Domov bábik

Anotace: 20. časť Po nejakej dobe pridávam znova kúsok.

„Čože? Čo by som mu mala povedať?“ Absolútne som nerozumela, o čom je reč.
„Niečo si mu musela povedať. To, ako sa ku mne správal nebolo normálne. Ja som mu nič neurobila, tak prečo bol taký?“ Baša bľabotala ako po piatich panákoch vodky. Nechápavo som pozerala, ako sa stráca vo vlastných slová.
„Hej!“ Mierne som ňou zatriasla, čím som si konečne vyslúžila jej pozornosť. „Povieš mi o čom to tu táraš?“ Uprela na mňa pohľad a zahryzla si do pery.
„O Lacovi. Vieš ako sa ku mne správal? Ako...ako...ja neviem. Ako...jednoducho bol ku mne odporný.“ Odľahlo mi a trochu som sa uškrnula.
„Myslíš viac ako inokedy?“ Doberala som si ju, mysliac si, že ako vždy iba zveličuje.
„Nie, myslím to vážne. Naozaj bol ku mne zlý. Neviem, čo sa stalo. Snažila som sa s ním rozprávať a on mi odpovedal iba áno alebo nie alebo hm. Tak som si povedala, že asi iba nemá náladu...“
„A ďalej?“ Spýtala som sa, keď Baša už hodnú chvíľu mlčala.
„A tak som sa ho spýtala, že čo mu je. A on mi povedal, že nech sa do neho nestarám. Že mi je to aj tak jedno a že sa iba pretvarujem. A potom mi povedal, že som namyslená a povrchná štetka! Chápeš to? On mi povedal, že som ŠTETKA!“ Keď som počula to slovo, až ma myklo. Čo si ten hajzel o sebe myslí?
„Musela si mu niečo povedať. Prečo by sa inak takto správal?“ Uprela na mňa mierne vyčítavý pohľad, slzy na krajíčku. Teda, keby mne povedal chalan ktorého milujem, že som štetka, tiež by ma to asi vzalo.
„Ja som mu nič nehovorila, prisahám. Jediné, čo som mu povedala bolo, že si v tom mojom šibnutom nápade úplne nevinne. Že sa na teba nemá hnevať.“
„Si si istá? Možno to pochopil nejako inak.“ Slzy jej tiekli po lícach a ja som mala sto chutí vraziť mu jednu do nosa.
„To neviem, ale zistím to. Počkaj tu.“
„Ja pôjdem radšej domov.“ Nachvíľu som zaváhala.
„Tak dobre, pôjdem s tebou. Počkaj ma pred klubom.“ Povedala som a už som sa hrnula k nášmu stolu. A zistila som, že tam nie je. Rozhliadla som sa po miestnosti a našla som ho sedieť s Tomášom na barovej stoličke. Pristúpila som k nemu, pohár, ktorý bol už na pol ceste k jeho ústam som mu vytrhla z ruky a naštvane som ho tresla na pult, až z neho pár kvapiek vystreklo.
„Čo robíš?!“ Zamračil sa na mňa.
„Čo robím ja? Nie, čo robíš ty?! Prečo si jej povedal, že je štetka?“ Podľa jeho výrazu som zistila, že presne vie o koho ide. Ani som nemusela menovať.
„Nestaraj sa.“
„Ale ja sa budem starať. Je to moja kamarátka a ja ti nedovolím, aby si jej tak sprosto nadával. Čo si vôbec o sebe myslíš? Nič ti neurobila.“ Neodpovedal mi. Alebo teda hej, ak sa dá posmešné odfrknutie pokladať za odpoveď.
„Alebo hej? Urobila ti niečo?“ Dožadovala som sa vysvetlenia, ale bez úspechu. Bol ticho.
„Ak ide o to divadlo v parku... Predsa som ti vysvetlila, že ona je v tom nevinne. Nechcela to urobiť.“ Parádne vytočená som na neho hučala a bolo mi jedno, že sa po nás otáčajú všetci v okolí piatich metrov.
„No veď práve.“ Zamrmlal si dosť nezrozumiteľne, ale počula som ho. Celkom ma to zaskočilo.
