Filmový amatér

Anotace: Ťažký život filmového amatéra v minulosti

Aký ťažký bol život filmového amatéra v minulosti

            Ako jeden s prvých povojnových filmových amatérov v našom kraji chcem zaspomínať na dobu dávno minulú ktorá sa už nevráti. Možno je to len z nostalgie, ale na tie krušné filmové začiatky, napriek všetkému rád spomínam.

Ak niekto pred viac ako šesťdesiatimi rokmi chcel pohyblivým obrazom zaznamenať nejakú udalosť, nebolo to tak jednoduché ako teraz. Vtedy na tento účel existovala len jediná možnosť, tou možnosťou bol film. Vo veľkej väčšine amatérskych filmárov to bol 8mm film.

Dnes stačí použiť buď mobilný telefón, digitálny fotoaparát alebo videokameru. Kvalita záznamu obrazu aj zvuku je oproti minulosti tak rozdielna, že sa vôbec nedá porovnávať. V súčasnosti sa videokamery s obchodov skoro úplne vytratili, nahradili ich digitálne fotoaparáty ktoré dokážu okrem fotenia snímať aj video.

Ako v tej pradávnej dobe prebiehalo nakrúcanie na 8mm film?

Bolo to nielen náročné na financie a čas ale aj komplikované na prevedenie. O výslednej kvalite ani nehovorím.

Uvediem niekoľko technických informácii aby lepšie vynikol obrovský rozdiel.

Osem milimetrový film bol ako už z názvu vyplýva široký 8mm. Niektorý tento druh filmu posmešne volali „šnúrka do topánok“.

V Česku vyrobený film značky FOMA aj nemecký film Orwo z bývalej NDR predávali v lepenkovej krabičke. Film býval spočiatku v malej okrúhlej plechovej krabičke, neskoršie v krabičke s čiernej umelej hmoty. Inverzný čiernobiely alebo neskoršie aj farebný film bol navinutý na malých cievkach. Vtedy taká krabička filmu stála 26 korún. Farebný film bol drahší stál 44 korún. V jednom balení bolo 15 metrov 16milimetrového filmu. Perforácia (to sú tie malé hranaté dierky na okraji) bola po obidvoch okrajoch filmu.

Pre objasnenie musím vysvetliť prečo mal 8 mm film spočiatku šírku 16mm?

Bolo to preto aby sa film po exponovaní a vyvolaní mohol rozrezať po dĺžke na dve 8 milimetrové polovice. Teraz už bola perforácia len na jednej strane. Po zlepení koncov filmu dohromady mal šťastný filmár 30 metrov 8 milimetrového filmu. Za 26 korún plus poštovné 4 koruny a asi sedemnásť korún za vyvolanie mal filmový amatér film ktorého premietanie trvalo necelé 4 minúty. Samozrejme film bol bez zvuku.

Cítite ten rozdiel? 4 minúty za skoro 50 korún, proti niekoľkým hodinám farebného a zvukového digitálneho videozáznamu, ktorý je relatívne skoro zadarmo a skoro okamžite k dispozícii. Vtedy si každý filmový nadšenec dobre rozmyslel čo a ako na ten malý kúsok filmu natočí. Nie ako teraz, minúty utekajú na obraze sa nič zaujímavé nedeje, veď čože, potom to v počítači vystrihnem a vyhodím.

Venujme sa ešte chvíľku technickým záležitostiam.

V prvom rade filmový amatér potreboval kameru. Bol to jednoduchý mechanický prístroj. V tej dobe myslím tým päťdesiate roky stála jedna s prvých kamier 800 korún. Mala podivný názov Admira. Hodne neskoršie predávali v Rusku vyrobené kamery Qvarc. Boli o niečo lepšie. Aj keď technický princíp bol stejný.

Vtedy musel mať filmový amatér znalosti s oblasti fotografie. Musel byť aj zručný. Lebo správne založiť film do kamery tak aby sa nezasekol a nezničil nebolo jednoduché.

