Bella noverca LXIII.kapitola

Anotace: strašne sa ospravedlňujem za to meškanie, ale v lete som nemala vôbec čas a tak akosi mi došla inšpirácia... neviem ako sa to mohlo stať, aj túto kapitolu som zosmolila veľmi ťažko. pokúsim sa ale pokračovať, hádam sa mi to podarí

Sbírka: Bella noverca

LXIII.kapitola – Vyčerpanie

Wayne na ňu hľadel celý zmeravený, nebol schopný ani slova, nieto ešte pohybu. Nikdy by od nej nečakal niečo podobné. Avšak teraz, keď sa už odhalila, mohol bez zábran sledovať jej nahú krásu. Tak dlho už neboli v takejto intímnej situácii! Najradšej by ju okamžite zvalil na posteľ a naskutku sa s ňou pomiloval. Vysal by z jej jemnej a dráždivo vlhkej pokožky všetky kvapky vody, až by kričala od rozkoše a prosila by ho, aby sa jej zmocnil. A potom by...
„Mylord. Žiadala som vás o uterák,“ pripomenula mu Robynne a on sa ako-tak spamätal.
Zažmurkal a precitol zo sna a oparu, ktorý mu zahmlil jasné rozmýšľanie.
„Č-čo... ach, áno...“ napriek precitnutiu sa nepohol, lež stále na ňu nepohnute civel.
„Mylord!“ ozvala sa hlasnejšie, pretože aj jej sa začínala zdať táto situácia nepríjemne vzrušujúca.
Nevedela, čo by urobila, keby sa odrazu pohol k nej a pobozkal ju. Pravdepodobne by taký tlak nezvládla a podvolila by sa mu. A to teda nemohla v žiadnom prípade dopustiť. Chcela sa s ním len pohrať a ukázať mu, o čo prišiel, keď ju tak hlboko zradil.
Našťastie po jej druhom napomenutí sa konečne rozhýbal a pohľadom našiel osušku. Stiahol ju z vešiaka a pristúpil k nej, aby jej ju podal. Na okamih sa ocitli v znepokojivej blízkosti, ktorú však prerušil on, keď o krok ustúpil.
Robynne vzala uterák a zahalila sa doňho, čím trochu zmiernila napätú situáciu. Vzápätí vyšla z vane a postavila sa pred neho.
„Myslím si, že teraz by ste sa už konečne mohli vyjadriť,“ poznamenala.
„Čože?“ nechápal, ešte stále bol zarazený a len horko-ťažko ju vnímal.
„Vraveli ste, že so mnou chcete hovoriť. Hádam vás tá chuť už prešla?“ uškrnula sa.
„Aha... pravdaže nie! Presne to som mal v úmysle.“
„Takže?“
„Mal som pocit, že sa vám musím ospravedlniť...“ vyslovil konečne dôvod svojho vpádu.
Neveriacky si odfrkla. „A z čoho ten pocit pramenil, ak sa smiem spýtať?“
„Veď predsa... naša hádka dnes ráno... veľmi ma mrzelo, čo som vám vykričal,“ priznal sa.
Ona však jeho zjavnú pokoru ignorovala a na tvári sa jej namiesto odpustenia zjavil hnev. „Aj vás to MALO prečo trápiť! Nikdy by som si nepomyslela... ale načo plakať nad rozliatym mliekom, pravda? Mohla som také niečo od vás čakať. Zrejme som dúfala, že je vo vás predsa len viac. Nuž, mýlila som sa.“
„Nie! Vy ma musíte vypočuť! Povedal som veci, ktoré... ktoré som si nikdy nemyslel. V žiadnom prípade...“
„Keby som vedela, že zo seba budete robiť trpiteľa, nenechala by som sa vyrušiť,“ prerušila ho povýšene a chcela sa od neho odvrátiť.
On ju však schmatol za plecia a prudko pritiahol k sebe. „Tak to teda nie! Neodídete, lebo mám ešte veľa na srdci, čo by som vám prezradil.“
„P-pusťte ma!“ okríkla ho, on však pokrútil hlavou.
„Nie, Robynne. Nepustím ťa.“
Zalapala po dychu. Ešte nikdy sa k nej nesprával tak dôverne. Dokonca ani vtedy, keď sa načas stala jeho milenkou. Teraz ju toto poznanie hnevalo aj znepokojovalo zároveň. Obávala sa, čo bude nasledovať.
Wayne sa jej vpil do očí a pokračoval: „Odkedy si prišla na toto panstvo, nemal som ani chvíľu pokoja. Nevedel som si vysvetliť, čo sa to so mnou deje. Vedel som len to, že po tebe neuveriteľne túžim! Chcel som ťa tak veľmi, až som strácal zdravý rozum. Zabudol som na všetko ostatné. A tak sa chvíle, ktoré sme spolu strávili, pre mňa stali nezabudnuteľnými! Snáď si už nespomínaš na noci, kedy si sa mi odovzdávala a prosila si o moju priazeň?! Tak veľmi som ťa chcel, že som sa s tebou chcel oženiť, preboha! Ako je možné, že si nepochopila hĺbku mojich citov?!“
Kým hovoril, nepúšťal ju, aby mu náhodou opäť neunikla. Vychádzali z neho pravdy o svojich najtajnejších myšlienkach a ona ho počúvala tak sústredene, akoby sa dostala do tranzu.
Cítila, že čoraz viac podlieha jeho slovám. Nechcela to, bránila sa tomu! Avšak napriek všetkému stačil iba pohľad do jeho hypnotizujúcich modrých očí a pomaly ale isto si začala uvedomovať lásku, ktorú k nemu nikdy neprestala cítiť. Lásku, ktorá prekonala hádky, zradu, plač a nekonečnú bolesť.
„Robynne...“ šepol temer nečujne a uvedomil si, že netúži po ničom inom, ako pobozkať ju.
Jednou rukou jej nežne odhrnul mokré vlasy, kým druhou ju stále pevne držal za plece. Priblížil sa k nej na niekoľko centimetrov, až sa takmer dotýkali nosmi. Potom obaja ako na povel zatvorili oči a čakali na okamih, kedy sa obrovský múr zrúti a oni dvaja sa konečne ocitnú v spoločnom objatí.
Avšak práve okamih možného zmierenia prerušila osoba, ktorá akoby zázrakom vtrhla do izby včas a všetko prekazila.
Isabella Langworthyová sa tvárila všelijako, len nie prívetivo. Najprv neveriacky civela raz na jedného potom na druhého a keď sa jej konečne vrátil hlas, vyrazila zo seba: „Čo sa to tu deje, Wayne?!“
Wayne by v tej chvíli najradšej poriadne nahlas zanadával. Ako je možné, že si to jeho „drahá“ snúbenica vždy tak dokonale načasuje?! Už bol tak blízko toho, aby bola Robynne zase jeho a ona to všetko prekazila! Nemohol tomu uveriť. Úkosom sa na macochu zahľadel a videl, že očarený výraz z jej tváre zmizol a zostal len chlad a dobre ukrytý hnev.
„Prepáčte, mylady, ale rada by som vás požiadala, aby ste nabudúce zaklopali, kým vtrhnete do mojich komnát,“ upozornila Isabellu Robynne s povýšeným podtónom v hlase.
„Tak vy sa ma ešte opovažujete vychovávať, keď som vás tu našla s MOJÍM snúbencom robiť ktovieaké neprístojnosti?!“ osopila sa na ňu Isabella.
„Mýlite sa. Váš veľactený snúbenec sa prišiel so mnou iba o niečom pozhovárať.“
„Ak si rozhovor predstavujete v posteli, tak potom je to možné, ale inak rozhodne nie!“
„Žiadam vás, aby ste ma prestali urážať,“ zamračila sa Robynne a ešte tesnejšie sa zabalila do uteráka, čo samozrejme neušlo Isabelle.
„Tak ja vás urážam?! Zrejme ste si dosť dobre nevšimli, že ste veľmi sporo oblečená! Takto vítate všetkých mužov?! Pretože to tak naozaj vyzerá a v tom prípade ste podľa môjho názoru iba obyčajná cundra!!“ skríkla Isabella.
„Isabella!“ zvolal Wayne okamžite a poriadne zdesene.
„V mojom dome ma nebudete urážať!!“ varovala ju Robynne výhražným hlasom a postúpila o krok bližšie.
„Pche! Vraj váš dom! Toto je dom môjho snúbenca a...“
„Ak je to len jeho dom, tak tieto komnaty patria výhradne mne. Takže láskavo odíďte a vezmite so sebou aj vášho úžasného snúbenca, lebo sa mi už z neho robí zle!“ kričala Robynne nekontrolovateľne.
„Mylady...“ začal Wayne, ale dočkal sa iba ďalších pohŕdavých slov: „Náš rozhovor sa skončil. Nabudúce sa nesnažte o podobné škandály, lebo sa mi z duše priečia. A vašu snúbenicu si držte na uzde! Zrejme ju doma dobre nevychovali, lebo zatiaľ som ju počula iba kričať a ohovárať!“
Isabella v nemej hrôze otvorila ústa a chystala sa niečo povedať, ale Wayne ju vystrčil z dverí. Kým však odišiel aj on, ešte sa otočil: „Ešte sme neskončili.“
„Podľa mňa áno. Takže zbohom,“ odsekla a otočila sa mu chrbtom.
„Myslel som to vážne, Robynne. Nenechám ťa na pokoji, kým nedokončíme, čo sme tu dnes začali,“ povedal veľmi potichu ale zato pevným hlasom.
Takmer vzápätí za sebou začula zabuchnutie dverí a až vtedy sa s úľavou zvalila na posteľ a snažila sa upokojiť. Situácia v tomto dome sa začala vyhrocovať a ona sa ocitla priamo v centre všetkých nepokojov! Ako to len, preboha, zvládne bez ujmy? Odteraz sa dokonca bude musieť Waynovi vyhýbať, aby nesplnil všetky svoje vyhrážky. Navyše nemôže proti nemu bojovať takáto oslabená.
„Ach, Bože, daj mi silu,“ zaprosila šeptom.

V to popoludnie navštívil panstvo aj Finley Gallagher. Dovalil sa ako veľká voda a so zamračeným výrazom sa ihneď začal vypytovať dokonca aj koniarov, kde sa práve nachádza ich pán. Tak súrne potreboval s Waynom hovoriť, až takmer vôbec nezaregistroval jeho sestru, ktorá kráčala oproti. Dalia McCaldenová veru nemusela uvažovať, kde by sa mohla skryť, lebo ako sa zdalo, lord Gallagher o ňu nejavil najmenší záujem. Hnal sa do veľkého domu a ju obišiel, akoby bola len vzduch. Ešte dlho potom lapala po dychu a nadávala na seba, že sa jeho rečami nechala tak ľahko oklamať.
Finley napokon poľahky vtrhol do priateľovej pracovne a ihneď mu nakázal, aby mu nalial niečo poriadne silné.
„Prečo si prišiel? Musí v tom byť niečo vážne, keď sa tak tváriš,“ mračil sa Wayne, keď obom nalieval do krištáľových pohárov starú whisky.
„Z dosť veľkej časti áno. Prišlo mi totiž pozvanie na kráľovský dvor, Wayne.“
„Aj mne prišlo,“ pokrčil plecami.
„Ibaže ty si tam takmer stálym hosťom a mňa kráľ pozýva druhý raz. Prvýkrát odo mňa chcel vernosť v boji, tak čo si podľa teba mám myslieť?!“
„Hlavne nepodliehaj panike. Kráľ ťa isto chce len spoznať. Hovoril som mu o tebe a bol veľmi zvedavý na muža, ktorý mi zachránil život,“ usmial sa Wayne.
„Ako keby si to na druhý deň neurobil pre mňa aj ty,“ odfrkol si Finley.
