Spies - Zrodenie Spies

Anotace: 11.kapitola... Amy musí dokázať svoje schopnosti... viem, že sem dávam túto časť dosť neskoro, ale nebola som si istá, či sa vôbec niekomu toto dielko páči... bola by som veľmi rada za komentáre :)

11.kapitola

Šli rovno do sprchy a ešte dlho na seba nechali stekať horúcu vodu, ktorá spolu s mydlom zmyla pach a špinu z ich tiel. Svorne vošli späť do šatne a obliekli sa do úborov, ktoré im za noc stihli vyprať. Bol to jednoducho luxus, ktorý im v takých podmienkach, v akých sa ocitli pred hodinou, pripadal priam neskutočný. Všetky tri sa čo najrýchlejšie obliekli a zamierili do im už známej telocvične.
Keď vstúpili dovnútra, zbadali Maxa, ktorý ako inak telefonoval a na tvári mal poriadne zamračený výraz. Prekvapilo ich však jeho oblečenie. Mal na sebe úbor, ktorý sa veľmi podobal na odevy, ktoré nosili učitelia bojových umení a Amy si s prekvapením všimla, že okolo pása má obviazaný červený pás. Mal by byť teda rovnako zručný v bojových umeniach ako ona.
Zbadal ich hneď ako vstúpili a rukou im naznačil, že si majú zatiaľ dať niekoľko kôl po obvode telocvične. Amy a Madison už vedeli, čo ich čaká a bez námietok začali behať pomalšie, aby si šetrili dych, no Sam, ktorá si asi myslela, že budú stačiť dve kolá, sa rozbehla ako o život.
Madison a Amy na ňu len zízali a blondína sa dokonca rozosmiala, pretože vedela, že pre Sam tento deň nedopadne najlepšie. A tak sa aj stalo. Len čo Max zaklapol mobil, posadil sa na žinenku do tureckého sedu a pozoroval ich pri behu. Sam sa naňho usmievala a pohľadom ho priam vyzývala, aby už konečne povedal stop. No aj keď jej úsmevy opätoval, ďalej ich nechal bežať až do posledného kola, ktoré malo poradové číslo dvadsaťpäť.
Amy a Madison boli zadychčané, no ani zďaleka sa to nedalo porovnať so Sam, ktorá klesla na zem a zdalo sa, že už-už skolabuje.
„M-max... preboha... čo...“ začala, ale nedokončila, lebo rozprávanie ju ešte viac unavovalo.
„Sam, musíte sa rozcvičiť,“ pokrútil hlavou stále sa usmievajúc.
Amy nadvihla obočie, pretože ju by iste nazúrilo, keby sa k nej správal tak sebavedome. Jednoducho vždy cítila potrebu ho nejako uzemniť.
„Tak? Čo budeme dnes robiť, majstre?“ spýtala sa posmešne.
Nadvihol obočie. „Radšej si choďte obliecť aj vy svoje úbory.“
Ukázal na biele odevy položených na kope žineniek. Dievčatá pristúpili k nim, ale Amy hľadala a hľadala, no všade videla len biele pásy.
„Čo to má znamenať?!“ oborila sa naňho a keď zbadala jeho úškrn, vedela, že to urobil naschvál.
„Neviem, čo myslíš,“ odvetil s predstieranou nevinnosťou v hlase.
„Dobre vieš, že už veľmi dávno nemám biely pás!“ zvolala nahnevane.
„Neviem.“
„Hari ti to určite musel povedať, tak mi okamžite navaľ ten červený!“ skríkla už poriadne rozzúrene.
„Dám ti červený pás, ak dokážeš, že naňho máš,“ uškrnul sa vyzývavo.
„S tebou? Žiadny problém,“ zasmiala sa.
