Čaro smrti

Anotace: Spomienky... Sú krásne... A bolestivé.

Zakláňam hlavu, pod privreté viečka prechádza červená žiara. Nosné dierky sa mi rozširujú snahou zachytiť všetku tú vôňu... Cítim odpor, nedôveru, výsmech? No tá vôňa mi pripomína staré dobré časy... Otvorím oči, zažmurkám, ešte si celkom neprivykli na to zvláštne svetlo. Čiastočky prachu víria vo vzduchu, pomaly sa usádzajú na leštenom dreve. Zvláštne ticho, pokoj, počuť bzučať muchu zakliatu niekde medzi sklami...
V hlave sa mi vynára nečakaná spomienka. Tmavé závesy, kopa ľudí a ten smútok... Smútok, priam hmatateľná bolesť a beznádej... V mladučkej tvári, slanej od sĺz mám trpkosť. Bolesť, výčitky... Možno to tak malo byť... Pomyslela som si, vtedy ešte neveľmi zmierená sama so sebou. Bol to v mojom živote zlom. Zlom, ktorý mi síce priniesol nespočetne veľa pekného... Ale obetovala by som to všetko, keby mohol žiť, keby som ešte niekedy zbadala jeho úsmev, živý, nie na fotkách ani v snoch... Keby ma ešte niekedy mohol zovrieť v náručí...
Na mojom líci sa nevedomky ocitá osamelá slza, stekajúca nižšie ku krku. Prstom prejdem po obraze v starom pozlátenom ráme, zanechávajúc na ňom čistý pásik. Na prste mám čiastočky hustého prachu, výrazne voňajúceho myrhou. Pohŕdam... Slabosi. Namiesto toho, aby verili v seba, slepo veria v niečo, čo nikdy nevideli, nikdy nezažili... Slepo dôverujte, nechajte sa biť a proste, kľačiac na kolenách, a dostanete sa do nebeského kráľovstva. Načo je toto dobré?
Studený vietor mi rozvieva vlasy. Pod pazuchou zvieram maminu ruku, v tej druhej premočenú vreckovku. Ocko... Neviem, kde som, neviem, koľko je hodín... Len nasledujem čierne auto, terigajúce sa po úzkej ceste. Upieram pohľad na jeho biele nápisy... Cítiac nezmyselnú nenávisť k tým, ktorí za to dostávajú prachy. Prvé kvapky dažďa splynú so slzami na mojich lícach. Nevnímajúc chlad, ktorý sa mi dostáva pod kabát, kráčam... Všetci ľudia sa zídu pri veľkej vykopanej jame. Počuť vzlyky desiatok ľudí... Obzriem sa dozadu a navôkol, nevedela som že ich prišlo až toľko. Kňaz vytiahne modlitebnú knižku a potláčajúc vzlyky začne čítať. Neviem, o čom rozprával. Nepočúvala som ho. Vnímala som len rakvu pred sebou, ktorú dvaja chlapi spúšťajú do jamy... Ocko... Ľudia začnú spievať, mne akosi uniká význam slov... Neviem, čo mám rozprávať... Zrazu do mňa niekto štuchne a čiasi ruka mi podáva nejaký predmet, a je to... Polámané pero s nápisom Najlepšiemu ocinkovi... Z hrdla sa mi vyderie výkrik, z očí sa rinú slzy, srdce mi zvierajú železné okovy... Zvieram ho v ruke, vediac, že ten úlomok budem musieť aj tak odhodiť. Pomaly pristúpim k jame, pozerajúc na ockovu fotku na rakve. Ocko... Zavriem oči, spod ktorých sa mi aj tak lejú slzy. Rozhodne vytriem ruku a roztvorím dlaň... Za stotinu sekundy sa ozve buchnutie. Ako to, že to netrvalo večne?
Pohŕdam, pomyslím si hľadiac na sväté obrazy. Hľadiac na Krista pribitého na kríži, hľadiac na jeho matku, plačúcu pri jeho nohách... Nič, nič tu nie je sväté.