xxxx

Ako vo sne, vidím smutného klavíristu,

sadá si za prekrásny nástroj, naleštený,

nádych, výdych, prebehne prstami po čierno - bielej ploche,

chcem pozrieť mu do tváre, no sleduje svoje obratné ruky.

Občas hlavu zodvihne, podídem bližšie, dotýkam sa jeho ramena,

no on necíti môj dotyk, zahĺbený do hry, myšlienky sústredí

na krásu hudby, v jeho mysli odohráva sa príbeh alebo skôr cit,

čo potrebuje dostať von zo srdca a tak hrá ako o život.

Tóny prekrásne nesú sa tichým hradom,

luna svieti cez vysoký oblok, čiastočky prachu

trblietajú sa vo vzduchu, prechádzam k obloku,

krásne šaty nechávajú na dlážke jemnú stopu.

Pozerám do nočnej krajiny, smútok v očiach sa mi zrkadlí,

zrazu ľúbezná melódia utíchne, hradný zvon sa rozozneje,

bim - bam, ako posledné údery srdca, keď sťali milému hlavu,

zostala už len melódia, pred polnocou hraná už asi sto rokov.

Znovu podídem k mužovi, tentokrát pozrie na mňa s úsmevom,

tvoje krásne šaty sú mokré, láska, veď skočila si z útesu,

pohladím ho jemne po tvári, on slzy zotrie z tej mojej,

mesiac zahalí mrak, dáma s mužom stratia sa do ďalšej polnoci.