Bosorka a Drak

Tichý, temný hrad stojí na vysokej skale, 

hlbokými lesmi obklopený, dávno zabudnutý,

jeho pán je vraj strašný, čiernym drakom volajú ho,

toľko storočí žije sám, za hradnými múrmi.

Povesti šíria sa podhradím, vraj ženu stratil

v strašlivom súboji s pekelným stvorením,

pri mesačnom splne stojí v komnate

pred obrazom krásnym, v ťažkom ráme.

Dlaňou prechádza po tvári svojej milovanej,

spomína na krásne časy, prechádzky v záhrade,

jemné dotyky malej dlane, pery spojené sladkým bozkom,

láska sľúbená na veky, v dobrom aj zlom, Bosorka moja.

Čím zaslúžil som si toto nešťastie, opustila si ma,

bojoval som statočne, nad pánom pekla som nevyhral,

padám na kolená, zostal mi len obraz v ráme,

no občas cítim ťa, v noci keď zlé sny ma prenasledujú.

Šíria sa zvesti o mne nepekné, vraj som zlý, nie,

len bránim sa smrti, čo ak náhodou vrátiš sa ku mne,

nádej mi zostáva, srdce bije len pre teba, sme tu,

mesačné lúče osvetľujú náš obraz, cítim tvoje pohladenie.

Bosorka a Drak