Bella noverca XLIX.kapitola

Anotace: taká oddychovejšia časť... aj také musia byť ;) a ozaj všetkým ďakujem za tipy, veľmi ma potešili :)

Sbírka: Bella noverca

XLIX.kapitola – Nevítaný hosť

Bolo neskoré dopoludnie. Slnko už dávno svietilo a deň sa vkrádal do miestností panstva McCaldenovcov čoraz intenzívnejšie. Avšak napriek neskorej hodine sa Wayne ešte len zamrvil v narušenom spánku. Už hodnú chvíľu ho rušil neutíchajúci buchot. Odrazu sa zobudil a prudko sa posadil na posteli. Zažmúril oči pred silným svetlom a uvedomil si, že ten neznesiteľný zvuk je klopanie na dvere. Podráždene zanadával a podišiel k dverám. Zamračený zistil, že ani nie sú zamknuté. Zrejme bola v noci jeho túžba väčšia, ako si spočiatku myslel.
Siahol na kľučku a jediným trhnutím otvoril dvere dokorán. Na chodbe stála mladá slúžka Alicia.
„Čo sa robí?!“ oboril sa na ňu ihneď. Trochu cúvla, ale považovala sa za veľmi statočnú, že hneď neutiekla.
„Je mi ľúto, že som vás musela zobudiť, no mylord tvrdil, že prišiel v súrnej záležitosti...“ zrazu sa zarazila, lebo pri rozprávaní skĺzla pohľadom dolu a všimla si, že jej pán tu pred ňou stojí úplne nahý! Očervenela ako pivonka a snažila sa nevyvaľovať oči na to, čo ešte jej nevinné oči nemali možnosť vidieť.
Nadvihol obočie a uvedomil si tú istú skutočnosť. „Rýchlo hovor. Nevidíš, že je mi zima?“ Aj napriek hnevu nevynechal príležitosť, aby slúžku trochu nepodpichol.
„Och, t-to... áno... vidím... ja chcela som... lord Gallagher,“ jachtala a teraz už s vyvalenými očami pozorovala dolnú časť jeho tela.
S veľkým sebazaprením zadržal smiech. „Tak som dobre vyrozumel, že ten narušiteľ je lord Gallagher?“ pomohol jej.
„Á-áno, tak nejako...“ zrýchlene dýchala a neskrývane si obzerala jeho nahotu.
Žasol nad jej bezočivosťou. „Ak si si ma teda dostatočne obhliadla, dúfam, že mi dáš povolenie, aby som sa vrátil do svojich komnát,“ prižmúril oči, predstierajúc vážnosť.
Naprázdno preglgla a začala sa ospravedlňovať. Keďže nemal najmenšiu chuť to počúvať, zabuchol jej dvere pred nosom.
„To služobníctvo je čím ďalej, tým opovážlivejšie,“ mrmlal si popod nos, keď vchádzal zo svojho súkromného salóna do veľkej spálne.
Vo dverách sa však zarazil, lebo sa mu naskytol nadmieru lákavý pohľad. Na širokej posteli ležala Robynne. Prikrývku však mala pod sebou, pretože v noci nepovažovali za dôležité zakrývať sa. Bola úplne nahá. Spala na chrbte, ruky mala rozhodené na vankúšoch a vystavovala mu tak na obdiv všetky svoje prednosti. Oči mu zažiarili a keď sa na seba pozrel, videl, že nielen ony pocítili túžbu. Jeho telo si s ním jednoducho robilo, čo chcelo.
Najradšej by sa na ňu okamžite vrhol, aby sa s ňou naskutku pomiloval, no spomenul si na čakajúceho priateľa. Keby nebol jeho najlepším priateľom, bez váhania by ho poslal kade- ľahšie. Smutne si povzdychol.
Zobudiť ju však môže, v tom mu nič nebráni. Ujal sa tejto milej povinnosti s nadšením.
Podišiel k posteli, ľahol si vedľa nej a naklonil sa nad jej krásnu spiacu tvár. Odhrnul jej vlasy z tváre a vzápätí ju nežne pobozkal.
Ušlo jej nezrozumiteľné zamrmlanie, avšak opätovala jeho výzvu. Položila mu ruku okolo krku a pootvorila ústa, aby vychutnala bozk.
On sa však od nej odtrhol so žalostným výrazom, že ju musí nateraz opustiť.
Mierne sa zamračila a ovinula mu svoju nohu okolo tej jeho.
Najradšej by sa na mieste rozplakal, lebo to bola priam neodolateľná ponuka.
„Pusťte ma, Ranny, musím odísť,“ prihovoril sa jej.
Otvorila oči a uprela ich naňho. „Prečo?“
„Prišiel Finley Gallagher. Musím ho prijať,“ vysvetľoval jemne.
„Chcete ma opustiť?“ zamihala riasami a to tak zvodne, až sa vzrušil ešte viac.
Zasmiala sa, keď si všimla jeho túžbu. Siahla rukou na jeho najzraniteľnejšie miesto a nežne ho tam pohladila. Prudko sa nadýchol a zase vydýchol.
„Nerobte to, lebo sa neudržím!“
„O to mi práve ide,“ usmiala sa zmyselne. „Musím sa vám odvďačiť, keď ste ma tak pekne prebudili.
Nahlas zakvílil. „Odvďačíte sa mi večer. Teraz musím ísť za Gallagherom,“ odhodlal sa napokon a odtiahol sa od nej.
„Ako myslíte,“ vzdychla s nezbedným úsmevom, pretože si stihla všimnúť, aké mu robí problémy sa od nej odtrhnúť.
Bez ďalších zbytočných slov sa začal obliekať, snažiac sa nepozerať na posteľ, kde sa práve zvodne naťahovala jeho milenka, aby sa pripravila na nový deň.
Už kompletne oblečený sa vzpriamil a zamieril k dverám. Posledný raz sa otočil a útrpne privrel oči. Toto ho stálo naozaj veľa premáhania! Za to mu ešte Finley zaplatí!
Hlasno za sebou zatresol dvere. Nezačul už pobavený smiech macochy, ktorá sa na ňom dobre zabávala.

