Bella noverca XXXI.kapitola

Anotace: po dlhšom čase ďalšia kapitola... je trochu kratšia a nič prevratné sa v nej neudeje,ale dúfam, že vám to nebude vadiť :D nechápem prečo,ale teraz cez prázdniny mám na písanie ešte menej času ako cez školu :D nabudúce to už ale bude lepšie ;)

Sbírka: Bella noverca

XXXI.kapitola – Pozvanie

Robynne sa celá rozrušená posadila na osamelý kmeň stromu a položila si tvár do dlaní. Ešte stále nemohla uveriť tomu, čo sa pred chvíľou takmer stalo. Preboha, nesnívalo sa jej to všetko náhodou?? Je možné, že lord McCalden... je vôbec možné, aby mal o ňu taký príťažlivý a mocný muž záujem? Zdalo sa jej neuveriteľné, že by si mohol všimnúť obyčajnú meštianku akou bola ona, ale všetko tomu nasvedčovalo! Bol tak blízko... určite ju chcel pobozkať.
„Preber sa,“ zahriakla sa nahlas ani si poriadne neuvedomujúc, že sa rozpráva sama so sebou. „On je syn tvojho manžela... manžela, ktorý zomrel len prednedávnom!“
Akosi podvedome stisla náhrdelník, ktorý jej dal a ktorý od Štedrého večera ani na chvíľu nezložila. Vždy keď sa cítila ukrivdene alebo ju niečo zarmútilo, náhrdelník jej dodával akúsi vnútornú silu. Silu, ktorú tak veľmi potrebovala v ťažkých chvíľach...
Odrazu ju z myšlienok vyrušil nejaký šuchot. Prudko sa postavila a zvrtla sa tým smerom, odkiaľ zvuk vychádzal.
Na jej obrovské prekvapenie sa pred ňou zjavil samotný Damyan. Nevidela ho už niekoľko týždňov!
„Damyan!“ zvolala s úsmevom, ktorý jasne naznačoval, že akosi pozabudla na to, že mladík pred ňou by ju najradšej vymazal zo svojho života navždy.
„Mylady...“ mykol hlavou namiesto úklonu a ohrnul hornú peru, aby jej tak dal jasne najavo, že ju nepovažuje za právoplatnú lady McCaldenovú.
„Čo tu robíš, Damyan?“ spýtala sa bez rozmýšľania. Hľadela na chlapca, ktorý sa pomaly stával mužom, avšak zdalo sa jej, že je oveľa vyziabnutejší ako predtým. Bol veľmi chudý a pod očami mal tmavé kruhy, akoby sa už dlho poriadne nevyspal.
„Neviem, prečo by som sa mal spovedať práve vám... mylady,“ dodal pohŕdavo.
To schladilo jej nadšenie. Úsmev na jej tvári ochabol, takmer sa stratil a aj plecia jej ovisli.
„Máš pravdu. Nemám právo sa ťa niečo spytovať,“ povedala s trpkosťou v hlase. „V tom prípade by som ťa už viac nemala obťažovať. Dovidenia nabudúce.“
Netušila, odkiaľ nabrala silu, aby tak rozhodne odbila chlapcove opovržlivé poznámky a následne aby vykročila pevným krokom do domu. Vedela však, že lord McCalden mal pravdu. Človek sa nemôže nechať urážať donekonečna. Cítila, že pohár jej trpezlivosti by mohol onedlho pretiecť, ak niečo neurobí.

