Bella noverca LXXXIII.kapitola

Anotace: ďalšia kapitola... napísala som ju pomerne rýchlo, tak dúfam, že vám nebude vadiť, že ju sem dávam o niečo skôr :)) mimochodom zase sa celá týka Finleyho a Dalie ;)

Sbírka: Bella noverca

LXXXIII.kapitola – Problémy v raji

„Prepáč, Dalia, ale už mám toho jednoducho dosť! Takto to nemôže ďalej pokračovať!“ ozýval sa neskoro popoludní krik z Daliiných komnát.
Pôvodcom hlasných zvukom bol Finley Gallagher, ktorý sa už po niekoľký raz dožadoval svojich manželských práv, no neuspel ani tento krát.
„Áno? Tak mi potom povedz, ako by si, si všetko predstavoval!“ zvolala podráždene.
„Ja?! Nuž prvé, čo by som urobil by bolo, že by som ťa okamžite odviedol z tohto domu do tvojho nového domova! A myslím, že sme tak mali urobiť už veľmi dávno!“ kričal Finley a rozzúrene sa prechádzal po izbe hore-dolu.
„Finley, upokoj sa,“ snažila sa ho trochu uchlácholiť, no on na ňu iba zlostne zazrel.
„Teraz ma počúvaj! Ešte dnes odídeme a nechcem počuť žiadne námietky!“ trval rozhodne na svojom.
„Ale ja nemôžem odísť! Prečo to nemôžeš pochopiť?? Mám tu svoje povinnosti!“ postavila sa aj ona a založila si ruky na prsiach v odmietavom postoji.
„Aké povinnosti?! Hrať sa na matku a opatrovateľku svojho tridsaťročného brata?! Preboha, Dalia, veď už len vysloviť to nahlas znie smiešne!“
„Tak smiešne? Dobre, pokojne sa zasmej, ale ja sa odtiaľto nemienim ani pohnúť!“
„Nemôžem uveriť, že mi to hovoríš takto do očí! Nenamáhaš sa ani vymyslieť si nejakú výhovorku, tak ako si to urobila predtým!“ rozčúlil sa.
„Už sa mi totiž nechce ani rozmýšľať, Finley! Prečo sa ma nepokúsiš radšej pochopiť, ako sa so mnou neustále hádať?! Veľmi dobre vieš, že Wayne je teraz sám a...“
„Sám?! Sám?!!“ zopakoval poriadne nahlas a nadmieru sarkasticky. „Dopekla, v tomto dome predsa už dávno nikto nerobí nič pre seba! Každý sa snaží vyhovieť pánovi Smutnému a Nešťastnému, ktorý sa tak veľmi trápi! Služobníctvo ani nedýcha, aby náhodou neurobilo niečo, čo sa mu nebude páčiť!!“
„Si veľmi nespravodlivý! Videl si predsa, ako ho správa o dieťati zdrvila...“
„Správa o dieťati?! Dozvedel sa to pred troma mesiacmi! Tri mesiace mal na to, aby sa vzchopil!!“ teraz už reval Finley a dokonca nazúrene kopol do dverí, pretože okolo nich práve pochodoval.
Hrozivo sa zatriasli.
