Bella noverca LXXXVI.kapitola

Anotace: predposledná časť... stretne sa konečne Wayne opäť s Robynne? uvidíte ;)

Sbírka: Bella noverca

LXXXVI.kapitola - Vivianne

Keď Wayne podišiel k dverám, za ktorými sa mala nachádzať Robynne, nohy sa mu zvláštne roztriasli a nebol schopný ani len zdvihnúť ruku a stlačiť kľučku. Taký dlhý čas! Tak neuveriteľne dlho musel čakať na tento okamih, kedy ju znova uvidí a povie jej pravdu. A on? V najdôležitejšej chvíli nemá odvahu postaviť sa pred ňu, pretože sa príliš bojí jej odmietnutia.
Nie! povedal si v duchu rázne. Je predsa nejaký muž a zatiaľ žiadny z rodu McCaldenovcov nebol zbabelcom. Preto s tým nehodlá začať ani on.
S hlbokým nádychom stlačil ošúchanú vykrivenú kľučku a otvoril.
Vstúpil dovnútra a zatvoril za sebou dvere. Zostal stáť, chrbtom opretý o ne, čo sa neodvažoval podísť bližšie.
Hneď ako vkročil do miestnosti ovanul ho zvláštny pach, ktorý sa mu zdal niečím povedomý, no bol si istý, že to bola veľmi dávna spomienka. Vzduch bol presýtený zápachom krvi, ľanom a niečím iným, čo nevedel zaradiť.
Poobzeral sa okolo seba a všimol si, že izba je rovnako skromne zariadená ako ostatné. Po stranách stáli rôzne skrinky, poličky a jedna komoda. Keďže slnko už temer zapadlo, miestnosť osvetľoval jediný stojan so sviečkami, stojaci na nočnom stolíku pri posteli, ktorá trónila uprostred miestnosti.
A práve na nej...
Neubránil sa neveriacemu povzdychu. Bola to ona. Nepochybne. Tie krásne tmavé kučery by spoznal všade, rovnako ako útlu postavu, nehybne spočívajúcu na lôžku.
Netušil, či spí, ale popravde by bol radšej, keby tomu tak bolo. Mohol by sa aspoň pripraviť a lepšie si v hlave sformulovať slová, pretože dojatie ho úplne pripravilo o schopnosť premýšľať.
Podvedome vykročil k posteli a zastal až tesne pri nej. Pohľad mu padol na vychudnutú a zoslabnutú ženu, s ktorou toho toľko prežil. Vyzerala však inak, ako si ju pamätal. A nebolo to spôsobené prepadnutými lícami, bielymi perami, dokonca ani smrteľnou bledosťou. Nie. Vyžarovalo z nej niečo cudzie, čosi čo nepoznal. Zdalo sa mu, že konečne dospela v ženu a to práve tým, že sa stala matkou. Porodila dieťa. Jeho dieťa!
Zacítil, ako sa mu zahmlil zrak a musel silno zažmurkať, aby bol vôbec schopný vidieť.
Netušil, ako dlho tam stál. Želal si však, aby to bola najmenej večnosť. Už nikdy sa na ňu totiž nechcel prestať dívať.
Avšak ju zrejme prebudila sila jeho myšlienok, pretože odrazu otvorila oči a on pocítil, ako sa potápa do ich tmavých hlbín.
Na tvári sa jej nezjavil ani náznak emócie či citu. Zjavne neverila, že nie je iba výplodom jej fantázie. Keď sa však nerozplynul ani potom, čo niekoľko ráz zatvorila a opäť otvorila oči, roztrasene sa nadýchla.
„Si to naozaj ty?“ šepla vysileným hlasom.
„Áno,“ odvetil krátko, pretože hlas sa mu chvel.
Pokrútila hlavou. „Ako je možné...“
„Psst. Nenamáhaj sa,“ kľakol si Wayne k posteli a priložil jej prst na pery. „Všetko ti vysvetlím, keď sa ti trochu uľaví.“
Vydala zvuk, ktorý iba vzdialene pripomínal jej niekdajší smiech zvončekov. „Nie som si istá, či... sa ešte niekedy uzdravím. Vieš predsa, prečo som v... tomto stave...“
„Viem,“ prisvedčil a nežne ju pohladil po tvári.
Na chvíľu privrela oči, potom sa zrazu spýtala: „Čo tu vlastne chceš?“
Zarazil sa, lebo v jej otázke bolo príliš veľa nevôle, aby si mohol namýšľať, že je to iba nevinná poznámka. „Prišiel som za tebou...“
„Teraz?“ ironicky nadvihla obočie. Očividne bola jej prvotná reakcia iba odozvou vyčerpávajúceho pôrodu a teraz sa skutočne prejavila.
„Ako náhle som sa dopočul, kde si, okamžite som šiel za tebou. Veľmi si mi chýbala,“ prehovoril spontánne a dokonca ju aj objal.
Ona však na jeho pozornosť nereagovala.
„Pusť ma,“ požiadala ho bezvýrazne.
„Robynne, ja...“
„Pusť ma!“ naliehala znova a on sa voľky-nevoľky musel od nej odtrhnúť.
„Ďakujem,“ riekla chladne. „A teraz, prosím ťa, odíď.“
„Miláčik, nevieš, čo hovoríš...“
„Odíďte, mylord, lebo začnem kričať a verte mi, že sa nájde niekto, kto vás príde vyhodiť.“
„Zrejme narážaš na toho Barryho, však?!“ vzpriamil sa zlostne.
„Nemusím ti nič vysvetľovať....“
„Ale to sa veľmi mýliš! Si moja žena a práve si mi porodila dieťa! Mám plné právo vedieť o tvojom živote absolútne všetko!“ rozohnil sa. „Stvárala si tu ktoviečo s tým darebákom a ja som zatiaľ...“
„Vravím ti, aby si už konečne zmizol!! Vypadni!!“ vykríkla tak hlasno, až vytreštil oči a neveriacky na ňu zostal civieť.
Do toho ticha, ktoré v izbe nastalo, vpadla dovnútra Georgia a okamžite pristúpila k neteri.
„Čo sa to tu deje, Robynne? Vieš predsa, že sa nesmieš namáhať!“ vyčítala jej okamžite.
„Tak potom odtiaľto odveď tohto muža, pretože sa naňho nemôžem ani dívať. Nech odíde!“
Georgia zmätene zažmurkala, no potom rýchlo podišla k Waynovi. „Prosím vás, poďte, mylord. Je na tom stále veľmi zle a nebolo by dobré, aby sa ešte viac vyčerpávala nezmyselnými hádkami.
„Ale...“
„Poďte,“ chytila ho za rukáv a prakticky ho odvliekla z miestnosti.
Wayne pred odchodom ešte vrhol posledný pohľad na Robynne, no tá sa mu tvrdohlavo otočila chrbtom. Cítil, že všetko je zle. Takto to vôbec nemalo dopadnúť.