Finley Gallagher sa zatiaľ trochu netrpezlivo prechádzal po pracovni. Bol si istý, že prešla aspoň pol hodina, čo slúžku poslal hore, ale jeho priateľ sa ešte stále nezjavil! Vedel však veľmi dobre, že táto návšteva bola iba zásterkou skutočného úmyslu. Prišiel, aby aspoň na chvíľu zahliadol jeho sestru. Chcel vedieť, ako sa bude po včerajšku tváriť. Po tom vášnivom bozku, ktorý mu opätovala! Aj keď bude určite vyhlasovať, že ho nenávidí ešte viac, nemohol si nechať ujsť jej výraz.
Potreboval však nejako zakryť, prečo naozaj prišiel, preto si vymyslel, že prišiel za Waynom. Na tom nebolo nič podozrivé, boli predsa dobrí priatelia.
Odrazu sa dvere na knižnici, ktorá sa nachádzala na dolnom poschodí a občas pánovi domu zastávala pracovňu hore, prudko rozrazili a do miestnosti priam vletel lord McCalden.
Ani na priateľa nepozrel a rovno zamieril k stolíku s whisky, aby sa vzápätí poriadne napil.
„Ehm... ani ma nepozdravíš?“ zatiahol Finley s úškrnom. Wayne bol očividne nadmieru rozladený.
„Buď ticho! Najradšej by som ťa poriadne zbil,“ oboril sa naňho Wayne nečakane.
Od údivu sa rozosmial. „Chceš povedať, že ti moja návšteva nie je príjemná?“
„Prišla v dosť nevhodnom čase!“ odsekol Wayne.
„Prečo?“
„Ešte som spal.“
To Finleyho priviedlo k ďalšiemu záchvatu smiechu. „A asi si nespal sám, čo?“
„To veru nie! Keby si nebol prišiel...“ povzdychol si a usadil sa vo veľkom kresle za stolom.
„Sľubujem, že nabudúce si to načasujem lepšie,“ potmehúdsky sa usmieval Finley.
„Tak na čo si prišiel?“
„Ale veď vieš, ako to chodí. Sme priatelia a včera sme takmer nemali možnosť sa porozprávať...“
„Doparoma! To je všetko, čo si chcel?! Mohol som byť ešte v posteli!“ opäť sa na priateľa vyrútil Wayne a od zlosti sa postavil.
„Panebože, tá žena ti poriadne učarila,“ potichu zapískal Finley.
Wayne neodpovedal. Uprene civel na akési neznáme miesto.
„Povedz mi, je taká výnimočná?“ zaujímal sa lord Gallagher.
„Ani neviem... vlastne, áno je úžasná. Priťahuje ma a neustále po nej túžim... neviem, v čom to je. Nikdy som to nezažil,“ priznal Wayne.
„Nie je to náhodou niečo, o čom všetci hovoria ako o láske? Nezamiloval si sa, priateľu?“ nadvihol Finley obočie.
„Tak to ani vo sne!“ zasmial sa Wayne. „Nie! Veď vieš, čo si myslím o láske k žene. Naučili sme sa to v armáde. S príslušníčkami opačného pohlavia si máme len užívať a nenechať sa ovládnuť.“
„Ja som si tie rady vzal k srdcu, no zdá sa mi, že ty...“
„Nechajme to už tak a poďme si radšej zajazdiť na koňoch. Potrebujem sa prebrať,“ navrhol Wayne a ukončil tak, podľa neho, nezmyselnú debatu.