Dalia vtedy už opäť stála na nohách. „Nemôžem uveriť tomu, že si taký necitlivý! Zrejme si nikdy nebol v podobnom rozpoložení!“
Prudko sa zastavil a vrhol na ňu z konca druhej miestnosti mrazivý pohľad. „Ja som vyrastal ako syn chudobnej slúžky, Dalia! Neboli to dni ale niekedy až týždne, keď sme nemali dať čo do úst. Takže si dovolím tvrdiť, že o utrpení tu niečo viem!“
„Finley, ja predsa nespochybňujem tvoje slová,“ prehovorila o niečo miernejšie. „No skús pochopiť aj ty mňa...“
„Posledné mesiace nerobím nič iné, len sa ťa snažím pochopiť, Dalia!“ vybuchol znova a priblížil sa k nej dlhými krokmi. „Musím chodiť na svoje panstvo ako na návštevu, na koni som toľko nejazdil ani v armáde a neustále sa vraciam do tohto prekliateho domu, aby som zistil, ako sa cítiš a či niečo nepotrebuješ. Všetko má ale svoje hranice! Ty si moja žena, no zdá sa mi, že iba tak naoko, pretože v posteli sme naposledy spolu boli vo svadobnú noc!!“
„Aha! Takže o toto ti ide!“ vykríkla pobúrene. „Myslíš len na vlastné potreby a na ostatných vôbec neberieš ohľad! A to sa opovažuješ urážať Wayna, ktorý...“
„Ten chlap je obyčajný egoista a sebec! Využíva svoju sestru, aby neskončil sám. Ibaže presne to by si zaslúžil! A ty si jednoducho príliš slepá, aby si videla aj jeho záporné stránky. Dopekla, dokedy sa ešte bude hrať na obeť a vyhýbať sa zodpovednosti?!“
„Ty si mal predovšetkým vedieť už predtým, že si berieš nielen mňa, ale aj moju rodinu,“ vyhlásila neoblomne. „Neplníš si manželské sľuby, pretože si prisahal pred Bohom, že budeš pri mne v dobrom aj v zlom!“
„Povedz mi teda, koľko manželských sľubov si už splnila ty, hm?!“ zaťal zuby. „Ani jeden, Dalia! Niekedy mám pocit, že som si vzal tvojho brata a nie teba, doparoma!“
„Tak prečo si, si ma teda bral, Finley?!“ vykríkla hlasno a jej slová na okamih zavisli vo vzduchu.
Jeho výraz sa v tom okamihu zmenil. Pohľad mal odrazu chladný ako ľad a v očiach akýsi zvláštny svit. Okamžite oľutovala, čo povedala.
„Myslel som si, že to chceš aj ty. Bohužiaľ, takto sa zamilovaná novomanželka nespráva. Preto nadobúdam pocit, že to azda bola chyba,“ hovoril pomaly slová, ktoré sa jej zarezávali až do srdca.
„Finley...“ šepla chabo.
On však pokračoval a nenechal ju nič povedať. „Možno mi takto chceš naznačiť, že by som si mal hľadať šťastie inde. A zrejme tak urobím ešte v túto noc,“ dokončil a pevne zovrel pery.
Potom sa bez ďalších slov otočil a na nič nečakajúc, vyšiel z izby.
„Nie...“ pokrútila zhrozene hlavou a hľadela, ako jej odchádza jediné svetielko nádeje, že by jej život nemusel byť úplným peklom, aké zažívala doteraz.
„Finley!“ vykríkla a rozbehla sa ku dverám.
„Finley, neodchádzaj!!“ kričala, keď narazila do dverí a silno na ne búchala päsťami z číreho zúfalstva.
Vzápätí sa vyčerpane zviezla popri nich na zem a v hlbokej beznádeji sa srdcervúco rozplakala.

Netušila, ako dlho sedela na zemi. Apaticky hľadela na neurčité miesto kdesi v rohu miestnosti a pokúšala sa pochopiť, čo sa práve stalo. K vedomiu sa prebrala až vtedy, keď tmavú oblohu vonku rozčesol žiarivý blesk a hneď za ním nasledovalo hrozivé hromobitie.
Strhla sa od ľaku a okamžite sa postavila. Vystrašene prešla k oknu a zahľadela sa von. Zdalo sa, že dážď chce prinajmenšom zatopiť všetko živé, pretože cez hustú riavu nebolo vidieť ani na krok. Dalia chvíľu nehybne hľadela na tú smršť, kým ju odrazu neprepadol obrovský strach.
Finley bol niekde tam vonku. Možno práve teraz sa snaží dostať kamsi do tepla. Alebo uviazol kdesi v lese... mohol spadnúť strom a... nie!
