Zabudnutý raj - XVIII.kapitola

Anotace: takže konečne kapitola, ku ktorej smeroval celý román už od začiatku ;)

Sbírka: Zabudnutý raj

XVIII.Kapitola – Peklo na zemi

Keď Rowenu námorník poslal dole, nezostávalo jej nič iné ako vrátiť sa do svojej kajuty. Nepokojne sa začala prechádzať hore-dolu po miestnosti a každú chvíľu vyzerala malým okienkom von, aby sa čím ďalej tým viac utvrdzovala v tom, že ju naozaj zmysly neklamú. Jednoducho nemohla uveriť tomu, že by aj takí skúsení námorníci zvládli podobnú strašnú hru prírody. Navyše boli prakticky bez vodcu, keďže kapitán stále ležal vo svojej kajute a zotavoval sa.
Rowena si napriek úzkosti odfrkla. Panebože, ako si vôbec niekedy mohla pomyslieť, že by s ním mohla byť šťastná? Nebol ničím iným ako zbabelcom a na jej vkus sa na muža až príliš ľutoval. Pirát dostal oveľa horšiu bitku a predsa si všimla, že sa už začal spamätávať a nakoniec sa aj celkom prebral. Kapitán mal iba zlomený nos, kým cudzincovi takmer odtrhli hlavu. Tak potom kto je väčší chlap?
Po vyše hodine ju omrzelo pochodovanie po miestnosti, tak si sadla na posteľ. Temer okamžite to však oľutovala, pretože keď sa ničím nezamestnávala, jej telo zreteľnejšie vnímalo všetky zvuky a tak sa pristihla pri tom, že nervózne nadskakuje pri každom zahrmení. Dôvodom však bolo, že sa búrka zhoršovala každou minútou, až nakoniec nepočula ani vlastný dych. Do trupu lode narážali vlny vysoké niekoľko stôp a spôsobovali, že Sirenia bola úplne vydaná napospas moru a rozmarom prírody. Blesky neprestajne križovali oblohu a osvetľovali Roweninu kajutu ako za bieleho dňa, vždy sprevádzané hlasnými hromami. Nie, toto predsa nemôže zvládnuť ani najskúsenejší morský vlk! Myslela si znepokojene a poriadne vyvedená z miery sa pokúšala niečím zamestnať. Preto sa usadila k toaletnému stolíku a trasúcimi sa prstami vzala do ruky hrebeň. Nestihla však ani nájsť okraj šatky, aby si mohla prečesať vlasy, keď sa ozval zhora taký silný treskot, až sa postavila tak rýchlo, že zhodila stoličku.
Chvejúc sa na celom tele počula, ako sa niečo zlomilo a vŕzgajúc silno dopadlo priamo nad jej kajutu, až sa celý strop otriasol a zopár dosiek sa zhora uvoľnilo. Rowena na nič nečakala. Prudko otvorila dvere a vybehla na chodbu, odkiaľ rýchlo bežala ku schodíkom a potom hore na palubu.
Tam ihneď vedela, koľká bije. Do jedného z menších sťažňov udrel blesk takou silou, až sa zlomil a bez varovania tresol na drevenú zem, kde privalil dvoch námorníkov. Tým však už nebolo pomoci. S vyvalenými očami ležali pod kopou dreva a vôbec sa nehýbali.
Rowena zaťala zuby, aby od zdesenia nevykríkla. Cez silný dážď, ktorý sa nečakane spustil už nikoho nevidela. Bez váhania sa rozbehla naspäť dolu, aby našla svoju rodinu. Napriek tomu, že sa k nej nie vždy správali pekne, pokrvné putá sa nedali len tak ľahko vymazať. Preto sa cítila byť povinná upozorniť ich na hroziace nebezpečenstvo.