Presne ako Finley očakával, napokon sa s priateľovou sestrou naozaj stretol. Ak sa chceli dostať do stajní, museli prejsť cez park a práve tam stála pri veľkej kamennej soche Dalia. Už bola oblečená normálne, tmavé strohé oblečenie jej však podľa Finleyho vôbec nepristalo. Rovnako ani stiahnuté vlasy v starodievockom uzle, ktorý jej ešte pridával roky.
„Dobrý deň, sestrička,“ oslovil ju Wayne prívetivo a objal ju.
Usmial sa naňho, no akonáhle zbadala bratovho spoločníka, zmeravela a dych sa jej zrýchlil. Z časti ju ovládol veľký hnev, ale spomenula si aj na včerajší bozk, kvôli ktorému celú noc prebdela.
„Dobrý deň, slečna McCaldenová,“ podišiel k nej Finley, vzal jej ruku do svojich dlaní a pobozkal ju.
So zaťatými zubami nakoniec tiež pozdravila: „Aj vám. Kiežby bol taký dobrý, ako je iste ten váš.“
Och, zase tá štipľavosť, ktorá sa mu na nej najviac páčila!
„Nečakali sme, že vás tu stretneme. Máte snáď na toto miesto nejaké príjemné spomienky?“ provokoval ju a ona sa nechala bez najmenšieho zaváhania.
„Len nepríjemné, mylord!“ odsekla. „Najradšej by som ich hneď vymazala!“
„To sa, našťastie, nedá, slečna McCaldenová,“ riekol zdvorilo a keď jej zrakom nehanebne skĺzol na prsia, s ľútosťou zistil, že otrasné šaty neodhaľujú ani kúsok z jej peknej pokožky.
„Radšej už poďme, Finley,“ prerušil ich doťahovanie sa Wayne, vôbec netušiac, o čom sa tí dvaja zhovárajú. „Nechce sa mi počúvať vaše hádky.“
„No dovoľ, Wayne!“ ohradila sa Dalia okamžite. „Mylord je taký neznesiteľný, že by som nechcela, aby ma s ním spájala čo len obyčajná nevraživosť!“
Po tomto vyhlásení sa im obrátila chrbtom a vykročila späť do domu.
„Jedno tvojej sestre nemôžem uprieť, Wayne. Vždy ma vie pobaviť,“ rozrehotal sa Finley, mysliac pritom aj na včerajšiu noc.
„Som rád, že aspoň jeden z nás má dobrú náladu,“ zašomral Wayne podráždene a pokračoval v ceste k stajniam.