Bella noverca V.kapitola

Anotace: Robynne sa zoznámi so svojimi "deťmi" :)) ako ju prijmú, to už sa dozviete, keď si to prečítate ;)

Sbírka: Bella noverca

V.kapitola - Súrodenci

Robynne videla, že pred ňu predviedol o hlavu vyššiu ženu, ktorá bola od nej oveľa staršia a mladého chlapca, ktorý ju odvádzal k oltáru.
„Predstavujem ti moju dcéru Daliu,“ riekol.
Robynne sa na Daliu skúmavo zahľadela. Hneď na prvý pohľad si všimla, že jej výraz je skrútený do akejsi grimasy, ktorou mal byť nepochybne úsmev. Vyzerala veľmi prísne a nepríjemne. Nebola veľmi pekná, no ani škaredá. Hnedé vlasy mala stiahnuté do prísneho drdolu a oblečená bola v čiernych šatách, čo Robynne nepochopila. Pomyslela si, že jej chuderke asi umrel manžel alebo niekto blízky. Avšak táto osoba na ňu nepríjemne zazerala svojimi modrými očami a jej pery sa stiahli do uzulinkej čiarky. Bola dosť vychudnutá a mala až chlapčenský výzor.
Robynne nevedela prečo, ale niečo sa jej na nej nepáčilo. Už len jej pohľad hovoril za všetko.
„Som veľmi rada, že vás spoznávam,“ usmiala sa kŕčovito a neochotne otcovej manželke podala aspoň ruku.
„Aj mňa veľmi teší,“ usmiala sa Robynne srdečne a stisla jej ruku. No Dalia si ju rýchlo vytrhla a odsúpila o kúsok, akoby mala Robynne nejakú chorobu a ona sa mohla nakaziť už len pohľadom.
„A toto je môj mladší syn, Damyan,“ predstavil Theron aj svojho syna.
Robynne sa zahľadela na tohto mladíka, ktorý jej bol už od začiatku sympatický. Mal hnedé vlasy, rovnakej farby ako jeho sestra a takisto bledomodré oči. Pri každom nepatrnom pohybe tváre sa mu v lícach zjavili jamky a Robynne si všimla, že okolo očí sa mu rysujú vejáriky. Zrejme sa veľa usmieval a rozdával lásku. Ale predsa len bol ešte dieťa.
„Som rád, že do tohto chladného domu zavítala jar,“ polichotil jej priam básnicky a ona sa mierne začervenala.
„Ďakujem za vaše slová,“ srdečne sa naňho usmiala, keď jej zdvihol ruku a pobozkal vzduch nad ňou.
Theron bol očividne spokojný. Usmieval sa na svojho syna a nechal ich dokonca samých aj s Daliou, aby sa mohol porozprávať s rodinou, ktorú už tak dlho nevidel. V duchu si povedal, že ich možno vidí naposledy.