„Nie. So mnou nie. Na výcvik nových špiónov tu máme aj mastra bojových umení, ktorý podľa tvojich schopností zistí, aká si zručná a či si ten pás naozaj zaslúžiš. Mimochodom, ten majster vás bude učiť ďalšie dva mesiace poriadne bojovať,“ prihovoril sa aj ostatným dievčatám. „A prisahám, že po tomto výcviku z vás budú poriadne bojovníčky!“
„Tak kde je?!“ vyštekla Amy, ktorej sa už nechcelo počúvať jeho monológ.
„O chvíľu príde, vlastne... už je tu,“ uškrnul sa a ukázal na dvere, ktoré sa pomaly otvorili.
Dievčatá sa obzreli a všetky tri naraz vyvalili oči. Do miestnosti totiž vstúpil človek, ktorý vyzeral ako z nejakého hororu. Celú tvár mal zjazvenú, dokonca aj očné viečka, na tvári mal priam surový výraz, zdalo sa im, že jeho pery sa nikdy neroztiahli do úsmevu. Celý bol v čiernom, pretože pás nemohol byť iný ako čierny a tá farba len zvýrazňovala jeho prirodzenú bledosť.
Amy naprádzno preglgla, no aj keď zbledla ako krieda, nemienila sa len tak ľahko vzdať.
„Dobrý deň, majstre,“ podzravil ho Max úctivo a uklonil sa mu, zatiaľ čo ten chlap len mykol hlavou. Vyzeral akoby pohŕdal už len zemou, po ktorej chodil.
„Toto sú vaše žiačky, majstre. Veľmi rady by sa od vás učili a už sa nemôžu dočkať spoločných hodín,“ pokračoval, keď majster neodpovedal.
Amy nadvihla obočie, no ani tento nebadaný pohyb jeho pozornosti neušiel. Bleskovo sa k nej zvrtol a hodnú chvíľu si ju premeriaval. „Prečo nemá pás?“ zavrčal chrapľavým hlasom, akoby ho už veľmi dlho nepoužíval.
„Volá sa Amarantha Rogersová a nemá ho, pretože sama vyhlasuje, že má na viac,“ odvetil posmešne Max.
Amy však stále hľadela do očí majstrovi. Vedela, že keď teraz sklopí zrak, vyhlási ju za slabocha. Tak to bolo aj v jej bývalej škole, do ktorej sa prihlásila len preto, aby získala silu na roztlieskavačské cvičenia a na chvíľu sa jej to aj zapáčilo. Potom však matka chcela, aby skackala na chalanských zápasoch, tak vynechala poslednú skúšku a k čiernemu pásu sa už neprepracovala.
„Skutočne?“ v očiach zjazveného muža zablýskalo. „A na aký si trúfaš, dievča?“ podišiel k nej bližšie a Amy kútikom oka zahliadla, že Sam a Madison o krok ustúpili.
Zdvihla bradu. „Červený,“ vyhlásila neochvejne a na rozdiel od Maxa sa nemienila pre týmto, aj keď skúseným, no predsa len človekom ponižovať.
„Tak dobre. Bol som zvedavý, či zase nájdem len polená,“ povedal odmeraným hlasom, no nezaujatosť bola len predstieraná. Amy tušila, že ho už dávno nikto nevyzval.
A tak na pokyn majstra si ostatní sadli na neďalekú lavičku a Amy a on sa postavili do stredu žineniek. Navzájom sa uklonili, no Amy videla, že aj teraz majster len mykol hlavou, preto urobila to isté. Jeho záujem sa ešte zväčšil.
Obaja zaujali postoj oproti sebe a očami sa dohodli na začiatku boja. Začali v ten istý okamih – Amy vyrazila dopredu s rukami pred sebou v známej pozícii, majster sa bleskovo uhol a jeho záujem sa trochu zmenšil. Nečakal, že urobí takú chybu a začne prvá.
