Zabudnutý raj - XVII.kapitola

Zabudnutý raj - XVII.kapitola

Anotace: viem, že zase meškám, ale tieto dva týždne sú pre mňa v škole dosť hektické, takže nemám veľa času :) tak je náš pirát živý alebo nie? ;))

Sbírka: Zabudnutý raj

XVII.Kapitola – Predzvesť búrky

Ak by sa aj Rowena pokúšala zistiť, čo sa stalo s pirátom, nemala inú možnosť ako sa okamžite vrátiť do kajuty. Dôvodom bola jej matka, ktorá sa prirútila na palubu krátko po incidente a keď zhodnotila situáciu ako nanajvýš neuspokojivú a nevhodnú pre mladú dámu, prinútila dcéru zísť dole. Celý ten čas horekovala nad tým, čo asi povie pán Capwell, ak sa dozvie všetky okolnosti. Ona sama ich však nepoznala a to Rowena považovala za svoje jediné šťastie, lebo si nevedela predstaviť, ako by jej to vysvetľovala. Nemohla predsa matke prezradiť, že sa bozkávala s pirátom a hneď vzápätí sa nečinne prizerala bitke, ktorej hlavný aktér bol jej a koniec koncov aj Beckin obľúbenec.
„Ach, dobrý Bože! Dúfam, že Aaron bude v poriadku!“ vzdychla si Blanche ľútostivo.
Rowena iba nadvihla obočie nad tým oslovením. Očividne aj s jej matkou mal ten muž dobré vzťahy. Možno dokonca... Nie! Je možné, že by bola až taká slepá? Všetky si ich dokonale omotal okolo prsta a ani o tom nevedeli!
No táto myšlienka jej iba prebleskla hlavou, keďže podstatnú časť jej mysle zaberal muž, ktorého len pred malým okamihom videla bezvládne visieť zo sťažňa. Pred očami mala krv a doráňané telá.
Celá sa chvela, ale našťastie sa pred matkou ovládla a počkala, kým odíde.
Tá sa naozaj po chvíli zdvihla a so slovami „Už to nevydržím, musím vedieť, čo s ním je“ odišla preč.
Rowena sa roztrasene postavila na nohy a tackavo prešla k toaletnému stolíku. Zo zrkadla na ňu hľadela vydesená žena biela ako samotná smrť. Bezkrvné pery sa jej chveli tak intenzívne, až jej občas zadrkotali aj zuby. Objala sa rukami a prudko zatriasla hlavou.
Vedela, že jej rozrušenie ani tak nesúvisí s tým, čo sa stalo tomu pirátovi, ako s pocitom, že ešte nikdy nezažila niečo také strašné. Akoby doteraz žila vo svete ilúzií o peknom živote, ktorý jej toľko ráz cudzinec vyčítal, a pomaly sa začala prebúdzať. Prvý šok nastal, keď matka priviedla domov pána Capwella a tak odsúdila dcéru na dlhé mesiace plné neistoty a strachu z budúcnosti. A ďalšie rany prichádzali postupne, avšak najviac ich dostala tu na Sirenii. Najprv hrozný zážitok so sirom Johnom, potom sklamanie sa v kapitánovi, keď ho nachytala s Becky a nakoniec tá dnešná hrôza.
Rowena sa otriasla a pomaly prešla k úzkemu lôžku v rohu kajuty. Ľahla si a schúlila sa, lebo jej odrazu zostala veľká zima, hoci vonku poriadne pražilo slnko.
Miestnosťou preleteli akési chmáry, no nebola to jej pochmúrna nálada, kto ich vytvoril. Malým okienkom prestal prúdiť slnečný jas a nečakane sa zotmelo. Napätie a hrozivé ticho, aké odrazu nastalo, bolo predzvesťou niečoho veľkého.
To už však Rowena nevnímala, lebo upadla do milosrdného spánku.