„Wayne! Wayne, no tak kde si?! Wayne!“ ťahavý afektovaný hlas vytrhol lorda McCaldena z myšlienok na dnešné popoludnie.
Otrávene si vzdychol, keď jeho sestra, pôvodca tých strašných zvukov, vrazila dovnútra bez nejakého náznaku klopania.
„Wayne! No konečne!“
Mal pocit, že sa mu rozletia ušné bubienky.
„Prečo tak vrieskaš, Dalia?“ spýtal sa na rovinu.
Jeho priamočiarosť ju prekvapila. „Č-čo?“
„Ak sa ma chceš niečo opýtať, nemusíš ma hľadať po celom dome a nemusíš pritom tak strašne vrieskať!“ vysvetlil jej podráždene a postavil sa, aby si nalial ďalšiu whisky do pohára, ktorý mal už prázdny.
„Si neznesiteľný, Wayne! Tak ja sa k tebe snažím správať sestersky a ty ma vždy odbiješ!“ zvolala kvílivo.
„Láskavo prestaň s týmito srdcervúcimi scénami a povedz, prečo si prišla. Iste niečo potrebuješ,“ prerušil ju.
„Och, ale ja...“
„Dalia?“ pozrel na ňu s nekompromisným výrazom na tvári. „Prejdi k veci!“
„Tak teda dobre... je pravda, že niečo potrebujem, ale nie to, na čo myslíš.“
„Už vieš aj čítať myšlienky? To je novinka,“ uškrnul sa. Bolo jasné, že lord McCalden má už v sebe viac alkoholu, ako by mal mať, inak by sa nikdy takto nerozprával so sestrou. Napriek jej neznesiteľnej povahe ju vždy tak trochu ľutoval pre jej starodievocký osud, preto ju nikdy veľmi nehrešil ani sa s ňou nechcel hádať.
„V poslednom čase stále piješ, Wayne!“ riekla odsudzujúco. „Preto sa radšej nebudem pridlho zdržiavať v tejto miestnosti.“
„Tak už hovor!“ zvolal nahlas, aby sa jej konečne zbavil.
„Prišla pozvánka na ples,“ oznámila mu ani nedýchajúc a v tom okamihu úplne zabudla na ich predchádzajúcu hádku.
„Ešte niečo?“ nadvihol obočie a opäť sa napil.
„Čo tým myslíš?!“
„Sestrička, možno ťa to prekvapí, no nezdieľam s tebou rovnaké nadšenie,“ odfrkol si.
„Presne som vedela, že to povieš!“ zvolala nadurdene. „Ale Wayne je to predsa veľká príležitosť. Vieš predsa, že som na plese nebola už... strašne dlho,“ dodala odrazu s akýmsi zvláštnym smútkom.
„Dalia...“ oslovil ju v tej chvíli úplne iným tónom. Podišiel k nej a chytil ju za plecia. „Vieš predsa, že na tie plesy ťa nikdy nepozývajú... aj to je dôvod, prečo ich všetky odmietam.“
„To nie je pravda. Neznášaš plesy, preto tam nechodíš,“ vyvrátila mu to.
„Áno, ale robil som to aj pre teba... chceš povedať, že teraz prišla pozvánka aj pre teba?“ začudoval sa.
„Pozývajú nás všetkých... aj našu macochu... hlavne ju...“ dodala nenávistne.
„V tom prípade by sme tam nemali chýbať!“ ožil odrazu Wayne a vystrel sa. „Daj zavolať krajčírku. Musíte byť obe pekné!“
„Ale...“
„Čo je, sestrička? Už nechceš ísť?“
„Ja... áno, chcem...“
„Tak vidíš! A kdeže sa má konať ten ples?“
„U Eppersonovcov.“
„Bývajú dosť ďaleko...“ zmraštil obočie.
„Ide sa tam po tej starej ceste...“
„Viem, to však nie je žiadny problém. Okamžite daj zavolať krajčírku a všetko vybav aj pre mylady... alebo vieš čo? O to sa postarám ja... musíme však konať rýchlo. Pozvánka prišla dosť neskoro,“ rozmýšľal nahlas. „Ples je už o tri dni.“
„Ja teda idem,“ oznámila mu s trpkosťou v hlase. Tušila, prečo Wayne tak rýchlo zmenil názor. Začínalo sa jej to páčiť čoraz menej.