Keď odišiel, Damyan sa ponúkol, že jej poukazuje celý dom a ona s nadšením súhlasila napriek tomu, že Dalia vrhala na brata jeden nevraživý pohľad za druhým. Spolu sa vybrali obrovskými mramorovými schodmi, ktoré boli teraz v móde, na poschodie, pretože tam chcel začať.
V to popoludnie sa veľa nasmiala. Damyan jej ukázal všetky miestnosti v dome a keď prišli do miestnosti s obrazmi jeho predkov, robil jednu grimasu za druhou, aby tak napodobnil ich najčastejší výraz. Úsmev jej z tváre nezmizol ani keď po dvoch hodinách zbadala dvere, v ktorých stála Dalia.
„To je pracovňa, Robynne,“ vysvetlil jej Damyan a spýtavo sa na sestru zahľadel.
„Potrebujem s ňou hovoriť,“ vyštekla nepríjemne a Robynne v tej chvíli cítila veľkú túžbu, aby jej spoločník neodišiel.
„Ako si želáš, sestra moja. Keď sa porozprávate, zaveď Robynne do salóna. Ešte to tu nepozná a mohla by zablúdiť,“ požiadal ju Damyan, otočil sa a odišiel smerom k schodisku nevšímajúc si Daliin výraz, ktorý vravel, že by si zmiznutie novej macochy želala najviac zo všetkého.
Robynne preglgla a neisto sa pomrvila. „Chceli ste so mnou hovoriť?“
„Poďte dovnútra,“ prikázala jej Dalia a podržala jej dvere, aby vošla ako prvá.
Robynne vstúpila do miestnosti, ktorá ju na prvý pohľad očarila. Nebola totiž veľmi veľká a viedlo z nej viacero dverí do iných miestností. Útulnosť tejto izby ju však ohromila. Strop, steny, dokonca podlaha bola z lešteného dreva. Hneď oproti dverám stál stôl, na ktorom ležali poukladané listiny a iné papiere. Vedľa stola bol stolík s nejakým alkoholom a občerstvením, v pravom rohu videla pohovku a dve kreslá s kávovým stolíkom. Izba bola ladená do modrostriebra, čo boli zrejme farby McCaldenovcov.
Robynne sa prestala obzerať, keď za sebou začula zabuhnutie dverí a radšej prešla niekoľko krokov ďalej po jemnom modrom koberci so striebornými ornamentmi.
„Sadnite si!“ opäť jej rozkázala Dalia a ukázala na pohovku.
Robynne k nej pomaly prešla a celá sa, trasúc sa, posadila. Dalia si sadla naproti nej do jedného z veľkých a pohodlných kresiel.
„Ako ste už počuli, rada by som sa s vami porozprávala,“ začala odmeraným hlasom. „Ide o veľmi chúlostivú, no zároveň dôležitú vec. Hovorím o vašej svadbe s mojím otcom.“
„A čo potrebujete odo mňa?“ čudovala sa Robynne a nervózne sa na pohovke pomrvila.
„Koľko chcete?“ spýtala sa Dalia narovinu otázku, ktorú však Robynne vôbec nepochopila.
„Ako to myslíte?“ zažmurkala.
„Vy veľmi dobre viete, na čo myslím. Koľko chcete, aby ste môjho otca nechali na pokoji a navždy sa vytratili z našich životov?!“ opýtala sa mierne podráždene.
Robynne na ňu civela užasnuto a neveriacky zároveň. Myslela si, že táto žena ju nebude mať veľmi rada, ale že jej ponúka peniaze, aby nechala jej staručkého otca osamote práve v takejto chvíli... to sa jej zdalo kruté, ba priam barbarské!
„P-prečo... čo vás viedlo k tomu, aby ste si mysleli, že som podplatiteľná?“ položila jej otázku, o ktorej si myslela, že na ňu odpoveď neexistuje.
„Bolo to veľmi jednoduché. Viem, že vám ide iba o jedno – peniaze. Áno, tie hýbu svetom aj ľuďmi, za peniaze sa dá kúpiť všetko. A samozrejme tituly. No verte alebo nie, ak by ste tu zostali, pretože si chcete titul ponechať, vaša situácia by sa iba zhoršila,“ vravela pokojne a z jej hlasu zaznieval mierny výhražný tón.
Robynne zaťala zuby a do očí jej vhŕkli slzy. Takže táto žena, ktorá tu sedí pred ňou si o nej myslí takéto strašné veci. Pravdepodobne si to myslia všetci... možno aj Damyan ju považuje za ziskuchtivú harpyu bez kúska cti. Bolo jej do plaču, no vedela, že pred touto krutou ženou sa nesmie ponížiť.
Preto vstala a chystala sa bez ďalších slov odísť.
„Kam idete?!“ vyštekla Dalia nahnevane.
„Dole,“ odvetila Robynne a otvorila dvere.
Než sa však nazdala, tá surová žena ju schmatla za lakeť a prudko ju obrátila tvárou v tvár k nej.
„Myslíte si, že si ku mne môžete takto dovoľovať?! Ste obyčajná zmija, ktorá túži po veľkých majetkoch, ale verte mi, že nedovolím, aby ste môjmu otcovi zničili život!!“
„Podľa vašich slov súdim, že svojho otca nemáte rada. Chcete presne to, čo ste mi pred chvíľou vyčítali,“ pozrela jej Robynne do očí.
„Neviem, ako ste prišli na takú hlúposť, ale nedovolím vám, aby ste ma pripravili o všetko. Prisahám vám, že ak neodídete, urobím vám zo života peklo!“ zasyčala Dalia.
„Tak sa teda pripravte, lebo vášho otca neopustím!“ vyhlásila Robynne a vymanila sa z jej zovretia.
Potom si už nevšímala Daliin krik a radšej sa ponáhľala dolu, aby sa mohla všetkým ospravedlniť. Najmä však lorda chcela požiadať, aby jej ukázal jej izbu. Potrebovala spánok, pretože ten bol jediný, ktorý jej mohol pomôcť aspoň na chvíľu zabudnúť.
V hale stretla Damyana, ktorého však ani nepozdravila, pretože si bola istá, že vo všetkom súhlasí s Daliou. Chcú ju odtiaľto vyštvať, no ona sa musí stoj čo stoj ubrániť. Potrebovala vedieť aspoň to, že lord McCalden bude v posledných dňoch jeho života v poriadku a nablízku mu bude aspoň jeden človek, ktorý ho bude mať úprimne rád.