Zabudnutý raj - VII.kapitola

Anotace: ako bude prebiehať večera? dozviete sa v tejto kapitole :D

Sbírka: Zabudnutý raj

VII.Kapitola – Večera

Rowena sa rýchlo vrátila do svojej kajuty, keď na sebe zacítila pirátov pohľad. Jeho záujem o ňu ju znepokojoval, preto sa rozhodla aspoň na chvíľu ho vypustiť zo svojich myšlienok a radšej sa sústredila na blížiace sa stretnutie.
Vedela, že v jedálni sa o necelú hodinu stretne s celou svojou rodinou, ctihodným pánom Capwellom a s kapitánom Morrisom. Ak by si však mala vybrať dobrú spoločnosť, aby mohla stráviť príjemný večer, pozvala by iba kapitána, pretože bol jediným človekom, ktorý ju tu na Sirenii aspoň trochu chápal, čo usudzovala z posledných dní na lodi.
Jeho ukážkové spôsoby a jemný cit ju dokonca tak očarili, až sa začala domnievať, že by z nich mohli byť aj dobrí priatelia.
Rowena o všetkom premýšľala, kým sa obliekala a upravovala. Starostlivo si vybrala pekné belasé šaty s bielymi kvietkami na leme a rukávoch, ktoré patrili k tým zachovalejším z jej šatníka. Vlasy si zviazala do dokonalého uzla a vzápätí si ich omotala bielou šatkou. Úzkostlivo sa prezerala v zrkadle, či jej netrčí ani jeden vlas, no nenašla žiadny. Spokojne sa usmiala. Bola si istá, že matka jej nebude môcť vytknúť ani jedinú maličkosť.
Snáď tak jej odmerané správanie k sirovi Johnovi. Iba k tomu jedinému sa však premôcť nemohla.
Odhodlane sa postavila, aby sa nemusela dívať na vlastnú tvár s bezmocným výrazom a hneď aj vyšla z kajuty, pretože si všimla, že už teraz mešká.
Trochu neistým krokom sa pustila do hľadania jedálne, lebo doteraz si vždy nechávala nosiť jedlo do kajuty. Nemala dôvod, aby jedla s ostatnými, o to viac že sa desila spoločnosti sira Johna. Teraz však nebude jediný, kto jej bude nasledujúce dni strpčovať život, keďže matka sa už uzdravila.
Rowena sa odrazu zastavila, lebo odniekiaľ začula hlasy. Naklonila hlavu a započúvala sa, pretože si bola istá, že zvuk vychádza z jedálne. Pustila sa za ním a onedlho už stála vo dverách snáď najväčšej miestnosti tu na lodi.
Kajuta nebola väčšia ako salónik, ktorý mali v dome, avšak tu pôsobila nadmieru impozantne. Samozrejme, steny boli obložené drevom, a tiež na nich viseli pekné obrazy, znázorňujúce život na mori a rybárov či námorníkov.
Uprostred jedálne stál veľký okrúhly stôl, zaberajúci temer celý voľný priestor. Práve teraz bol zaprataný všemožnými druhmi jedla, prevažne morského a nápojov.
Miestnosť osvetľovali lúče zapadajúceho slnka, prúdiace cez tri malé okienka naproti dverám.
Toto všetko si Rowena nemohla nevšimnúť, keď sa poobzerala okolo seba. Takisto zaregistrovala, že prišla posledná a všetci už sedia na svojich miestach.
Vrhla pohľad na stoličky a aj keď to trochu čakala, mierne ju vydesilo, že jediná voľná je vedľa pána Capwella.
„Ach, slečna Ashfordová! Už sme si mysleli, že sa vás ani nedočkáme!“ zvolal sir John s vrelým úsmevom a vstal, aby jej mohol odsunúť stoličku.
„Ospravedlňujem sa za svoj neskorý príchod, no ešte nikdy som nebola v jedálni tak...“
„Nemusíte sa vôbec báť, slečna Ashfordová,“ usmial sa kapitán Morris. „Veď vám nič nevyčítame. Radi sme na vás počkali.“
Rowena vrhla pochybovačný pohľad na vyčítavo sa tváriacu matku a netrpezlivú sesternicu. Nič však nepovedala, iba kapitánovi oplatila prívetivý úsmev a chtiac-nechtiac sa usadila na stoličke, ktorú jej pán Capwell ponúkal.
Sám sa usadil hneď po nej a okamžite sa k nej naklonil. „Na čo máte chuť, slečna Ashfordová? My všetci sme sa zhodli na bielom víne, tak dúfam, že...“
„Dám si červené,“ prerušila jeho podlízavú reč.
Blanche sa vzpriamila a vrhla na ňu z druhej strany varovný pohľad.
Rowene však na tom nezáležalo. Nemienila sa podriadiť ostatným ešte aj v otázke, čo bude piť a jesť.
„Nebudeme predsa kvôli tvojmu rozmaru otvárať ďalšiu fľašu, Rowena!“ vytkla jej Blanche.
„Mama, vieš, že z bieleho vína mi nikdy nie je dobre...“
„Ale to je v poriadku,“ zasiahol kapitán. „Samozrejme, že si môžete dať, čo len chcete. Preto som toto všetko dal doniesť.“
„Ďakujem vám, pane,“ usmiala sa Rowena.
„Takéto plytvanie však nemôžeme dopustiť! Uvedom si, dcéra, že sme na lodi a tu sú zásoby obmedzené!“ nedala sa Blanche odradiť. Vždy bola pripravená svoje dieťa komandovať.
„Naozaj sa nemusíte obávať, pani Ashfordová,“ upokojoval ju kapitán, kým zručnými pohybmi otváral fľašu červeného vína.
Vzápätí Rowene nalial plný pohár.
Tá aspoň na malú chvíľu pocítila zadosťučinenie. Ten sa však vytratil, keď v nasledujúcich hodinách pomaly ale isto prichádzala k záveru, že sa ešte nikdy tak nenudila. Jej jediným šťastím bolo, že sa matka od nej konečne odpútala a venovala sa kapitánovi. Aj Rowena by sa s ním rada porozprávala, no plne ho zamestnávali Blanche a Rebecca.
Pán Capwell sa naopak snažil porozprávať aj s ňou, ale ona ho vždy odbila jednoslovnými odpoveďami, tak to vzdal a zapojil sa do rozhovoru s ostatnými.
Rowena zatiaľ meravo sedela na stoličke a po niekoľkých hodinách si dokonca podoprela hlavu rukou, pretože sa jej odrazu zdala priťažká.
Tento pohyb okamžite prilákal pozornosť sira Johna.
„Necítite sa dobre, slečna Ashfordová?“ naklonil sa k nej, ani čo by to chcel zistiť ako lekár.
Mierne sa odtiahla. „N-nie. Som v poriadku, iba sa cítim trochu unavená,“ vyhovorila sa rýchlo.
„Ak ste unavená, tak vás nebudeme zdržiavať,“ poznamenal kapitán nečakane.
Blanche sa opäť ozvala. „Hlúposť, Rowena! Veď si predsa prespala temer celé popoludnie!“
Kým však stihla Rowena niečo povedať, zasiahol opäť kapitán: „Veď ju už toľko nekárajte, madam. Ak je unavená, mala by si radšej oddýchnuť.“
„Keď je to také nezdvorilé voči vám a aj ostatným!“ povzdychla si Blanche a Rowena v tej chvíli vôbec nepochybovala o tom, aký obrovský vplyv má na ňu kapitán.
„Nemusíte sa obávať, madam. Iste sa nikto z nás neurazí, keď si slečna Ashfordová pôjde odpočinúť,“ usmial sa kapitán Morris a s úsmevom kývol Rowene, aby sa vzdialila.
Tá sa rýchlo chopila príležitosti, no zabudla na sira Johna, ktorý sa postavil zarovno s ňou.
„Odprevadím vás do vašej kajuty, aby ste sa opäť nestratili,“ vyhlásil sebavedome a už-už sa k nej chcel pridružiť, no zadržal ho kapitánov hlas: „Och, ale to je veľká škoda, lebo som si myslel, že nám chcete porozprávať ten príbeh o vašom farníkovi.“
Rowena netušila, či to kapitán urobil naschvál, aby ju vyslobodil alebo ho premohla obyčajná zvedavosť. Každopádne žiadosť na sira Johna urobila dojem a on sa začal okamžite ospravedlňovať, že ju predsa len nemôže sprevádzať, pretože nechce byť nezdvorilý a nechať ostatných čakať. Zároveň vyjadril nádej, že nie je priveľmi sklamaná. Rowena sa chabo pokúsila naznačiť sklamanie, no veľmi sa jej to nepodarilo. Narýchlo sa radšej rozlúčila s ostatnými, aby si to pán Capwell nebodaj nerozmyslel a stratila sa v spleti chodieb, ktorých aj na takej malej lodi bolo naozaj dosť.