Musel vedieť akú clonu na objektíve nastaviť. Bolo to nielen podľa svetelných podmienok, ale aj podľa citlivosti filmu. Ďalej, ako správne zaostriť. Neurobila to za neho žiadna automatika.

Navyše filmový amatér pre svoju činnosť potreboval rôzne technické vybavenie. Spomeniem aspoň niektoré. Musel mať cievky kde sa vyvolaný a rozrezaný 8mm film navinul, prevíjačku aby sa dal film previnúť z jednej cievky na druhú alebo na začiatok. Lepička na film s filmovým lepidlom bola tiež dôležitá.

Aj taká zdanlivá maličkosť ako je zlepenie dvoch koncov filmu bola jemná, pomerne zložitá operácia. Vyžadovala presnosť a technickú zdatnosť. Film sa vo filmovej lepičke musel opatrne obrúsiť aby sa odstránila emulzia, až potom malým štetčekom sa na obrúsený koniec filmu opatrne nanieslo lepidlo. Nesmelo ho byť veľa ani málo. Až potom sa lepička mohla zavrieť aby sa konce filmu pritlačili k sebe a zlepili. Muselo sa chvíľu čakať kým lepidlo zaschne.

Až neskoršie, krátko pred zánikom 8mm filmu sa dal film zlepiť priehľadnou páskou. Samozrejme ak ste pásku niekde v podpultovom predaji zohnali.

Pre pohodlnejšie prezeranie drobných obrázkov filmu pri strihu bola dobrá prehliadačka alebo obyčajná hodinárska lupa. To všetko boli nedostatkové tovary ktoré sa v obchode Foto-kino objavili len sporadicky v malom množstve. Problémy s vyvolávaním filmov ani nejdem spomínať, to boli v minulosti skutočné horory kde filmový amatér vždy ťahal za kratší koniec.

K vybaveniu filmového nadšenca samozrejme patrila okrem hore spomenutého zariadenia aj premietačka. U tohto jednoduchého prístroja bola najväčším problémom žiarovka a malá gumička pohonu. Žiarovky vyrábali v rámci RVHP v Maďarsku. (RVHP = Rada Vzájomnej Hospodárskej Pomoci) U nás sa žiarovky dali len občas kúpiť. Ak sa niekomu podarilo dostať do Maďarska mohol si ich doviezť do zásoby, tam ich bol v obchodoch dostatok a boli pomerne lacné. U nás spočiatku stála taká žiarovka viac ako tristo korún. Krátko pred zánikom 8mm filmu už stála „len“ stoosem korún. Navyše životnosť žiarovky bola, nevedno prečo len dve hodiny svietenia.

Ďalším neriešiteľným problémom pre majiteľa premietačky bol už spomenutý obyčajný malý gumený remienok na pohon. Cena originálneho remienka bola ani nie dve koruny. Ale ak sa remienok v premietačke pretrhol alebo predral, stávalo sa to často, nedal sa nikde zohnať. Mohli ste celú premietačku buď zahodiť alebo  použiť gumičku s nejakého tesnenia, tých bolo dosť.

Dosť som sa už nabedákal nad ťažkým životom filmového amatéra v minulosti. Napriek toľkým, skoro neprekonateľným ťažkostiam boli v každom väčšom meste krúžky filmových nadšencov. Aj neorganizovaných filmárov bol nespočet. Dokonca v Česku vychádzal časopis venovaný len filmovým amatérom. Každoročne sa poriadali mnohé filmové súťaže alebo stretnutia zamerané na rôzne oblasti tvorby. Stretávali sa tam celé desiatky nadšených filmárov. Vznikali tak dlhoročné priateľstvá. Predvádzali si svoje filmy a zanietene o nich diskutovali. V súčasnosti sa niečo podobné už nedá nikde vidieť ani zažiť. Ak sa aj nejaká súťaž poriada už to nie je to čo bývalo. Necítiť tam zaujatie ani nadšenie s tvorby. Je to príliš oficiálne a pretechnizované. Ľudia ktorý sa tam stretnú sa o rok už neobjavia. Zmiznú, stratili o vec záujem lebo to nesype žiadne prašule.