Spies - Zrodenie Spies

Anotace: 2.kapitola... viem, že toto je ešte len taký úvod, ale aj to musí byť :))

2.kapitola

Amy Rogersová kráčala so svojou suitou k jej autu. Veľa takých ľudí ako ona malo auto, možno aj striebornú audi kabriolet, ale väčšinou to boli chalani. Jej priateľky, ktoré teraz kráčali vedľa nej boli jednoducho príliš tupé, aby aspoň na desiaty raz spravili vodičák. A ak ho aj nejaká urobila, bolo to len preto, že zažmurkala očami. Nebolo im to však na nič platné, pretože na policajtky na cestách, ktorých bolo stále viac, to nemohli použiť a väčšinou po niekoľkých dňoch zostali zase bez neho.
„A viete čo mi na to povedal??“
„Čo?“
„Že mi zavolá, keď bude mať čas!“
„Nie!!“
„Presne tak! A tak som ho odkopla. Čo si ten chlap myslí, že on bude určovať pravidlá? To veru nie, ja som tu tá, ktorá by mala mať všetky výhody!“ vyhlásila Regina Crashová a dievčatá naokolo jej zatlieskali. Okamžite si však poprezerali všetky nechty, či sa im náhodou pri takom prudkom pohybe nepolámali.
Amy len prevrátila očami. „Prosím ťa, Regina. Každý predsa vie, že za dva dni za ním dolezieš naspäť. Tak to predsa robíš vždy!“
„To áno,“ zamračila sa Regina. „Ale to len preto, že som si istá, že ma miluje! A preto, že je futbalová hviezda!“
Amy sa radšej ponáhľala odomknúť svoj kabrioletík, aby ju už nemusela počúvať.
Keď nasadala, okamžite na ňu priateľky vychrlili množstvo otázok. Ako to, že ide sama a či nemá ešte miesto, čo bude robiť po škole a či nepôjde na nákupy.
Amy ich radšej všetky odbila, lebo dnes mala všetkých až po krk.
A keď už konečne vyrazila a zanechala za sebou len päť divo mávajúcich dievčat, opäť si spomenula na to blbé dievča, ktoré jej zničilo najkrajší kus oblečenia, aký mala.
Bože, ako sa vtedy rozzúrila! Myslela si, že tú malú zabije! A potom prišla tá ďalšia ochrankyňa ľudských práv a odviedla ju z jej dosahu. Keby tá neprišla, veď by jej len ukázala, aby sa jej nabudúce neplietla do cesty!
Veľmi nevnímala cestu a riadila skôr mechanicky, akoby niečo vnímala. Preto nečudo, že sa k domu dostala skoro. Najprv vytiahla z kabelky ovládač, aby odomkla veľkú vchodovú bránu natretú na bielo a vzápätí vošla dovnútra. Ocitla sa na veľkom priestranstve, ktoré bolo plné dokonalého trávnika, mramorových sôch a troch fontán. Prešla po vydláždenej ceste, ktorá prechádzala popri všetkej tej zeleni a zastavila až na kruhovom objazde pred obrovským bielym domom. Keď vystúpila, týčil sa pred ňou ako nejaký palác.
Amy však odjakživa vedela, že táto paráda nemala žiadnu históriu a otec ju dal postaviť len ako repliku paláca, ktorý sa Amyinej matke Cybill tak zapáčil, že ho hneď musela mať. A keďže pán Rogers svoju ženu napriek všetkým jej manierom veľmi ľúbi, bez najmenšieho zaváhania splnil aj jej ďalší rozmar. V priebehu rokov Cybill zmenila interiér aj dvadsaťkrát, takže keď teraz Amy vošla do domu a zbadala novučičký nábytok a doplnky, ako prvé si uvedomila, že od posledných zmien prešli už štyri mesiace. Cybill totiž vyhlasovala, že móda sa mení každé dva mesiace, no nakoniec ju Amy s otcom presvedčili, aby aspoň zdvojnásobila zadané obdobie.
Teraz si však jej dcéra pomyslela, že sa asi zbláznila. Dom totiž vyzeral tak hrôzostrašne ako ešte nikdy. Všetko bolo ružové!!
„Och, ahoj zlatíčko!“ zvolal niekto za ňou a ona sa obrátila, aby zbadala pôvodcu toho piskľavého hlásku.
Samozrejme to nebol nik iný ako jej matka, tiež celá v ružovom. Na tom prízvuku pracovala veľmi dlho. Keď bola ešte dieťa, nosila strojček a strašne silné okuliare. Všetci sa jej posmievali a to ju poznačilo na celý život. Najprv si dala urobiť plastiku celého tela a potom sa pustila do svojej desaťročnej nevinnej dcéry, aby z nej urobila krásku, akou ona nikdy nemohla byť.
