Bella noverca XXVII.kapitola

Bella noverca XXVII.kapitola

Anotace: prinútila som sa napísať ďalšiu kapitolu... a bola som prekvapená, že to ani nebolelo :D zdá sa, že Robynne už nie je taká poslušný ako bývala ;) aha a ešte by som sa strašne rada poďakovala za tipy a komentíky ;)

Sbírka: Bella noverca

XXVII.kapitola – Hodiny jazdenia

V ten deň sa cez ťažké sivé mraky iba s námahou predieralo mdlé zimné slnko. Svet bol ešte stále zahalený do snehovej prikrývky, ktorá sa nie a nie rozpustiť. Niet sa čomu diviť, bol ešte len začiatok januára.
„Ehm... mylord?“
„Áno?“
„Nechcem byť dotieravá, ale... ja som vás predsa upozorňovala na to, že som na konskom chrbte ešte nikdy nesedela!“ zvolala Robynne zúfalo.
Už pol hodinu sa totiž snažila ovládnuť koňa, ktorého jej lord McCalden vybral. Ťažko povedať, kto z tých dvoch – zviera alebo lady McCaldenová – bol viac vydesený.
Robynne sa dokonca tak bála, že v to popoludnie odložila nabok svoju plachosť, keď sa snažila skrotiť žrebca pod sebou. Ten sa staval na zadné a nebyť lordových reflexov, zrejme by už dávno ležala v snehu.
„Opäť vám opakujem, že Artex je ten najpokojnejší a najmierumilovnejší kôň, akého tu na panstve mám,“ trochu netrpezlivo jej dohováral Wayne.
Avšak po jeho slovách sa kôň opäť postavil na zadné a keďže lorda prekvapil, nestihol ho stiahnuť zase naspäť.
Lady McCaldenová s výkrikom pristála v snehovom záveji a zostala tam nehybne ležať s nedôstojne vyhrnutými šatami.
Wayne k nej okamžite so strachom priskočil. „Robynne! Ste v poriadku?? Robynne!“
Pomaly otvorila oči rozšírené úžasom, ako nádherne jej meno znie z jeho úst.
„Nič... nič sa mi nestalo, mylord,“ usmiala sa.
„Naozaj nič... mylady?“ tentokrát sa už trochu upokojil a prešiel späť k formálnejšiemu tónu.
„Nemusíte sa báť. Našťastie som spadla sem a nie na chodník.“
„Také nešťastia neprivolávajte,“ postavil sa a pomohol aj jej.
Chvíľu zostali stáť nehybne, až kým si Robynne neuvedomila, ako vyzerá. Trochu oneskorene sa snažila nejako upraviť. Jeho pozornému pohľadu však neušiel pohľad na nohu, ktorá bola odhalená až po koleno!
Keď ako tak túto chybu napravila, trochu zahanbene sa naňho zahľadela. „Je mi ľúto, že... och, ani si neviete predstaviť, ako ma mrzí, že som... no že som taká neschopná,“ ospravedlňovala sa potichu.
„Preboha, kde ste na takú vec prišli?“ vyvalil modré oči.
„Ja... neviem... nedokážem sa ani udržať na koni a...“
„Ale to predsa nesmiete pripisovať neschopnosti. Chápem, že máte strach, ale opäť vás ubezpečujem, že Artex je ako poník. Nikdy by nikomu neublížil. Vie však vycítiť náladu ľudí a zrejme si všimol, že sa ho veľmi bojíte...“ zastavil sa, keď sa na ňu pozornejšie zahľadel a všimol si jej rozstrapatené vlasy a sneh, ktorý sa v nich zachytil pri páde.
„V každom prípade vás už nebudem nútiť. Ostaneme pri pozorovaní,“ dokončil a pomaly prešiel k Artexovi, ktorý ochotne vyšiel papuľou k lordovej vystretej ruke.
Robynne ich oboch pozorovala a neušlo jej, aký krásny pohľad sa jej naskytol. Jemný vietor lordovi rozfukoval vlasy, ktoré na slnku nadobudli bledší odtieň. Mal ich dlhšie ako pri ich prvom zoznámení a zväzoval si ich stužkou, pretože to tak teraz bolo v móde. Mal na sebe hnedé jazdecké nohavice a zelený kabátec. Podvedome zavzdychala a potichu sa k tým dvom priblížila.
„Mylord?“ oslovila ho potichu.
„Áno?“ odvetil a ju prekvapilo, že ju zaregistroval, aj keď sa vôbec neobrátil.
„Ak vám poviem, že sa CHCEM naučiť jazdiť, naučíte ma to?“
Zarazil sa a obrátil sa k nej. „Myslel som si, že po tom páde nebudete chcieť koňa ani vidieť.“
„Dovolím si povedať, že ste sa mýlili,“ usmiala sa.
„Veľmi rád vás to naučím,“ kútiky úst sa mu trochu zdvihli a aj keď sa to nedalo považovať za úsmev, tento nepatrný pohyb mu predsa len zjemnil črty tváre a vtedy jej konečne pripomínal aj obyčajného človeka a nie len lorda.
„Ďakujem.“

Ďalšie dni boli podstatne odlišnejšie ako tie predchádzajúce. Robynne trávila s lordom veľa času a aj táto skutočnosť jej prinášala nepochopiteľnú radosť zo života. Už ráno sa stretávali pri stajniach a on ju učil ako dôverovať koňom a čo urobiť pre to, aby aj toho najspurnejšieho skrotila. Vedel toho naozaj veľa a ju fascinovali aj jeho slová, no keď začal niečo s vážnym a zanieteným výrazom vysvetľovať, vždy mala veľký problém sa sústrediť. Večer čo večer si líhala do postele s výčitkami, že počula len polovicu toho, čo povedal, pretože zvyšok času venovala rozmýšľaniu o tom, aké prekrásne sú jeho pery, keď niečo rozprávajú. Hrešila sa za tieto myšlienky a dokonca sa častejšie modlila, len aby jej Boh odpustil jej prehrešky. Bola si istá, že na takéto veci nemá právo myslieť v súvislosti s lordom McCaldenom. Predsa len bola manželkou jeho otca a teraz mu je matkou! Vtedy sa zahriakla, pretože jej pripadalo strašne nepríjemné naňho myslieť ako na syna. Preboha, veď je o toľko starší od nej!
Aj napriek veľkému zmätku, ktorý pociťovala, jej jazda na koni šla každým dňom lepšie. Artex bol naozaj pokojný kôň a keď konečne prekonala strach z týchto zvierat, podarilo sa jej aj všetko ostatné.
„Ide vám to naozaj dobre,“ pochválil ju lord McCalden, keď držal dlhú uzdu a viedol koňa do kruhu, pričom ona sedela na Artexovi.
„Ďakujem,“ žiarivo sa naňho usmiala, ale trochu sa zahniezdila, pretože by si už chcela aj zajazdiť po vonku. Nanešťastie sa o ňu lord tak bál, že jej to nechcel dovoliť. Zrejme sa obával, že by zase spadla tak ako pred vyše týždňom.
„Mylord?“ ozvala sa nesmelo po chvíli ticha.
„Áno?“
„Nemohli by sme dnes ísť von a...“
„Mylady! Už som vám predsa vravel, že nie je možné, aby ste sa po takom krátkom čase naučili tak dobre ovládať koňa!“ zahriakol ju trochu tvrdšie ako pôvodne chcel.
„Ale, mylord...“
„To je moje posledné slovo, mylady,“ zaťal sa a založil si ruky v bok.
„Dobre, v tom prípade by som rada na dnešok skončila,“ vyhlásila a potiahla uzdu tak silno, až mu ju vytrhla z ruky. Vzápätí prinútila koňa zastať a bez lordovej pomoci sama z Artexa zoskočila.
„Čo to robíte?“ vyvalil oči.
„Odvediem ho späť do stajne,“ ubezpečila ho, no neušiel jej jeho podozrievavý pohľad.
„Nie aby vám napadlo niečo iné, mylady,“ zamrmlal tak, aby to nepočula, no ona to posledné aj tak začula.
Uškrnula sa a keď si bola istá, že sa mu stratila z dohľadu, svižne sa vyšvihla zase do sedla. Vzápätí Artexa popchla, nie do klusu, ale rovno do cvalu!
„Mylady!!!“ vykríkol lord za ňou.
Takže si zrejme všimol, že niečo zamýšľa a šiel sa za ňou pozrieť. Robynne nikdy nebola spurná, ale vadilo jej, že lord McCalden sa k nej správa ako k porcelánovej bábike.
Preto sa otočila a veselo mu zamávala. „Vrátim sa ešte pred zotmením!“ zavolala za ním.
Videla, že beží do stajne, ale to ju vonkoncom nezaujímalo. Rozhodla sa, že konečne spozná krásy tohto panstva a to jej už nikto neprekazí...
Autor Procella, 09.02.2008
Přečteno 326x
Tipy 13
Poslední tipující: Duše zmítaná bouří reality, Aaadina, Alegrina, Sarai, Nelčik, Tasha101, Ihsia Elemmírë
ikonkaKomentáře (3)
ikonkaKomentujících (3)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Konečně se nám holka trochu sebrala:D Super díl!

03.06.2008 10:54:00 | Winnie_the_pooh

to nechápem, akože dostáva trochu rozumu? :D

09.02.2008 18:36:00 | Procella

ta to je haňka... =) pozrdravuje sestra a odkazuje že konečne dostáva trochu rozumu a nie je taka ukriknutá... joooooooooooooj. super

09.02.2008 18:10:00 | Tasha101

© 2004 - 2022 liter.cz v1.5.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí