa stále hádzal previnilé pohľady, ale neodvážil sa mi prihovoriť. Úprimne, ani sa mu nečudujem, pretože by som si na ňom asi precvičila hlasivky. Po večeri, ktorej som sa ani nedotkla, som si išla ľahnúť.
Ráno som sa zobudila s otrasnou náladou a akoby to nestačilo, ešte k tomu aj začalo pršať. Celý deň som nevytiahla päty zo stanu, iba keď som sa ráno išla umyť a keď som potrebovala ísť na záchod. Ani jesť mi nechutilo, iba som čumela do blba a snažila sa nemyslieť na včerajšok. No proste hrôza. Vyšla som až vtedy, keď mi už hrozilo, že dostanem poriadnu depku. Nikto sa so mnou nerozprával a ja som po tom ani nijako netúžila. Emily a Brad po mne neustále pokukovali, no neprehovorili ani slovo. Napätie medzi nami sa dalo krájať a tak som od tiaľ radšej odišla. Aj tak som nemala chuť pozerať sa na tie ich zradcovské ksichty.

Na pláži nebolo ani človiečika a aj keď už prestalo pršať, stále bolo pod mrakom a po slnku nebolo ani chýru. Zamierila som k drevenej búdke, takmer takej istej aké mávajú záchranári v amerických filmoch. Sadla som si na okraj malej terasy a nohy sa mi hompálali vo vzduchu. Konečne som sa od včerajšku začala cítiť uvoľnene.
„Tak tu si.“ Až som nadskočila, keď sa za mojím chrbtom ozval Joshov hlas.
„Hm.“
„Hľadal som ťa.“
„Hej?! No, tak si ma našiel.“ Neodpovedal mi, iba si sadol vedľa mňa. Chvíľu sme tam len tak sedeli, keď som to už nevydržala.
„Prepáč, že som ti neverila, keď si mi to vravel. Nič z toho by sa nebolo stalo.“ Josh iba pokrčil plecami.
„Vlastne som to tak trochu čakal.“
Zase bolo chvíľu ticho, no teraz som to nebola ja, kto sa prvý ozval.
„Ako ti je?“
„Hm, ako by mi malo byť...stále nemôžem uveriť, že mi to urobila práve Emily. Premýšľala som nad tým a chápem, že láska si nevyberá ale mala mi to povedať.“ Povedala som a znova sa mi nahrnuli slzy do očí.
„Ale veď aj ty ho miluješ.“ Pripomenul mi Josh.
„Nie nemilujem ho.“ Oboznámila som ho s realitou. Aj keď som sa na neho nepozerala, cítila som sa sebe jeho pohľad.
„Ale veď...“ Nedokončil. Ale ani nemusel, pretože som vedela, čo chcel povedať - Prečo som kvôli tomu tak vyvádzala?
„Nemilujem ho.“ Zopakovala som. „A nechápem, prečo ťa to vôbec zaujíma.“ Vstala som a zišla som dole. Kráčala som po pláži a nohami som sa pohrávala s jemným pieskom.
„Prečo by ma to nemalo zaujímať?“ Zjavil sa vedľa mňa Josh.
Prevrátila som očami. To by už fakt stačilo. Prejaviť trochu pochopenia je jedna vec a ťahať ľudí za nos, je zas niečo celkom iné.
„Veď ma od začiatku neznášaš, tak na čo sa tu hráš?“ Vyhŕkla som už trochu nahnevaná. To si vážne myslí, že som padnutá na hlavu?!
„A to si kde nabrala?“ Spýtal sa.
„Robíš si zo mňa srandu? Veď je to jasné.“
„Vôbec to nie je tak.“ Zastala som. Už mi dochádzala trpezlivosť.
„A ako to teda je? Veď si bol ku mne stále odporný a dokonca si sa pobil s Bradom.“ Vyratúvala som jeho prehrešky.
„Uznávam, že som k tebe nebol vždy milý a Brad si tú bitku zaslúžil. Aj teraz by som ho najradšej nakopal.“
„Veď je to aj tak jedno.“ Smutne som skonštatoval.
„Ale mne nie je jedno, že ti ublížil.“ Povedal a ja som na neho zostala vyjavene zízať.
„Nie je?“ Spýtala som sa priškrteným hlasom.
„Nie, nie je.“ Povedal a ja som veľmi intenzívne vnímala, ako sa ku mne približuje.
„Prečo nie?“ Spýtala som sa ale odpovedať už nemohol. Naše pery sa spojili a ja som vyletela až niekam do neba. Nikdy som si nemyslela, že môže existovať niečo tak dokonalé. Také nežné, sladké, naliehavé a drsné zároveň. V tom jedinom bozku sa spájali protiklady, ktoré by inak nebolo možné spojiť. A tento jeden bozk mi konečne otvoril oči.
„Pretože mi nie je jedno, čo je s tebou. Nie je mi jedno, keď plačeš a keď si nešťastná...pretože ťa milujem.“ Povedal a potom ma znova pobozkal.
„Aj ja ťa milujem.“ Vyjachtala som keď sme sa od seba odtrhli. Povedala som to skôr preto, aby som si to konečne priznala, než aby som to povedala jemu. Objala som ho a v tej chvíli Brad aj Emily mohli ísť hoci aj dočerta. No, život je jednoducho super!!!