Prebudila sa až omnoho neskôr a aj to nedobrovoľne. Počas spánku sa totiž loď zrazu naklonila a Rowenu hodilo o stenu drevenej kajuty. Prudko sa narovnala a žmúrila do zvláštnej tmy, aká nastala. Bola si istá, že ešte nie je toľko hodín, aby zapadlo slnko. Nemohla predsa spať tak dlho. Vstala a zamračene si šúchajúc boľavé rameno, vykročila ku dverám, keď tu sa loď naklonila na druhú stranu a než by sa bola nazdala, už aj letela priamo ku dverám, no oveľa rýchlejšie, ako by si bola priala.
Tvrdo dopadla na dlážku a intenzita úderu ju na chvíľu omráčila. Potom však vstala ešte rozhodnejšie.
Musí zistiť, čo sa deje!
Už úplne čulá a všetko vnímajúc, vyšla na chodbu a rýchlymi krokmi sa pobrala až ku schodíkom vedúcim na palubu. Nikoho po ceste nestretla, no nečudovala sa tomu. Jej matka a sesternica by boli schopné prespať aj peklo, len aby sa zobudili ráno krásne. Spánok, prízvukovala jej Blanche často, je najdôležitejší faktor, vplývajúci na krásu a dokonalosť pleti. Ak sa dobre nevyspíš, budeš mať pleť ešte horšiu ako nejaká starena.
A práve preto si často dávala bylinky na spanie, aby sa náhodou v noci neprebudila.
Rowenu z myšlienok na matku znovu vyrušil prudký náraz niečoho tvrdého o stenu lode a drevená dlážka sa jej razom rozhojdala pod nohami.
Teraz už poučená sa rýchlo chytila najbližšieho výčnelku v stene a počkala, kým sa loď trochu ustáli na vode.
Potom už na nič nečakala a vybehla po schodíkoch hore, kde ohromene vypleštila oči.
Nevedela, či má výjav, ktorý sa jej naskytol, obdivovať alebo báť sa ho. Azda oba pocity sa v nej spojili a ona zase pocítila obrovský rešpekt voči prírode. Prečo si ľudia myslia, že sú najsilnejšie bytosti na Zemi a nad všetkým majú moc? Veď stačí zopár mrakov a silnejší vietor a sú úplne bezradní.
Rowena s vyvalenými očami sledovala dianie pred sebou. Už zistila, prečo zostala taká tma napriek skorým večerným hodinám. Obloha sa totiž zatiahla a hrozivé mraky sa tak prekrývali, až sa jej občas zazdalo, že sa naozaj zotmelo.
Navyše sa k tomu všetkému pridal silný vietor, ktorý ničil všetko krehké a slabé. A tým teraz bola aj Sirenia, bezmocne sa pohupujúca na obrovských vlnách. Morská voda každú chvíľu zalievala palubu a nakláňala tak loď na jednu či na druhú stranu. To boli tie nárazy, čo ju prebudili.
Všetci námorníci boli v pohotovosti. Pobehovali hore-dolu a v úpenlivej snahe zachrániť, čo sa len dá, upevňovali laná, plachty, dokonca kontrolovali aj stav zábradlia.
Nič nemohli nechať na náhodu.
Keď Rowenu ošpliechala studená slaná voda, odlepila sa od steny a sklonená, aby ju vietor neodfúkol, vykročila k mužovi, ktorý stál najbližšie.
„Pane!“ oslovila ho, ale on ju v tom hluku vôbec nepočul.
„Prosím vás, pane!!“ skríkla hlasnejšie a až vtedy sa zmätene obrátil.
Nepoznala ho, hoci jeho tvár jej bola povedomá. Zrejme aj on sa dnes podieľal na tej bitke.
Tvárou sa mu mihol výraz prekvapenia a následne zdesenia.
„Slečna, čo tu robíte?!“ zvolal nahlas, aby prekričal more a vietor.
„Ja som sa chcela spýtať...“
„Tu nemôžete zostať, slečna!!“ zvolal rozhodne. „Ihneď sa musíte vrátiť do podpalubia.“
„Ale...“
„Je to tu nebezpečné!!“ posúril ju netrpezlivo a sám sa podujal odviesť ju až ku schodíkom. „A zostaňte dolu, kým sa situácia neupokojí!“
„A čo ak sa neupokojí?!“ zvolala Rowena nahlas, aby ju počul a so strachom v hlase.
„Nebojte sa. Zvládli sme aj horšie búrky.“
Búrka? Prebleslo jej hlavou. Takže to ešte neskončilo. Najhoršie má ešte len prísť. A ako na potvrdenie jeho slov sa v diaľke zablyslo a o niekoľko sekúnd na to začula silný tresk.
„Ale pane...“
„Vráťte sa do kajuty, slečna!“ prikázal jej nekompromisne a uprene ju sledoval, až kým sa nestratila dole. Potom sa s pochmúrnym výrazom pobral naspäť, čeliť tou pravému peklu, ktoré sa malo ešte len rozpútať.

Julian sa prebral takmer vzápätí potom, čo kapitána odniesli. Hlasno nadávajúc a zároveň stonajúc od bolesti, sa narovnal a okamžite si všimol, že má obe ruky teraz ešte silnejšie spútané.
„Dopekla!“ zanadával zlostne a v duchu preklínal sám seba.
Bolo mu to platné? To všetko iba kvôli tej neznesiteľnej potvore, ktorá ho vždy vedela tak vyviesť z rovnováhy. Už dávno nekonal tak neunáhlene. Dokonca aj kým sa dal chytiť, najprv nad všetkým popremýšľal.
Musí sa naučiť ovládať a prestať pri nej konať tak impulzívne, lebo to môže skončiť aj horšie ako výpraskom. Najmä keď ona má tu na lodi takého silného ochrancu.
Potriasol hlavou, aby sa prebral z omráčenia, keď tu ho niečo zarazilo.
Ako skúsený kapitán lode okamžite vedel, že niečo nie je v poriadku.
More bolo až príliš pokojné a svieži vánok sa takisto niekam stratil. Zdvihol zrak a v diaľke zbadal tmavú, hrozivo rýchlo sa blížiacu, masu oblakov, ktorej sa nemohli vyhnúť. Julian ani na okamih nezapochyboval o vážnosti situácie. Všimol si, že aj námorníci sú celí nesvoji. Pochodovali z jednej strany paluby na druhú a kontrolovali, čo len mohli.
A Julian sa ako inak vo svojich predpovediach nemýlil. O niekoľko hodín sa tma rozprestrela nad Sireniou a spolu so silným vetrom a strašným hromobitím sľubovala búrku.
V tej chvíli Julian zachytil akýsi pohyb a keď vypľul vodu, ktorá ho zaliala s ďalšou veľkou vlnou, zbadal JU, ako sa rozpráva s jedným námorníkom. Ten na nič nečakal a ihneď ju z paluby vyhostil.
Julian sa mu nečudoval. Hoci obdivoval jej odvahu, že sa vôbec opovážila prísť sem hore, musel uznať, že tu nemá čo hľadať. Bol si však istý, že čoskoro sa dozvie, čo sa na nich valí.
Autor Procella, 04.06.2009
Přečteno 252x
Tipy 23
Poslední tipující: Darwin, Alex Foster, Kaceeeenka, Nienna, Optimistick, Tasha101, Ihsia Elemmírë, Aaadina, jammes, phaint
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2022 liter.cz v1.5.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí