Bella noverca LXXII.kapitola

Anotace: tak som rýchlo zosmolila ďalšiu kapitolu... je v nej časť zásnub Dalie a Finleyho a jeden vyhrotený incident Wayna a Robynne. príjemné čítanie ;)

Sbírka: Bella noverca

LXXII.kapitola – Zásnuby

„Dobré ráno, mylady!“ ozvalo sa kdesi od dverí a dovnútra vpadla drobná energická osôbka, ktorá ihneď zamierila k veľkým oknám.
„Prajem vám krásne ráno,“ usmiala sa a vzápätí roztiahla závesy.
Do komnát sa tak dostalo ostré slnečné svetlo a nešetrne tak zobudilo Robynne, ktorá si rýchlo zakryla hlavu vankúšom.
„Darleen! Raz ťa za toto zahluším!“
„A kto by vás potom chodil budiť, pani moja?“ zľahčila Darleen a veselo si začala pospevovať, kým upravovala závesy a vyberala z komody Robynnine šaty na dnešný deň.
„Tak to teda naozaj netuším,“ odsekla Robynne.
Nečudo, že bola taká podráždená. V noci zaspala veľmi neskoro, niekedy nadránom a tajne pritom dúfala, že Darleen ju zabudne prísť zobudiť. Dôvodom jej ponocovania bolo rozmýšľanie nad Waynovým správaním. Už zase!
„Prečo ste taká nahnevaná, mylady?“ spýtala sa slúžka začudovane.
Radšej neodpovedala, namiesto toho sa posadila a zamračene si pretierala oči, aby sa prebudila.
„Tiež by som sa mohla spýtať, prečo máš takú dobrú náladu,“ poznamenala s nadvihnutým obočím.
„Ach, mylady, ja mám predsa vždy dobrú náladu!“ zvolala Darleen šťastne. „Ale máte pravdu, dnes som ešte veselšia ako obvykle. Chcete vedieť prečo? V dome sa totiž povráva, že...“
„Darleen! Dobre vieš, že klebety neznášam! Radšej to nechcem vedieť,“ prerušila ju Robynne rázne.
„Och, ale pani moja... chcela som vám len prezradiť, že o chvíľu tu bude svadba a ja sa veľmi...“
„Povedala som... svadba?“ prekvapene vyvalila oči Robynne.
„Presne tak, pani moja! Lady a mylord sa budú brať!“
Robynne naprázdno preglgla a v očiach sa jej zjavil vyľakaný výraz. Svadba! A tak skoro?? Prečo jej nikto nepovedal, že sa Wayne už rozhodol s Isabellou oženiť? Ako je možné, že sa to vôbec stalo?? Horúčkovito premýšľala a snažila sa dostať emócie pod kontrolu.
„Takže Wayne... teda lord McCalden sa konečne ožení?“ odvážila sa spýtať trasľavým hlasom.
Darleen najprv vypleštila oči, potom sa nahlas zasmiala. „Nie, mylady. Pravdaže nie. Keby si chcel mylord vziať tú... lady,“ znechutene si odfrkla, „netešila by som sa tak. Sobášiť sa budú lord Gallagher s lady Daliou!“
Vtedy Robynne neuveriteľne odľahlo, avšak nič to nezmenilo na tom, že ju táto správa prekvapila.
„Dalia a lord Gallagher? Veď tí dvaja sa neznášajú!“ zvolala ohromene.
„Všetci sme si to mysleli. Bolo všeobecne známe, že mylady toho lorda nenávidí a neznesie jeho spoločnosť a odrazu čo sa nestane! Vyhlásia sobáš a včera mi Esa dokonca vravela, že ich videla sa bozkávať!“ rozplývala sa Darleen.
Robynne sa slabo usmiala a so všetkých síl sa pokúšala nebyť sebecká. Neustále sa jej však do hlavy drala jediná otázka – nakoniec budú všetci šťastní, len ona zostane sama?
„Som veľmi rada, že sa Dalia konečne vydá. Ale prečo sa tak tešíš? Na svadby pánov väčšinou slúžky pozvané nebývajú,“ neodpustila si Robynne, keď pomaly vstávala z postele.
„Táto je výnimočná! Žení sa totiž pán Finley!“ zvolala Darleen s iskričkami v očiach.
