xxx

Neradno zahrávať sa s peklom, či temnými silami,

tak hovorievala mi prababka, keď som bola malá,

vtedy som sa len smiala, nič zlé na svete nie je,

chrániš ma, viem to, tak to bude naveky, ľúbim ťa.

 

Raz, v ťažkom boji, stratila som milovanú babku,

zostala som sama, v ťažkom svete anjelov a démonov,

moja sila je veľká, no sila zla je zákerná, nemilosrdná,

áno, som bosorka, tak ako je v proroctvách písané.

 

Veľa životov som žila, storočia sa učila, mnohé miesta navštívila,

som stará duša, dar matky zeme, no telo v mladosti zostalo,

nik nevie, kto naozaj som, teraz na temnom hrade bývam,

som porodnou babicou aj lekárom, ak treba, liečim, počúvam.

 

Je noc, idem do lesa, zahľadím sa na hrad, nad vežami temné mraky visia,

cítim temnotu, počujem voz hrkotať po ceste, šesť čiernych koní ho tiahne,

od kopýt iskry odlietajú, z papúľ dym do vzduchu sa rozplýva, zlo v nich prebýva,

zahliadnem čierny ocas z dverí vytŕčať, koč mieri do jaskyne pod hradom.

 

Nič dobré nás nečaká, cítim strach a bolesť no i smútok, žiaľ a bezmoc,

utekám späť cez tajný vchod do podzemia, nik o ňom nevie,

počujem krik, dupot, rev a nadávky, rinčanie reťazí,

výkriky utrpenia, koho tajne vedú, strážia, veď oni sa ho boja!

 

Kto je tak veľmi mocný, že bojí sa ho aj náš pán, rytier bojovný?

Rýchlo odchádzam, tieseň na hrudi ma dusí, zlo cítim zo všetkých strán,

znovu pozriem na veže hradu, zle je! Chrliče sa hýbu, krídla rozťahujú,

do hradu prichádza niečo veľmi zlé.

 

Ochranu magickú spustilo, čo storočia chráni túto zem, no som tu ja...

Bežím do svojej izbietky, dvere zatvorím na petlicu, ruky spínam na hrudi,

možno sa práve môj čas naplnil, práve pre tútu chvíľu som tu,

zaspávam s pocitom strachu a neistoty z budúcich dní.

 

Ďalšie dni boli tiché, no každú noc som cítila zlo, počula výkriky,

jedného dňa pán odišiel, narýchlo, odvážila som sa do podzemia,

krvavý amulet na mojom krku bol tichý, studený, nežiaril,

zvláštne, vždy ma varuje pred nebezpečím, horí ako pekelný oheň.

 

Staré, ťažké dvere sa s vrzgotom otvárajú, na stenách pochodne horia,

s bázňou schádzam po klzkých schodoch do hlbín neznáma, je mi zima,

pritiahnem si plášť tesnejšie k telu, nič nepočujem, len syčanie ohňa na stenách,

som na malom priestranstve jaskyne, všade ticho, čo zlé tu môže byť?

 

Podídem do stredu, v kúte vidím železné kruhy, hrubé reťaze, končiace na slame,

nevidím človeka, idem bližšie, zvedavosť víťazí nad opatrnosťou, amulet nežiari,

som kľudná, odrazu počujem jemný šuchot slamy, cinknutie reťazí, preľakne sa,

predo mnou čierny drak leží, spútaný, ranený, veľké oči upiera na mňa, zabije ma?

 

Stoj! ak je ti život milý, zabijem ťa v jednej chvíli, čo tu robíš? Ty sem nepatríš!

Nie si jedna z nich, cítim dobro a odvahu, choď! Kým ťa tu nájdu, si bosorka, však?

Počujem tie slová v mysli, jeho ocas omotáva sa okolo mňa, nebojím sa ho,

pozriem mu do očí, och, niečo ľudského vidím, nie, ty nie si zlo, aj keď z pekla pochádzaš.

 

Vidím ho krvácať z rôznych rán, musí veľmi trpieť, bolí to aj mňa,

Nie! zreve mi v hlave jeho hlas, nechcem tvoj súcit! Odíď! Lebo zničím ťa!

Cez jeho hrozivé slová cítim bolesť, nebojím sa, ruku natiahnem k nemu,

pohladím veľkú čiernu hlavu, potichu prehovorím k nemu, vrátim sa.

 

Túlam sa v lese ticho, je noc, hmla, chlad, vôňa machu a mokrej zemi,

je spln, nazbieram byliny, majú veľkú moc, za dnešnej noci,

pri zemi drží sa opar , od úst mi dych vidieť, odvar musí byť silný,

nie je to človek, bytosť z pekla vyhnaná, asi, čo môj pán s ním zamýšľa?

 

V čiernej kuchyni je ticho, všetci spia, rozložím oheň pod kotlíkom,

naplním ho vodou, rozložím byliny na plachtu, šepkám im naliehavo,

herbis magicis, obsecro auxilium tuum

ad draco scribtor salutem, et potencia et potestato ...

 

Po jednej hádžem ich do kotlíka, s posvätnou úctou, zamiešam,

z kotlíka para sa valí, zaplní priestor v kuchyni, červené iskričky, 

trblietajú sa nad vodou, omamná vôňa unIká oknom von,

prelejem tekutinu do flaše od vína, trblieta sa jej hladina.

 

Ubehlo pár dní, čo nebola som v podzemí, odvar chce čas,

no myšlienky stále ubiehali mi za drakom, trpel a ja s ním,

opäť schádzam opatrne, po klzkých schodoch, no teraz sa nebojím,

som napätá, ale chýbal mi a chcem mu pomôcť, nie je predsa zlý.

 

Som v jaskyni, no nikde draka nevidím, srdce zovrel mi strach,

vari ho zabili? Počujem ston, ťažký dych, niekto sa hýbe v okovách,

vidím človeka, muža, čo vyzerá ako mŕtvy, opretý o chladnú stenu,

kde je môj drak? tíško sa opýtam, vtedy muž s námahou zodvihne hlavu.

 

Prišla si, už som nedúfal, Bosorka odvážna, tvoj drak som ja, mením sa,

pristúpim bližšie, pozerám mu do očí, áno, si to ty, no vidím aj temnotu,

len jedna pochodeň horí, no aj tak vidím, že ho mučili, nové rany má,

pi, drak môj, silný odvar ti silu vráti, šepkám slová vďaky matke zemi.

 

Snaží sa, dlho nepil, veľmi ho trápili, prečo vlastne? Čo si spravil?

Sám neviem, no hovoria o nejakom dávnom proroctve čo našli,

vraj nájdem bosorku, čo silu mi dodá do ďalšieho tisícročného boja,

s ňou budem večný a porazím nepriateľa, in nomine aeternae infernum et Deum.

 

Zrazu zahľadí sa na mňa, si to ty, však? Počula som o tom rozprávať

na dobrú noc ako rozprávku, o Bosorke a Čiernom drakovi, som to ja?

Sledujem ho, jeho telo sa mení, čierne šupiny, odvar ho lieči, má silu,

s ľahkosťou pretrhne ťažké okovy, ďakujem ti za pomoc, Bosorka.

 

Z papule vyšľahne mu oheň pekelný, krídlami rozvýri silný vietor,

steny žalára sa rúcajú, utekám von, jaskyňa zapadá skalami, hrad sa rúca,

mesiac svieti nad jeho ruinami, vidím draka letieť ponad hory,

je preč, priateľ drahý, no spomienky zostali na muža s magickými ranami.

 

Už nemám domov, odišla som preč, svoju ďalšiu pomoc ponúknem iným,

mám malú chalúpku v tmavom lese, so sovím húkaním a lesnými zvieratkami.

Viem, že príde, Čierny drak, veď sme si súdení, prechádzať storočiami.

Začiatok dlhej cesty Bosorky a Čierneho draka ...

 

Bosorka a čierny drak