„Na tom už nezáleží. Ty si začal prvý a vravím ti, že keby sa chystala ďalšia vojna, vedel by som o tom.“
„Dobre, asi máš pravdu. Kedy chceš vyraziť?“
„Už zajtra ráno.“
„Ak nemáš nič proti tomu, rád by som šiel s tebou,“ navrhol Finley.
„Samozrejme, s tým som aj počítal.“
„V poriadku. Tak sme dohodnutí. Som rád, že sa to tak ľahko vyriešilo.
Obaja sa priateľsky objali a potľapkali a Finley náhlivo odišiel, aby sa stihol ešte pripraviť. Cestou naspäť vyrazil rovnakou rýchlosťou, akou aj prišiel. Ak aj niekoho stretol, nevedel o tom. V myšlienkach bol už totiž dávno na kráľovskom dvore.

Robynne zamyslene hľadela z okna pracovne. Bolo skoré ráno a ona vyšla zo svojich komnát iba zahalená v župane, aby sa čo najrýchlejšie dostala do tejto miestnosti. Odtiaľto mala totiž nerušený výhľad na dvor a zároveň na dvoch mužov, ktorí sa nachádzali práve pod oknom.
Netušila, kde sa v nej odrazu nabralo toľko pocitov, keď sa dozvedela, že lord McCalden odchádza. Najprv ju táto správa zarazila a chcela vedieť čo najviac podrobností. Neskôr upadla do apatie, kedy presviedčala samu seba, že jej jeho odchod vôbec nevadí, až sa nakoniec prikradla do pracovne, aby ho mohla zazrieť aspoň na chvíľku, kým odíde.
Nemala však veľa času na premýšľanie, lebo onedlho sa Finley aj Wayne vyšvihli na kone, pán domu dal sluhom ešte posledné inštrukcie a obaja bez zbytočných slov na rozlúčku vyrazili.
Keď dupot koní ustal a rozvírený prach sa zase zniesol na zem, vyčerpane a s istým pocitom smútku klesla do kresla. Roztrasenou rukou prechádzala po papieroch, ktorých sa pred chvíľou iste dotýkal aj Wayne.
Vzápätí ruku rýchlo stiahla, akoby sa popália. V duchu si nadávala, ako môže byť taká hlúpa a zase mu naletieť. Veď za ním plače, akoby odišiel natrvalo a on sa pritom zanedlho vráti! A prečo by mala za ním vlastne plakať?!
„Ach, ja som taká hlupaňa,“ zvolala nahlas, nahnevaná sama na seba. Až príliš nahlas.
„Tak toto vám rozhodne vyvracať nebudem,“ ozval sa od dverí posmešný hlas.
Robynne prudko zdvihla hlavu a na konci miestnosti zbadala lady Langworthyovú.
„Už zase?“ zakvílila potichu, ibaže Isabelle to samozrejme neušlo.
„Samozrejme! Nezabudli ste, dúfam, že náš minulý rozhovor sa neskončil!“
„Nuž, ak mám pravdu povedať, mala som pocit, že skončil,“ odsekla Robynne.
„Tak to je veľká škoda. Ale nebojte sa, tento raz nemusíte nič povedať, hovoriť tu budem iba ja,“ začala Isabella výhražne. „Chcela by som vás totiž upozorniť iba na jedinú maličkosť – prestaňte sa už konečne motať okolo môjho snúbenca!“
„To je všetko?“ zatiahla Robynne so zdvihnutým obočím.
„A zdá sa vám to málo?! Pretože pokiaľ viem, pred niekoľkými hodinami ste ma presviedčali, že medzi vami nič nie je. Lenže ja som si viac než istá, že ste mi nevraveli pravdu! Rozhodne sa k sebe nesprávate tak, ako by sa patrilo!“ fučala Isabella nazlostene.
