Bosorka a čierny drak

 

Budím sa, pomaly, nie, neotváram oči, aby som videl,

to moja myseľ začína ožívať, ako v hmle si pripadám,

údy mám stuhnuté, ocas pokrútený, veľmi dlho som spal,

až teraz otváram oči, okolo mňa nie je nič ... len tá mlha ...

 

Obrovské čierne telo, lesklé šupiny, drápy ... som drak,

spomínam si, jeden z pradávnych, prvotných, mocných ...

žil som, keď ešte nebolo peklo ani raj, len pustatina a oheň,

neboli bohovia, ľudia, len energia, nie čierna a biela.

 

Roztiahnem svoje krídla, ide to ťažko, z tlamy oheň vypustím,

obzerám si okolie, kde som? Zrazu pocítim ostrú bolesť v hlave,

je to varovanie, prišlo náhle, zobudilo ma z večného spánku,

sedím na skale, okolo vrie voda, plamene, dym, krik ...

 

Kto sa ma opovážil zobudiť? Kto má takú moc, rušiť pradávnych?

Bolesť stále rastie, nerozumiem slovám, zmätok, strach ...

z hrdla sa mi strašný rev vyderie, až zatrasie sa podo mnou skala,

prečo som vlastne sám? .. niečo mi chýba, neviem si spomenúť.

 

Tlak v hlave je neznesiteľný, spozorniem, niečo ku mne prichádza,

sledujem biely oblak, blíži sa pomaly, je to nejaká energia, 

pulzuje, občas prebleskne oranžová iskra, cítim veľkú silu,

kto si? zrevem, spálim ťa na popol, dovolíš si rušiť ma? Stoj!

 

V hlave počujem jemný smiech, ach, drak môj, všetko si zabudol?

blíži sa ku mne, naťahuje ruku, z bieleho oblaku vystúpi postava,

vlasy ako oheň, amulet na krku jej žiari, ten pohľad poznám, asi

jemne pohladí ma po tlame, spomínam si, Bosorka moja!

 

Uhasím v sebe plameň zlosti, kľud v duši mám, chýbala si mi,

to ja som ti poslala varovanie, zobudila ťa z hlbokého spánku,

časy sa zmenili, nie sme už na svete sami, sú tu ľudia,

no potrebujú pomoc pred sami sebou, ja horím na hranici.

 

Volám ťa, drak môj, prosím, pomôž, nechcem zomrieť, opäť,

jej svetlo mení sa na červenú, tvár odráža utrpenie, aj lásku,

obraz sa stráca, opäť ten krik, nech horí, peklo bude jej domovom,

plameň v mojej hrudi ožíva, bolesť, hnev, vzlietnem nad vody vriace.

 

Pradávna sila zobúdza sa vo mne, preletím portálom večným,

vnímam nový svet, slnkom zaliaty, no čierny dym vidím z výšky,

dav ľudí okolo vysokej hranice, plamene už skoro oblohu olyzujú,

magický oheň, nie pozemský niekto zapálil, nemôžem sa priblížiť.

 

Uprostred vysoký stĺp, vidím Bosorku priviazanú, už jej horia šaty,

zrevem, letím k nej, no narážam na neviditeľnú stenu, nie!

počujem tvoj zúfalý krik, vidím pohľad upretý na mňa, slzy,

znovu a znovu skúšam svoju silu, nejde zničiť magickú hranicu.

 

Zúfalstvo , zlosť, hnev vo mne peklo rozdúchava, spálim všetko okolo,

zrazu pocítim veľkú bolesť v hrudi, už neovládam svoj oheň,

spaľuje ma, ničí, zabíja, NIE!, som predsa pradávny, nesmrteľný,

vzopriem sa proroctvu o Bosorkinej smrti a drakovmu konci.

 

Bosorke vlasy horia, už nekričí, len moje meno šepká do ohňa,

všetku svoju nesmrteľnú silu vložím do posledného úderu srdca,

počujem ťa, rozletím sa na tisíce kúskov, zhorí magická stena,

Bosorka je mŕtva, kúsky jej rozbitého amuletu, miešajú sa s mojimi.

 

Znovu spím na skale, ja, čierny drak, no už nie som sám,

pri mne Bosorka, ďalšia z pradávnych, osudom sme spojení,

jej amulet svieti, no jeden dielik v ňom je čierny,

plamene v nás horia večne ... sme nesmrteľní!

 

Bosorka a čierny drak