Saga et anima Draconis Nigri

Prídu! počujem kričať malého chlapca od susedov,

Kto? trubadúri, žonglieri, klauni, kolotoče, zábava,

Zemepán slávnosť poriada, vrátil sa z bojov ďalekých,

ranený, no živý, vlastne ešte plný síl, šťasný, no sám.

 

Prídu! už volajú aj ostatní, vychádzajú do špinavých ulíc,

mne do smiechu nie je, nechcem sa s nimi stretnúť,

zábava bude, no pre mňa aj strach, neistota, smrť?,

predpovedala mi čarodejnica pri drevenom stolíku. 

 

Minulé leto, vidím muža veľkého nie len postavou,

jeho duša čierna je, i keď cítim srdce bijúce, no len na pol,

odhodila karty na zem, v očiach strach, choď! Bosorka si,

ruky pritlačím si na hruď, zhíknem, nie! Dobrá som!

 

Utečiem zo stanu, bežím rýchlo domov, cez voňavú lúku,

bosé nohy, ticho steblá trávy ohýbajú, vetvičky pukajú,

len byť v bezpečí, bez ľudí, v náručí prírody a lesných bohov,

s vôňou byliniek, dreva a korenín, praskaním ohňa, čarov.

 

Jedného večera, idem odniesť masti pre chorého starca,

som trochu omámená bylinami, čo som varila, usmievam sa,

cez malé námestie skrátim si cestu, ó nie, už sú tu,

niet kam sa schovať, pozerám na jej stan.

 

Najprv ruka s prsteňmi, potom vidím celú postavu,

vychádza zo stanu, začínam mať strach, len poď, čakám ťa,

masti vypadnú mi z ruky, toľká škoda, schmatne ma za šaty,

dopoviem ti osud tvoj, o pár dní naplní sa, milá Bosorka.

 

Strach zviera mi srdce, viem, čo mi povieš, čarodejnica,

no karty k tomu nepotrebujem, vrátil sa ... sám,

nezvíťazil nad ním drak, v rovnováhe žijú spolu, zatiaľ,

ak predsa len karty otočíš, peklo pohltí ho aj mnou dušou ...

 

A tak .. osud píšeme si sami, čierno - bielou kriedou,

pán na hrade je zatvorený, Bosorka ďalej odvary varí,

ak raz drak zvíťazí ... 

 

... nos ipsos fatum nostrum scribimus ...