Amy si tiež po čase uvedomila, že pochabé útoky jej budú na nič, preto sa sústredila na oddych a naopak sa teraz ona vyhýbala jeho dobre miereným útokom. Avšak to, že ho zatiaľ nezasiahla nebola žiadna hanba, keďže zázrakom bolo už len to, že sa mu vyhýbala. Zrejme to však v duchu zakríkla, pretože o pár sekúnd už ležala na zemi a pozerala naňho so zaklonenou hlavou. Pohŕdavo sa usmieval, keďže si myslel, že už skončila. Ona však pružne vyskočila bez toho, aby sa vôbec dotkla zeme a opäť zaujala postoj. Jeho úsmev sa čiastočne vytratil a vtedy si Amy uvedomila, že na všetko išla veľmi zle.
Prvoradé je, aby si naozaj verila a tá druhá chyba bola, že úplne zabudla na všetky tie roky, kedy robila rotlieskavačku. Tam je predsa toľko prvkov tak veľmi podobných tomuto boju a ona ich môže využiť na obranu a uhýbanie sa.
Sebaisto sa usmiala a začala s novou vervou, ktorá majstra prekvapila. Ich zápas sa zmenil na nekonečne rýchle švihanie rúk a nôh, ktoré okolostojaci ani nestíhali sledovať. Nebolo možné, aby ju zasiahol, takisto ako ona nemohla zasiahnuť jeho.
V duchu sa však sústredila na jeho slabé miesto – všimla si totiž, že jednu nohu má o niečo pomalšiu ako druhú. Nebyť toho výcviku spred niekoľkých rokov, asi by si to ani nevšimla, no teraz sa sústredila iba na to, aby nejako zasiahla práve túto nohu. Zdalo sa, že si ju úplne chráni a zrejme aj vybadal, o čo jej ide. Chcel ju zastaviť a preto robil všetko možné, aby ju vyradil. Pustil sa do útoku a zabudol pritom na obranu. Amy sa víťazoslávne usmiala, pretože to bola tá osudová chyba, ktorú urobila aj ona na začiatku.
Teraz stačil jediný dobre mierený zásah nohou, majster sa trochu zatackal na jednej nohe a... nemožné sa stalo skutočnosťou, spadol na zem, kde niekoľko sekúnd zostal ležať.
Max a dievčatá zalapali po dychu a neveriacky zízali na prekvapivú situáciu. Dokonca sa všetci postavili.
Amy sa na chvíľu obzrela a práve preto, že zabudla na ostražitosť, ocitla sa na zemi rovnako ako majster jeho dobre miereným kopancom. Ten sa už zatiaľ zdvihol a z výšky hľadel na plavovlasé dievča pod sebou, ktoré ho dokázalo poraziť svojou vnímavosťou a schopnosťami, ktoré dosiaľ v sebe ukrývala. Pád na zem totiž za porážku považoval, keďže sa to nikomu nepodarilo už niekoľko rokov.
Preto podišiel k nej a zahľadel sa na ňu. V jej očiach nebola zlosť ani posmech. Videl v nich čistý obdiv, ktorý sa v nej zatiaľ stihol zrodiť.
Amy prekvapene vytreštila oči, keď zbadala, že jej podáva ruku, aby jej pomohol vstať. Chytila sa jej a vyšvihla sa opäť hore. Opäť zniesla jeho upretý pohľad a skôr ako stihla niečo povedať, prehovoril, no nie k nej, ale k Maxovi: „Prines červený pás!“
Zažmurkala a rozžiarila sa. Bola to pre ňu najväčšia pochvala.
Max ešte stále v tranze vošiel do vedľajšej miestnosti a vrátil sa so zloženým pásom. Majster ho vzal do rúk a oviazal ho Amy okolo pása.
„Je tvoj,“ povedal.
„Ďakujem.“
„Neďakuj, pretože nemáš za čo. Tvoje schopnosti musím oceniť,“ vyhlásil trochu odmeranejším hlasom ako pred chvíľou a obrátil sa k Madison a Sam.
Amy však zabudla počúvať jeho úvodnú prednášku. Bola príliš unesená tým, že sa obhájila. Možno sa s takýmito úsmechmi dopracuje aj k tomu, že ju nebudú považovať za hlúpu blondínu.