Robynne sa neprestávala tváriť nechápavo, preto slúžka pokračovala: „Aby som vám to vysvetlila, pani, pán Finley totiž vyrastal medzi služobníctvom, takže nás všetkých pozval. Už dávno nám zakázal oslovovať ho formálne a trvá na tom, aby sme mu hovorili pán Finley.“
„Vyrastal medzi služobníctvom? Myslela som si, že žije na vlastnom panstve a je bohatý,“ čudovala sa Robynne.
„To aj je, ale nebolo tomu vždy tak. Pán Finley je totiž...“ Darleen sa ukradomky poobzerala a šeptom pokračovala, „nemanželským synom lorda Gallaghera, nech odpočíva v pokoji.“
„To som netušila!“
„Veru tak, pani. Jeho matkou je obyčajná slúžka. Lord Gallagher odmietal svojho syna prijať, tak s ním odišla niekam ďaleko. No lordovi sa nepošťastilo mať mužského potomka a tak musel odovzdať svoj majetok pánovi Finleymu. Ten mu však nikdy neodpustil, ako sa zachoval k jeho matke. Hovorí sa, že aj svoje panstvo nenávidí rovnako ako svojho otca. Tak je to,“ dokončila Darleen presvedčene.
Robynne nevedela, čo si má o tom myslieť. V každom prípade ju neprestávala prekvapovať tá novinka o svadbe.

Keď vyšla zo svojich komnát, dozvedela sa ďalšie informácie o sobáši. Všade kam narazila, sa nerozprávalo o ničom inom. Celý dom vrel nadchádzajúcou udalosťou.
Zistila, že zásnuby sa budú konať už o dva dni a samotná svadba sa uskutoční o mesiac. Tušila, že bude niečo za tým, ako sa s tým ponáhľajú. Radovala sa však s ostatnými, lebo to Dalii napriek jej povahe veľmi priala. Veď koniec koncov sa zdalo, že v poslednej dobe zmenila správanie voči nej a usiluje sa byť milšia a prívetivejšia. A Robynne rozhodne nebola z tých pomstychtivých.
Jediné, čo ju udivovalo, bolo, že nikde nevidela Wayna. Mal by sa predsa tešiť spolu s ostatnými. Veď sa idú vziať jeho najlepší priateľ a sestra!
Poobede ju však zamestnalo niečo oveľa hrozivejšie. Darleen jej totiž prišla oznámiť, čo sa práve dozvedela. Keď ju Robynne chcela prerušiť, trvala na svojom, že je to veľmi dôležité. A tak sa nakoniec dozvedela hroznú správu o tom, že sa Damyan rozhodol po svadbe sestry odísť preč z panstva.
Najprv iba zdesene sedela a hľadela na Darleen, potom sa postavila a zamierila von. Nešla však za Damyanom, lebo vedela, že ten by ju aj tak nevypočul. Musela presvedčiť niekoho iného, aby ho od toho odhovoril.
Preto prišla až k dverám pracovne, zaklopala a ani nečakala na „vstúpte“, lež priamo vošla.
Okamžite zbadala Wayna, ktorý sedel pri stole a usilovne niečo písal. Videla, že sa mračí, muselo sa teda niečo stať.
Keď vstúpila, zdvihol hlavu a zamračil sa ešte viac.
„Čo tu chcete?“ oboril sa na ňu nevľúdne. „Jasne som vám povedal, aby...“
„Aj vám prajem dobrý deň, mylord,“ skočila mu do reči.
Prižmúril oči a snažil sa nepozastavovať nad jej bezočivosťou. „Vravím vám, aby ste odišli, lebo...“
„Potrebujem sa s vami pozhovárať!“ oznámila mu nekompromisne a pristúpila k stolu.
Útrpne si povzdychol a na okamih obrátil oči k nebu. „Tak?! Už sa teda konečne vyjadrite!“
„Chcem vedieť, či je pravda, že Damyan odchádza,“ pozrela mu tvrdo do očí.
Nadvihol obočie. „Máte vynikajúcich informátorov, mylady. Damyan bol za mnou iba pred niekoľkými minútami a vy to už viete.“
„On bol za vami?“ zvolala prekvapene.
„Pravdaže. Som pán domu. Je samozrejmé, že sa prišiel so mnou dohovoriť.“
„Dohovoriť? Vy ste... súhlasíte s tým, aby odišiel?“ vyvalila oči.