„Ahoj, mama,“ silene sa usmiala Amy a so znechutením prijala jej bozk na líce.
„Ako to, že si tak skoro doma??“ pýtala sa postaršia blondína, ktorá veľmi vyzerala, akoby chcela zastaviť plynúci čas. Vlasy mala vždy perfektne upravené, kedysi hnedé oči teraz svietili namodro od farebných kontaktných šošoviek a jej postava bola ako vystrihnutá z módneho časopisu vďaka diétam a šalátom a samozrejme liposukcii.
„Nemala som chuť tam dlhšie zostávať,“ zamrmlala Amy a dobre vedela, čo príde.
Cybill najprv nechápavo vytreštila oči, potom sa do dcéry pustila karhavým tónom: „Koľkokrát som ti hovorila, že nemôžeš takto uvažovať?! Musíš čo najviac času stráviť s priateľmi. Samozrejme, tvoj otec si praje, aby si sa aj učila, ale pre mňa to nie je až také dôležité.“
A práve to bol ten problém. Obaja Amyini rodičia boli totiž úplne iní a obaja od nej vyžadovali to svoje. Jeden chcel, aby bola hviezda školy a ten druhý, aby chodila na všetky možné olympiády. Mala toho už po krk.
„Ty ma vôbec nepočúvaš, Amarantha!“ prerušila sled jej myšlienok matka.
„Koľkokrát som ti hovorila, aby si ma tak nevolala?!“ precedila Amy pomedzi zuby. Amarantha bolo jej celé meno, no nenávidela ho už od šiestich rokov, kedy ju jeden chlapec v škôlke prirovnal k jednej ropuche, ktorá má latinský názov Amarantha.
Samozrejme, to meno sa jej nesprotivilo kvôli tej prezývke, ale jednoducho nemohla pochopiť, ako jej mohla matka dať také trápne meno.
„A ja ti vždy hovorím, že tak som ťa pokrstila,“ mlela si Cybill svoje.
„Už sa mi nechce hádať, matka. Idem sa radšej prezliecť do niečoho čistého,“ prerušila ju Amy a už-už sa chcela vybrať na poschodie, keď ju zarazil matkin výkrik.
„Preboha!! Čo sa ti to stalo?!“ zvrieskla Cybill a zdesene pritom ukazovala na veľký čierny fľak na dcérinom tričku, akoby videla ducha.
„Ja... ale ani sa nepýtaj!“ rozčúlila sa opäť Amy a namiesto, aby išla do izby, prešla do obývačky, kde bolo v skrinke ukryté veľké zrkadlo.
Zastala pred ním a zadívala sa na fľak, či je naozaj taký strašný. Zo zrkadla na ňu namosúrene hľadelo stredne vysoké dievča s perfektne natočenými vlasmi, veľkými modrými očami orámovanými dokonalými riasami, zmyselnými perami a dokonalou štíhlou postavou. Cybill Rogersovej sa to predsa len nakoniec podarilo. Jej dcéra bola najkrajším dievčaťom na škole.
„Taká malá chudera ma obliala colou cez prestávku!“
„A to si v tom chodila celý deň?!“ skríkla Cybill srdcervúco.
„A čo som mala robiť, mama?? Prosím ťa, teraz ma radšej nechaj, aby som sa nerozzúrila ešte viac!“ skočila jej Amy do reči a odpochodovala po schodoch do svojej izby na poschodí.
Jej izba zaberala takmer polovicu celého prvého poschodia. Mala dokonca vytvorené dve podlažia – na jednom trónila obrovská posteľ a na tom nižšom boli ostatné veci ako písací stolík, vitrína ocenení v súťažiach krásy a súťaží roztlieskavačiek a podobne. Na posteli bolo množstvo macíkov a plyšových zvieratiek, ktoré podostávala od obdivovateľov alebo od bláznivých kamošiek, ktoré si medvedíkov nosili aj do školy!
Amy sa s neutíchajúcim hnevom vybrala k dverám, ktoré viedli do ďalšej miestnosti – priestranného šatníka. Bolo v ňom toľko vecí, že ani ona sama nevedela, čo všetko vlastní. Chodievala sem každé ráno a vyberala si ako v obchode, čo si oblečie. Nakupovanie a nosenie módnych šiat a výstrelkov mala veľmi rada.
Teraz si vybrala jedny zo starších šiat a top zaniesla slúžke, ktorá mala na starosti oblečenie. Keďže ho bolo toľko, musela byť prijatá.
Zvyšok dňa strávila v izbe s vypnutým mobilom, aby ju nikto neotravoval. Tešila sa hlavne na otca, no ten ako vždy zase neprišiel. Mal iné záležitosti na práci a o ňu „zakopol“ asi tak dva razy za týždeň.
Večer zaspávala Amy v melancholickej nálade, v ktorej ešte stále doznieval obedňajší incident.