Pociťoval také veľké rozčarovanie a bolesť zároveň, až mal pocit, že viac zniesť nemôže. Presne tohto sa bál. Neskutočne sa desil toho, že Robynne ho odmietne, keď ju konečne nájde. Doma, na panstve McCaldenovcov, o nej sníval takmer každú noc. Videl ju pred sebou a zrejme bola iba zosobnením jeho želaní, lebo vždy, keď ju vo sne našiel, na tvári sa jej zjavila radosť. Bola šťastná z ich opätovného stretnutia, stále a stále mu nežným hlasom opakovala, aká je rada, že ju našiel.
Ibaže realita sa ani zďaleka nepodobala tomu, čo si vysnil.
„Mylord? Mylord! Čo je vám?“
Iba horko-ťažko sa vymanil zo sveta myšlienok a vrátil sa späť do prítomnosti.
Vôbec si neuvedomil, že už hodnú chvíľu stojí nehybne uprostred miestnosti pred zatvorenými dverami, ktoré ho oddeľovali od milovanej ženy, a je duchom neprítomný. Prebral sa až vtedy, keď ním Georgia silno zatriasla.
„Čo sa vám stalo?“ pýtala sa ustarostene.
Beznádejne si povzdychol. Cítil sa taký prázdny. „Nič... nemusíte sa obávať,“ odvetil so zvesenými plecami.
„Je to kvôli tomu, čo vám povedala?“ spýtala sa potichu.
Iba na ňu pozrel smutnými modrými očami. Pokrútil hlavou a chcel sa pustiť k vchodovým dverám, aby odišiel a navždy sa zmieril s myšlienkou, že Robynne mu už nikdy nebude patriť. Nevedel si však ani predstaviť svoj zvyšok života, pretože odrazu bol odsúdený prežiť ho sám... bez otca, súrodencov, priateľov a bez lásky. Nečakalo naňho už nič dobré.
Porazenecky prešiel pán krokov, keď tu naňho Georgia prekvapene zavolala: „Ale kam idete?“
Neveriaco sa obrátil. „Veď ste ju počuli, nie?! Nechce ma ani vidieť! Tak čo iné mi zostáva ako odísť?“
„Tak rýchlo sa vzdávate?“ žasla nad jeho rozhodnutím.
„Nič iné mi ani nezostáva. Vyjadrila sa veľmi jasne a ja ju rozhodne nechcem nútiť do niečoho, čo nechce. Ak... ak miluje toho chlapca,“ vytisol zo seba s miernou dávkou znechutenia, „...nebudem jej brániť, aby bola šťastná. Nechápete, že ja ju jednoducho nemôžem prinútiť, aby ma ľúbila?!“
„Ale ako ste, preboha, prišli na to, že Robynne je zamilovaná do Thomasa?? Sú len priatelia, nič viac!“ tvrdila Georgia.
„Vysvetlite mi, prečo potom...“
Nenechala ho dohovoriť. „Robynne sa bojí. Má veľký strach ešte niekomu veriť a vám už vôbec nie. Viete, v akom stave odchádzala z vášho panstva? Myslela som si, že z toľkého vyčerpania a zlého psychického stavu príde o dieťa, ktoré čakala. Preto ju nemôžete hneď odsúdiť k osamelosti. Lebo to mi verte, že keď ju teraz opustíte, obaja si až do smrti budete vyčítať vašu tvrdohlavosť.“
„Vy teda tvrdíte, že...“ nedokončil a skrsla v ňom nepatrná nádej.
„Ja iba vravím, čo si myslím,“ usmiala sa povzbudivo. „Navyše sa mi nechce veriť, že by ste mohli odísť bez toho, aby ste videli malú Vivianne.“
Zmeravel a ohromene sa na ňu zadíval. „Vivianne?“
„Robynne jej dala meno, keď sa dozvedela, že je to dievčatko. Nevedela som o tom.“
Wayne žasol nad tým, koľko vecí sa v priebehu niekoľkých minút dozvedel. „Prosím vás, zaveďte ma k nej,“ požiadal ju jednoducho.
Georgia ako na povel vykročila k druhým dverám, ktoré vyzerali ešte ošumelejšie ako tie predtým. Opatrne otvorila, aby nezobudila malého človiečika spiaceho vo vnútri a vstúpila. Wayne ju s očakávaním nasledoval.
V okamihu, ako vkročil dovnútra, jeho pohľad sa zastavil na malej vyrezávanej kolíske,
stojacej priamo uprostred miestnosti. Vtedy pocítil, že sa mu zovrel žalúdok a zazdalo sa mu, že aj srdce mu na chvíľu prestalo biť.
Prudko mu búšilo v hlave, keď sa automaticky pohol ku kolíske. Po niekoľkých krokoch sa zastavil až pri nej. Vydal akýsi neurčitý zvuk a prstami silno zovrel ručne vyrezávané drevo.
Dojato hľadel na maličké stvorenie sladko spiace na mäkkých prikrývkach. Bol si istý, že jeho oči nikdy neuzreli niečo také nádherné. Očarene hľadel na plné líčka, malé privreté očká, pokryté dlhými mihalnicami, ktoré pripomínali jemné motýlie krídla a na vzdorovito zovreté ústočká.
Bábätko zvieralo svojimi maličkými prstami okraj periny a očividne sa mu niečo snívalo, pretože od sústredenia sa trochu mračilo.
Wayne cítil, ako sa mu zahmlieva zrak a po chvíli zacítil na líci niečo mokré. Nevadilo mu to však. Hrdlo ma stiahnuté od neuveriteľného pocitu šťastia a vôbec si nevšimol, že Georgia sa s pochopením vzdialila a nechala ho samého s jeho dcérou.