Zakázala si myslieť na zlé veci a v duchu sa ubezpečovala, že je určite v poriadku. Avšak na myseľ jej prišli aj iné závery.
Prudko krútila hlavou, no aj tak z nej nemohla vyhnať obraz svojho manžela v náručí nejakej peknej hostinskej. Keď Finley chcel, žiadna mu neodolala.
Z hrdla jej vyšiel zvuk podobný vzlyku. Bože, čoho sa to len dopustila?
Kŕčovite zvierala parapetnú dosku a modlila sa, aby sa Finleymu nič nestalo. Dokonca presviedčala samu seba, že ak je aj s inou ženou, neprekáža jej to, lebo je aspoň v bezpečí.
Celá sa chvejúc od zimy a strachu, oprela sa čelom o okennú tabuľu a načúvala zvukom dopadajúcich kvapiek.
V tom okamihu začula hrozný tresk a od ľaku nadskočila. Bolestivo si pritom udrela hlavu o rám okna. S neblahou predtuchou sa zvrtla a vzápätí vytreštila oči.
V otvorených dverách stál Finley, no bol v strašnom stave. Musel vyjsť von iba v košeli, pretože voda, ktorá sa mu dostala do vlasov a tkaniny látky, z neho priam tiekla. O chvíľu už bola pod ním hotová kaluž.
Ona sa však nedívala na jeho strapaté mokré vlasy, ani na látku, čo sa mu lepila na pevné telo, pozerala sa mu priamo do očí a videla v nich rovnaký jas ako v noc, kedy sa milovali po prvý raz. Dokonca aj situácia bola podobná. S tým rozdielom, že teraz boli manželia.
Finley za sebou kopnutím dvere zatvoril a otriasol sa, aby sa zbavil nadbytočnej vody. Potom ju opäť prebodol pohľadom.
Ani netušila, čo robí. Nohy sa jej sami od seba začali pohybovať a niesli ju priamo k nemu. Nebola jediná, kto sa pohol. Jediným krokom totiž prekonal vzdialenosť medzi nimi a v tej chvíli boli pri sebe.
Vrhla sa naňho s takou úľavou, až sa temer rozplakala. Už totiž vôbec nepochybovala o tom, že nebol so žiadnou ženou. Iba sa túlal po vonku a očividne ho spaľovali rovnaké pochybnosti ako ju.
Tisla sa k nemu, keď sa jazykom dobýjal do jej úst a skoro až násilne jej dokazoval, že mu bezvýhradne patrí, lebo je jeho žena. Neodporovala mu. Úplne sa podriadila jeho autorite.
Surovo ju schmatol za vlasy, aby si ju pritiahol telo na telo. Potlačila bolestné syknutie a vychutnávala si jeho blízkosť. Teraz cítila každý záhyb jeho krásneho tela. Roztriasla sa nielen od túžby ale aj od zimy, pretože cez tenkú látku nočnej košele začala prenikať voda z jeho mokrých šiat.
Zrejme to vycítil, pretože chytil golier jej chabého oblečenia a jediným trhnutím ju zbavil všetkého.
Neprestávajúc v mučivých bozkoch, nadvihol ju, aby si omotala nohy okolo jeho bedier a rýchlo ju preniesol na posteľ, kde zo seba strhol vlhké oblečenie.
Priľahol ju a bez upozornenia či aspoň náznaku nejakej predohry do nej prudko vnikol tak hlboko, až sa celá prehla. Zaťala zuby, pretože mať ho tak hlboko v sebe, prinieslo svoju daň. Bola to však oslobodzujúca bolesť. Prijímala ju s pôžitkom a vedomím, že toto je tá najkrajšia chvíľa v jej živote.
Ešte nikdy totiž nebolo spojenie ich tiel také jedinečné, také bezhraničné. Pohyboval sa v nej rýchlo a svojou bezohľadnosťou ju ešte viac vzrušoval. Rozochvenými perami blúdila po jeho nahých pleciach a vpíjala sa do dažďom a potom zmáčanej pokožky.
