Deň, nádeje, nekonečnom vonia,
večnosť, bez času ručičky točí.
V zrkadle spomienok zvonia,
slzy, perly zabudnutých oči.
Hudba z diaľky sa nesie, ako sen,
valčík tichý, plný ľútosti.
Zrkadlo sa rosí, zložitý tieň,
tajomstvá, dávnej mladosti.
Stojím tu, hľadám v papieri,
melódiu dávnu ozvenu slov.
Hlas, ktorý priamo z duše zamieri,
na hranicu prázdnych snov.
Srdce mi búši, ako divý zvon
a začína ríša duchov, plná záhad.
Je to volanie, nekonečný hon,
ktorý prelína život a jeho pád.
Teraz už viem, že cesta je v srdci
a v tichosti ďakujem, za tento snár.
Každá chvíľa, každý pocit vrúci
vzácny a krehký, je boží dar.