„Čo? Prečo, že no...“ Zavibroval mi mobil vo vrecku. Vybrala som ho a pred očami sa mi objavilo Bašino meno. To znamenalo, že ak do dvoch sekúnd neprídem von, ide sama.
„Ešte si o tom pohovoríme.“ Odsekla som na Lacovu adresu, rozlúčila som sa s Tomim, vzala si vetrovku a utekala som k dverám.

Laco sa mi očividne vyhýbal. Prišla som na to, keď po ňom už týždeň nebolo ani pamiatky. Dokonca ani v škole som ho nevedela vysnoriť. Ale nemôže sa schovávať večne. Veď ja si ho nájdem. Hovorila som si, keď som prechádzala cez prechod pre chodcov a razila som si cestu davom náhliacich sa ľudí. Ako obyčajne, už zase som na skúšku meškala.
Rozrazila som dvere nášho kultúrneho domu, keď som sa takmer zrazila s Mišom.
Usmiala som sa.
„Ahoj.“ Dala som mu krátky bozk.
„Ahoj. Zasa meškáš.“ Vyčítavo mi pripomenul a obaja sme kráčali do skúšobne.
„Ja viem.“
„Máš šťastie, že tu režisér ešte nie je a bla bla bla...“ Jedných uchom dnu a druhým von. Bože, vážne ma jeho kázne nezaujímali! Už skoro dva týždne sme sa nevideli, lebo sa učil na skúšky a keď sa konečne stretneme, tak mi čistí žalúdok?! Hrozne ma to vytočilo.
„Nemohli by sme to nechať na neskôr? Dlho sme sa nevideli.“ Ovinula som mu ruky okolo krku s úmyslom pobozkať ho.
„Ale ty to vôbec neberieš vážne. Vieš o tom, že na to predstavenie prídu aj moji profesori? Musí to byť perfektné.“ Vymanil sa z môjho objatia a ja som prekvapene zaklipkala mihalnicami.
„Fakt? Ale veď ešte máme dva mesiace. Do vtedy do bude dobré.“ Chlácholila som ho, ale nevyzeralo to, že to zaberá.
„Ale nestačí, keď to bude iba dobré. A ty hráš hlavnú úlohu, na tebe je všetko postavené. Ako to môžeš tak flákať?“ Čo????
„Ako to myslíš, že to flákam?“ Zostra som sa ho spýtala.
„Napríklad stále chodíš neskoro. Myslíš si, že nás baví stále na teba čakať?! A nevieš ešte ani polovicu textov a aj tie čo vieš, nie sú sto percentné.“ Od prekvapenia mi sánka spadla takmer až na podlahu.
„Prosím?“ Neverila som vlastným ušiam.
„Počula si.“ Ľadovo odpovedal a zanechal ma stáť na chodbe.
Počas celej skúšky som ho jednoducho ignorovala. Stále som si prehrávala v hlave, čo mi povedal a stále som nechápala, čo to malo znamenať. Tak fajn, možno mal zlý deň, ale na mne si ho vybíjať nemusel! Čo som ja, fackovací panák? Čím dlhšie som nad tým premýšľala, tým viac sa moje prekvapenie menilo na zúrivosť. Čo si vôbec o sebe myslí, že mi dáva prednášky! Nemá na to žiadne právo. A mimochodom, neflákam to. To, že som pár vecí cez prázdniny zabudla, je len prirodzené, nie?!
Po skúške som sa rýchlo zdekovala, aby som sa mu vyhla. Obišla som budovu, aby som sa dostala na cestu, keď sa na mňa spoza rohu vyrútila Baša. Takmer ma ranila mŕtvica!
„Ježiš, chceš ma zabiť? Čo tu vôbec robíš?“ Spýtala som sa, keď sa môj tep už približoval k normálu.
„Čakám ťa tu.“
„Mňa? Prečo? Veď sme sa videli v škole. A prečo si mi nedala vedieť, že si tu?“
„Napísala som ti sms a asi trikrát som sa ti snažila dovolať.“ Odpovedala mi vyčítavo. Vytiahla som z kabelky mobil a zistila som, že je to pravda.
„Prepáč. Vieš, že na skúške nesmieme mať zapnutý zvuk.“
„Hej, no.“ Do komunikácie sa nejako nehrnula, čo bolo čudné, veď prišla ona za mnou.
„Tak čo si chcela?“ Spýtala som sa a bez záujmu som si prezerala výklady obchodov.
„Chcela som sa spýtať, či nevieš niečo o Lacovi.“ Vzdychla som si.
„Teba to ešte drží? Kašli na neho. Alebo aspoň kašli na to, čo povedal. Asi mal blbú náladu a ty si mu vošla do rany.“ Kamoška pokrútila hlavou.
„Určite nie. On bol na mňa vážne nahnevaný. Na MŇA! Ale vôbec netuším, čo také som mu urobila. Preboha, veď sme spolu prehodili iba pár slov!“ Čudovala sa, trochu nahnevaná, trochu so smútkom v hlase.
„Ja neviem. Ktovie čo mu sadlo na nos. Chalani sú nevypočitateľní.“
„A ty si ho odvtedy vôbec nevidela? Ani u vás nebol?“
„Nie, nevidela som ho a nebol u nás. Už som ti to hovorila.“ Odpovedala som jej trochu podráždene, lebo rozhovory na tému Laco a jeho blbé reči ma už unavovali. Baša práve otvárala ústa, že mi na to niečo povie, keď sa mi rozozvučal v taške mobil. Prekvapene som otvorila správu od Miša a rýchlo si ju prečítala. Stálo v nej, že sa chce so mnou teraz stretnúť a mám mu napísať kde som, že za mnou príde.
Chvíľu som zamyslene stála na mieste, keď som sa rozhodla.
„Baši, porozprávame sa zajtra v škole, dobre? Ja ešte niečo mám. Čauko.“ Rozlúčila som sa a hrnula som sa do malej kaviarne neďaleko, pričom som vyťukávala Mišovi sms.
„Horúcu čokoládu.“ Objednala som si u mladej čašníčky a čakala som. Neprešlo možno ani päť minút a vo dverách sa objavila známa blonďavá hlava. Pohľadom blúdil po kaviarni a keď ma našiel, vykročil ku mne. Kľučkoval medzi stolmi a stoličkami až k môjmu stolu.
„Ahoj.“ Naklonil sa, že ma pobozká, ale ja som odvrátila tvár, takže jeho pusa skončila na mojom líci. Nemôže sa predsa správať, akoby sa nič nestalo!
„Ahoj.“ Nie veľmi priateľsky som mu pozdrav opätovala. Sadol si oproti na stoličku a chvíľu sa na mňa bez slova díval.
„Tak...čo si chcel?“ Spýtala som sa, keď mi to ticho začalo byť nepríjemné.
„Ospravedlniť sa. Správal som sa ako kretén...“
„Aha.“ Vôbec som mu to nemienila uľahčiť.
„A...mala si pravdu. Nemám právo niečo ti vyčítať. Viem, že robíš čo môžeš a popri škole to nie je jednoduché.“ Náhle som zistila, že sa mi celkom páči pocit, keď sa predo mnou niekto kajá.
„Len som mal zlú náladu, lebo som na skúške dostal z teórie javiskovej reči trojku, aj keď som sa na to toľko pripravoval. A ty si si to neprávom odniesla.“
„Takže?“ Spýtal sa, keď som už hodnú chvíľu mlčala a bezmyšlienkovite civela do poloprázdnej šálky.
„Čo?“
„Prepáčiš mi to? Mrzí ma, že som sa k tebe tak správal.“
„Hm...“ Vyhla som sa priamej odpovedi. „Už musím ísť, mama bude mať vrásky, že kde toľko som.“ Vstala som, zaplatila čokoládu pri pulte a vrátila sa k Mišovi. Ten ma objal a pobozkal ma. Neopätovala som mu bozk a on sa s otázkou v očiach odtiahol. S otázkou, na ktorú som mu nemienila odpovedať.
„Tak ahoj.“ Vyšla som von a vybrala sa domov.