Tak veľmi si priala, aby ju konečne vyslobodil. A stalo sa tak niekoľko sekúnd po tom, ako si to zaželala. Obaja sa ocitli v extáze a nekonečnej blaženosti. Posledné, čo si Dalia pamätala, bola biela hmla, čo ju obklopila, kým sa neocitla v nekonečnej tme...

Dalia sa prebudila po nejakom čase kvôli intenzívnemu pocitu zimy, ktorý jej prenikal až do špiku kostí. Striasla sa a rukou pátrala po zdroji tepla. Zistila však, že v posteli vedľa nej nikto nie je.
Vyľakane sa posadila a očami behala po celej izbe. Na zemi sa povaľovalo Finleyho oblečenie a jej roztrhnutá nočná košeľa. Vtedy si uvedomila, že ešte stále prší a pohľad jej mimovoľne zaletel k oknu.
Prekvapene vydýchla, keď ho zbadala. Stál pri parapetnej doske, nehybný ako socha, a uprene hľadel von. Bol celkom nahý. Slabý mesačný svit pretváral jeho dokonalé telo na temer nadpozemské, ba priam božské.
Zatajila dych a privinula si prikrývku k telu, aby zahnala neodbytný chlad. Musela pritom narobiť hluk, no on sa ani nepohol. Sálalo z neho niečo mrazivé, čo ju ešte viac roztriaslo. V nádeji, že sa jej to iba zdá, sa trochu nemotorne postavila a opatrne sa priblížila k nemu. Zistila, že sa nemýlila, pretože jej okamžite naskočila husia koža, keď sa dostala do jeho blízkosti.
„Finny?“ odvážila sa ho osloviť. „Prečo nespíš?“
Očakávala, že sa strhne, lebo ho iste vyrušila, no on iba nepatrne pootočil hlavou a pozrel na ňu.
„Nemôžem zaspať,“ odvetil chladne.
„A nie je ti zima? Stojíš tu predsa len tak... bez ničoho. Poď radšej do postele, aby...“
„Premýšľam,“ prerušil ju.
Zaťala zuby, aby ovládla chvejúci sa hlas. „A... o čom?“
„O našom manželstve,“ znela odpoveď.
Panebože! zvolala v duchu. Snáď sa s ňou teraz nechce rozísť?! Hádam ju neopustí v okamihu, kedy si konečne uvedomila svoju chybu?
„Čo máš v úmysle urobiť?“ spýtala sa na rovinu, aby vedela, na čom je.
Zhlboka sa nadýchol a zdalo sa, že sa na okamih vzdialil od svojich pochmúrnych myšlienok.
„Zajtra odchádzam, Dalia. Možno si myslíš, že som zbabelec, ale ja jednoducho nie som dosť silný na to, aby som takto ďalej žil. Je mi jasné, že brata veľmi ľúbiš, no je na čase, aby si, si vybrala. Ak sa rozhodneš zostať, nebudem na teba naliehať, ale... bude to naposledy. Rozhodni sa a ráno mi daj odpoveď, prosím ťa. Do tej doby...“
„Panebože, Finley!“ zvolala zhrozene a zúfalo ho schmatla za ruku. „Naozaj by si bol schopný ma takto opustiť?? Po tom všetkom, čo sme spolu prežili?!“
„Nemám na výber. Chýba mi domov. Aj ja mám právo na šťastie, Dalia. Tak už ma konečne pochop!“ vymanil sa z jej zovretia.
Potom prešiel k svojim pokrčeným šatám, ktoré následne vzal zo zeme a bez jediného slovka odišiel.
Už po druhý raz v tú noc.
Tuho privrela oči a dúfala, že toto nie je posledný raz, kedy sa vidia. Rozhodla sa totiž už predtým, čo urobí. Zároveň si však želala, aby jej rozhodnutie bolo správne.