Julian prskajúc a nadávajúc vypľul ďalšiu vodu, ktorá sa mu dostala do úst aj do očí s poslednou vlnou. Na nálade mu nepridával ani silný dážď a čoraz agresívnejšia búrka. Zdalo sa mu, že sa práve teraz dostali do jej stredu, pretože blesky križovali oblohu priamo nad nimi.
S hrôzou sledoval, ako do sťažňa udrel blesk a ten sa potom celý zvalil, pričom zabil dvoch mužov. Julian sa rozzúrene obzeral dookola a hľadal Morrisa, no nikde ho nevidel.
„Ten prašivý pes!“ zamrmlal si nenávistne. To bol celý on! Nechá svojich chlapov, aby urobili všetku špinavú robotu a vôbec ho nezaujíma, ak niektorí z nich prídu o život. Hlavne nech sa on zachráni! Julian sa snažil ako len mohol, no putá mal tak pevne zviazané, že nebolo možné ich roztrhnúť ani najväčšou silou. Potreboval nôž. Alebo nejaký iný predmet. Rozhodne tu nechcel dnes zomrieť, pretože vedel, že túto loď nečaká nič iné ako zánik.
Akoby sama príroda chcela potvrdiť jeho slová, lebo v nasledujúcej chvíli ho oslepilo silné svetlo a s ďalším, ešte hrozivejším, treskom sa k zemi zrútil najväčší sťažeň, ktorý bol zároveň najdôležitejší, lebo slúžil ako opora celej lode.
„Dopekla!“ zanadával Julian a znásobil svoju snahu dostať sa na slobodu. Ak tu zostane pripútaný, Sirenia ho pochová zaživa. Bude sa topiť celé minúty, kým si ho smrť povolá.
Predsa tu nemôže takto zomrieť!
Zamračil sa, keď si všimol, že na palubu vyšli nejakí ľudia. Spoznal v nich tých obyvateľov lode, ktorí doteraz iste chrápali vo svojich posteliach a nenamáhali sa báť sa blížiaceho sa nebezpečenstva.
Bola medzi nimi aj tá, ktorá ho natoľko vyvádzala z miery. Nepochyboval o tom, že práve ona zburcovala celú loď. Pretože hneď za ňou vyšli jej matka so sesternicou, ten odporný kňaz a dokonca aj Morris so silno obviazaným nosom!
Ten zbabelec príde až na záver, aby sa ešte stihol zachrániť!
Silné vlny zatiaľ odbúravali a odtrhávali boky lode, takže Sirenia sa každým okamihom čoraz viac zmenšovala.
Julian sledoval, ako Morris úzkostne hľadí na zvalené sťažne a vzápätí ho už nebolo, čo sa tak rýchlo ponáhľal k záchranným člnom, aby ich odviazal a nezahynul tu. Pretože tak sa zmenila situácia, že sa teraz stala bojom o holý život.
Keď námorníci zbadali kapitána, hneď sa ponáhľali mu pomôcť, lebo už vedeli, že záchrana lode aj tak k ničomu nevedie. Odviazali dva člny práve v okamihu, keď sa zrútil aj posledný sťažeň a takpovediac prerazil palubu až na samé dno, takže do lode začala prúdiť voda.
Julian za ten čas ani nemukol. Nebude tých barbarov prosiť o pomoc. Tak či tak by mu nepomohli, iba čo by sa mu s radosťou vysmiali do tváre. Pre nich nebol ničím iným ako odpadom spoločnosti. Prečo by sa teda mali namáhať a riskovať viac ako je nutné?
Zo všetkých síl sa pokúšal roztrhnúť laná, čo mu zvierali ruky aj nohy, no napriek tomu, že si úplne preťal kožu na končatinách a teraz mu po nich stekala krv, nedosiahol nič.
S prižmúrenými očami sa díval, ako loď klesla o niekoľko stôp nižšie a všetci už sedia vo svojich člnoch.
Námorníci sa rýchlo pousádzali v jednom a okamžite sa začali vzďaľovať od lode, aby ich neprivalila.
Ostatní ešte len nastupovali. Najprv slečny, potom kňaz, Morris a... ale čo ona?
Rowena stála na okraji lode a posledný raz sa poobzerala okolo seba. Keď ho zbadala, s vyvalenými očami zaváhala. Rýchlo sa obrátila na kapitána a niečo mu naznačila. On rázne pokrútil hlavou a podával jej ruku, aby nastúpila.
Ona však prudko pokrútila hlavou a namiesto toho sa ešte raz zadívala na Juliana, kým sa konečne rozhodla.
Pozoroval ju so zatajeným dychom, ako beží k nemu. Zastala iba kúsok od neho, zatiaľ čo za ňou sa ozýval krik a volanie: „Rowena!“
„Rowena, okamžite sa vráť!“
„Čo to robíte, Rowena?!“
Ona iba pokrútila hlavou a vystrašenými očami behala po palube, keď tu zrazu sa zarazila a opäť sa kamsi rozbehla.
Julian sa obzrel a zbadal, že sa skláňa k mŕtvemu námorníkovi, privalenému sťažňom, a vyťahuje niečo, čo sa podozrivo leskne.
Ihneď vytušil, že je to nôž. Rovnako ako si v tej chvíli uvedomil, že lodi zostáva posledných pár minút a búrka sa konečne presunula o kus ďalej. Blesky už nekrižovali oblohu v takej bezprostrednej blízkosti a vlny sa trochu zmenšili. To však nemalo vplyv na skutočnosť, že Sirenia pôjde k zemi.
Videl ju, ako sa k nemu blíži a v roztrasených rukách zviera dýku. S vlasov jej spadla šatka a teraz jej mokré siahali až po pás.
Podišla až k nemu.
„Prišli ste ma milosrdne pripraviť o život? To je od vás pekné, že mi chcete skrátiť dĺžku umierania,“ zasmial sa trpko, pretože netušil, čo má táto vystrašená žena v úmysle.
Po chvíli však zistil, ako veľmi ju podcenil. Ako náhle totiž do ticha zaznela jeho otázka, urobila krok k nemu a nahla sa, aby vzápätí nožom prerezal putá, čo ho zväzovali! Potom mu uvoľnila aj nohy a tak ani nevedel ako a ocitol sa na slobode.
„Rowena, vráťte sa!!“ ozval sa odniekiaľ krik a Julian okamžite spoznal kňaza.
Ten sa chcel opäť vrátiť na palubu, no Morris ho surovo strčil naspäť do člna a vzápätí sa odrazil od lode a začali sa pomaly vzďaľovať.
Sirenia posledný raz zavŕzgala akoby v poslednom smrteľnom kŕči a bez varovania sa začala úplne potápať.
Julian na nič nečakal. Schmatol Rowenu za ruku a rozbehol sa k okraju lode.
„Teraz musíme skočiť, inak nás ťah stiahne na dno!“ skríkol, aby mu dobre rozumela a prstami začal odpočítavať, aby sa stihla nadýchnuť.
Keď prikývol, obaja preliezli zábradlie a naraz skočili do ľadovej vody, ktorú so sebou priniesla búrka.
Kdesi pri nich sa pohupovala na vode doska, odtrhnutá z lode, tak ju rýchlo zachytil a chytil sa jej. Potom prinútil aj ju, aby sa na ňu zavesila, avšak ona už takmer vôbec nevnímala. Od veľkého tlaku a strašných udalostí stratila vedomie.
Julian počítal minúty a sledoval potápajúcu sa loď, no po chvíli už ani on o sebe nevedel...