„Nemôžem mu brániť. Je dospelý. Tak, teraz všetko viete, preto vás žiadam, aby ste odišli a nechali ma pracovať,“ požiadal ju otrávene.
„Tak to teda nie! Nedovolím vám, aby ste ho nechali len tak odísť!“ zvolala pobúrene.
„Vy mi nemáte čo dovoľovať, mylady!“ prižmúril oči a nevraživo na ňu pozrel.
„Mýlite sa. Ak sa to týka aj mňa, som povinná...“
„Toto sa vás ani v najmenšom netýka!“
„Ste na omyle! Damyan totiž odchádza iba kvôli mne!“
Prudko sa postavil a podišiel k nej. „Poviete mi jediný dôvod, prečo by to robil kvôli vám?!“
„Veľmi dobre to viete, boli ste pritom!“ odsekla.
„Nenamýšľajte si, mylady.“
„Ak je to nutné, odídem namiesto neho, len ho, prosím vás, prehovorte, aby zostal!“ žiadala ho Robynne úpenlivo.
„O čom to hovoríte?!“ zasyčal a schmatol ju za lakeť.
„Vravím vám, že odídem. Nedovolím, aby opustil svoj domov iba kvôli mne! A pusťte ma!“ vytrhla sa mu.
Znechutene si odfrkol. „Robíte zo seba mučeníčku. Ale dobre teda. Choďte si, kam sa vám zažiada, no môjho brata už nepresvedčíte, aby zostal. Bude to len na vašu škodu.“
„Prečo to robíte?! Akoby ste si želali, aby odišiel!!“ obvinila ho.
Opäť sa k nej priblížil. Bol tak blízko, až sa takmer dotýkali. „Svojho brata mám rád! Ak chcete vedieť pravdu, dobre. Áno, odchádza z časti aj kvôli vám. Ja mu v tom však nemôžem brániť. Rozhodol sa a možno je to takto lepšie. Aspoň konečne dospeje.“
„Ste taký bezcitný!“ vytkla mu obviňujúco.
„Naozaj?! Tak to by ste sa najprv mali pozrieť do zrkadla, mylady. Potom by ste až uvideli bezcitného človeka,“ chrstol jej do tváre.
„Podliak!“ skríkla a mala chuť napľuť mu do tváre.
„Pozor, mylady!“ opäť jej stisol ruku. Skrivila tvár od bolesti. „V mojom dome ma nebudete urážať.“
„Nenávidím vás!“ zašepkala zlostne a z celej sily si ruku vyslobodila.
Potom sa obrátila a vyšla z miestnosti, pričom za sebou nezabudla zatresnúť dvere.
Zostal tam stáť a hľadieť za ňou. V očiach sa mu už neodrážala zloba, lež skrytá bolesť a smútok.

Horúčkovité prípravy zásnub sa konali tak rýchlo, že sa obyvatelia panstva ani nenazdali a očakávaný deň nastal. Dopoludnie a popoludnie sa ešte dolaďovali posledné úpravy a večer začali prichádzať prví hostia.
Samozrejme, pozvaných nebolo veľa. Jednak kvôli nedostatku času pozvať vzdialených známych a potom isté osoby sa nemohli na slávnosti ani ukázať, inak by hrozilo nebezpečenstvo škandálu.
Keď Robynne v ten večer zišla dole, veľmi rýchlo zistila, kto nepatrí medzi pozvaných a bola to jediná vec, ktorá ju za poslednú dobu pobavila. Všimla si totiž, že chýbajú isté dámy, ktoré lord Gallagher kedysi poctil svojou nočnou návštevou a ktoré inokedy tvorili drvivú väčšinu všetkých hostí na podobných oslavách. Ihneď jej nepadlo, prečo nebola pozvaná napríklad lady Saintmorová, ktorá by si iste nenechala vyfúknuť svojho najlepšieho milenca len tak bez boja.
Na druhej strane Robynne napadlo, že keby sa aj Finley zľutoval a pozval by ju, zrejme by sa nedožil zajtrajška, pretože by ho jeho drahá snúbenica a jej brat isto zahlušili.