„Je mi ľúto, ak ste si nejakú situáciu zle vyložili, mylady, ale ja vás uisťujem, že už len obyčajná prítomnosť VÁŠHO snúbenca ma vytáča. Neviem si predstaviť, že by som s ním mala tráviť ešte aj svoj voľný čas,“ odsekla Robynne, snažiac sa o ľahostajný tón, aj keď v kútiku duše vedela, že keby sa nič z toho na plese nestalo, práve teraz by sa tešila z každej sekundy, ktorú by s Waynom strávila.
„Myslíte si, že vám uverím?! Mám veľmi dobré zdroje, ktoré tvrdia...“
„Samozrejme, vaším zdrojom je slečna McCaldenová. Iste sa nemýlim,“ skočila jej Robynne do reči s akýmsi nádychom posmechu a trpkosti v hlase.
„Nebudem vám klamať. S Daliou sme veľmi dobré priateľky. Keďže prednedávnom začala niečo tušiť, rozhodla sa ihneď mi napísať. A ja si to veľmi cením.“
„Mala som pocit, že ste sem neprišli ospevovať úžasné vlastnosti slečny McCaldenovej,“ poznamenala Robynne odosobnene.
„Nie. Svoje som si už povedala...“ Isabella nedokončila. Namiesto toho sa priblížila k Robynne tak blízko, až tá cítila jej dych na svojej tvári. „Varujem vás, vy jedna prisťahovalkyňa. Myslíte si, že neviem, akou obyčajnou meštiankou ste boli predtým, ako ste obalamutili toho senilného starca?! Ach, nikdy ma nemal rád. Avšak našťastie na každého raz príde,“ nepríjemne sa zasmiala, ale rozhodne ešte neskončila so svojím monológom. „To len vy sa stále musíte miešať do mojich plánov. Prišli ste ako blesk z jasného neba a ihneď ste sa vrhli na Wayna! Všetci tu na panstve vás videli, takže sa nesnažte zapierať. No teraz vás žiadam, aby ste si láskavo zapamätali, že boj so mnou nemáte šancu vyhrať. Som príliš silná konkurencia. A okrem toho o vás by sa Wayne nikdy vážne nezaujímal. Boli ste mu iba spríjemnením dlhých chvíľ, ktoré musel stráviť bezo mňa. Asi ste sa nikdy nepozreli do zrkadla, keď si tak veľa o sebe myslíte. On však potrebuje skutočnú aristokratku, ktorá pozná etiketu a má spôsoby. Bohužiaľ, vy nespĺňate žiadne z týchto kritérií, ž čoho vyplýva, že som vyhrala na plnej čiare!!“
Isabella sa zhlboka nadýchla, až keď dohovorila. Takmer napäto čakala, čo jej lady McCaldenová odpovie a už si pripravovala ďalšie urážky, keď tu ju tá mladá žena opäť prekvapila.
Robynne sa totiž iba trpko zasmiala. „Nebudem vám protirečiť, mylady, pretože ste mali pravdu vo všetkom, čo ste povedali. Iste máte teraz dobrý pocit, že ste v tejto slovnej potýčke vyhrali, ale ubezpečujem vás, že mňa už nezraníte tak, ako váš snúbenec. To už totiž nie je možné.“
Ešte tesnejšie sa zahalila do tenkého županu a bez ďalších slov sa pobrala preč. Ako ticho sem vkĺzla, tak potichu sa aj dostala do svojich komnát.
Tam ťažkým krokom podišla k oknu a vtedy už nedokázala zadržať ten silný príval sĺz, ktorý jej zahmlieval zrak. Po lícach jej stiekli prvé horúce kvapky.

V izbe zostala až do poludnia, kedy musela neustále myslieť na Isabelline slová. Samozrejme, v ničom sa nemýlila. Je však pravda, že krik jej aspoň otvoril oči, aby mohla zistiť, aké postavenie má v tomto dome. Určite nie je taká dôležitá, keď sa nad ňu každý vyvyšuje. Ani zrada a hlboká bolesť ju nedokázali zmeniť. Stále sa cítila ako to naivné mladé dievča, ktoré sa vydalo za lorda Therona a urobilo tak najväčšiu chybu vo svojom doterajšom živote. Boh vie, ako veľmi sa snažila ostatných presvedčiť, že za niečo aj stojí. Žiaľ, nepodarilo sa jej to. Priam bytostne pociťovala, ako sa jej odpor láme a ona čoraz viac podlieha Waynovým sľubom a Isabelliným urážkam.
Podobne rozmýšľala až do popoludnia, kedy sa rozhodla vyjsť von. Možno pôjde za Artexom a vezme ho von. Aj tak ho v poslednom čase zanedbávala. Veľa času trávila v pracovni, zavalená papiermi a dokumentmi, aby sa tak aspoň trochu odreagovala.
Trochu sa teda upravila, aby tak zakryla stopy po plači, vyšla zo svojich komnát a ponáhľala sa po schodoch dolu a odtiaľ do stajní.
Osud jej však úplnú samotu neprial, lebo po vyjdení z domu, sa k nej priblížil Damyan s povestným širokým úsmevom na tvári. Robynne znervóznela a priala si, aby radšej bola zostala v izbe.
„Dobré popoludnie, Robynne,“ pozdravil ju veselo. „Dlho sme sa nevideli.“
„Mhm,“ súhlasila mdlo, ponáhľajúc sa za slobodou, ktorú jej môže poskytnúť jedine Artex.
„Čo sa stalo? Ty sa so mnou opäť nerozprávaš?“ zamračil sa okamžite.
„Samozrejme, že áno, ale... teraz nemám čas. Odložíme náš rozhovor na neskôr,“ snažila sa ho nejako zbaviť.
„Chceš povedať, že zase na mňa nemáš čas? Už päťkrát som ťa volal a ty si sa vždy vyhovorila. Myslím, že mám právo...“
„Prosím ťa, Damyan! Teraz mám toho veľa. Nechápeš, v akej som zložitej situácii?“ prerušila jeho rozčúlené výčitky.
„Áno?! A prečo, ak smiem vedieť?“ zaútočil.
„T-to ťa nemusí zaujímať!“ odsekla nervózne. V tej chvíli sa strašne zľakla, že by Damyan mohol zistiť, čo sa udialo a stále deje medzi ňou a jeho starším bratom. Netušila prečo, možno ju k tomu priviedol ten zvláštny svit v jeho očiach, ktorý ju niekedy dokonca desil.
„Robynne! Počúvaj ma...“
„Nie, Damyan. Vravím ti, aby si ma teraz nechal osamote. Sľubujem ti, že sa porozprávame zajtra,“ odbila ho konečne.
Našťastie boli už pri stajniach. Preto si dala rýchlo osedlať Artexa a takmer vzápätí už na ňom sedela a uháňala preč, do okolitých lesov. Ani raz sa za Damyanom neobzrela.
Cválala veľmi dlho na to, aby si uvedomila, že jej útek a skrývanie sa možno bolo veľmi zbabelé, lež ona si to len nevedela priznať. Začalo ju mrzieť, že sa mu nevedela postaviť zoči-voči. Stále však netušila prečo. Na jednej strane sa obávala, že jeho záujem o ich priateľstvo je len hraný a on jej opäť začne vyčítať otcovu smrť, na strane druhej sa v jeho prítomnosti cítila previnilo. Vždy keď ho totiž zbadala, napadlo ju, ako sa asi má Wayne a čo práve robí. Nemala v úmysle Damyana raniť, no zároveň vedela, že keby sa s ním začala opäť priateliť, rozhodne by sa to stalo.
Robynne si vyčerpane povzdychla a pokrútila hlavou, aby zahnala dotieravé myšlienky, ktoré jej nedali poriadne spávať posledných niekoľko týždňov.
Pretože sa zatiaľ pozerala iba do zeme a nechala verného Artexa, aby ju niesol, kam si zmyslí, teraz vzhliadla a to čo uvidela, ju prinútilo prudko stiahnuť opraty, až sa žrebec so zadupaním zastavil.
Nachádzali sa totiž na úzkej cestičke, ktorá viedla priamo do... malej drevenice, kde sa s Waynom uchýlili počas snehovej búrky!