Veselo sa zasmiala, len čo na to pomyslela a pohľadom pritom zavadila o zrkadlo, vedľa ktorého prechádzala. Nadnes si obliekla prekrásne šaty, ktorých sa dlhý čas tak veľmi bála. Keďže nebol čas zavolať krajčírku, našla tie, čo jej daroval lord Theron v deň ich zásnub. Tmavomodrá ostro kontrastovala so žiariacimi striebornými hviezdami na sukniach a živôtiku. Vlasy mala upravené podobne ako vtedy, tvorili zložité lokničky a jediný hrubý prameň bol naboku rozpustený a stočený. Na hlave mala obrovskú striebornú hviezdu, ktorá jej pridávala na zraniteľnosti a nevinnosti. Čo bol v skutočnosti klamlivý obraz, pretože nevinná už dávno nebola.
Ako schádzala po schodoch do sály, uvidela Finleyho a Daliu, ktorí práve vchádzali do veľkej plesovej sály. Vyzerali tak šťastne. Dalia mala oblečené smaragdové šaty, v ktorých sa ukázala na plese Eppersonovcov a Finley svojimi tmavozelenými nohavicami a čiernym kabátcom k nej dokonale ladil.
Robynne sa usmiala. Veľmi to totiž Dalii želala napriek tomu, že sa neubránila maličkej závisti.
S rovnakým úsmevom vošla tiež do sály a chvíľu si prezerala hostí. Okamžite si všimla Isabellu Langworthyovú, ktorá napočudovanie netancovala s Waynom, lež s nejakým neznámym šarmantným mladíkom. Bola až nebezpečne krásna v krvavočervených šatách s hlbokým výstrihom. Práve sa smiala na akomsi vtipe.
Robynne si odfrkla. Typická Isabella, povrchná ako vždy.
Po nejakom čase zbadala aj Wayna, ktorý práve mieril k vyvýšenému pódiu, kde povedal zopár slov o zásnubách a s kamennou tvárou zaželal všetko najlepšie zaľúbencom. Zamračila sa, pretože sa domnievala, že Wayne sa tomuto sobášu teší. Už-už chcela ísť za ním, no tu sa zarazila a radšej prešla k stolíku s nápojmi. Neprislúcha jej právo, aby sa ho vypytovala a tobôž nie po tom incidente v pracovni, kedy mu vykričala veci, ktoré si vôbec nemyslela. Povedala ich jednoducho v návale zlosti.
„Dobrý večer, Robynne,“ oslovil ju niekto za ňou a ona sa až strhla, lebo očakávala, že je to Wayne.
Pomaly sa obrátila, no stál pred ňou iba Damyan.
„Dobrý večer,“ odzdravila ho so stiahnutým hrdlom. Prišiel jej snáď opäť niečo vyčítať? Rozhodne by si to zaslúžila za svoje necitlivé správanie.
„Všade som ťa hľadala, Damyan. Celé tie dni,“ prezradila mu, keď nič nehovoril.
„Tušil som to. Určite však nie preto, že si zmenila svoje rozhodnutie, nemám pravdu?“
„Damy...“
„To je v poriadku. Nemusíš sa ospravedlňovať za to, že si ma odmietla, Robynne.“
„Musím. Správala som sa k tebe vtedy veľmi surovo, necitlivo.“
„Prosím ťa, Robynne! Veď si ma tak krásne odmietla, že som spočiatku ani nezaregistroval, čo si povedala!“ zasmial sa.
„Môžem teda dúfať, že mi to raz odpustíš?“
„Nemám ti čo odpúšťať. Chápem, že svoje city nemôžeš zmeniť z večera do rána. Vlastne som aj tušil, že ma nebudeš chcieť ako manžela. Nikdy si mi nedávala žiadnu nádej.“
Robynne si zhlboka povzdychla a napila sa vína.
„Avšak viem, že nebyť niekoho, možno by si moju ponuku aj prijala,“ uprene sa na ňu zahľadel.
Strhla sa. „Č-čo tým myslíš?“
„Nemusíš nič predstierať, Robynne. Tuším, že si už niekomu dala svoje srdce,“ povedal vážne.
Stisla pohár a odrazu jej zostalo veľmi teplo. Žeby to Damyan vedel?? Tušil po celú tú dobu, čo cíti k jeho bratovi?
„Iba neviem komu,“ pokračoval.
„Netuším, o čom hovoríš...“
„Robynne, mne predsa môžeš dôverovať,“ trval na odpovedi.
Jej pohľad sám od seba blúdil po miestnosti a zastavil sa v rohu, kde stál pán domu a lial do seba jednu whisky za druhou. Rozbúchalo sa jej srdce. Má jeho bratovi povedať pravdu?